Slovanskí bohovia Slnka a Mesiaca v mytológii

Rusalky, víly, strigy či baba Jaga a jej dom na stračej nôžke - bytosti, s ktorými sa neraz stretávame v ľudových rozprávkach a povestiach. Ich pôvod je však celkom iný. Všetky sú súčasťou pohanskej viery starých Slovanov. Tak ako každá mytológia, aj tá slovanská pomáhala ľuďom pochopiť rôzne prírodné, fyzikálne či psychologické javy, pre ktoré v tom čase nedokázali nájsť vysvetlenie. Okrem rozličných tvorov ukrývajúcich sa v lesoch či kútoch domov mali Slovania i svoj panteón bohov a bohýň.

Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov. Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod.

Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný.

Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych. Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril. Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami.

Dažbog - Boh Slnka a Plodnosti

Ďalším bohom, ktorého existencia je potvrdená naprieč všetkými slovanskými kmeňmi, je Dažbog, boh slnka a plodnosti. Záznamy o ňom pochádzajú z Rozprávania o dávnych časoch (známe aj ako Nestorov letopis), kroniky Kyjevskej Rusi z 12. storočia. Spomína sa tam ako jeden zo šiestich bohov (spolu s Perúnom), ktorým dal vtedajší knieža Kyjeva Vladimír Veľký postaviť v roku 980 sochy pred svojím palácom. Ďalší záznam pochádza z 15. storočia z ruského prekladu gréckeho textu (originál zo 6. storočia).

Naši predkovia verili, že poslaním boha Dažboga bolo dohliadanie na pôdu a úrodu. Ďakovali mu za dážď v období sucha, ale aj za chladný letný vánok počas horúčav. Bol to boh, ktorý dával, čo vyplýva aj z jeho mena - dažd znamená dať, bog zase boh, teda dávajúci boh.

Kult slnka je dokázaný u mnohých Indo - európskych národov. Špeciálnu pozornosť mu venovali napr. starovekí Iránci, Peržania, ale rovnako veľkej sa tešili solárne božstvá aj u Skýtov a Sarmatov. V prípade Slovanov je ťažké jednoznačne prisúdiť stupeň dôležitosti slnečného kultu, ale podľa dochovánach písomných zmienok bolo postavenie slnečných božstiev vysoké. Je možné, že „solarizácia“ náboženstva bola významnejšia u východných Slovanov vzhľadom na to, že mali bližšie kontakty so Severo - Iráncami.

Zvyk tzv. pozdrav Slnku bol ešte v novoveku spomínaný po celom Rusku, Ukrajine i Bielorusku, menej často u južných a západných Slovanov. Spoľahlivé stredoveké pramene východných Slovanov spomínajú vidiecky zvyk klaňania sa juhu (Slnku) na poludnie. V Nemecku, v oblasti, kde žila srbská menšina dedinčania vžd pozdravili Slnko pred tým, než vstúpili v nedeľu do kostola. Na západnej Ukrajine bola známa kliatba: Nech ťa Slnko zahubí!. Chorváti vraveli: Nech sa Slnko pomstí za mňa.Tvárou boha alebo Božím okom. Je to možno ozvena starobylého indo - európskeho konceptu, kde Slnečné božstvo Surja je nazývané okom Varunua.

V Slovanskom folklóre, najmä v rozprávkach je mnoho náznakov o uctievaní Slnečného božstva. Veľmi rozšírená bola predstava, že Slnko prebývalo na východe, v krajine večného leta, v paláci zo zlata. Ranné a večerné žiary boli asociované so Slnkom a boli pokladané za dve ženské (panenské) démnické bytosti: ranná Zora a večerná Zora. Zori stáli na oboch stranách slnečného tronu, jedna po ľavici Slnka a druhá po jeho pravici.

Dazbog, Dazhbog alebo Dazhdbog (u južných Slovanov Dabog alebo Dajbog, česi - Dachbog, Poliaci Dażbóg) bol (je) jeden z hlavných bohov slovanského panteónu, je slnečným božstvom a podľa niektorých hypotéz kultúrny /historický/ hrdina, archetyp slovanského panovníka(vladyku). Je jedným z mála pôvodných a hodnoverných, autochtónnych slovanských bohov.

