Radosť z lásky - taký je slovenský názov posynodálnej exhortácie AMORIS LAETITIA od Sv. Otca Františka. Bola podpísaná 19. marca. Piata časť exhortácie nesie názov Láska, ktorá sa stáva plodnou. Zameriava sa pro-kreatívny rozmer manželstva. Pápež v nej otvára duchovné a psychologické záležitosti, ktoré súvisia s príchodom dieťaťa na svet.
Dar nového života
Láska vždy dáva život. Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“.
Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“. No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! […] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“
Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie - s otvorenosťou a láskavosťou. Pretože „keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, žiadnu obetu dospelých nemožno pokladať za príliš nákladnú alebo príliš veľkú, keď sa treba vyhnúť tomu, aby si dieťa myslelo, že je chybou, že nemá žiadnu hodnotu, tomu, aby bolo ponechané na zranenia života a aroganciu ľudí“.
Dar nového dieťaťa, ktoré Pán zveruje otcovi a mame, začína prijatím, pokračuje opatrovaním počas pozemského života a má ako konečný cieľ radosť večného života. Mnohopočetné rodiny sú radosťou Cirkvi. V nich láska prejavuje svoju štedrú plodnosť.
Tehotenstvo je náročné obdobie, ale aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špeci ckej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“. Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“.
Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139, 13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya - od okamihu, v ktorom sa počalo!
Žena môže mať v tehotenstve účasť na tomto Božom projekte, keď sníva o svojom dieťati: „Všetky mamy a všetci otcovia snívali o svojich deťoch deväť mesiacov. […] Rodina bez sna nie je možná. Keď sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína.“ Ak ide o pár kresťanských manželov, v tomto sne sa nevyhnutne objavuje aj krst.
Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita.
Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil -, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané.
Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby.
Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 - 48).
„Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého - spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. […] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“
Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“. Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“. Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého.
Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“. Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť.
Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. […] Práve ony svedčia o kráse života“. Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí… Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla.
Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma - a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou - ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť - je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera.
Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“.
Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“. Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia.
Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti „bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali - radosti a bolesti, námahy a nádeje. A [aby] bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu; prítomný otec, vždy. Povedať prítomný neznamená to isté ako povedať kontrolór. Pretože otcovia - prílišní kontrolóri - potláčajú deti“.
Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že „deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov.
Mnohé manželské páry nemôžu mať deti. Vieme, koľko utrpenia to spôsobuje. Adopcia je cesta, ako uskutočniť materstvo a otcovstvo veľmi štedrým spôsobom, a chcem povzbudiť všetkých, ktorí nemôžu mať deti, aby rozšírili a otvorili svoju manželskú lásku pre prijatie tých, ktorí sú ukrátení o primeraný rodinný kontext. Nikdy neoľutujú, že boli štedrí. Adopcia je skutkom lásky - darovaním rodiny tomu, kto ju nemá.
Je dôležité nástojiť na tom, aby legislatíva uľahčovala postupy pre adopciu, predovšetkým v prípade neželaných detí, aby sa predišlo potratu a zanedbaniu. Tí, ktorí čelia výzve adopcie a danú osobu prijímajú bezpodmienečným a nezištným spôsobom, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha, ktorý hovorí: „Keby aj tvoja matka zabudla na teba, ja na teba nikdy nezabudnem“ (porov.
„Rozhodnutie pre adopciu a pre pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti, nielen v prípadoch, keď je táto skúsenosť bolestne poznačená neplodnosťou. […] Naproti tým situáciám, v ktorých sa dieťa nárokuje za každú cenu, berie sa ako právo na vlastné uskutočnenie, správne mienená adopcia a pestúnska starostlivosť ukazujú dôležitý aspekt rodičovstva a detstva, lebo pomáhajú spoznať, že deti, či už vlastné, adoptované, alebo zverené do starostlivosti, sú autonómne a je potrebné ich prijať, milovať a starať sa o ne, nielen ich priviesť na svet.
