Mnoho ľudí sa cíti byť pohltených každodennými starosťami, prácou, povinnosťami a rodinnými záležitosťami. V takýchto situáciách si kladieme otázku: Prečo mi Ježiš hovorí, že prišiel, aby som mal život, keď už žijem? Aký život to mám mať?
Odpoveďou je, že ide o iný život, nie len ten telesný, ale nový. Dostali sme ho pri krste. Avšak, tento život nemusí byť v hojnej miere, pretože diabol, skúšky a starosti ho postupne udusia.
Nájdi si čas a tiché miesto, zapáľ si sviecu a pozri sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzaš? Zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie; smilstvo, akákoľvek nečistota, lakomstvo; mrzkosť, hlúpe reči, neprístojné žarty? Možno aj niečo iné? Nehnevaj sa pre to na seba.
Môžeš sa pomodliť:
„Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád.“
Naplnilo sa prisľúbenie zo Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou.“ (Zjv 3, 20)
Diabol ťa napadne už o chvíľu (alebo ráno po prebudení) a bude ťa presviedčať, že to sú len myšlienky, pocity, že nič sa nestalo, že si stále rovnaký. Ale to nie je pravda. Lebo Ježiš uskutočnil, čo sľúbil, a je v tvojom srdci.
Keď sa ráno prebudíš, ešte predtým, ako vstaneš, pozdrav svojho milovaného Ježiša, ktorý je v tvojom srdci. A potom, keď vstaneš, povedz mu, že si rád, že je s tebou. Že chceš nový deň prežiť s ním. Ak chceš, tak mu niečo zaspievaj. Alebo povedz slová žalmu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo..." (Ž 63, 2).
Skús niekedy vojsť do kostola bez toho, aby si sa zastavil pri sväteničke, bez prežehnania, bez pokľaknutia pred svätostánkom. Len vojdi a postav sa chrbtom ku svätostánku tak, aby si bol čo najbližšie pri stene. Zadívaj sa na ňu a predstav si, že by si sa mal cez tú stenu dostať. Holými rukami. Tak sa niekedy pokúšame prejsť životom...
Potom sa pomaličky otoč, pričom vnímaj, ako sa priestor okolo teba „uvoľňuje". Ako stena mizne a otvára sa ti výhľad na svätostánok. A tam je Ježiš. Volá ťa k sebe. Nemusíš urobiť už nič, aby si sa k nemu dostal, len kráčať. Možno ťa pritom zastavia mreže či vnútorné dvere kostola.
Potrebujeme pre svoje prežívanie viery aj takéto zážitky. Je to niečo ako zakúsiť Ježišov pohľad plný lásky (pozri Mk 10, 21). Ako počuť jeho volanie: „Hor' sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10). To tebe sa Boh takto prihovára.
No ty vieš, že nemáš sily ísť za ním, preto voláš: „Tiahni ma za sebou!" A v túžbe srdca hneď nadšene dodávaš: „Pobežme" (Pies 1, 4). Táto túžba má však aj druhú stránku - vnútorný, duchovný boj. Možno prvý boj musíš zviesť o to, aby si mal(a) pre Ježiša čas. Láka ťa televízor, počítač, partia (dosaď si tu, čo najviac odvádza od Ježiša teba). Treba urobiť ďalšie rozhodnutie - chcem mať čas pre Ježiša. Len pre neho. Spočiatku možno 10-15 minút. Celý týždeň každý deň v rovnakom čase.
„Roznieť v nás, milovaný Spasiteľ, toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás uhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia." Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov.
Potom zober do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítaj nejaký text. Napríklad evanjelium najbližšej nedele (Mk 10, 35 - 45). Predstav si, že si práve pri Ježišovi, keď k nemu prichádzajú Zebedejovi synovia so svojou prosbou. Ako reaguje na ich slová tvoje srdce? Čo vidíš na Ježišovej tvári? A čo ostatní apoštoli? Počúvaj, ako ich Ježiš potom usmerňuje: „...