Arabský historik a zemepisec Al Masudi, ktorý navštívil v polovici 10. stor. územia Slovanov napísal vo svojich poznámkach z ciest: Slovania sú uctievači Slnka a majú chrámy s otvorom v streche aby mohli pozorovať východ slnka. Išlo skôr o prírodnú svätyňu s prístreškom ako o chrám v pravom zmysle slova, kedže existencia chrámov je písomne i archeologicky dokázaná len u Polabských Slovanov v 11 - 12. stor. Meno Boha Al Masudi nespomína, ale mohlo ísť aj o Dažboga.

Dažbog je spomínaný v Povesti vremenných rokov - /kronika rannej Kyjevskej Rusi/ ako jeden z bohov, ktorým dal knieža Vladimír Veľký postavit modly pred svojim palácom (r.980). Jeho meno je taktiež spomínané v tzv. Ipatievskom kódexe(15.stor.) a taktiež v ruskej epickej básni Slovo o pluku Igorovom z 12. stor. Ruskí Slovania sú tu nazýváni "vnukmi Dažbogovými". Dôležitým zdrojom k tomuto bohu sú tiež poznámky v slovanskom preklade kroniky Jana Malaly. Jeho menom je tu preložený grécký boh Slnka Hélios. Je nazvaný cárom Slnka a je označený ako syn Svaroga. O Dažbogovi sú i zmienky v novodobom juhoslovanskom folklóre.

Etymológia slova Dažbog nie je celkom jasná. Podľa väčšiny odborníkov vzniklo meno tohto slnečného božstva od praslovnaského koreňa „ dadj“, „daj“, vo význame dávať. Vzhľadom na to, podľa Dubenskija, Obnovskija a Niederleho Dažbog je dávajúci boh, boh - darca. Iní však vykládajú prvú časť z koreňa*dag, ktorého význam je žiara, svetlo. Slovo bog má veľmi starobylý pôvod a súvisí zrejme so staroiránskym (árijským) bhaga- boh.

...potom zažala vláda Foesta (Hefaystus), ktorého Egypťania volali Svarog, počas jeho vlády spadli z neba kováčske nástroje a po prvý krát sa začali kuť zbrane, pred tým ľudia bojovali s kyjakmi a kameňmi. Feosta(Svarog) taktiež prikázal ženám, že môžu mať iba jedného manžela. Toto je slovanský preklad pôvodne gréckeho rukupisu Jana Malaly zo 6. stor. V gréckom texte sú mená Bohov: Hefaistos (Svarog) a Helios (Dažbog). Neznámy ruský prekladateľ prerozprávať príbeh (vsadený do Egypta) pričom nahradil antické božstvá slovanskými, ktoré boli bližšie staroruskému prostrediu.

Vo všetkých slovanských jazykoch má slovo Slnko stredný, neutrálny prípadne ženský rod. V Baltskej mytológii, ktorá je v mnohom podobná slovanskej, je slnečné božstvo Saule ženského rodu, zatiaľ čo mesiac mužského. V niektorých slovanských rozprávkach je slnko identifikované s matkou alebo nevestou a mesiac ako otec alebo manžel Slnka a hviezdy sú ich deťmi. Preto vznkli hypotézy o tom, že Dažbog nie je mužské božstvo ale ženské.

Okrem toho, táto pasáž nás informuje o rodinných vzťahoch medzi slovanskými bohmi. Ak predpokladáme, že Svarog je Dažbgovym otcom, vyvstáva otázka vzťahu medzi Svarogom a Svarožičom, bohom ohňa a vojny, ktorý bol uctievaný u polabských Slovanov. Jeho meno nás logicky privádza k domnienke, že Svarožič je Svarogov syn. (Kráľ - Kráľovič). Podľa mnohých religionistov je Svarožič a Dažbog to isté božstvo. V.V. Ivanov a V. Toporov majú iný názor, podľa nich je Svarožič druhým synom Svaroga. Dažbog je bohom nebeského ohňa (Slnka) a Svarožič pánom pozemského ohňa.