Je vhodné tiež pripomenúť, že splodenie a adopcia dieťaťa nie sú jedinými spôsobmi, ako žiť plodnosť lásky. Aj rodina s mnohými deťmi je povolaná zanechať stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená - pre rozvinutie iných foriem plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením tej lásky, ktorá rodinu podopiera. Kresťanské rodiny nech nezabudnú, že „viera nás neberie z tohto sveta, ale nás doň hlbšie vkladá. […] Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva“. Rodina nesmie chápať seba samu ako košiar, ktorý treba chrániť pred spoločnosťou. Nezostáva čakať, ale vychádza zo seba - v solidárnom hľadaní. Takýmto spôsobom sa stáva miestom integrácie osoby do spoločnosti; miestom zjednotenia medzi verejným a súkromným. Manželia potrebujú nadobudnúť jasné, presvedčivé vedomie ohľadom svojich spoločenských povinností.
Žiadna rodina nemôže byť plodná, ak sa chápe ako príliš odlišná alebo „oddelená“. Aby sme sa vyhli tomuto riziku, pripomeňme si, že Ježišova rodina, plná milosti a múdrosti, nebola pokladaná za „zvláštnu“ - za cudzí dom, vzdialený od ľudu. Veď práve kvôli tomu mali ľudia problém uznať Ježišovu múdrosť a vraveli: „Skade to má tento? […] Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6, 2 - 3). „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). To potvrdzuje, že to bola jednoduchá rodina, blízka všetkým, normálne začlenená do ľudu.
Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom a exkluzívnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia. To vysvetľuje, prečo sa jeho rodičia pri návrate z Jeruzalema domnievali, že dvanásťročný chlapec sa mohol stratiť v karaváne aj na celý deň - počúvajúc rozprávania a zdieľajúc starosti všetkých: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty“ (Lk 2, 44).
Manželský pár, ktorý zažíva silu lásky, vie, že láska je povolaná uzdravovať rany opustených, nastoľovať kultúru stretnutia, bojovať za spravodlivosť. Boh rodine zveril projekt robiť svet „domáckym“, aby všetci ľudia dospeli k tomu, že budú každého človeka vnímať ako brata: „Pohľad zameraný na každodenný život dnešných mužov a žien nám bezprostredne poukazuje na všeobecnú potrebu silnej injekcie rodinného života. […] Nielen organizácia spoločného života čoraz väčšmi viazne v byrokracii, ktorá je úplne cudzia základným ľudským putám, ale aj spoločenské a politické zvyklosti často vykazujú znaky úpadku.“
Naopak, otvorené a solidárne rodiny poskytujú priestor chudobným, sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie než ony. Ak skutočne majú na srdci evanjelium, nemôžu zabudnúť na to, čo hovorí Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Celkovo vzaté, žijú to, o čo nás tak výrečne žiada tento text: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený“ (Lk 14, 12 - 14). Budeš blahoslavený!
Svedectvom aj slovom rodiny rozprávajú druhým o Ježišovi, odovzdávajú vieru, prebúdzajú túžbu po Bohu a ukazujú krásu evanjelia i životného štýlu, ktorý nám evanjelium predkladá. Kresťanskí manželia tak skrášľujú šeď verejného priestoru, napĺňajúc ju farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany krehkých osôb, žiarivej viery, aktívnej nádeje.
Viera v rodine
Hoci sa narodil v Košiciach, jeho korene siahajú do rusínskej obce Habura a rusínske piesne a tance sú jeho doménou. Spev a hudba boli už od detstva prirodzenou súčasťou vášho života. Áno, doma sa stále spievalo. Bolo to u nás veľmi prirodzené. Mamka spievala pri počúvaní rádia a otec rád spieval pri rôznych oslavách. Ste gréckokatolík. Okrem folklóru vám rodičia odovzdali určite aj vieru. Na náboženskej výchove nás bolo stále veľmi málo. Dokonca sme na našom sídlisku v Košiciach často fungovali ako spojená trieda z rôznych škôl, kde sa našli deti aj s gréckokatolíckym vierovyznaním. To bolo pre mňa vždy niečo zaujímavé. Tým, že sme boli Rusíni - a dokonca iného obradu ako deti v škole -, tak sme mali pocit niečoho výnimočného.
