Boh Slnka: Mytológia a Kultúrne Rozdiely

V dnešnej dobe už od detských čias vieme, že Slnko je ústrednou hviezdou našej planetárnej sústavy, jednou z mnohých, ktoré vidíme žiariť na rozdiel od neho na nočnej oblohe. Slnko prestalo byť u nás bohom už v čase, keď dávne indoeurópske náboženstvo bolo nahradené kresťanstvom. Z rôznych európskych i svetových mytológií vieme, že Slnko bolo takmer výhradne mužským bohom a Mesiac zasa ženským, sú však aj výnimky, v ktorých je to naopak.

Dôvod, prečo tomu bolo naopak, napr. u severských národov Európy, nemusí byť len ten, že to chceli mať naopak, ale dôvodom je najpravdepodobnejšie samostatný vývoj tamojšej ideológie, ktorá si novšiu patriarchálnu ideológiu prispôsobila svojej dovtedajšej matriarchálnej predstave svojským spôsobom. Treba vedieť, že dávnejší Európania, a nielen oni, ale mnohé kultúry po celom svete, keď dospeli do štádia, že fyzikálne javy premenili na bohov v ľudskej podobe, tak na ich čelo postavili ženu ako Matku. Spoločenstvo bohov vždy odrážalo pomery aké vládli medzi ľuďmi.

Ideológia na čele s Veľkou Matkou odrážala matriarchálne pomery. Vznikla v časoch, keď ešte neexistovali štáty, lebo zeme bolo dostatok takmer pre všetkých. Svet našich dávnych predkov predstavovala veľká rodina, usadená na jednom mieste, alebo pohybujúca sa podľa potreby v krajine tak, aby neprichádzala do sporu s inými rodmi. Bohyňou bola Zem a vesmírne telesá, najmä Mesiac a Slnko a známe planéty našej slnečnej sústavy boli jej deťmi. Na čele rodov, „hlavou domácnosti“ bola matka. Bolo to prirodzené, lebo funkcia otca v tom čase ešte nebola známa a monogamia bola neznámym pojmom.

Časom ľudí pribudlo a pribudli aj spory. A vtedy sa Veľká Matka stala aj bohyňou vojny. Dnes by sme na tomto mieste očakávali celkom samozrejme muža. Aj k tomu prišlo. Na východ od nás, niekde v ruských stepiach sa pred mnohými tisícročiami premenila matriarchálna spoločnosť na patriarchálnu. Zapríčinila to zmena spôsobu života. Ľudia sa tu ako hlavnému zdroju obživy venovali chovu dobytka, osedlali si koňa a ozbrojili sa, aby stáda uchránili pred divou zverou a lúpežníkmi. Na čelo tejto spoločnosti sa dostal muž a vznikol patriarchát. Celkom prirodzene sa hlavným bohom patriarchálnej spoločnosti stalo slnko.

Táto pomerne jednoduchá a čistá schéma sa s príchodom „Východoeurópanov“ postupne preniesla aj do ostatnej časti Európy. Na severe Európy sa taktiež stalo hlavným božstvom slnko, ale keďže sa tu hospodársky spôsob života natoľko nezmenil ako inde, výmenu božstva nesprevádzala výmena ženy na vedúcej pozícii mužom a tak sa slnko stalo bohyňou. Slnko bolo (a je) bohyňou aj u šintoistických Japoncov a u Ugaritov.

Slnečné mýty majú najčastejšie za úlohu vysvetliť pohyb slnka po oblohe a riešia, kam sa ukrylo v noci. Boh slnka cestuje po oblohe na voze alebo na lodi, napr. v gréckej mytológii. V hinduistických tradíciách boh Sury Surya cestuje po oblohe na voze ťahanom buď siedmimi koňmi alebo jedným sedemhlavým koňom. Vodič vozňa je Aruna, zosobnenie úsvitu. Zaujímavá je predstava severoamerických Navajov, ktorí vo svojich mýtoch nechajú slnko prenášať na chrbte mužom. Ten ho v noci zavesí vo svojom príbytku na klinec a unavený odpočíva až do rána. Americkí bádatelia ho považujú za boha slnka, čomu napomohli aj tamojší misionári, nazvúc ho Johanom, čo Navajovia prevzali. Johan je našim Jánom, dávnym slovanským a európskym slnečným mládencom Junákom (Jungom). Gréci ho nazývali Apolónom a zobrazovali ho ako statného a krásneho mládenca.