Dažboga stožňujú niektorí slavisti s iným slovanským bohom - Chorsom. Bodjanskij si všimol, že Chors a Dažbog sú jediné božstvá, ktoré v texte nie sú jednoznačne oddelené slovom „a“. To by mohla byť indícia k tomu, že božstvo sa volalo Chors Dažbog. Na základe toho Toporov predpokladá že Chors by bolo staroiránske (árijské), možno Sarmatské či Skýtske meno a Dažbog slovanské.

Boris Rybakov prirovnal Chorsa a Dažboga k Heliovi a Apolónovi, pričom obaja sú slneční bohovia, ale zatiaľ čo Chors reprezentuje Slnko samotné, Dažbog symbolizuje životodárnu silu Slnka. Inými slovami knieža Všeslav dosiahol Tmutorokan pred úsvitom, križujúc cestu Chorsa, Slnka. V mýtickom pohľade na svet, Slnko každú noc vykonáva púť ríšou podsvetia (tmy, noci) a táto púť končí na úsvite na východnom horizonte. V srbskom folklóre je známa bytosť Dabog, ktorá má chtonický, teda podsvetný charakter. Dabog je nazývaný aj vlčím pastierom, tu nachádzame paralelu s kniežatom Všeslavom zo Slova o pluku Igorovom.

Slnečný kult (kult Dažboga) bol v minulosti predmetem dvoch velkých sviátkov, zimného a letného slnovratu. Na starý sviatok zimného slnovratu, najstaršie slovanské označenie bolo Kračun, naväzujú i kresťanské Vianoce. Podla etnografických materiálov z rôzných období je pri tomto sviatku oslavované zrodenie Slnka, ktoré je u južných Slovanov nazýváné Božič (teda mladý boh), ktorý oslobodí svet z temnoty a chaosu, daruje život a blahobyt.

Pri sviatku letného slnovratu, ktorý pripadá u Slovanov na den sv. Jána (svätojánská noc), slnko dosahuje na oblohe svoj zenitu a jeho sila vrcholí. Na celom slovanskom území bola táto noc slávená zakladaním ohňov na vyvýšených miestach.

Chors - Mesačné Božstvo

Chors je Bohom Mesiaca a noci. Je zobrazovaný ako muž s vlčou hlavou a vládne svojej armáde vlkolakov. Je mu obetovaný kohút. Uctievaný bol u východných Slovanov, jeho svätyňa stála aj v Kyjeve. s červeným kohútom (symbol ohňa). sa s ním spájajú počiatky Slovanov, a preto sa pôvodná funkcia Chorsa nedá presne určiť.

V niektorých slovanských rozprávkach je slnko identifikované s matkou alebo nevestou a mesiac ako otec alebo manžel Slnka a hviezdy sú ich deťmi. V striebornej loďky posadil Rod Mesiac - Mesjac. hviezd.

Ďalší významní bohovia

Slovanská mytológia je rozsiahla a ponúka mnoho ďalších bohov a bytostí, ktoré boli uctievané našimi predkami.

Je zaujímavé, ako dokázali rozpracovať postavy jednotlivých bohov a vložiť ich do situácií, v ktorých boli schopnosti vtedajšieho človeka veľmi obmedzené, prípadne úplne absentovali. Podstatu pohanského náboženstva Slovanov tvoril polyteizmus. To znamená, že Slovania uctievali viacero bohov, ktorí boli vo väčšine prípadov protiklady prírodných zákonitostí (napr. deň - noc; svetlo - tma) alebo prírodné živly (voda, vzduch, zem, oheň).

Slovanský polyteizmus bol však, na rozdiel od polyteizmu starovekého Grécka alebo Ríma, odlišný. V starovekom Ríme bolo nutné polyteistické náboženstvo ako štátne náboženstvo udržiavať vo forme pevného, jednotného celku ako prvku zjednocujúceho štát. U starých Slovanov však existovalo nespočetné množstvo bohov, ktorí sa líšili v závislosti od tej-ktorej vetvy Slovanov. Vo všeobecnosti možno však povedať, že Slovania uctievali najvyšších bohov, ďalej tzv. nižších bohov a napokon mali v úcte aj rôzne modly.

Slovanská mytológia je rozsiahla a komplexná. Ponúka fascinujúci pohľad na svet starých Slovanov a ich hodnoty.

tags: #boh #slnka #a #mesiaca