V priebehu mnohých rokov ľudskej civilizácie sa človek zamýšľal nad tým, čo je to skutočná krása. Ľudia vyznávajúci vieru dobre vedia, že všetky zázraky sveta majú božský pôvod. Umelecké diela s vnútornou hĺbkou sa snažia napodobniť a zobraziť krásu nebies v ľudskom svete.
Veľkí renesanční umelci, vedení hlbokou vierou, smerovali svoje tvorivé úsilie k tomu, aby vytvorili diela velebiace Boha. Umelci z obdobia stredovekej renesancie ako Leonardo da Vinci, Michelangelo a Raffael ovládali techniky, ktoré akoby zázrakom ďaleko prevyšovali techniky ich predchodcov a rovesníkov. Tieto umelecké diela boli po stáročia ušľachtilým vzorom pre ľudstvo.
Keďže si toto umenie ľudia dokážu vážiť, nielenže sa umelci neskorších generácií môžu vďaka tomu naučiť čistú umeleckú techniku, ale takisto široká verejnosť má možnosť skutočne pocítiť a vidieť prítomnosť božstva. Keď sa zachovajú tieto umelecké diela, ako aj techniky, pomocou ktorých boli vytvorené, a aj samotný duch, ktorý napĺňal umelcov, ľudská spoločnosť si bude schopná zachovať svoje spojenie s nebesami.
Rovnaké princípy platia aj v oblasti hudby. Jedno príslovie, ktoré údajne pochádza z nemeckej opernej scény, hovorí: „Bach nám dal Božie slovo. Mozart nám dal Boží smiech. Beethoven nám dal Boží oheň. Boh nám dal hudbu, aby sme sa mohli modliť aj bez slov.“ Johann Sebastian Bach po celý svoj život považoval za najvyššie zásady pri tvorbe svojej hudby oddanosť Bohu, jeho chválu a uctievanie.
Najvyššiu úroveň svojho umenia môže umelec dosiahnuť vtedy, keď dokáže vnímať nebeské javy prostredníctvom Božieho zjavenia a zobraziť ich v hmatateľnej podobe. Tri najdôležitejšie prvky umeleckej tvorby sú: znázornenie, vytvorenie a sprostredkovanie. Všetky umelecké diela obsahujú tému, teda posolstvo, ktoré sa umelec snaží sprostredkovať, bez ohľadu na formu, ktorú dielo má - či už je to báseň, maľba, socha, fotografia, román, divadelná hra, tanec alebo film. Umelec túto tému prenáša do sŕdc čitateľa, poslucháča alebo diváka.
Na to, aby umelci dosiahli cieľ sprostredkovania, musia mať vynikajúcu schopnosť napodobňovať a znázorňovať, pričom predmetom napodobňovania býva svet bohov alebo ľudí, či dokonca podsvetie. Umelecká tvorba je procesom zdokonaľovania hlbších alebo podstatnejších prvkov stvárneného objektu. To si od umelcov vyžaduje, aby posilnili svoju schopnosť sprostredkovávať a dotknúť sa ľudských sŕdc.
Pokiaľ má umelec spravodlivú vieru a je človekom s vysokým morálnym charakterom, nebesá ho obdaria inšpiráciou k tvorbe. Na druhej strane, keď umelec upustí od morálnych štandardov, tvorivého procesu sa zmocnia negatívne prvky, pričom zlé sily budú mať vplyv na umelca a využijú ho na zobrazenie ohavných výtvorov a výjavov z podsvetia. Je teda zrejmé, akú hodnotu má pravoverné, tradičné umenie.
Božská kultúra a umenie predstavovali na Východe aj na Západe spojenie medzi nebesami a ľudskou civilizáciou, a mali slúžiť na ich vzájomné prepojenie. Myšlienky a posolstvá odovzdávané prostredníctvom tohto umenia zahŕňajú krásu, dobrotivosť, svetlo a nádej. Na druhej strane, skazené „umelecké diela“ vytvárajú tí, ktorých ovládajú zlé elementy.
Michelangelova Sixtínska kaplnka je príkladom renesančného umenia oslavujúceho Boha.
Veľkolepé umelecké diela odovzdávajú dedičstvo ľudstva ďalším generáciám, šíria vedomosti a múdrosť a upevňujú charakter. Podobné názory zastávali aj Číňania. V Traktátoch o hudbe a harmónii sa hovorí o tom, že hudba zodpovedá piatim živlom (kov, drevo, voda, oheň a zem) a že hudobné nástroje sú skonštruované tak, aby vyjadrovali a napodobňovali hudobné vzorce nebies a zeme. Iba tak sa dá skomponovať „hudba toho najveľkolepejšieho štýlu“, ktorá vykazuje „rovnakú harmóniu, aká panuje medzi nebesami a zemou“.
Konfucius učil, že ľudstvo by si malo vziať príklad od západnej dynastie Čou (1045 - 771 pred n. l.) - kráľovstva, ktorého vládcovia zdôrazňovali význam náležitých obradov, a tak vniesli do krajiny poriadok aj bez toho, aby potrebovali prísne zákony alebo donucovanie. Povedal: „Dynastia Čou prekonala dve predchádzajúce dynastie, jej spôsoby sú kultivované a elegantné.