Tento týždeň si to odskúšaj - aspoň hodinu skús bez výnimky (okrem hriechu) vyhovieť každému, kto sa na teba obráti s nejakou prosbou či požiadavkou.
Radovať sa v Pánovi (teda nie hocaká radosť - pozri Flp 4, 4) totiž patrí medzi základné znaky, ktoré sprevádzajú skutočné obrátenie.
Stačí volať k Ježišovi! Možno vždy neuzdraví telesne, ale zakaždým sa dotkne duše... Ako u Jóba - keď sa mu Boh dal poznať, už ho netrápilo, že o všetko prišiel a že je chorý. Bol šťastný, lebo videl Boha. Aj Bartimej bol šťastný. Lebo videl. Stretol Boha. A išiel za ním...
Ježiš, ty si môj Pán! Moje srdce plesá, lebo si mi ho uzdravil. Otvoril si mi oči, aby som videl. Zahŕňaš ma bohatstvom nového života - moja modlitba dostala zmysel, Písmo ku mne každý deň hovorí slová tvojej lásky, vnímam lásku bratov a sestier v Cirkvi i sám sa pokúšam milovať myšlienkami, slovami i skutkami. Vedieš ma k pokániu a odpúšťaš mi zakaždým, keď zvolám: Pane, ľutujem! Čo viac môžem chcieť? Len jedno - aby som stále mohol ísť za tebou.
Keď sa mi zdá, že to všetko sú len slová, slová, slová? Zober si do rúk Písmo a nájdi si 126. žalm. Je to žalm plesania i plaču. Vyjadruje to, že už sme noví ľudia, ale ešte sme na zemi.
Každý, kto podriadi svoj život Ježišovi, v podstate hneď zistí, že svojím životom je ďaleko od Boha. A pritom vôbec nie je podstatné, či z objektívneho hľadiska ide o veľké či malé hriechy. Lebo toho, kto sa zaľúbi, mrzia aj najmenšie previnenia voči láske. Vždy platí, že v prítmí či slabom svetle vidíme len veľkú, výraznú špinu. Ale v silnom svetle vidíme aj maličké škvrnky. Práve to vedie potom milujúceho k pokániu.
Nehovorím tu o sviatosti zmierenia, o nej si povieme inokedy, ale o pokání ako súčasti každodenného života. Postup je veľmi jednoduchý: Zakaždým, keď si uvedomím nejaké zlyhanie proti láske, postavím sa v srdci (a môžem to vyjadriť aj skutočným zastavením sa či státím) pred Boha, vyznám mu svoj hriech, oľutujem ho a poprosím, aby ma viedol svojím Duchom pri ďalších krokoch pokánia.
Tými sú odprosenie človeka, ktorému som ublížil (ak som mu ublížil „len" v srdci, tak to odprosenie urobím v modlitbe pred Bohom), náprava škody, ktorú som spôsobil, v prípade ťažkého hriechu stretnutie s Ježišom v jeho Cirkvi skrze sviatosť zmierenia. A tiež prosím Boha, aby mi dal silu znášať výčitky svedomia či ľudí, ktorí boli svedkami môjho zlyhania.
A tu sa dostávame k prvému nedeľnému čítaniu (Dt 6, 4 - 7). Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. Ten návod je veľmi jednoduchý: tieto slová nech sú v tvojom srdci (okrem iného to znamená naučiť sa ich naspamäť ). Niečo podobné povedal svätý Pavol: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (Gal 5, 16). Kto žije duchovne, kto sa tak usiluje žiť, nemá čas ani chuť na hriech. To neznamená, že nepadne, ale že neostane v hriechu ležať. Lebo krása a rozkoš duchovného života sú také veľké, že pre človeka milujúceho Ježiša je odporné čo len chvíľku váľať sa v bahne. To nie sú len veľké slová.
Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.
Takmer vždy sa začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne. A začne nás meniť. Pomaličky, nenápadne. Napríklad jeden deň pri modlitbe zrazu zatúžime byť len tak ticho s ním a na vlastné prekvapenie začujeme jeho hlas kdesi v hĺbke srdce: „Si môj milovaný, milovaná..."
Iný deň nás povedie k tomu, že si otvoríme Písmo a hneď prvý verš nám vženie slzy do očí a povedie nás k pokániu alebo zvelebovaniu Boha, či k nejakému skutku lásky konkrétnemu človeku. A niekedy si cez týždeň zrazu uvedomíme, že sedíme v kostole na svätej omši a to, čo nás doteraz každú nedeľu nudilo, je pre nás zrazu stretnutím s milujúcim Ježišom.
Takže nik nemusí byť nešťastný, ak po prečítaní modlitby v 1. čísle nezažil ohromujúcu radosť, ak sa mu do očí nevtisli slzy pokánia...
Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním.
Modlime sa tento týždeň (a potom každý deň) za ešte hlbšie obrátenie nášho diecézneho biskupa a tiež v každej farnosti za ešte hlbšie obrátenie kňazov, ktorým sme zverení. Ak budú viac horieť pre Ježiša srdcia tých, ktorí sú priamo povolaní zastupovať ho na zemi, viac sa rozhoria aj srdcia tých, ktorí sú zverení ich starostlivosti. Bože, večný pastier veriaceho ľudu, ty láskavo vedieš svoju Cirkev a ustanovuješ v nej rozličné duchovné služby; prosíme ťa za tvojho služobníka Tomáša, ktorého si vyvolil za biskupa: pomáhaj mu, aby v Kristovom mene spravoval tvoj ľud ako verný učiteľ, svätý kňaz a starostlivý pastier. Skrze Krista, nášho Pána.
A napokon obrátenie vedie aj k tomu, o čom čítame v nedeľnom evanjeliu - k úplnej dôvere.
Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? (Vedome píšem milodar, a nie „do zvončeka". Do zvončeka možno nedávame radi, ale milodar je vecou srdca.) A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných?
Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu. A vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách.
V čom sa týždeň skúsiš pripodobniť chudobnej vdove? Darovaním času? Úsmevu?
Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme.
Akcia je cieľom sama osebe. Po nej si človek povie: „Mám to za sebou." Niekedy to vyjadrí slovami: „Bol som sa nabiť energiou." A keď tá po čase vyprchá, treba ísť na ďalšiu akciu...
Tá istá akcia je pri putovaní len maličkou zastávkou, akoby vydýchnutím na ceste. Po jej skončení pútnik kráča ďalej: „Stúpajú a síl im stále pribúda" s očami upretými na konečný cieľ: „.... až na Sione uvidia Boha najvyššieho" (Ž 84, 8). Aj tu akcia dodá človeku energiu kráčať ďalej, ale zároveň ju prijíma každý deň vediac, že bez nej sa ďaleko nedostane. Prijíma ju pravidelnou modlitbou, čítaním Písma a poznávaním učenia Cirkvi, pravidelným prijímaním sviatostí, stretnutiami v malom spoločenstve Cirkvi i vo farskom spoločenstve aspoň každú nedeľu a sviatok, nejakou konkrétnou vytrvalou službou - chudobným, núdznym, starým, pri liturgii...
Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu" (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami" (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá" (radosť na správnej ceste). „... je po moje pravici, nezakolíšem sa" (opora). Alebo sa nauč naspamäť a používaj ako modlitbu pútnika - možno aj pred každým čítaním Svätého písma - 139. Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; s...
„Kristus sa nazýva cieľom aj pre to, že on sám je zároveň počiatkom aj koncom. Preto tie žalmy, ktoré majú v nadpise „do konca“ sú či už o Kristovi, alebo Kristove.
