Drevený kríž s ukrižovaným Ježišom je ústredným symbolom kresťanskej viery.
Príbeh Ježišovej smrti pre deti (Veľkonočný príbeh pre deti, Pt. 3) - Minno Laugh and Grow Bible
Centrom celého liturgického diania bude Kristov kríž. Kríž, týčiaci sa k nebu, ktorý je znakom a prejavom Božej lásky, bude symbolicky povýšený nad celé liturgické zhromaždenie, aj nad naše trápenia a pochybnosti.
Kristova spása vzišla z obety na kríži, ktorý nie je symbolom prehry, či potupy, ani nejakého bláznovstva, ale symbolom víťazstva a slávneho Kristovho vzkriesenia. Toto je podstata a základná kerygma našej viery. Poukazuje na Paschu Ježiša Krista.
V božskej liturgii sa spája pozemské s nadpozemským, časnosť s večnosťou. Slávením svätej liturgie sa sprítomňujú celé dejiny spásy človeka.
História sviatku Povýšenia svätého Kríža
História sviatku Povýšenia sv. Kríža siaha do 4. storočia po Kristovi. Sv. Helena vo Svätej zemi, v Jeruzaleme, v roku Pána 326 našla sv. Kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Niektorí historici kladú nájdenie sv. Kríža na 14. september roku Pána 320.
Keď bol nájdený sv. Kríž, nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makárius sa aj s Krížom odobral na Golgotu, kde bol Kríž vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu.
Keď o deväť rokov neskôr - v roku Pána 335 - bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň - 14. september - sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Odvtedy východná cirkev slávi každoročne 13. septembra spomienku na posviacku Chrámu Pánovho Vzkriesenia a 14. septembra Sviatok Povýšenia svätého Kríža.
Na pamiatku získania relikvie sv. Kríža z rúk Peržanov v roku Pána 629 vznikol na kresťanskom Západe osobitný sviatok, ktorý sa slávil 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža.
Po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile bol sviatok Nájdenia sv. Kríža oslavovaný 3. mája zrušený a naspäť včlenený do sviatku Povýšenia sv. Kríža. A tak, v súčasnosti, po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža oslavujeme Spasiteľov sv. Kríž, jeho nájdenie sv. Helenou a jeho povýšenie k verejnej úcte.
Zachovali sa pomerne včasné zmienky o tejto významnej veci. Tak sv. Cyril Jeruzalemský spomína v katechézach z r. 348 jestvovanie nájdeného sv. Kríža. Podobne na Západe písali už na konci 4. stor. o nájdení sv. Kríža sv. Rufín, sv. Ambróz Milánsky a sv. Pútničky Egéria, ktorá v roku Pána 386 navštívila Jeruzalem, nám vo svojom spise zanechala správu o veľkolepom slávení tohoto dňa, v ktorom bol nájdený Spasiteľov sv. Kríž.
Sv. Helena po nájdení sv. Kríža ho rozdelila na tri časti. Jednu časť z neho poslala svojmu synovi do Carihradu. Ďalšiu časť spolu s pravou polovicou nápisu, ktorý visel na Spasiteľovom Kríži (Jn 19, 19 - 20) vzala so sebou do Ríma, kde boli tieto vzácne relikvie spolu s ďalšími relikviami umučenia Pánovho a zemou z Golgoty uložené do novopostavenej Baziliky nazvanej svätý Kríž v Jeruzaleme. Poslednú, tretiu časť sv. Kríža, spolu s ľavou polovicou nápisu, ktorý označoval na Spasiteľovom Kríži Jeho vinu sv. Helena ponechala v Jeruzaleme.
Táto tretia časť sv. Kríža ostala v Jeruzaleme až do roku Pána 614. Vtedy kráľ Perzie Chosroes II. povstal proti oslabenému východnému rímskemu cisárstvu, strašne spustošil Mezopotámiu a časť Sýrie, zaujal kvitnúce kresťanské mestá Edesu a Cézareu v Kapadócii a prepadol aj Palestínu. Medzi mnohými pokladmi pohania vzali aj relikviu sv. Kríža, uložili ju do skrine, patriarcha Zachariáš musel skriňu svojím prsteňom zapečatiť a potom ho aj s relikviou odvliekli do Ktesifonu. Cisár Herakleios si zaumienil, že on sám odnesie sv. Kríž na Golgotu.
