Odpustenie je jednou z najdôležitejších a zároveň najpodstatnejších súčastí života každého človeka. Je potrebné v každej chvíli, v každom čase a v každej dobe, či už priaznivej alebo nepriaznivej, pretože odpustenie znamená milovať. Kresťanské spoločenstvo, cirkev, by sme mohli definovať ako spoločenstvo, ktoré zdieľa Božie odpustenie. Keď bolo mne odpustené, máte všetci odpustené. Niet tu nikoho, od koho by som žiadal nejakú náhradu, ak mi niekto ublížil.
Dôležitosť tejto témy je v tom, že Ježiš pridáva k modlitbe podmienku a hovorí: „Ak vy neodpustíte, ani vám sa neodpustí.“ Ak ste zažili aké ťažké je odpúšťať, tak viete, prečo si to Ježiš toľko všíma. Myslím si, že príliš veľa veriacich ľudí je poviazaných neschopnosťou odpustiť. A je zaujímavé, že ten, kto neodpustí sa cíti ako vo väzení.
Evanjelista Moody hovorí o jednej pani, ktorá chcela od Boha odpustenie. On jej hovoril, že môže mať odpustenie, ale aj ona musí odpustiť. Ona na to: Odpustiť? To radšej zomriem. Potom neskôr počul, že je na psychiatrii. Nie každý sa tam dostane, kto neodpustí, ale buďte si istí, že Satan vie využiť vašu neschopnosť, alebo neochotu odpustiť.
Preto je dôležité, aby sme o tom rozmýšľali, pretože ten istý Moody hovorí, že táto modlitba Pánova je veľkým požehnaním pre svet. Ale Moody pokračuje a hovorí, že je aj veľkým osídlom. Mnohí sa na nej potkli a padli do zahynutia. Ak nie sme si schopní odpustiť, tak voláme na seba Božiu kliatbu. Odpusť nám ako my odpúšťame.
Ja by som povedal, Pane, ty mi lepšie odpusť, ako ja odpúšťam. Je vaše odpúšťanie ako Božie odpúšťanie? My sa neradi prirovnávame v našej kvalite k Bohu, ale Ježiš nám to v tejto modlitbe vkladá do úst a preto to tak musíme robiť. My by sme chceli mať odpúšťanie čím skôr za sebou. Teraz vám ešte odpustím a ak ešte raz, tak koniec. Koľko krát vám budem odpúšťať? Donekonečna? Ak chcete počítať do 77, tak to je dosť.
V takejto situácii sa nachádza ten človek z príbehu, ktorý sme čítali. Ježiš tam rozpráva, že bol dlžný 10.000 talentov. Od neho sa nečakalo, že bude odpúšťať, kým mal ten dlh. Ale keď mu bol odpustený, tak hovoril: Nemal si sa aj ty zľutovať, keď som aj ja tebe odpustil?
Ak ste kresťania, tak váš najväčší dlh, váš večný dlh, nezaplatiteľný dlh bol odpustený. Teraz je otázka, čo my budeme robiť ďalej. Možno by sme mali chuť to - „ako aj my“ - vyškrtnúť. Odpusť nám a dosť. Ale nedá sa to odtiaľ vymazať. Odpusť nám, ako my odpúšťame. Ak my neodpúšťame, tak nemáme odpustené. Neodpustenie vedie k poviazanostiam a ja netvrdím, že všetky poviazanosti sú preto, že niekto neodpustil, ale stojí to za pozornosť. Súhlasíte?
Nesmieme zabudnúť, že odpustenie nesmie byť individualistické, sebecké. Ak ja som dostal odpustenie, tak ho musím zdieľať so všetkými. Odpustenie nesmie znamenať schvaľovanie hriechu. V Liste Rimanom v 1. kapitole je napísané, že niektorí ľudia nielenže robia hriech, ale ho aj schvaľujú iným. Opačná strana odpúšťania je, že keď odpúšťame, tak sa musíme vzdať odsudzovania ľudí.
Psychológia odpustenia a zmierenia - Odpustenie je dobroprajnosť voči človekovi zo srdca.
Ako sa rýchlo zbaviť hnevu alebo nervozity?
