Svätý Klement Hofbauer, ktorého spomienku slávime 15. marca, bol človekom hlbokej viery. Spolubratia a laici, s ktorými pracoval, tvrdili, že sv. Klement bol človekom hlbokej viery. Jeden zo svedkov beatifikačného procesu povedal, že „jeho viera bola živá a všetko čo bolo s ňou spojené, vzťahoval na Boha.“ Klement sa čudoval niektorým ľuďom, že môžu žiť bez viery. Pri pozorovaní, ako sa Klement stretal s laikmi, akým spôsobom ohlasoval evanjelium a aké formy činnosti používal, si môžeme všimnúť, že Klement zdôrazňoval vieru, modlitbu, sviatosti, prežívanie „sentire cum Ecclesia“, plnenie Božej vôle, apoštolskú horlivosť a zapájanie sa do apoštolátu tlače.
Viera ako základný prvok kresťanského života
Pre sv. Klementa podstatným prvkom kresťanského života bola viera. Odtiaľ vyviera jeho starostlivosť o formáciu laikov, aby túto kresťanskú hodnotu praktizovali a stále viac rozvíjali. Zdá sa, že jeho chápanie viery bolo úplné iné od toho, aké možno u niektorých ľudí stretnúť dnes. Súčasný človek by niekedy chcel, aby sa jeho viera opierala o vedecké základy. Často by chcel mať čisto rozumovo odôvodnenie svojej viery. Koncepcia viery je tu preracionalizovaná. Zatiaľ čo sv. Klement uvádzal, že viera má byť nielen intelektuálnym chápaním kresťanských právd, ale tiež vnútorným, živým spoločenstvom a priateľstvom s Bohom. Viera podľa sv. Klementa je dôvera a zverenie sa Bohu. Z toho vyplýva radosť z viery, pretože sa vtedy nestane nejakou povinnosťou, či bremenom. Tým, že Klement takýmto spôsobom ukazoval vieru ako vlastnosť zrelého kresťana, učil tiež ďakovať Bohu za dar viery. Z týchto krátkych výpovedí môžeme vyvodiť, že viera, je podľa sv. Klementa, základnou vlastnosťou kresťana. Pokúšal sa ju ukazovať svojím životom a zároveň iným pomáhal túto čnosť rozvíjať. Viera ako vlastnosť veriaceho laika sa môže vyjadrovať zvlášť v dvoch oblastiach: v modlitbe a zúčastňovaní sa na sviatostnom živote Cirkvi.
Modlitba ako prvok viery
Medzi prvkami viery v Boha na prvom mieste sa vymenúva modlitba. Ak človek prijíma, že existuje Boh, ktorý stvoril svet a od ktorého všetko záleží, tak potom sa zdá, že obrátenie sa naňho je prirodzené. Sv. Klement sa to snažil ukazovať najskôr vo svojom živote. Úloha modlitby v jeho živote, ohlasovaní a formovaní veriacich je veľmi dôležitá. Osoby priateliace sa s Klementom ho opisovali ako modliaceho sa človeka a tvrdili, že modlitba bola jeho hlavnou činnosťou, osviežením a duchovným pokrmom. Zdá sa, že nie bez vplyvu na takýto prístup k modlitbe sv. Klementa mala kniha sv. Alfonza de Liguoriho Modlitba, veľký prostriedok spásy. V apoštolskej činnosti sv. Klementa si môžeme všimnúť ako sa pokúšal vysvetľovať hodnotu modlitby v kresťanskej formácii. Klement to robil často počas kázní alebo pobožností. Počas rozjímaní pobožnosti Krížovej cesty veriacim odporúčal ustavičnú modlitbu. Povzbudenie bolo vyjadrené veľmi poeticky: „Je potrebné sa modliť bez napätia, ako sa zvykne myslieť na priateľa.“ Pri tom sv. Klement poukazoval na „rozšírenosť“ modlitby. Porovnával modlitbu ku každodennému jedlu či konzumovanému chlebu. Modlitba má byť prednášaná vždy v sústredení a s horlivosťou. Veriacich presvedčoval, že pri takomto prístupe k modlitbe, sa ona stane „prameňom všetkých milostí konania, vnútorných hnutí duše, svetlom k porozumeniu ťažkých situácií a pokladom proti všetkým útokom nepriateľov.“ Veriacich tiež povzbudzoval k modlitbe posvätného ruženca, ktorý sa sám rád modlil pri prechádzaní sa po kláštornej chodbe.
Klement Hofbauer pri praktizovaní modlitby venoval pozornosť láske k blížnemu.
- Zúčastňovať sa na sv. omši za zomrelého člena združenia; prijať na jeho úmysel sv.