Keď sa ale priblížil k bráne vedúcej na Golgotu nedokázal cez ňu prejsť. Zastavila ho nejaká neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Až potom, keď bol cisár Herakleios zaodetý do prostého rúcha a bosí mu neznáma sila, ktorá ho dovtedy zadržiavala dovolila bez ťažkostí vyniesť Kristov sv.
Tak sa vzácna relikvia Spasiteľovho sv. Kríža opäť vrátila do Jeruzalema a bola naspäť uložená v Bazilike Vzkriesenia, z ktorej ju pred 15 rokmi ulúpili Peržania.
Symbolika
Na vrchole pódiového komplexu sa bude vypínať typický gréckokatolícky kríž s tromi priečnymi ramenami, ktorý je symbolicky povýšený a podopretý rukami, ktoré obdarovávajú. Zároveň sú symbolom zodvihnutých rúk kňaza, keď pri slávení liturgie spieva „Hore srdcia!“ a keď po premenení chleba na Telo a vína na Krv Kristovu vyzdvihujúc ich v čaši a na diskose (paténe) spieva: „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko!“ Táto symbolika sprítomňuje podstatu sviatku, ktorého vznik sa datuje do 4. storočia po Kristovi.
Menší ikonografický drevený kríž o veľkosti približne 50 cm bude slávnostne ozdobený a uložený na malom stolíku - tetrapode - v prednej časti liturgického priestoru. Tento povýšený svätý Kríž si uctí trojnásobným uklonením aj Svätý Otec František. Udeje sa to počas spevu modlitby: „Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme!“
Kríž sa nazýva aj Kristovou slávou a Kristovým povýšením. To on je ten vytúžený kalich a ukončenie múk, ktoré pre nás Kristus pretrpel. Že Kríž je Kristovou slávou, o tom počuj, čo sám hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh, a čoskoro ho oslávi.“
Samotný liturgický priestor bude takmer 30 metrov široký, 15 metrov hlboký a bude sa týčiť do výšky približne 13 metrov. Architektonický návrh pochádza z dielne Ing. arch. Petra Marcinka z Prešova, ktorý sa podieľal aj na architektonickom návrhu liturgického priestoru počas návštevy sv. Jána Pavla II. v Prešove v roku 1995.
V byzantskej tradícii je súčasťou každého chrámu aj ikonostas. Ide o drevenú stenu, ktorá oddeľuje resp. spája loď chrámu predstavujúcu putujúcu Cirkev (miesto, kde sú zhromaždení veriaci) od svätyne chrámu predstavujúcu oslávenú Cirkev (kde pri oltári stojí kňaz). Tento podstatný prvok východných chrámov nebude chýbať ani pri slávení svätej liturgie počas návštevy Svätého Otca v Prešove.
Gréckokatolícka sakrálna architektúra sa pýši viacerými významnými chrámami, no asi najviac obdivovanými sú drevené chrámy, skvosty Karpát, ktoré každoročne navštívia tisícky ľudí. Preto dve hlavné ikony budú vernými fotokópiami hlavných ikon z dreveného chrámu v Kožanoch. Drevený chrám stretnutia Pána s prorokom Simeonom bol postavený v roku 1760 a ikonostas bol skonštruovaný krátko na to.
Podobne ako prorok Simeon celý život čakal na jediný moment, kedy sa stretne so Spasiteľom Ježišom Kristom, tak aj gréckokatolícki, ale aj rímskokatolícki veriaci i veriaci iných cirkví, Prešovčania i ľudia dobrej vôle úpenlivo čakajú na stretnutie s viditeľnou hlavou Cirkvi - pápežom Františkom, ktorý je námestníkom Krista na zemi.