Egyptský boh slnka Ra mal za úlohu to isté. Cez deň cestoval po oblohe na svojej slnečnej lodi a v noci prešiel podsvetím, pozdravil mŕtvych, pričom čelil mnohým nebezpečenstvám. Bol síce mocný a večný, ale na rozdiel od iných slnečných bohov žil len jeden deň. Ráno sa rodil ako boh slnka Khepri, napoludnie dospieval ako Ra a so súmrakom odchádzal ako boh Atum do ríše mŕtvych, zomieral. Tak ako to každý slnečný deň vidíme na oblohe. Preto bol pre dávnych Egypťanov každý raňajší východ slnka oslavou božského návratu, víťazstvom života nad silami smrti a tmy. Ten pocit môžeme zažiť aj dnes, keď sa nám pošťastí v pokoji (nie v zhone ponáhľajúc sa do práce či z práce) pozorovať východ a neskôr aj čarokrásny západ Slnka, najlepšie niekde, nerušený civilizáciou v prírode.

Rovnako vnímali slnko aj Kelti. Ako dieťa, ktoré sa rodí, na rozdiel od Egypťanov nie ráno, na rozdiel od dnešných astronómov ani na zimný slnovrat, ale až okolo našich Hromníc (okolo 2. februára), na kedy pripadal začiatok jari, dospieva na letný slnovrat a lúči sa so svetom po zimnom slnovrate. Keltský cyklus zrodenia slnka tak bol na rozdiel od egyptského nie denný, ale bol ročný. Najväčšie keltské oslavy slnka sa konali práve pri jeho narodení, čiže na jar. V tradícii oživenej v 19. Kelti v strednej Európe nazývali svojho boha slnka Lugom.

Jeho starý otec boh podsvetia Balor bol vodcom ľudu Fomori. Fomorijci boli zlí ľudia, ktorí žili v podsvetí. Podľa proroctva mal byť Balor zabitý vnukom. Aby sa tomu predišlo, Balor sa pokúsil zabiť svojho vnuka, ale Lug zázračne prežil. Bol tajne vzkriesený bohom mora Manannanom a stal sa mocným bojovníkom. Keď dospel, pripojil sa k ľudu bohyne Dany, pomenovanej Tuatha De Danaan, aby mu pomohol v boji proti Fomorijcom a Balorovi. Balor mal zlé oko schopné zabiť kohokoľvek, kto sa naň pozrel. Lugh preto hodil do Balorovho oka magickú kamennú guľu a tým ho zabil. Lugh zodpovedá velšskému bohu Lleu a galskému Lugos. Z Lugovho mena sa odvodzujú mená moderných miest ako Lyon, Laon a Leyden. Dnes si tam ľudia spomínajú na postavu Luga s festivalom, ktorý pripomína augustový zber úrody.

Lug nie je cudzí ani nám. Niektoré slovanské kmene dodnes označujeme za lužické (Lugove) a mnohé Lužice majú možno svoj pôvod práve v uctievaní Luga (slnečného lúča, boha slnka). Lužné lesy a lúky sú tak pôvodne Lugove, čiže slnečné lesy a lúky a Lug je dôkazom o kultúrnej blízkosti Slovanov a Keltov. O tom, že slnko bolo bohom aj u našich predkov niet pochybností, tie sú, pokiaľ ide o stotožnenie boha slnka s niektorým so zachovaných mien slovanských bohov, lebo prameňov je veľmi málo. Okrem toho, za hlavné slovanské božstvo nie je považovaný boh slnka, ale boh hromu Perún. Ale v ľudovej tradícii je stopa slnka ako hlavného božstva zreteľná, dokladá, že aj u Slovanov, podobne ako u iných starovekých národov, prišlo kedysi k ideologickému prevratu, následkom ktorého bol boh slnka zo svojho piedestálu zvrhnutý a na jeho miesto nastúpil boh hromu.

Mnohé kultúry majú mýty o príšerách alebo zlých duchoch, ktorí kradnú alebo pohlcujú slnko. Niektoré z týchto mýtov vznikli, aby vysvetlili zatmenia Slnka, keď tieň zeme dočasne zakrýva Slnko alebo Mesiac. Úplné zatmenie Slnka vytvára uprostred dňa obdobie desivej temnoty - udalosť, ktorá nepochybne vyžadovala vysvetlenie. Z dejín sú známe prípady, keď zatmenie slnka tí, ktorí ho vedeli predpovedať, dokázali využiť na výrazné upevnenie moci. Starovekí astronómovia, či skôr astrológovia, tak vďaka svojim vedomostiam mali občas v rukách väčšiu moc ako mágovia.