Odpustenie neznamená, že sa o veci nesmie hovoriť. Niekedy si myslíme, že ak sa niečo odpustilo, tak sa to už nesmie spomenúť. Ak sa nesmie o veci hovoriť, tak je tam urážlivosť. Odpustenie znamená, že to, čo si odpustil nikdy nepoužiješ proti tomu, komu si odpustil.
To psychické oslobodenie skutočného odpustenia je v tom, že ste zabudli na to, že sa niečo stalo. Zabudli ste, že ste odpustili. Samozrejme, že často je to ťažké.
Súbjektívne je každý z nás najväčší hriešnik. Iba Boh môže porovnávať naše hriechy. Ak začneš porovnávať svoje hriechy s niekým iným, nevieš, čo ti Boh odpustil. Apoštol Pavol v liste Rimanom hovorí, že si neospravedlnený ty, ktorý súdiš, lebo robíš to isté. Ak my neodovzdávame odpustenie ďalej, lebo ten druhý je horší ako ja, tak to je koniec. Nevieš, čo ti Boh odpustil. Vráť sa späť ku svojmu odpusteniu a potom budeš vedieť, čo tamtí urobili. Vráť sa k tomu, koľko Boh odpustil tebe.
Poďme teraz na psychickú stránku odpustenia. Niekedy je odpustenie veľmi problematické, pretože čo ak ti niekto zabil partnera, alebo dieťa? Čo ak ti niekto tak ublížil, že si na vozíku? Čo ak ti niekto zničil život tým, že ti rozbil manželstvo. To je navždy.
Chce Boh aj v týchto situáciách, aby sme odpúšťali? To sa nedá zvládnuť bez toho, aby ste nezdieľali Božie odpustenie svetu. Kresťan musí prežiť, že utrpenie Syna Božieho bolo väčšie ako utrpenie celého ľudstva. Ak tomuto neveríte, nemáte zdroj, silu pre odpustenie. Utrpenie Syna Božieho bolo väčšie ako utrpenie celého sveta. Ak o tomto pochybuješ nevieš odpúšťať.
Pamätajme na to, že ako my odpúšťame, tak nám Pán Boh odpúšťa. Odpustiť znamená zabudnúť, ale ak sa nedá zabudnúť, ak tá bolesť tam zostala, tak to neznamená, že si zloprajný voči človekovi, ktorý to urobil. Ak človeka bolí, že niekoho stratil, ale necíti túžbu po pomste voči tomu, kto to spôsobil, ani mu nepraje zlé a je schopný slobodne na neho myslieť, tak tá bolesť nemusí znamenať, že ste mu neodpustili.
Na záver si pripomeňme niekoľko dôležitých bodov:
- Nezabúdaj, že Boh odpustil tebe oveľa viac, ako ty budeš môcť kedy odpustiť.
- Nezabúdaj, že veľkosť Božieho odpustenia je taká veľká, že stačí na všetky ublíženia, ktoré sa ti stali.
- Nezabúdaj, že Boh chce odpustenie šíriť cez teba. Ak si dostal odpustenie, tak Boh ho chce šíriť ďalej.
- Nezabúdaj, že ako ty odpúšťaš, tak Boh odpustí tebe.
Význam odpustenia pre našu spásu je nesmierny. Ak ste pozorne počúvali evanjelium, určite tušíte, o čom budeme rozjímať. Samozrejme o odpustení. Potrebu a dôležitosť odpustenia dosvedčuje aj rozhovor Petra s Kristom. „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21-22).
Táto Kristova odpoveď na Petrovu otázku tvorí podstatu dnešného evanjelia. Práve touto odpoveďou a následným podobenstvom o sluhovi, ktorý nechcel odpustiť, poučuje Kristus Petra o odpustení, o hodnote odpustenia, o tom, koľkokrát odpustiť, ako odpustiť, a zároveň - prečo odpustiť.
Ponajprv však treba spomenúť, že mnoho vecí písaných v Písme svätom, vrátane čísel, netreba chápať doslovne, ale treba v nich vidieť symboliku. Aj číslo sedem, ktoré je mnohokrát uvádzané v Písme svätom, má svoj symbolický význam. Je to najkrajšie číslo u židovského národa, v židovskej symbolike, pretože predstavuje plnosť, svätosť, dokonalosť, úplnosť a hojnosť.