Nádej, tá je veľmi dôležitá. Veriaci človek sa tak necíti sám, aj keby tak tomu v skutočnosti naozaj bolo. Človek sa môže modliť rôznym spôsobom. Rád sa modlíte napríklad aj spevom? Spev je v duchovnom svete úžasný komunikačný kanál. Niekedy to nemusí byť len duchovná pieseň, dôležitý je však text. Tá pravda, ktorá tam zaznie a vy ju môžete vypovedať, sa priam dotýka duše človeka. Je to moja osobná komunikácia s Bohom.
K Vianociam neodmysliteľne patria aj tradičné vianočné koledy. Aké máte vy najradšej? Najradšej mám piesne Nova radosť a Dobryj večir. Keď som bol malý, po štedrej večeri sme vždy prišli k stromčeku a celá rodina sme spievali koledy. Väčšinou to bola koleda Koly jasna zvizda. Keď sme zas prišli k našej babke, tam bolo tiež veľmi veselo, lebo po večeri nás vždy navštívili koledníci. Potom sme zasa my išli cez celú dedinu k druhej babke a dedkovi, kde sme koledovali s celou ďalšou rodinou. Náš spev vianočných kolied sa niesol doslova celou dedinou, bolo to čosi čarovné.
V súčasnosti sme s manželkou u jej rodičov na Podpoľaní. Môj svokor je evanjelik, svokra zas ateistka, švagor rímskokatolík a jeho žena a deti evanjelici. Takže máme to dosť pestré, ekumenické, ale veľmi srdečné. Moja svorka prijala všetkých - a nielen naše vierovyznania, ale aj naše tradičné pokrmy a zvyky, ktoré sme si so sebou priniesli.
Damy, nez zacnem, prosim, toto nie je tema na zbytocne burlive diskusie. Prisla som si pre radu, lebo fakt v niektorych veciach tapam a zaujima ma, ako to riesia ine rodiny. Nehadajme sa kto ma "pravdu", kto ma"rozum", kto rozmysla tak ci onak. Vsetky mame rovnaky ciel a to vychovat zo svojich deti slusnych ludi.Som tazky ateista a pochadzam z neveriacej rodiny. Moj manzel naopak pochadza z veriacej rodiny, svokrovci sedia kazdu nedelu v kostole, etc. svagor si zobral veriacu manzelku atd. Moj muz od zaciatku nasho vztahu vie aky mam na nabozenstvo nazor a prakticky od prveho rande vedel akym smerom raz chcem vychovavat svoje deti. Sam s tym suhlasil. On do kostola nechodi, nemodli sa, nepreziva sviatky krestansky. Ci veri v Boha mi nevie povedat, kedze bol tak vychovany nepozna "inu moznost". Viem ze tu padne tato otazka, ano brali sme sa v kostole lebo to bolo jednoduchsie ako vybavit civilny obrad (uplne naozaj), ano podpisovala som dispenz ale pre mna je to zdrap papiera ktory pre mna nema ziadnu zavazujucu ani moralnu hodnotu. Este raz, mazel o tom vie, je s tym ok a stotznuje sa s mojimi nazormi na vychovu. Syn pokrsteny nie je.Svokrvoci su v tomto tiez super, tiez vedia ake mam nazory, respektujeme sa navzajom (tzn ak sme na sviatky u nich ja respketujem ich zvyky a tradicie, ked naopak tak zase oni nase) doteraz ziadny konflikt neprebehol a chcela by som to takto zachovat aj do buducna.Blizia sa vsak pomaly druhe Vianoce, Velka noc etc a uprimne poviem mam trochu obavy z priebehu. Minuly rok bol maly, nevnimla prakticky nic, tento rok (a aj tie dalsie) a samozrejme nie len Vianoce ale aj tak celkovo zivot. A tu nastava trochu kamen urazu, ako dospiet k nejakemu kompromisu co sa viery tyka. My s muzom ho k viere nevedieme ani nechceme aby bol k nej vedeny ktorymkolvek clenom rodiny, pokial nedospeje do takeho veku kedy sa sam zacne pytat.