Niektoré mýty, napr. egyptské a inkské hovoria o tom, že slnko na oblohe asi pred 3.500 rokmi zmenilo svoj smer, čo, ak by to odrážalo realitu, by nasvedčovalo na preklopenie Zeme, iné zasa zachytávajú katastrofy takých rozmerov, že slnko nebolo vidieť na oblohe po veľmi dlhú dobu. Jedno naše príslovie hovorí o tom, že kam nechodí slnko, tam chodí lekár. Táto ľudová múdrosť odráža vedomosť o liečivej sile slnka, ktorá mu bola prisudzovaná už v staroveku. Preto aj Rimania svojho Apolóna mali za boha svetla a liečenia. Bohovia slnka mali najmä pozitívne vlastnosti, boli veselí, ovládali rôzne hudobné nástroje, boli patrónmi umenia. Ako tomu nasvedčuje náš „luk“ boli aj dobrými lovcami, čo opäť potvrdzujú aj staroveké vyobrazenia Apolóna s lukom v ruke.

O výsostnej pozícii Slnka v našej dávnej mytológii dodnes svedčí oslava slnečných sviatkov v ľudovej tradícii. Najvýznamnejší z nich je spojený s letným slnovratom, ktorý pripadá zväčša na 21. júna a ktorý podľa astronómov považujeme za počiatok leta. Kto je pôvodcom tohto omylu, k tomu sme sa nedopátrali, muselo k nemu však prísť už veľmi dávno, lebo dnes aj odborníci na ľudové tradície označujú letný slnovrat za počiatok leta bez najmenšieho zaváhania. Pritom v ľudovej kultúre mnohých iných európskych národov je letný slnovrat nazývaný nie „počiatkom leta“ ale jeho stredom. Počiatkom leta je v ľudovej tradícii noc z prelomu apríla a mája a 1. máj je tak v nej prvým letným dňom. Letné dni vrcholia „okolo Jána“ letným slnovratom, kedy je slnko ako božstvo najsilnejšie. A končia začiatkom augusta slávnosťou našich tradičných dožiniek.

Po niektoré roky to aj takto prežívame, vidiac, že leto skutočne v auguste už stráca dych. Miestne pocity sa ale menia podľa nadmorskej výšky a zemepisného tvaru krajiny. A posledné desaťročia nám otepľujúca sa Zem zo štyroch ročných období, ktoré boli pre našu zemepisnú šírku obvyklé, urobila dve. Deformácia tradícií a zabudnutie ich významu sú vedľa toho už len maličkosťou. Jediné, čo sa za tisícročia nezmenilo, sú nádherné východy a západy slnka, ktoré môžeme pozorovať v rôzne ročné obdobia a je už len na nás, či si ich aspoň pár krát do roka spojíme s dávnou tradíciou a kolektívnou oslavou počas rovnodenností a slnovratov, či počiatkami a koncami ročných období, alebo si ich užijeme inak.

Egyptská Mytológia a Bohovia Slnka

V starovekom Egypte hralo Slnko kľúčovú úlohu v náboženských predstavách a mytológii. Egypťania uctievali niekoľko bohov spojených so Slnkom, pričom každý z nich mal svoje špecifické funkcie a atribúty. Medzi najvýznamnejších patrili:

• Re (Ra): Bol hlavným bohom Slnka, pánom neba, stvoriteľom a vládcom sveta. Od najstarších čias bol jedným z najvyšších egyptských bohov, ako to zodpovedá významu slnka pre život na Zemi a tešil sa úcte v celom Egypte. Slnko bolo podľa egyptských predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v egyptčine „slnko“. Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali Egypťania za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť, vytesaných v hrobkách panovníkov 18. a 19. dynastie v Údolí kráľov, ich poznáme dovedna sedemdesiatpäť.
• Amon: Boh mesta Waset, stvoriteľ a pán sveta, kráľ bohov. Postupne bol spájaný a stotožňovaný s mnohými bohmi a preberal aj ich funkcie. Pôvodne bol bohom vzduchu, neskôr aj bohom slnka a postupne priberal aj množstvo iných funkcií.
• Atum: Bol zobrazovaný ako obelisk, neskôr nadobudol podobu človeka s dvojitou korunou kráľa Horného a Dolného Egypta. Podľa legiend mal 2 deti: Šua a Tefnut. jeho kult bol uctievaný v každej dobe Egyptských dejín. Neskôr bol spájaný s bohom slnka Reom ako jeho odpoludňajšia časť.
• Hor (Hór): Boh Slnka, neba, svetla božský vládca Egypta. So svojou manželkou Hathor mal 4 synov: Hapiho, Duamutefa, Amseta, Kebehsenufa. Podľa oficiálneho učenia všade a pri všetkom ochraňoval Egyptského kráľa. Ochraňoval aj hranice Egypta pred nepriateľmi.

Každý deň sa Re plavil po oblohe na svojej slnečnej lodi a v noci prechádzal podsvetím, kde bojoval s temnými silami a zabezpečoval tak návrat Slnka na oblohu. Tento cyklus bol pre Egypťanov symbolom večného obnovovania života a víťazstva svetla nad tmou.