Možno si poviete, že ak číslo sedem má v židovskej symbolike takýto význam, prečo potom Kristus povedal Petrovi, že sedem ráz odpustiť je málo, a treba nie sedem ráz odpustiť, ale sedemdesiat sedem raz. Problém je v tom, že hoci Peter vnímal číslo sedem ako svätosť, hojnosť, plnosť a dokonalosť, zároveň ho však vnímal ako hraničné číslo. Vedel, že je potrebné sedem ráz odpustiť, teda mnoho a mnoho ráz, ale myslel si, že viac ako sedem ráz už nie je potrebné odpustiť.
Keďže Kristus ako Boží Syn a Bohočlovek poznal toto Petrovo zmýšľanie, odmieta takúto zdanlivú, ohraničenú ľudskú dobrosrdečnosť, veľkodušnosť a ochotu sedemnásobne odpustiť, a preto hovorí: „Nie sedem ráz treba odpustiť, ale sedemdesiatsedem ráz.“ Čo znamená, že miera odpúšťania nie je obmedzená, ale neobmedzená, je bez hraníc a nezávisle od okolností je treba vždy odpustiť.
V podobenstve o sluhovi, ktorý nechcel odpustiť, Kristus vysvetľuje Petrovi to, ako treba odpustiť a prečo treba odpustiť. Snaží sa Petrovi povedať, že nestačí iba hocijako odpúšťať, ale je potrebné správne odpúšťať. A správne odpúšťať znamená odpúšťať zo srdca a z lásky. Pretože ak by niekto neodpúšťal zo srdca a z lásky, ale z nejakých iných dôvodov, napríklad aby ho iní videli, aký je dobrý a láskyplný, alebo aby sa ukázal pred svetom, a hoc by takto odpustil aj sedem ráz, nevyrovnal by sa ani zďaleka tomu, kto by odpustil iba raz, ale z lásky a zo srdca.
Napokon sa mu Kristus snaží povedať, že tak ako sa nebeský Otec zmilúva nad každým hriešnikom a ustavične mu odpúšťa hriechy, tak sa má aj každý hriešnik zmilovať a odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu prehreší. Lebo každý človek má byť tým, ktorý odpustenie nielen prijíma, ale zároveň odpustenie dáva. Ale ten, kto by však odpustenie iba prijímal a sám by svojmu bratovi neodpustil, skončí uväznený v tme podobne, ako nemilosrdný sluha v podobenstve, pokým svoj dlh nesplatí.
Práve sme počuli, ako Kristus vysvetľoval Petrovi, aké dôležité a potrebné je odpustenie v živote človeka. Počuli sme, ako ho Kristus poúčal o tom, koľkokrát odpustiť, ako odpustiť a prečo odpustiť. No tieto Kristove slová smerované Petrovi sú Kristom nasmerované aj k nám. Ježiš chce, aby sme aj my chápali, aké dôležité a potrebné je v našom živote vždy z lásky odpustiť.
My, ľudia, sa často chováme ako egoisti a sebci... Snažíme sa byť spravodlivými a plne túžime po spravodlivosti. Pravdaže, nie vždy. Nie vtedy, keď sa jedná o nás, o naše konanie, ale iba vtedy, keď sa jedná o iných. Veď ak sa niekto prehreší voči blížnemu, nech ho stihne aj spravodlivý trest... Snažíme sa, aby každý dostal za svoje konanie to, čo mu patrí.
Každý z nás sa dennodenne a mnohokrát vo svojom živote prehreší voči Bohu, či už svojimi slovami, skutkami alebo cez svojich blížnych. A čo vtedy urobí každý z nás? Určite nikto nepomyslí na spravodlivosť a nepoprosí Boha, aby mu dal za jeho hriechy spravodlivý trest, ale bude prosiť, aby sa nad ním Boh zmiloval a odpustil mu všetko zlé, čím sa proti nemu prehrešil. A Boh mu vo svojom milosrdenstve a vo svojej veľkej láske všetko odpustí.
Na druhej strane stačí, keď sa niekto proti nám aj máličko prehreší, keď nám niekto nepoďakuje alebo si nás niekto dostatočne nevšíma, nectí a neprejavuje dostatok lásky, a momentálne zabúdame na to, o čo sme pred chvíľou Boha prosili, a namiesto toho, aby sme z lásky odpustili, voláme po spravodlivosti. Nebuďme takí. Nebuďme nespravodliví.
