Ako kresťanská koučka sa stretávam s mnohými ženami. Prichádzajú za mnou prevažne plus-mínus tridsiatničky, a to s témami, ako je napríklad manželská kríza či hľadanie samej seba, keďže deti už postupne odrastajú a ony začínajú hľadať, kým vlastne sú. V podstate sa to deje mnohým ženám.
Obracajú sa na mňa tiež ženy, ktoré prechádzajú osobnou krízou alebo sa cítia prepracované či vyhorené, čo často pramení v rodinnom živote či spomínanom nedostatku sebarealizácie popri rodine.
Ako je možné, že sa ženy k svojmu vnútru a objaveniu vlastnej identity dostávajú až potom, keď sa stanú manželkami a matkami? Nedávno som mala veľmi peknú dvojhodinovú diskusiu so študentkami z Kolégia Antona Neuwirtha. Boli to dievčatá vo veku okolo 18 až 25 rokov.
Na chvíľu som sa pri nich vrátila späť do svojich vlastných študentských čias a spomenula som si, ako som v tomto veku riešila svoju identitu a povolanie. Mám teda pocit, že my ženy hľadáme tú svoju identitu veľmi často už od dospievania, ale vždy v tom životnom momente, v ktorom sa práve nachádzame, je to hľadanie iné.
Toto hľadanie je v nás vždy prítomné ako nejaká spodná vlna alebo otázka, ktorá v nás žije a ktorá sa ozýva a zároveň má vždy inú kvalitu. A prečo sa táto otázka začne ozývať opäť počas materstva? Prečo sa k nej vraciame na inej, hlbšej úrovni?
Proces znovuobjavenia samej seba
Ako potom vyzerá proces znovuobjavenia samej seba? Prvá vec, ktorá mi napadá, je dotknúť sa toho, čo má žena rada. Niektorým ženám sa stáva, že v živote napĺňajú potreby všetkých okolo seba, počnúc mamou, svokrou, pokračujúc manželom a deťmi, a zabudnú na to, čo mali kedysi skutočne rady.
Niekedy sa odpoveď na to, čo mám rada, skrýva v období pred manželstvom a materstvom. Ženy si spomenú, že napríklad rady čítali alebo športovali. A druhá vec je dovoliť si zasnívať sa a položiť si otázku, čo keby bolo možné venovať čas sebe alebo robiť to, čo ma baví. Čo by to bolo? Proces opätovného spojenia sa so sebou vyžaduje dopriať si kvalitný čas. Mnohé ženy však majú výčitky už len pri myšlienke na to, že by sa venovali samy sebe.
Áno, to je veľmi časté a domnievam sa, že to pramení v našej výchove. My sme ešte dcéry mám, od ktorých sa očakávalo plné pracovné nasadenie vo full-time zamestnaní a po práci ich doma čakala ďalšia zmena vo forme práce v domácnosti, okolo rodiny a na záhrade.
Tiež som to jednoznačne takto vnímala aj v našej rodine, kde sa stále pracovalo. Pamätám si, že keď som si ako dieťa chcela čítať, tak som sa tak trochu skrývala. Keď som začula, že sa niekto blíži, knihu som hneď schovala. Nie však preto, že by mi to niekto vyčítal, len som niekde na pozadí vnímala, že treba jednoducho pracovať.
Ak človek vyrastá v takomto prostredí, formuje ho to. Dopriať si potom nejaký čas s knihou a vyloženými nohami? Myslím si teda, že naše mamy boli reálne veľmi preťažené. Možno v mestách to bolo trošku iné, ale na dedinách to bolo veľmi silné.
A posolstvo, ktoré nám podľa mňa chýbalo a dnes ma konkrétne oslovuje, je, že starať sa o seba znamená dávať blízkym to najlepšie zo seba a nie to posledné zo seba. Dnes sa teda aj ja učím pozerať sa na to celé takto, že keď sa postarám o seba a svoje potreby, tak potom môžem dať svojej rodine to najlepšie a nie to posledné. Zároveň chcem povedať, že niekedy sú životné okolnosti také, že sa tej vyčerpanosti ťažko žena vyhne. Keď sú napríklad deti malé, rodina ďaleko a manžel v práci dlho.
Identita v Kristovi - Sadie Robertson Huff - UL 2022
„Na to, aby sme sa mohli darovať, sa potrebujeme najskôr vlastniť,“ hovorí Andrea Mikolášiková.
Generácia našich mám a starých mám, ktoré sa šli pre druhých zodrať, je možno ukážka jedného extrému, ale v dnešnej dobe, kde je také jednoduché podľahnúť nezdravej sebaláske až narcizmu, môžu ženy upadnúť do opačného extrému.