Poctivé umenie je v súlade s prírodnými zákonmi, napodobňuje božskú múdrosť a prináša so sebou osobitnú energiu a účinky. Prospieva ľuďom tým, že napĺňa ich zmysly i ducha. Najväčší umelci tvoria diela nielen na fyzickej a technickej úrovni, ale predovšetkým na duchovnej úrovni, v spojení s témou diela. Títo umelci neraz vyjadrujú zážitok z vnímania vyššej sily, ktorá presahuje tento fyzický svet. Účinok je podobný, ako keď sa spieva óda na Boha - ide o slávnostný a nebeský zážitok, ktorý presahuje ľudskú reč.
V pravom umení sa ukrýva rokmi nahromadená ľudská múdrosť, tvorivosť a inšpirácia. Často zahŕňa hlboké významy, ktoré ďaleko presahujú to, čo je viditeľné na povrchu. Niektoré diela vyžarujú zvláštny druh duchovnej energie. To všetko pôsobí na divákov v hlbšej rovine. Vynikajúci umelec môže ovplyvniť morálku spoločnosti tým, že prostredníctvom dojemných príbehov a obrazov vštepuje hodnoty do ľudských sŕdc. Dokonca aj ľudia bez hlbších vedomostí či vzdelania môžu z tradičného umenia čerpať nové pochopenie, inšpiráciu a morálne ponaučenie.
Prostredníctvom umenia na nás nenápadne pôsobia aj zdegenerované hodnoty. Celosvetovú pozornosť si napríklad vyslúžil tzv. Mozartov efekt. Vedecká komunita vykonala celý rad štúdií o pozitívnom vplyve hudby Wolfganga Amadea Mozarta na ľudí a zvieratá. V roku 2016 sa v podrobnejšej štúdii Mozartovho efektu ukázalo, že skladateľova hudba má pozitívny vplyv na kognitívne funkcie a správanie človeka. Avšak prekvapivé je, že hranie Mozartovej hudby pospiatky má opačný účinok. V porovnaní s atonálnou hudbou môže mať rokenrol ešte väčší negatívny vplyv.
Niektoré rockové skladby dokonca glorifikujú samovraždu. Ďalším známym príkladom negatívneho využitia umenia je nacistický propagandistický film Triumf vôle. Napriek tvrdeniu režisérky Leni Riefenstahlovej, že ide len o dokumentárny film, tento propagandistický film vykazoval vynikajúce umelecké majstrovstvo. Veľkolepé scény a manifestácia moci prispeli k tomu, že diváci pociťovali súzvuk s energiou a silou za nimi. Jej mnohé inovatívne techniky natáčania a technická zručnosť následne ovplyvnili tvorbu filmov na ďalšie desaťročia. Zároveň sa však tento film stal kľúčovým propagandistickým dielom Hitlera a nacistického Nemecka, pričom sa považuje za jedno z najúspešnejších propagandistických diel v histórii.
Komunistické strany dobre poznajú silu umenia, a preto využívajú všetky umelecké formy ako nástroj na vymývanie mozgov. Mnohí ľudia sa vysmievali Čínskej komunistickej strane (ČKS) za to, že zo spevákov a hercov spravila armádnych generálov. Pozastavujú sa nad tým, ako môžu byť civilisti, ktorí nikdy neprešli vojenským výcvikom ani výcvikom používania zbraní, spôsobilí stať sa generálmi. ČKS verí, že takíto ľudia sú pri presadzovaní a podporovaní komunistického kultu rovnako dôležití ako vycvičení vojaci - alebo možno ešte dôležitejší. V tomto zmysle sú jej vojenské hodnosti dokonale prispôsobené straníckym zásadám.
Cieľom umeleckých predstavení v komunistických krajinách je to, aby ľudia zabudli na útrapy, ktoré zažívajú pod vládou komunizmu, a aby sa prostredníctvom umenia pestovala ich lojalita ku komunistickej strane. Mohli by sme porovnať veľkolepý otvárací ceremoniál ČKS na olympijských hrách v Pekingu, ktorý bol zorganizovaný za obrovské náklady daňových poplatníkov, s veľkolepým festivalom piesní a tancov Arirang v Severnej Kórei a baletnými súbormi bývalého Sovietskeho zväzu.
Ak by malo bezúhonné umenie, ktoré má blízko k nebesiam a podporuje tradičné hodnoty, existovať súčasne s umením kontrolovaným stranou, ktoré slúži na vymývanie mozgov spoločnosti, potom by stranícke umenie stratilo svoje monopolné postavenie a prestalo by mať na ľudí účinok. Klasické umenie sa po stáročia odovzdávalo z generácie na generáciu. Táto tradícia pretrvávala až do 20. storočia, kedy bola náhle prerušená. Odovzdávanie a dedenie umeleckej tradície narušilo revolučné avantgardné hnutie a umenie začalo rýchlo degenerovať.