Lebo ak my budeme prijímať odpustenie, ale my neodpustíme, splní sa nám to, o čo aj v modlitbe Pána prosíme: Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, ale neodpúšťaj nám naše viny, ako ani my neodpúšťame viny svojim bratom a sestrám. A čo nás bude potom čakať, keď Boh vyslyší našu prosbu? Pravdepodobne to, čo aj nemilosrdného sluhu v dnešnom podobenstve.
Naozaj nebuďme nespravodlivými a nemilosrdnými. Nestaňme sa tými, ktorí nedokážu odpustiť svojim bratom a sestrám, ale staňme sa takými, akých nás chce mať Kristus - pokornými a milujúcimi, schopnými vždy a z lásky odpustiť, aj keby sa veľkosť previnenia našich bratov a sestier zdala neodpustiteľná.
K tomu, aby sa nám to darilo, nech nás povzbudí aj tento príbeh, ktorý sa odohral v jednej španielskej dedine v čase, keď v Španielsku nemilosrdne zúrila občianska vojna:
Keď raz po tvrdom boji oddiel národniarov čistil dedinu od nepriateľov, pri múre našli ťažko raneného a zomierajúceho príslušníka červenej armády. Keď hliadka podišla k vojakovi a chcela ho odniesť, zomierajúci vojak naznačil rukou, aby počkali, a so slzami v očiach a veľkou radosťou povedal: ,, On mi odpustil a dal mi rozhrešenie.“ Jeden z národniarov mu však povedal: „Prečo by ti neodpustil, veď je to jeho robota!“ No zomierajúci vojak povedal: „Vy však neviete, čo hrozné som urobil. Ja sám som zabil tridsaťdva kňazov. Tomu kňazovi, ktorý ma prišiel vyspovedať, som zabil otca a bratov, a on mi napriek tomu odpustil.“
V úvode sme si spomínali, aké dôležité a potrebné je odpustenie v živote každého z nás.
Biblické citáty o odpustení
V tejto časti si pripomenieme niektoré dôležité biblické citáty, ktoré sa týkajú odpustenia:
- Matúš 6:14: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj vám odpustí váš nebeský Otec.“
- Marek 11:25: „Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil vaše previnenia.“
- Kolosanom 3:13: „Navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým!“
- Lukáš 6:37: „Súďte a nebudete súdení, odpusťte a bude vám odpustené.“
Tieto verše nám pripomínajú, že odpúšťanie je kľúčovou súčasťou našej viery a vzťahu s Bohom.
Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi
Ježiš použil podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, aby zdôraznil dôležitosť odpúšťania. Sluha, ktorému kráľ odpustil obrovský dlh, odmietol odpustiť malý dlh svojmu spolusluhovi. Kráľ sa rozhneval a potrestal ho. Toto podobenstvo nás učí, že ak očakávame Božie odpustenie, musíme byť ochotní odpúšťať aj my druhým.
Zodpovednosť a odpustenie sú dve strany tej istej mince.
Žalm 51: Prosba o zmilovanie
Žalm 51 je kajúca modlitba, v ktorej Dávid prosí o Božie milosrdenstvo a odpustenie po tom, čo spáchal hriech s Batšebou. Tu je niekoľko kľúčových veršov:
Verše 3-4:
„Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky! Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu!“
Verš 12:
„Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“
Verš 14:
„Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!“
Tento žalm je silným vyjadrením pokánia a túžby po Božom odpustení a obnove.
Dôležitosť kajúcich žalmov
Kajúce žalmy, ako Žalm 51, sú dôležité, pretože nám pripomínajú našu hriešnosť a potrebu Božieho milosrdenstva. Učia nás, ako sa úprimne kajať a prosiť o odpustenie. Medzi kajúce žalmy patrí spolu so Ž 6, 32, 38, 102,143 130 aj Ž 51. Nepochybne potrebujeme kladné vzory, hodnoverných predstavených. V tomto ohľade by bolo pochopiteľné, keby Biblia vykreslila Dávida ako ideálneho vládcu. Vykonal predsa pre Boží ľud veľa dobrého. Dokonca Pán Ježiš je v NZ nazvaný „Synom Dávidovým“ - L 18, 38). Biblia však nič nezastiera. Realisticky - pravdivo hovorí o hriechu. Nezamlčuje, že hriechu podliehajú aj prominentní ľudia - stojaci na čele Božieho ľudu či cirkvi. Aj kráľ je hriešnikom.