Do Spolku oblátov mohli tiež patriť aj kňazi. Oni mali tiež svoje dodatočné modlitbové praktiky. Pre kňazov, ako to zdôrazňoval sv. Môžeme teda povedať, že podľa sv. Klementa je modlitba jednou z vlastností formácie kresťana.
Kvíz o sv. Klementovi Hofbauerovi 2013 - SOŠ sv. Klementa Hofbauera v Podolínci
Sviatostný život Cirkvi
Podľa sv. Klementa čnosť viery možno vyjadrovať nielen modlitbou, ale tiež zúčastňovaním sa na sviatostnom živote Cirkvi. Klement poukazoval zvlášť na dve sviatostné stretnutia s Bohom: sviatosť pokánia a Eucharistiu. V živote každého človeka si všímame, že napriek ochote konať dobro, nie vždy sa mu to podarí. Človek preto vzhľadom na svoje slabosti padá a pácha hriechy. Dopúšťaním sa zla človek prerušuje priateľstvo s Bohom a zároveň narúša jednotu s blížnymi. Hoci hriech pácha jednotlivý človek, má tiež spoločenský rozmer.
Povolaním kňaza - podľa sv. Klementa - je okrem iného úloha zmierovania človeka s Bohom. Sám v tom dával príklad. Dokumenty zdôrazňujú, že Klement stával veľmi skoro ráno a išiel do kostola, kde vždy naňho čakali kajúcnici. Keď pracovali pri Kostole sv. Benona, redemptoristi boli už o štvrtej ráno pripravení spovedať kajúcnikov. Pohotovosť spovedať trvala až do neskorých večerných hodín. Spovednice boli ustavične obliehané, pretože ľudia prichádzali z celej Varšavy a okolia. Podobne možno povedať o iných miestach, kde pracoval sv. Klement. Počas pobytu vo Varšave Klement niekoľkokrát vyšiel do západnej Európy hľadať kláštor, ktorý by sa stal študentským domom pre klerikov. Počas pobytu v Trinbergu redemptoristi nejaký čas pracovali v tamojšom kostole. Po neplodných cestách na Západ a po zrušení kláštora vo Varšave, sv. Klement prišiel do Viedne. Zo začiatku pracoval pri kostole minoritov. Pramene podávajú, že Klement v tom čase zriedka kázal, na druhej strane sa veľa modlil a spovedal. Zdá sa, že sv. Klement mal zvláštnu charizmu tohto druhu pastorácie. Dal sa budiť už o štvrtej ráno a išiel do kostola, kde už naňho čakali veriaci. Dokázal spovedať mnoho hodín, skoro až do úplného vyčerpania. V spovednici radil ľuďom rôznych stavov a povolaní: úradníkom, študentom, umelcom, profesorom a dokonca biskupom.
P. Johann Madlener povedal: „Jeho znalosť ľudí v spovednici bola udivujúca, ale nebola ovocím umenia, ale darom z neba.“ K daru prichádzala ešte jedna obyčajná ľudská zhovievavosť, s akou Klement zaobchádzal s každým kajúcnikom. Ku každému pristupoval individuálne a snažil sa vcítiť do jeho situácie. Klement veril v dobrotu každého človeka a pokúšal sa z neho dostať to, čo je v ňom najlepšie. Pri tom učil kajúcnikov dôverovať Bohu. Usiloval sa im pripomínať slová z evanjelia o radosti v nebi z obrátenia jedného hriešnika. Opakoval tieto slová: „Ako kameň padá do vody, tak aj ty sa vrhni do náručia milosrdenstva a Božej lásky.“ Ukazovanie veľkého Božieho milosrdenstva u sv. Klementa vyplývalo z toho, že veľmi „nenávidel prísnosť jansenistov.“ Zdá sa teda, že tajomstvo veľkého dobra, aké vykonával sv.
Druhom dôležitou sviatosťou v koncepcii formovania laikátu bola pre sv. Klementa Eucharistia. V pastoračnej práci Klement často zdôrazňoval hodnotu Eucharistie v živote kresťana. Podľa sv. Klementa, Eucharistia má byť centrom našej viery. Často opakoval, že nestačí stretnúť sa s Bohom v čítanom Božom slove. Je potrebné sa s Kristom stretávať v najviac „intenzívnom“ spôsobe, ktorý je možný pre veriaceho človeka a túžiaceho ku kresťanskej zrelosti. Klement ukazoval veriacim, kde môžu zvlášť a najosobnejšie sa s Ježišom stretnúť. Pri Eucharistii veriaci obetujú Bohu všetko dobro, ktoré vykonali počas celého dňa, a túto obetu pripájajú k najvyššej obete Ježiša Krista. Preto sa Klement usiloval, aby Eucharistia bola sviatkom v celej farnosti.