Umelec Robert Florczak k tomu poznamenal: „Hlboké, inšpirujúce a krásne bolo vytlačené niečím novým, odlišným a škaredým. … Štandardy klesali, až kým nezostali žiadne štandardy. Zdroj tohto úpadku v nových umeleckých hnutiach úzko súvisí s ideologickými trendmi ovplyvnenými komunizmom. Táto nová kultúrna forma si dala za cieľ vylúčiť umenie, ktoré sa snažilo znázorňovať Bohov. To znamená, že marxisti zapájajú umenie do vzbury proti božstvu a do rozvracania morálky.
Gustave Courbet, zakladateľ francúzskej realistickej školy, bol jedným z účastníkov Parížskej komúny. Bol zvolený za člena výboru Komúny a predsedu radikálnej Federácie umelcov. Courbet sa venoval transformácii starého systému a vytváraniu nových umeleckých smerov. Courbet popieral, že ľudské bytosti stvoril Boh a bol odhodlaný využiť umenie na vyjadrenie svetonázoru proletariátu, ako aj materializmu. V snahe maľovať to, čo sám nazýval „realitou“, nahradil krásu škaredosťou. Napríklad, jeho maľby aktov sa zameriavali najmä na zobrazovanie ženských genitálií - čo mal byť údajne revolučný čin - ako prejav vzbury, vystúpenia proti tradíciám a akéhosi ďalšieho podnecovania komunistického aktivizmu.
Pod vplyvom modernistického myslenia priniesol revolučný zápal umelcov tvoriacich koncom 19. storočia celý rad hnutí, ktoré zasiahli svet umenia. Na rozdiel od tradičných škôl umeleckého stvárnenia sa jednalo o avantgardné hnutia, ktoré sa vyslovene zameriavali na narušenie tradícií. Tieto vplyvy so sebou na konci 19. storočia priniesli impresionizmus. Moderní umelci odvtedy upustili od požiadaviek tradičnej olejomaľby vrátane presnosti, proporcií, štruktúry, perspektívy a prechodov medzi svetlom a tieňom. Neskôr sa vynoril neoimpresionizmus (pointilizmus) a postimpresionizmus, ktorých ústredným prvkom tvorby bolo skúmanie osobných pocitov umelca. Medzi predstaviteľov tejto školy patria Georges-Pierre Seurat a Vincent van Gogh, pričom obaja inklinovali k socializmu.
Umelecké diela v sebe nesú posolstvá, ktoré chcú ich tvorcovia odovzdať svetu. Umelci vo vrcholnom období renesancie sprostredkovávali svojim divákom súcit a krásu. Naproti tomu, obrazy súčasných umelcov vyžarujú negatívne a temné posolstvá. Moderní umelci sa vzdávajú vlastných myšlienok a nechávajú sa ovládať bytosťami a duchmi nízkych úrovní.
Po impresionizme nasledoval expresionizmus a fauvizmus, a po nich sa objavil kubizmus Pabla Picassa. V roku 1944 vstúpil Picasso do Francúzskej komunistickej strany. Vo svojom liste „Prečo som sa stal komunistom“ napísal: „Môj vstup do komunistickej strany je logickým krokom v mojom živote, v mojej práci a dodáva im zmysel. … Svojím vlastným spôsobom som vždy hovoril len to, čo som považoval za najpravdivejšie, najspravodlivejšie a najlepšie, a teda za najkrajšie. Picasso nabádal k odklonu od klasických maliarskych postupov. Čím boli jeho diela podivnejšie, tým sa zdal byť šťastnejší. Proces vytvárania obludných obrazov je procesom ničenia obrazu až do takej miery, že ho nikto nedokáže pochopiť. Dokonca aj Georges Braque, moderný umelec, ktorý založil kubizmus spolu s Picassom, bol pri pohľade na Picassov obraz „Avignonské slečny“ zhrozený jeho škaredosťou a intenzitou.
Marcel Duchamp, jeden z prvých členov dadaistického umeleckého hnutia, sa tiež snažil rozvrátiť tradíciu a vzbúriť sa proti nej tým, že vystavoval a používal priemyselne vyrábané predmety (tzv. ready-mades). Nájdené alebo továrensky vyrobené predmety premieňal na takzvané umelecké inštalácie. Duchamp, ktorý je nazývaný otcom konceptuálneho umenia, presadzoval myšlienku, že čokoľvek sa môže nazývať umením.
Z kritiky tradícií v dadaizme sa vo Francúzsku vyvinul surrealizmus, ktorého predstaviteľom bol komunista André Breton, zástanca revolúcie. K umeleckým hnutiam, ktoré rozširovali tieto myšlienkové prúdy, patrí abstrakcionizmus, minimalizmus, pop-art a postmodernizmus. V abstrakcionizme ide o emocionálne vyjadrenie rebélie, neporiadku, prázdnoty a úniku. Ohavné pošliapavanie morálnych hodnôt v týchto „izmoch“ sa prejavuje aj v súčasnom umení.
Nie všetci moderní umelci podporujú ľavicovú politiku, avšak existuje tu jasná ideologická podobnosť s komunistickým myslením - a tou je odmietnutie konceptu nebies a snaha o nahradenie Boha ako východiskového bodu pre pochopenie ľudského života.