Podľa nadpisu žalmu (v. 1 - 2), je pravdivé odhalenie Dávidovho vnútra situáciou, v ktorej 51. žalm vznikol. Božie slovo zvestované v moci Svätého Ducha odhaľuje Dávidovu i našu situáciu. Dávid sa kajúcne modlí. Samo pokánie neočistí. Bolo by logické, keby Dávid najprv vyznal svoje hriechy. On však prosí, aby sa Pán Boh nad ním zmiloval, prosí o Božiu milosť a milosrdenstvo (v. 3). Vie, že to potrebuje najviac, že tu nepomôže nič iné. Ani mu nenapadne hovoriť o svojich zásluhách, o tom, že Pán Boh by ich mal zohľadniť. Božia milosť, Božie zmilovanie sa - to sú jediné dvere, na ktoré sa Dávid odvažuje zaklopať. Hospodinovo slobodné, ničím nepodmienené, nepredplatené milosrdenstvo. Samo pokánie človeka neočistí. Bolo by zjednodušené chápať to tak, že Bohu vyznám svoje hriechy, poprosím Ho o ich odpustenie a automaticky som čistý. Pokánie berie vážne slobodu Pána Boha zľutovať sa, nad kým sa zľutuje (2M 33, 19). To, čo rozhoduje, je Božie slobodné zľutovanie sa, Jeho milosrdenstvo. Pokánie je „iba“ cestou, ako prijať Božie odpustenie. Dávid ponecháva Bohu slobodu zmilovať sa, či prepadnúť Božiemu hnevu. Zároveň vie, že sa smie na Boha obrátiť. A robí to. Prosí Ho o obmytie, očistenie od hriechu (v. 4 - 5). Je mu zrejmé, že sa neprevinil len proti svojmu vernému vojakovi Uriášovi a jeho manželke, ale že jeho hriech je aj previnením proti Bohu (v. 6a). Nie je to však všeobecný povzdych: „Všetci sme hriešni, aj ja.“ On dáva Bohu zapravdu: „aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde“ (v. 6b). Priznať si vinu znamená prestať sa ospravedlňovať pred Bohom. Pred Ním je zbytočné čosi skrývať, maskovať. Dávid vie, že Hospodin ho preskúmal a poznal a že pred Jeho tvárou nemá kam ujsť (Ž 139, 1 . 8) Neprestáva však v dôvere volať k Bohu. Jeho modlitebný zápas o to, aby Pán Boh zrušil, zlikvidoval, odpustil Jeho hriech, pokračuje.
Hriech nie je len chybička, ale čosi čo človeka špiní, robí ho nečistým. V liste Židom 9, 19 - 20 čítame: „Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv teliat a kozlov s vodou, so šarlátovou vlnou, s yzopom a pokropil aj samotnú knihu aj všetok ľud a hovoril: To je krv zmluvy, ktorú vám nariadil Boh.“ Hriech má byť zotrený ako slza z tváre, zmazaný ako písmo na tabuli, ako by ho nikdy nebolo a bolo možné začať odznova. Znečisťujúcou bola v biblických časoch smrť. Hriechom sa človek dostal do jej vplyvu. Dávid hanebne zmaril život svojho čestného bojovníka Uriáša. Dieťa počaté s Batšebou zomiera, napriek Dávidovej modlitbe (2S 12, 15nn). Zo zajatia smrti vyslobodzuje Kristova krv. Ježova smrť.