Cirkev ako Boží ľud Novej zmluvy je zjednotená a organizovaná pod vedením biskupov. V dejinách kresťanstva často počas sviatkov či slávností sa spoločne celebrovala liturgia presbytermi pod vedením biskupa a za aktívnej účasti veriacich. Klement Hofbauer sa to pokúšal robiť tiež v tých farnostiach, v ktorých pracoval. Často preto pozýval biskupa, aby predsedal slávnostne slúženej eucharistickej liturgii. Skrze takto slávnostne slúženú liturgiu Klement ukazoval význam tajomstva Eucharistie v živote zrelého kresťana, a zároveň - ako píše P. Heinzmann - skrze takéto prežívanie viery chcel prehovoriť ku každému človekovi. Zdá sa, že sa tento cieľ dosiahol, lebo do Kostola sv.
Svätý Klement a osvietenstvo
Ako sme už spomenuli, Klement Hofbauer, žil v storočí osvietenstva. Jednou z vlastností tohto obdobia bol reformizmus, t. j. všeobecná túžba všetko reformovať. Reformy sa týkali života štátneho, politického, spoločenského i náboženského. Preniknutý myšlienkami osvietenstva, sa usiloval o priame podriadenie si Cirkvi štátu a k obmedzeniu vplyvu Svätej stolice na Cirkev v Rakúsku. Uviedol tiež mnoho obmedzení vo vonkajšej organizácii Cirkvi a vo formách náboženského kultu.
Jedným z prostriedkov formovania veriacich bola omšová liturgia a iné pobožnosti slúžené slávnostným spôsobom. Sv. Klement chcel predstaviť liturgiu - ako to neskôr vyjadril II. vatikánsky koncil - ako okusovanie účasti na nebeskej liturgii. Preto sa Kostol sv. Jednou z foriem pastoračnej činnosti redemptoristov boli tzv. ustavičné misie: „V našom kostole sa konajú ustavičné misie, tak v poľskom ako aj nemeckom jazyku. Uskutočňuje sa to nie bez prerušenia, ale len v niektorých obdobiach roka, menovite: v Advente, vo Veľkom pôste, počas novény a oktávy Zoslania Ducha Svätého, Najsvätejšieho Vykupiteľa a Všetkých svätých.“ Program týchto ustavičných misii bol nasledovný: o 6.00 hod. sa začínalo sv. omšou a po nej nasledovalo katechetické poučenie. Potom prebiehala pobožnosť s gregoriánskym chorálovým spevom a kázeň v poľskom i nemeckom jazyku (niekedy sa tiež kázalo vo francúzskom jazyku). Vyvrcholením celého dňa bola slávnostná sv. omša. Počas veľkých sviatkov jej predsedal miestny biskup alebo ju slúžil sv. Klement.
Hudba a liturgia
Zdá sa, že Klement mal cit pre úlohu hudby, ktorá dokáže priblížiť ľudí k Bohu. Uvedomoval si - ako neskôr zdôraznil jeden z vynikajúcich skladateľov -, že hudba v živote spoločenstva je obrovskou silou. Je niečím celkom nevyhnutným, niečím, čo sa rozlieva medzi všetky spoločenské vrstvy, nevyžadujúc vysoký stupeň myšlienkovej kultúry. Slová, že „úlohou hudby je prebudiť a formovať driemajúce sily v každom človekovi a formovať túžby a snahy po stále lepšom živote,“ sa veľmi dobre zhodujú s tým, čo o úlohe hudby povedal sv. Klement: menovite, že tu nejde o „príjemnosť pre uši“, ale o Božiu slávu. Čim nádhernejšie je slúžená liturgia, tým lepšie sa môžu ľudia modliť. Skrze harmóniu hudby môžu oni dvíhať svoje srdcia a mysle k Bohu a napĺňať ich zbožnosťou. Preto do orchestra pri Kostole sv. Ďalším bodom ustavičných misií bolo kázanie popoludní v nemeckom jazyku a návšteva Najsvätejšej Sviatosti. Tak vyzeral pastoračný program vo farnosti sv. Benona.