A s tym spojene, nechceme aby sa u nas verilo na "Jeziska". S muzom sme sa dohodli na celosvetom kompromise "Santa Claus" (na vyber bolo to alebo zrusit Vianoce uplne). Je to tak pre nas spravne, prosim ak s tym niekto nesuhlasi alebo sa potrebuje vysmievat, fakt toto nie je tema o tom.Samozrejme u svokovcov ale najma u svagra a jeho syna (o cosi mladsi u nasho) toto proste neprejde u nich maju Jeziska. Problem je ze ani jeden z nas (my vs svagrovci) nechceme z nasich predstav upustit - co je pochopitelne, ale neprijemne pre obe srany. Stretavat sa chceme, mame pekne vztahy, vychadzame spolu dobre len proste v tejto teme sa rozchadzame a nevieme ako sa dohodnut skrze deti, aby neboli zmatene.Tak by ma zaujimalo, ako to maju poriesene ine rodiny, kde je sa rozhodli proste odstruhnut od jednej (alebo aj oboch) stran a vychovavat deti a zit svoj zivot naopak ? (ci uz ako veriaci alebo naopak ako ateisti?) Viem ze je tu vela neveriacich mam/otcov ktori nechavaju polovicku viest dieta k viere, je to super ak vam to tak vyhovuje, ale chcela by som skor pocut nejaky nazor kto to ma prave naopak.Tak isto ako potom vysvetlujete detom vieru? Nejak diplomaticky aby ani okrajovo neurazili druhu stranu ale zaroven zachovali to svoje presvedcenie o tom co je pre nich (nas) to "spravne" ?
Tabuľka: Príklad zmiešaného vierovyznania v rodine
| Člen rodiny | Vierovyznanie |
|---|---|
| Svokor | Evanjelik |
| Svokra | Ateistka |
| Švagor | Rímskokatolík |
| Švagriná a deti | Evanjelici |
Svadobné zvyky a tradície
Úryvok z knihy: Zvyky a tradície na Slovensku, Autor: Martin Bosák, Rudolf Bosák, vydala Spoločnosť Michala Bosáka, Prešov, 235 strán, 2006. Kniha vyšla aj v anglickej verzii.
Vážené svadobné zhromaždenie, milá rodinka, milí rodičia. Vzácna a radostná je táto chvíľa, že Vás môžem stretnúť pri takejto peknej a radostnej príležitosti. Vám milí rodičia prajem, aby ste sa zo svadby svojich detí, ktorú tu teraz v mene Božom chceme začať, po čase iba radosti a potešenia mohli dožiť. Ale prv ako začneme túto vec, vyprosme si pomoc u Otca nášho nebeského a to v nábožnej piesni a vrúcnej modlitbe. Bože Otče, Stvoriteľu neba i zeme, Ty si ustanovil aj svätý stav manželský. Vzhliadni preto svojím okom z výšin neba, pravica Tvoja nech nás chráni po celý dnešný deň, daj každému zdravie, silu a požehnaj túto vec, ktorú tu teraz chceme začať v Tvojom mene. Otčenáš . . . . . Teraz Vám prajem príjemnú zábavu. Pokoj Vám a milosť Pána nášho!
Takto pozdravil apoštol Pavel všetkých kresťanov prichádzajúcich k nim. Preto dovoľte mi drahí rodičia, starí rodičia, milí svadobní hostia, vážený pán starosta, aby som aj ja v tento slávnostný deň tak pozdravil a niekoľko slov k Vám prehovoril. Vážený pán starosta, po mojom boku stojí mládenec, ktorý si dnes spomína na meno Hospodina, že smutno je človeku samotnému na svete žiť a rozhodol sa dnes do stavu manželského vstúpiť a tak po všetky dni svojho života v láske a v pokoji prežívať. Ja ako služobník jeho mal by som ho na tejto ceste sprevádzať, tak ako sprevádzal anjel Rafael mladého Tobiáša. Ale ako ešte mladý, neskúsený mám obavu, žeby sme na tejto ceste nezablúdili, preto by som Vás prosil, pán starosta, žeby ste nás Vy na tú cestu vyprevadili a po nej aj sprevádzali. týmto oslovením sa k Vám prihováram v mene Vášho syna, ktorého ste vychovali v potu v tvári od jeho kolísky až po dnešný deň.