Dávid mal byť príkladom Božiemu ľudu, no hanebne zlyhal. Má vôbec nádej? Pôjde „voz“, ktorý svojím hriechom uviedol do pohybu, až do večnosti? Zastaví ho niekto? Neskončí jeho život v slepej uličke? S pokornou dôverou v Božie milosrdenstvo úpenlivo prosí: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože!“ (V. 12) „Stvor“ je výraz vyhradený len pre Božie konanie. Znamená „stvoriť z ničoho“. V tomto nás cudzoložník a vrah Dávid zahanbuje. My sa vo svojej sebestačnosti a samospravodlivosti neraz usilujeme o malú kozmetickú úpravu duše, no Dávid prosí o nový začiatok. Nedovoláva sa svojich predošlých zásluh. Gniavi ho celá ťarcha viny a on vie, že pomôcť môže iba Boh - len Boží milostivý reštart jeho života. Volá teda, modlí sa, prosí Boha o stvorenie čistého srdca a obnovenie pevného - nekolísavého ducha. Jedno, ani druhé - čisté srdce, ani pevného ducha - si nemôžeme dať sami. Avšak smieme a máme sa spoľahnúť na Pána Boha, na dielo Svätého Ducha, ktorý činí všetko nové. Novým činí aj naše srdce, zostarnuté v sebaláske, pýche či strachu.
Vidí Pán Boh všetko? Pravdaže, všetko vidí, registruje, vyhodnocuje. Dávid sa modlí (v. 13a): „Od svojej tváre nezavrhni ma.“ Prosí, aby jeho hriechy nevstúpili do Božieho pohľadu: „Skry si tvár pred mojimi hriechmi“ (v. 11). Aby Hospodin obmedzil svoj pohľad, ktorému nič neunikne. V pokání smieme i my žiadať Boha, aby niektoré veci zo svojej vševidúcnosti vypustil, nenechal ich „padnúť na váhu“ svojej spravodlivosti. Vo v. 13b je jedna z nemnohých zmienok o Duchu Sv. v SZ: „Svojho svätého Ducha mi neodnímaj!“ Predpokladá, že kto sa kajá, vo chvíli pokánia už Sv. Ducha má. Vskutku, keď klopeme na bránu Božieho milosrdenstva, keď prosíme Pána Boha o zmilovanie, už máme Ducha Sv. Nie až potom, keď sa osvedčíme. Modlitba, v ktorej úprimne, bez kalkulovania, vyznávame hriechy, je prejavom Sv. V liste Rímskym (8, 26) čítame: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.“ On - Svätý Duch - obnovuje v našom vnútri ducha pevného - ducha stálosti, nerozkolísanosti, ktorý vie, čo je v Božích očiach správne, pre čo sa mám(e) rozhodovať. Pevného ducha, ktorý sa vie spoliehať na Božiu lásku v Ježišovi Kristovi, ktorá otvára nový začiatok. Dávid sa modlí (v. 14): „Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!“ Radosť je ovocím Svätého Ducha. Dávid vie - a učí to aj nás - že stratenú radosť môžeme nájsť u Boha, ktorý sa zmilúva. Ak má byť obnovený vzťah, z ktorého vyrastá radosť, tak On, náš Pán, musí vyradiť hriech, onen rušivý prvok medzi nami a Bohom. Skutočnú radosť neprinesú zábavné podniky ani zábavné programy, na ktoré, zdá sa, sa televízia cielene sústreďuje. Žiaľ, nezriedka sú výsledkom plytké, povrchné programy. Skutočnú radosť neprinesú náhrady radosti. Radosť je ovocím Sv. Ducha. Potrebujeme si priznať, že aj radosť Božích detí sa stráca ako sneh na slnku, keď do nášho vzťahu lásky, úcty, dôvery a poslušnosti nebeskému Otcovi vstúpi rušivý prvok, hriech. Jeho výsledkom je strata radosti. Len Boh ju môže vrátiť - obnoviť. Žiadne plytké, povrchné náhrady radosti, nemôžu skutočnú radosť zastúpiť. Radosť je dar. Pán ho dáva tým, ktorí v úprimnom pokání vyznávajú svoje hriechy.
Záver 51. žalmu (v. 15nn) hovorí o ochote, poslušnosti a pohotovosti k službe. Dávidov návrat z ríše previnení do ríše Božieho odpustenia má dopad aj pre príbehy ďalších previnilých ľudí. Kajúci hriešnik Dávid svedčí, že návrat k Bohu je možný, ak nestratíme ochotu k pokániu. Dávid svedčí aj nám, že Božie milosrdenstvo môže zachovať tých, ktorých srdce je skrúšené.
Pamätajte, kto ste. Nerobte kompromisy kvôli niekomu a z akéhokoľvek dôvodu. Ste dieťaťom všemohúceho Boha. Žite v tejto pravde.
tags: #boh #sa #zmiluva #nad #hriesnikom