Pôdorys typického východného ortodoxného kostola
Liturgia
14. septembra je totiž v liturgickom kalendári významný sviatok Povýšenie svätého Kríža. Liturgická farba počas slávenia v tento deň bude červená. Symbolizuje Kristovu obetu, ktorú nekrvavo bude sprítomňovať na oltári Svätý Otec František a všetci s ním zjednotení biskupi a kňazi. Táto farba je však aj symbolom mučeníctva biskupov a kňazov Gréckokatolíckej cirkvi, ktorí v 50. rokoch boli prenasledovaní.
Slávnostný sprievod sa pohne presne o 10:30 na čele ktorého sa nesie kríž spolu s ripidami. Ripidy sú kovové pozlátené alebo postriebrené disky, ktoré symbolizujú šesťkrídlych cherubínov. Za nimi budú nasledovať dvaja diakoni s kadidelnicami, kňazi, preláti pápežského sprievodu, košický a bratislavský vladykovia. Po nich nasleduje asistencia, ktorá drží v rukách trikirion a dikirion - svietniky, ktoré symbolizujú tri božské osoby a dve prirodzenosti Ježiša Krista - ľudskú a božskú.
Ďalšou časťou svätej liturgie je liturgia katechumenov. Počas liturgie sú prednášané viaceré krátke prosby v ekténiach. Sú to striedavé modlitby diakona a ľudu. Na jednotlivé prosby ľud odpovedá prosbou: ,,Pane zmiluj sa.“ Po prvej ekténii nasledujú tri antifóny zložené zo žalmov. Za spevu poslednej antifóny začne malý vchod.
Diakon držiac evanjeliár v rukách obchádza okolo oltára. Počas spevu tropára a kondaku sviatku Povýšenia čestného kríža, Svätý Otec pristúpi k tetrapódu, je to miesto, pred hlavným oltárom, kde bude k úcte vyložený svätý kríž, ako je to zvykom v našej cirkvi na tento sviatok. Okolo kríža je vždy upletený víťazný veniec alebo sa kríž nachádza uprostred kvetov, pretože Kríž sa stal kráľovským trónom na ktorom Kristus neprehral, ale zvíťazil.
Nasledujúci čas je miestom, kde sa prednášajú čítania z Nového zákona a homília. Prihovorí sa nám sám Kristus cez svoje Slovo, v ktorom je prítomný, i prostredníctvom Svätého Otca počas homílie.
Cherubínskou piesňou vstupujeme do ďalšej časti slávenia, teda do liturgie veriacich. Nasleduje veľký vchod, čiže prenesenie darov zo žertveníka na oltár. Už prví kresťania slávili Eucharistiu na hroboch svojich mučeníkov. V našom obrade sa zachovala táto tradícia prostredníctvom antimenziónov. Je to plátno s vyobrazením snímania Ježiša Krista z kríža a jeho ukladanie do hrobu. V antimenzione sú všité relikvie svätých.
Pri zvolaní: ,,Víťaznú pieseň spievajú, prespevujú, jasajú a volajú,“ otec arcibiskup vezme hviezdicu do rúk a robí znamenie kríža nad diskosom, na ktorom sú uložené prosfory, ktoré budú za chvíľu premenené. Čaša v ktorej sa nachádza červené víno, symbolizuje utrpenia Ježiša Krista, krv, ktorá bola vyliata za spásu sveta a tiež čašu, ktorú Kristus dal učeníkom pri Poslednej večeri.
Pred modlitbou Otče náš odznejú prosby v rôznych jazykoch a to cirkevnoslovanskom, rusínskom, maďarskom, rómskom a ukrajinskom jazyku. Je to obraz toho, že cirkev pozostáva z mnohých národov a národností, ktoré sa spoločne modlia. Obrazom jednoty je sám Kristus vyzdvihnutý na kríži, ktorý pozýva všetkých k sebe.
Po modlitbe Otče náš, nasleduje sväté prijímanie. Po svätom prijímaní otec arcibiskup zvoláva slová: „Spas Bože svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo.“ Tým dedičstvom je Božie kráľovstvo, ktorého dedičmi sme my.
Na záver svätej liturgie udelí záverečné požehnanie Svätý Otec František a vykoná prepustenie.