Obmedzenia a vonkajšie formy viery
Za vlády cisára Jozefa II. sa uviedlo veľa obmedzení týkajúcich sa vzťahov biskupov so Svätou stolicou, a tiež nasledovali obmedzenia v oblasti rehoľného života a farností. Cisár vydal množstvo detailných predpisov pre pastoráciu, vzťahujúcich sa zvlášť na kult a Božiu službu. Sám dokonca vypracoval komplexný pastoračný program pre farnosti. Všetky tieto rozhodnutia ochudobnili vonkajšiu formu prejavovania viery. Kým sv. Klement kládol veľký dôraz na vonkajší vzhľad kostola a vonkajšie foriem pobožností. Preto všetci redemptoristi spolu s ľuďmi prežívali skôr pripravenú liturgiu vo forme procesií, Krížovej cesty či eucharistických pobožností. Pri pobožnostiach Klement dával používať najkrajšie liturgické rúcha a kultové predmety. Ozdoboval obrazy a oltáre a ustavične - napriek zákazu úradov - sa staral o kvety, svietniky, spev atď. Do služby oltára zapájal nielen detí, ale tiež študentov a mužov z rôznych profesií. Do Kostola sv. Benona prichádzali ľudia z celej Varšavy, ako hovorili: „V tomto kostole to vyzeralo, akoby sa tu konala nepretržitá slávnosť.“ Keď Klement pracoval vo Viedni, v kostole uršulínok, prichádzali tam z rôznych strán mesta, pretože „tam bola najslávnostnejšia sv.
Kázanie
K účinným prostriedkom formácie laikov sv. Klementom a pátrov pracujúcich pri Kostole sv. Benona patrilo kázanie. Boli hlásané systematicky, a pátri počas roka prebrali všetky pravdy viery, morálne problémy a stavovské povinnosti. Kázalo sa tiež na tému tajomstiev spásy spojených s daným liturgickým obdobím. A tak napr. v období Veľkého pôstu sa kládol dôraz na obrátenie, a obdobie Pánovho umučenia bolo určené na rozjímanie o utrpení Ježiša Krista. Čo sa týka kázania sv. Klementa, bohužiaľ v prameňoch nie sú zaznamenané žiadne jeho kázne, dokonca ani ich škice. Známe sú témy jeho kázní. Klement najčastejšie hovoril o týchto témach: láska a Božie milosrdenstvo, Kristus ako Spasiteľ, Katolícka cirkev a obrátenie a vytrvalosť. Oplatí sa preskúmať, ako sa sv. Klement pripravoval na svoje kázne (na veriacich mali veľký vplyv). Mal špecifickú metódu. Na začiatku týždňa si dal prečítať časť z evanjelia, a potom celý týždeň o ňom rozjímal na modlitbe. Po takejto príprave sv. Klement odovzdával veriacim Božie pravdy. Tvrdil, že „Božie slovo musí byť tak odovzdávané, aby mu rozumeli malí aj veľkí, učenci aj analfabeti, pretože taký je príkaz nášho Spasiteľa.“ Kázne začínal často takýmto spôsobom: „Deti, dnes vám chcem hovoriť tak prosto a jasne, aby ma rozumeli staršie panie i malé deti.“ Odtiaľto Klementove kázne boli skôr formou dialógu. Počas rozprávania sa na veriacich často obracal s otázkou, vkladal modlitbu, či dokonca vtip. Výsledky týchto kázní sv. Klementa boli udivujúce, ako poslucháči hovorili: „Jedno jeho slovo nám stačí na celý týždeň.“
Všeobecná modlitba svätého Klementa Hofbauera:
Ó, Vykupiteľu môj, azda len nenadišiel ešte ten smutný čas, keď už budú len veľmi riedke rady tých kresťanov, ktorých duch viery oživuje? Hádam len nenastáva ešte ten okamih, keď Tvoj vyvolený hnev pozbaví nás Tvojej ochrany? Alebo vari nešľachetnosť a mravná skazenosť Tvojich dietok už neodvolateľne popudila ku pomste Tvoju spravodlivosť? Ó, Pôvodca a dokonávateľ našej viery, v horkosti svojho skrúšeného srdca vrúcne Ta prosíme, nedopúšťaj, aby v nás vyhaslo jasné svetlo viery. Rozpomeň sa, Pane, na svoje dávne svetlo a súcitne zhliadni na svoju vinicu, ktorú sadila Tvoja pravica, kropil pot apoštolov, zúrodňovala drahá krv mučeníkov, polievali slzy toľkých veľkodušných kajúcich duší a úrodnou udržovala modlitba nesčíselných vyznavačov a nevinných panien. Božský náš prostredník, všimni si tých horlivých duší, ktoré sa svojimi modlitbami bez prestania utiekajú k Tebe, aby si ráčil zachrániť najdrahocennejší poklad, pravú vieru. Spravodlivý Bože, zruš rozsudok o našom zavrhnutí, odvráť svoje oko od našich nešľachetností a upri ho na poklony hodnú krv, ktorá bola vyliata na kríži, čím sa stala prostredníkom nášho spasenia a každodenne prosí za nás na našich oltároch. Nech nás stíhajú choroby, sužujú nehody a trápia nešťastia, len nám ponechaj svoju svätú vieru; lebo keď máme tento drahý poklad, radi budeme znášať akékoľvek utrpenia, a nič nebude môcť narušiť naše šťastie. Ježišu, pôvodca našej viery, kiež Tebe žijem i zomriem.