To je dobrá otázka a naozaj aj ja vnímam tieto dva extrémy. Hovorí sa, že darovať môžeme len to, čo máme. A na to, aby sme sa mohli darovať, sa potrebujeme najskôr vlastniť. Preto by som tú cestu videla najskôr v poctivej práci na sebe, v sebapoznávaní, ktoré sa deje v dialógu s Bohom.
Ten nás totiž často dokáže vyrušiť z oboch extrémov. Dokáže nás pozvať k tomu, aby sme si pri ňom odpočinuli a dovolili si starostlivosť o seba, a dokáže nás aj vyvádzať z nášho pohodlia. Z praktického hľadiska mi k tomu napadá to, že je dobré mať vzťah s nejakou sprevádzajúcou osobou, s kňazom alebo laikom.
Mám aj priateľky, ktoré nie sú kresťanky, ale sú to veriace ženy iných spirituálnych tradícií, a niekedy mám pri nich pocit, akoby sa im ťažšie hľadala nejaká kotva. Kresťanská tradícia predsa len ponúka určitý obsah, s ktorým sa môžeme vyrovnať, stotožniť alebo ho odmietnuť. Ženy, ktoré nestoja v nejakej tradícii, mi prídu trochu stratenejšie.
Tradícia a moderný svet
Evanjelium sa vteľuje, vždy inkarnuje do kultúry takej, aká je, aby časť z nej prijalo a časť očistilo a pretvorilo. Príkladom nesprávneho pochopenia našej tradície môžu byť iniciatívy, kde sa pohľad na ženu obmedzuje len na nejaké príkazy a odporúčania, týkajúce sa správnej dĺžky sukne alebo veľkosti výstrihu, či pravidiel, ako by sa žena mala správať vo vzťahu k mužovi, aby nevzbudzovala pohoršenie.
Takou snahou je napríklad stránka Tradičná katolícka ženskosť, ktorá nielenže zaváňa rigidnosťou, ale aj smerom navonok podporuje stereotypné videnie kresťanstva.
Ale zdá sa mi, že to hovorí o tom, že tu máme určitý výsek kresťanov, štatisticky je to nejaké percento ľudí, ktorí aj psychologicky a osobnostne inklinujú k určitému typu myslenia, k nejakej rigidite. K tejto stránke by som však rada dodala, že časť jej obsahu má podľa mňa reálne potenciál vyživovať vieru žien, ktoré ju sledujú.
Moja výhrada sa týka toho, že prikladá irelevantnú váhu určitému kultúrne podmienenému obrazu ženy. Nepočula som, že by pápež alebo Magistérium niekedy hovorili o tom, že ženy by nemali nosiť do kostola nohavice a naopak, mali by nosiť závoj. Áno, je to pekné a ženské, no konkrétne v našej kultúre už závoj alebo šatka ako symbol vydatej ženy stratil význam. Prečo sa k nemu vracať?
Evanjelium sa vteľuje, vždy inkarnuje do kultúry takej, aká je, aby časť z nej prijalo a časť očistilo a pretvorilo. Myslím, že naša kultúra má mnohé dôležitejšie oblasti, ktoré potrebujú byť očistené a pretvorené. A hovorím to ako žena, ktorá nosí na nedeľnú bohoslužbu sukňu po kolená.
Boh stvoril muža a ženu na svoj obraz a povedala by som, že žena na tomto svete reprezentuje ženskú tvár Boha, respektíve nesie v sebe ten ženský aspekt Boha, ktorý je tvorivý, plodný, starostlivý, slobodný, divoký aj nežný.
K tomu by som ešte doplnila, že pohľad Cirkvi na ženu je zároveň veľmi úctivý. Pápež Ján Pavol II.
Medzi všetkými vlastnosťami ženy, ktoré ste vymenovali, zaznelo aj slovo divoká. Myslím si, že s touto vlastnosťou sú ženy z kresťanských spoločenstiev najmenej zžité. Skôr prevláda predstava, že ženy sú tie mierumilovné, usporiadané. Svetský pohľad by mohol vytvoriť zdanie, že sú niekedy nevýrazné až zakríknuté.
Vy sama ste v jednom rozhovore povedali, že ženy v európskej kultúre sú racionálnejšie a chýba im väčšia živočíšnosť. Veľmi sa mi páči, ako vystihla túto ženskú divokosť autorka knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi. V úvode autorka veľmi jednoducho opisuje, že s tou ženskou divokou prapodstatou sme v kontakte napríklad vtedy, keď nám vietor veje vo vlasoch alebo keď v detských prštekoch vidíme obraz zvlnených polí kukurice.