Grécka Mytológia: Apolón a Hélios

V starovekej gréckej mytológii boli so Slnkom spájaní dvaja významní bohovia:

• Hélios: Bol pôvodným bohom Slnka, ktorý každý deň cestoval po oblohe na svojom slnečnom voze ťahanom ohnivými koňmi. Na konci dňa sa plavil späť na východ v zlatom pohári, aby mohol opäť vyjsť na oblohu.
• Apolón: Hoci Apolón bol primárne bohom hudby, poézie, umenia, lukostreľby a veštenia, postupne prevzal aj niektoré atribúty boha Slnka. Bol zobrazovaný ako krásny a atletický mladík, ktorý prináša svetlo a poriadok do sveta.

Hoci Apolón a Hélios mali rôzne funkcie a atribúty, obaja boli dôležitými postavami v gréckej mytológii a symbolizovali silu a životodarnú energiu Slnka.

Slovanská Mytológia a Boh Slnka

V slovanskej mytológii existuje niekoľko bohov, ktorí sú spájaní so Slnkom, avšak ich funkcie a atribúty nie sú vždy jednoznačné. Medzi najvýznamnejších patria:

• Dažbog: Vladyka poludňajšej a rannej strany. Syn Svaroga. Bol miláčikom, krásny a obľúbený. Bol uctievaný všetkými slovanskými národmi. Niekde sa traduje, že je to tá istá osoba ako Svarožič.
• Svarog: Praboh, boh Slnka. S bohyňou Ladou mal synov Svarožiča a Dažboga.
• Svarožič: Ukladal otcovi nohy do postele, keď sa vrátil po celodennej práci. Neskôr prebral jeho funkciu ako hlavný Boh, otec neba. Poháňal Zlatohrivého vraníka zapriahnutého v koči, kde vozil Slnko alebo Mesiac. Mal guľu namiesto hlavy.

Okrem bohov spojených so Slnkom mali Slovania aj rôzne zvyky a tradície spojené s oslavou slnovratu a príchodu jari, ktoré symbolizovali obnovu života a víťazstvo svetla nad tmou.

V 5. storočí Slovania pochádzali z územia ohraničeného riekami Visla a Dneper. Ich viera pretrvala najdlhšie, lebo kresťanstvo považovali iba za spôsob nadvlády Franskej ríše.

Panteón východných Slovanov tvorili: Perún, Džabog, Chors, Smargl, Stribog a Mokoš. Bohovia západných Slovanov boli pravdepodobne: Dažbog (Svarožič), Lada, Rod, Svarog, Perún, Morena a Veles. Polabskí (Porenut, Porevit, Prove, Rugievit, Svarožič-Radegast, Trojan a Živa) a pobaltskí (Belboh, Černoboh, Černohlav, Jarovit-Gerovit, Svantovít a Triglav) Slovania uctievali vlastných kmeňových bohov.

Indoeurópske korene slnečných božstiev

Nové bádanie naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať. Koncentrujem sa na analýzu frazeológie. Porovnávam slová a frázy doložené v obmedzenom počte gréckych príbehov s tými, ktoré sú doložené v obdobných naratívoch iných indoeurópskych jazykov,“ hovorí o svojom prístupe Massettiová.

Hypotézu, že Erytheia sprevádzajúca Hélia predstavuje relikt starobylej tradície, podporuje podľa Massettiovej baltská mytológia. Mytológiu Litovcov a Lotyšov poznáme len z novovekého folklóru, ten však vykazuje mnohé archaické črty. Massettiová vyzdvihuje početné paralely medzi Héliom a baltskou bohyňou slnka Saule. A tak ako Hélia sprevádza postava nesúca meno „červená“ (Erytheia), Saule sprevádza ryba rauda, čo doslovne znamená „červená“: Erytheia aj rauda pochádzajú z rovnakého praindoeurópskeho výrazu *h₁rewdʰ.

Ak mytologický príbeh doložíme v troch geograficky vzdialených indoeurópskych tradíciách, naznačuje to, že máme dočinenia s prastarým mýtom, ktorý môže siahať až do praindoeurópskych čias (4. tisícročie pred n. l.). Vo védskej tradícii je bohom slnka Súrja, ktorého meno je tak ako meno Hélia a Saule odvodené od praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-.

„Existenciu“ praindoeurópskeho slnečného božstva „Séhul“ podporuje aj paleta etymologicky príbuzných indoeurópskych slnečných božstiev, ako sú rímsky Sol, germánska Sunna, nordická Sól, chetitský dUTU-li-i-aš (*Sahhulias), avestský Huuarɘ alebo Huuarɘ Xšaēta („slnko“ resp. „žiarivé slnko“) a azda aj keltská Sulis, ktorých mená taktiež vychádzajú z pratvaru *séh2ul-.

Prehľad bohov slnka v rôznych kultúrach

tags: #boh #slnka #krizovka