Žalmista v tejto situácii opakovane vyznáva svoju dôveru v Boha, pričom obe tvrdenia sú uvedené časticou „iba“, „naozaj“, „skutočne“, ktorá im dodáva dôraz. Protikladom súčasnej situácie je tíš a spása, ktoré žalmista očakáva od Boha.
„Pokora sa vo svojom najhlbšom význame prezentuje tým, že človek podriadi svoju vôľu Božej vôli, a tak je to spravodlivé, pretože „nie je azda Bohu poddaná moja duša?“ (Bernard z Clairvaux)
„Človek je syntézou beztvarého fyzického „materiálu“ a premysleného „tvaru“. Duchovný vzostup človeka závisí od toho, do akej miery jeho nebeský „tvar“ ovláda jeho pozemskú „hmotu“ tým, že Božou pečaťou poznačí každý aspekt svojho bytia. Boh tvaruje a formuje „tvar“ človeka „trápením“, ktoré učí človeka pohŕdať fyzickou príťažlivosťou, aby tak v sebe umocnil Božie myslenie.“ (Feuer)
Stabilita, ktorú Boh poskytuje, umožňuje i následné tvrdenie „viac sa nezapotácam“.
Žalm 125,1: „ Pútnická pieseň. Žalm 93,1: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal.
„Dávid nevylučuje v budúcnosti svoje menšie zakolísania. Keď hovorí „veľmi“ (tu viac) sa nezapotácam, myslí na „veľké zapotácania sa“ (Raši)
So žehnaním Boh môže zahŕňať viac odtieňov: žehnať, priateľský pozdravovať, vyvyšovať. Zlorečiť zasa „poškodzovať česť“ (Žalm 37,22: „Tí, ktorým žehná Pán, budú dedičmi zeme a tí, ktorým zlorečí, zahynú.“) Protiklad medzi týmito dvoma slovesami (Žalm 109,28: „Oni nech preklínajú, ty však žehnaj; nech sú zahanbení tí, čo vystupujú proti mne, a tvoj služobník nech sa raduje.“) vyjadruje najmä pretvárku, proti ktorej nie je možné brániť sa.
Všetky tri obrazy opisom Boha spoločne evokujú dôveru, ktorú v neho môže človek vložiť. Boh ako skala (porov. v. 3), Boh ako sila (Žalm 59,10: „Záštita moja, čakám na teba; lebo ty, Bože, si moja ochrana./ Moja sila, budem sa ťa pridŕžať, lebo ty, Bože, si mi pevnosťou.“) a Boh ako útočisko (Žalm 61,4: „Ty si moja nádej a bašta pred nepriateľom./ Veď si mi býval útočiskom, pevnou vežou pred nepriateľom.“).
Boh tu stojí v protiklade k ľuďom, na ktorých sa nemá spoliehať, pretože ich prirodzenosť je slabá a pominuteľná.
Výzva „vyliať si (otvoriť) srdce pred Bohom“ je výzvou ukázať emócie, otvorene a slobodne sa vzdať vlastného ja obetovať všetku osobnú iniciatívu. Je to prostriedok, ktorý má Boha podnietiť, aby pomohol.
Ľudstvo ako negatívny hrdina je charakterizované ľahkosťou a lživosťou. Výraz „závan (prelud)“ je typický pre múdroslovnú literatúru a označuje nestálosť ľudského života a jeho malú hodnotu. Toto prirovnanie vyjadruje negatívne morálne hodnotenie ľudí. Kombináciou dvoch ľudských charakteristík (ľahkosť a lživosť) sa nevyjadruje morálne, ale metafyzické hodnotenie ľudstva. Teda ľudia sú nestáli a nedôveryhodní, a práve preto sa na nich nemožno spoľahnúť, na rozdiel od Boha, ktorý je stály a spoľahlivý (Žalm 60,13: „S Bohom budeme udatní, on našich utláčateľov pošliape.“)
Lúpenie je zbytočné, bláznivé (robí z človeka blázna, teda ho nachytáva).