Jedna moja priateľka mi raz po tom, čo sme na túto tému mali rozhovor, povedala, že taký moment zažila pri oberaní hrušiek, keď bola na strome, a vtedy si povedala, že toto je asi ono. (Smiech.) Prirovnala by som to teda asi k tomu, keď sa celá rastlina otáča k slnku a všetko, čo prichádza, absorbuje celými svojimi listami. Takto si predstavujem ja divokú ženu. Je otočená k slnku, vetru a dažďu a absorbuje všetko úplne naplno. A prečo je to dôležité?
Môžem začať presahom do intímneho života, hoci to nie je len o tom. V Katolíckej cirkvi investujeme energiu do formácie v predmanželskej čistote. Sú kruhy, ktoré to možno až preháňajú, je preto veľmi dôležité, ako o tejto téme hovoríme a ako ju komunikujeme.
Potom totiž prídu ženy do manželstva a zrazu, keď z nich má byť levica, nevedia ju v sebe nájsť, pretože predtým museli byť veľmi zdržanlivé. Treba však povedať, že v intímnom živote je vášeň nevyhnutná, aby to medzi partnermi fungovalo a aby sa obaja manželia z milovania tešili.
Ale je to dôležité aj z toho aspektu, aby sme vedeli prechádzať životom a naplno sa z neho tešiť. Domnievam sa, že niekedy sa bojíme vášne, pretože ju vnímame ako protiklad cnosti, čo nie je pravda. Cnosť a vášeň nie sú a priori v rozpore. Cnosť a hriech sú v rozpore. Vášeň alebo divokosť je niečo prirodzené a ide o to, ako s nimi naložíme. A práve kresťanská spiritualita nám ponúka výborné nástroje, ako vášeň sformovať a prinášať svetu.
Tá energia je veľmi silná a môže byť až ničivá, ale to, čo sa kresťanským ženám stáva, je, že sa jej tak boja, že ju radšej potlačia. Možno by pomohlo, ak by sa spojili v spomienkach s tým malým dievčatkom, ktorým kedysi boli. Spomenuli si na to, aké boli šantivé a hravé v detstve, navnímali tú kvalitu a skúsili si to prepojiť so súčasným životom. S rodinou.
Na druhej strane aj v kresťanských manželstvách existujú prípady, kde ženy nemajú zvládnutú svoju divokú stránku a muži sú pri nich doslova pod papučou. Každá žena je zasadená do nejakého kontextu vzťahov a aj v manželstve je zasadená do kontextu vzťahu s manželom, ktorý má povolanie byť hlavou rodiny a môže ňou byť len vtedy, ak mu to žena dovolí. Pokiaľ si žena uzurpuje mužské kompetencie, pokiaľ mu nepomáha prevziať zodpovednosť, tak to nie je v poriadku.
Tým regulátorom v najširšom slova zmysle je potom morálne učenie Cirkvi, ktoré vymedzuje ten kanál, ktorým prúdi naša životná energia a potom je to niečo subtílnejšie, a to je prikázanie lásky, ktoré je veľmi individuálne, pretože aj tých jednotlivostí môže byť veľmi veľa. Ale aj v tomto príklade, ktorý sme načrtli, si spravodlivosť žiada, aby bol muž tým, kým je, aj žena tým, kým je.
Príkladom správne uchopenej divokosti môže byť žena líderka, ktorá sa, ako ste povedali, nebojí vystaviť životu so všetkým, čo prináša. Myslím si, že pojem žena a líderka sa v Cirkvi vôbec nevylučuje. Aj v dejinách máme postavy žien, ktoré boli silnými líderkami ako napríklad svätá Katarína Sienská, svätá Terézia z Avily alebo svätá Jana z Arku, hoci je pravda, že líderstvo nevidím ako niečo, čo patrí k úplnej podstate ženskosti.
Priznám sa však, že nemám túto tému úplne preskúmanú. Skôr však líderstvo vnímam cez individuálne osobnostné predpoklady, ktoré keď dostanú príležitosť, tak sa prejavia. V poslednom období som žila trochu viac Editou Steinovou. Vyslovila myšlienku, že žena sa vo svojej podstate túži stať celistvou a túži aj iným pomáhať, aby sa takými stali. Takže si myslím, že aj to ženské líderstvo je veľmi organické, a predpokladám, že je v ňom viac prítomná empatia a spontánna vnímavosť na potreby druhých.
Ste tiež organizátorkou Ženskej katolíckej konferencie. Úplne kľúčovú. Ak je takáto komunita prítomná a prostredie v nej je bezpečné, ženy v nej môžu prechádzať zdravým procesom sebapoznávania a aj opúšťania vnútorných blokov. Na Slovensku máme niektoré metodiky tvorby komunity, ktoré sa však využívajú najmä pri práci s mužmi. Ja sa snažím prinášať metodiku Community Building - Semináre tvorby spoločenstva.