Bohu sú pripísané bežné charakteristiky: moc a milosrdenstvo. Odplatou za skutky Boh nastoľuje spravodlivosť a udržiava morálny poriadok vo svete (Žalm 28,4: „Nadeľ im podľa ich skutkov a podľa ničomnosti ich výmyslov. Odplať im podľa diela ich rúk, odmeň ich podľa zásluhy.“)
„Boh zmierňuje trest, aby nebol celkom podľa zlého skutku, ale do istej miery mu primeraný je. Takýto spôsob trestania je naozaj veľkým dobrodením, lebo človek si často neuvedomuje svoje chyby, ale trest, ktorý odzrkadľuje povahu jeho previnenia, ho podnieti spamätať sa.“ (Alšich)
„Boh prehovoril raz, pretože splodil jediné Slovo.
Materstvo je vpísané do tela žien. Koľko vidíme dievčat ochotných starať sa o mladších súrodencov alebo pomôcť susedke pri strážení detí? Koľko rehoľných sestier prežíva duchovné materstvo vo svojom povolaní a obohacuje to každého, s kým sa stretávajú?
Sme v čase vianočnom, oddychovom, preto pripájam humornú typológiu matiek. Ich najčastejšie používané frázy potvrdzujú to, že materstvo je krásne aj v tom, že nemá šablóny. Spoznávate sa, milé ženy? Al Capone - Ty myslíš, že ja kradnem? Policajtka - Kde si bol? S kým? Veštica - Tvoja domácnosť raz bude vyzerať ako tvoja izba.
Robí nám problém prežehnať sa pred jedlom v zaplnenej reštaurácii či pozdraviť iného kresťana v prítomnosti neveriacich kresťanským pozdravom? Povedať napríklad Pochválený buď Ježiš Kristus!, Boh ťa žehnaj? Alebo sa na verejnosti, napríklad na lavičke v parku, pomodliť ruženec?
Vravíme si, aké je to ťažké až nemožné. Bojíme sa, že by nás kolegovia a kamaráti vysmiali, ohovorili, odmietli…
Pamätám […]Počítame s tým, že sa nám Ježiš dnes ukáže?
Peter prichádza so šokujúcim odhalením: Ježiš je Mesiáš. Zaujímavé, že to odhalenie sa nedeje v chráme na kolenách alebo pri zázraku nevysvetliteľného uzdravenia či vzkriesení mŕtveho, ba ani pri tom, ako Ježiš učí učeníkov modliť sa. Správa, na ktorú Židia čakali tisícročia, zaznie na ceste, len tak mimochodom, keď apoštoli putujú s Ježišom z dediny do dediny. Môže […]
Láska nás zjednocuje s BohomJedine Boh vidí veci také, aké naozaj sú. Nie iba ich povrch, ako sa to často stáva nám. Ako môžeme vidieť veci také, aké sú vo svojej podstate? O tom je morálny život kresťana. Ten spočíva v zjednotení našej vôle s Božou vôľou. Ako sa to dá? Základom je, že hodnota našich skutkov nespočíva len vo vonkajšej zhode […]
Buďme s Tým, ktorý má všetkoMy ľudia sme niekedy veľmi zábudliví podobne ako apoštoli v dnešnom evanjeliu. Rozprávajú sa medzi sebou o tom, čo im chýba, namiesto toho, aby prišli za Tým, ktorý má všetko. Veľmi rýchlo zabudli na to, že Ježiš naplnil každú ich potrebu, a to dokonca aj v prípade, keď si to vyžadovalo zázrak. Napriek tomu, že videli plné koše odrobín, […]
Kristus nerobí zázraky len ako senzáciuFarizeji prišli za Ježišom a začali sa s ním hádať. Žiadali znamenie z neba. Kristus nerobí zázraky a znamenia len ako senzáciu. To farizeji nepochopili. Robí ich pod podmienkou, že vidí aspoň iskierku viery a má nádej, že dotyčného privedie k zmene života, k pokániu. Mnohé situácie, ktoré prežívame, aj nás posúvajú do tejto roviny farizejov. Chceme zažiť niečo extra. Najradšej by […]
Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnymPán Ježiš radikalizuje požiadavky zákona: záleží nielen na vonkajších skutkoch, ale aj na vnútornom úmysle, s ktorým sú vykonané. To však neznamená, že zákon netreba dodržiavať. Dnes žijeme v kultúre, ktorá akoby uznávala iné evanjelium. Ako keby Pán Ježiš zrušil zákon a ponechal iba úmysel. Ten by sa tak stal čisto subjektívnym. Všetko by sa […]
Ježiš nezábuda na naše potrebyPán Ježiš vyučuje tri dni asi štyritisíc ľudí. To, čo bolo preňho dôležité, bolo vyučovať a svedčiť o Bohu. Ako Boží Syn však nezabúda ani na potreby ľudí. Keď bol na púšti pokúšaný premeniť kameň na chlieb, odohnal od seba pokušiteľa. Teraz však z pár chlebov a rybičiek neváha nakŕmiť veľký zástup. Zjavuje tak ľuďom, že on je Boh. […]
Poslušnosť Bohu prináša ovocieSvedkovia tohto zázraku nedokázali mlčať. Ježiš vedel, prečo im zakazoval hovoriť. Iste nešlo o jeho falošnú skromnosť, dôvod bol zrejme závažnejší. Možno chcel z nejakého dôvodu chrániť hluchonemého, lebo aj uzdravenie urobil bokom od zástupu. Ktovie? Títo ľudia sa však riadili heslom: „My vieme lepšie, čo treba spraviť, ako ty, Ježiš.“ Neplatilo u nich motto skutočného učeníka: „Čo […]
Nebránime sa hodiť Ježišovi k nohám?Aj v tejto dobe má každý niečo, s čím by bolo dobré prísť pred Ježiša, no nie všetci si k nemu nájdu cestu. Iní sa nechajú odradiť spôsobom, ako Boh reaguje na ich prosby. Jeho konanie sa môže zdať zdĺhavé, odpovede akoby nezodpovedali veľkosti problému či množstvu vysielaných modlitieb. Sýrofeničanka z evanjelia sa nezastaví pri prvých dojmoch z Ježiša, hoci […]
Túžime po svätosti?Boh nás stvoril na svoj obraz, a tak ako on je svätý, svätosť má byť aj naším cieľom. V tomto evanjeliu nám Ježiš ukazuje, čo nás poškvrňuje - oddeľuje od svätosti. Je to náš hriech. Každého z nás si Pán vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). Svätosť nie je len pre […]
Obmyme svoje srdcia Božím slovomVnútro človeka odkrývajú aj veľmi jednoduché činnosti, ako napríklad umývanie rúk. Hoci ide o jednoduchý denný rituál, stáva sa, že niektorí ľudia upriamujú pozornosť viac na vonkajšok a takmer vôbec ich nezaujíma ich vnútorná nečistota. Ak má niekto zašpinené vnútro, s veľkým dôrazom dbá o „vonkajšiu čistotu tela“. Morálne ľahostajný človek ľahšie poukazuje na zlé skutky iných podobne ako […]
Všetci, ktorí sa ho dotkli, boli uzdraveníPosledná veta tohto evanjelia hovorí, že všetci, ktorí sa ho dotkli, boli uzdravení. Predstavme si Ježiša, ktorý je magnet, a človeka, ktorý je železným predmetom. Čím je človek ďalej od Ježiša, tým menej je magnetizovaný a tým menej ho Ježiš priťahuje. Vo chvíli, keď sa k nemu začína približovať, Ježišove siločiary majú väčší vplyv. To vedie k tomu, že […]