Tridentský koncil (1545-1563) bol dôležitým medzníkom v dejinách Katolíckej cirkvi. V nasledujúcom texte si pripomenieme niektorých svätých a blahoslavených, ktorých sviatky sa slávia v prvých dvoch januárových týždňoch a ktorí žili a pôsobili po Tridentskom koncile. Kresťanská tradícia si v priebehu roka pripomína životy svätých a blahoslavených, ktorí svojím životom a svedectvom viery obohatili Cirkev a inšpirujú veriacich dodnes. Životy svätých a blahoslavených, ktorí žili po Tridentskom koncile, sú svedectvom o tom, že aj v náročných obdobiach dejín sa dá žiť plnohodnotný kresťanský život a nasledovať Krista. Ich príklad nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa aj my usilovali o svätosť a svedčili o svojej viere skutkami lásky a milosrdenstva.
JE II. VATIKÁNSKY KONCIL PODOZRIVÝ? | vKONTEXTE
Svätí a Blahoslavení po Tridentskom Koncile
Poďme sa pozrieť na niektoré významné osobnosti, ktoré nasledovali Krista po Tridentskom koncile:
Blahoslavená Štefánia Quinzani
Blahoslavená Štefánia sa narodila 7. septembra 1457 v lombardskom mestečku Orzinuovi neďaleko Brescie. Ako dcéra z roľníckej rodiny pracovala so svojimi rodičmi na poli. V roku 1489 vstúpila do Tretieho rádu sv. Dominika. Ustavične rozjímala o Kristovom utrpení, jeho rany nosila v srdci i na tele, štyridsať rokov pociťovala duchovnú opustenosť a statočne znášala neprítomnosť pocitov lásky a zbožnosti a útrapy pochybností a pokúšaní. Napriek tomu horlivo slúžila chudobným a snažila sa o zachovanie pokoja. Zomrela 2. januára 1530 v Soncini pri Kremone v kláštore, ktorý dala postaviť a dlhú dobu múdro riadila. Jej úctu, ktorá bola od nepamäti, potvrdil pápež Benedikt XIV. dňa 14. decembra 1740.
Svätý Rajmund z Penafortu
Svätý Rajmund z Penafortu sa narodil okolo roku 1175 v Penaforte neďaleko Barcelony, v Katalánsku. Stal sa jedným z najväčších učiteľov teológie a kánonického práva svojej doby. Roku 1222 ako kňaz miestnej cirkvi v Barcelone vstúpil do Rehole kazateľov. Obdarený učenosťou a jemným správaním vynikal pri výchove kňazov pre ich budúce povolanie. Zostavil pre nich aj tzv. Summu, bohatú na pastoračné skúsenosti a poučenia. Keď sa zdržoval v Ríme, na želanie a neskôr aj na príkaz pápeža Gregora IX. ako prvý zozbieral v jeden celok právne dekréty rímskych pápežov (r. 1234).Po smrti Jordána Saského bol zvolený za magistra rehole (r. 1238) v poradí ako tretí, lež po dvoch rokoch sa úradu zriekol a vrátil sa do Katalánska. V úrade najvyššieho predstaveného rehole sa ukázal ako apoštol plný odvahy. Na srdci mu ležala apoštolská činnosť medzi Židmi; podporoval tiež misie v oblastiach severnej Afriky, a to ako misie Bratov blahoslavenej Panny Márie a mercedárov, tak aj iných žobravých rádov. Veľmi sa zaujímal o dialóg s islamom, a preto povzbudzoval misionárov, odchádzajúcich medzi nich, aby sa naučili arabský jazyk, a poznávali aj Korán. Zomrel v Barcelone 6. januára 1275, takmer storočný. Pápež Klement VIII. ho vyhlásil za svätého.
Blahoslavený Gundislav
Blahoslavený Gundislav sa narodil koncom XII. storočia v Tagilde v Portugalsku. Zo začiatku bol farárom, potom štrnásť rokov putoval a navštevoval svätyne vo Svätej zemi a v Ríme. Keď ho po návrate domov privítali s vyhrážkami a palicami, začal viesť pustovnícky život. Napokon vstúpil do Rehole kazateľov. Po ukončení noviciátu dostal súhlas k tomu, aby sa v sprievode iného brata vrátil na staré pustovnícke miesto v Amarante. Ďalšie roky života vyplnil rozjímaním o nebeských veciach a kázaním evanjelia okolitým ľuďom. Dôraz kládol na asketické cvičenia. Zomrel v Amarante asi v roku 1259. Pápež Klement X. schválil jeho úctu 10. júla 1671.
Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León
Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León sa narodila 26. júla 1602 v Arequipa v Peru. Jej otcom bol Španiel Šebastián Monteagudo de la Jara a matkou Peruánka Františka Ponce de León. Už od troch rokov veku ju rodičia zverili na výchovu dominikánskemu kláštoru sv. Kataríny, v ktorom zostala do štrnásteho roku života. Po roku strávenom v kruhu svojej rodiny proti vôli svojich rodičov sa vracia naspäť do kláštora, kde v roku 1618 vstupuje do noviciátu pod menom Anna od Anjelov. V kláštore vykonávala službu kostolníčky (do roku 1632), úrad predstavenej noviciek (do roku 1645) a predstavenej kláštora (do roku 1647).Vždy bola vzorom dokonalej modlitby, milosrdnej lásky v kláštore ako aj mimo kláštora. Ochotná vždy poradiť, bola naplnená misionárskym nadšením a milosrdenstvom voči dušiam v očistci. Rehoľnú disciplínu udržiavala s vytrvalosťou, príkladnosťou, zrelosťou a vyrovnanosťou. Po desiatich rokoch paralytického onemocnenia a po následnom oslepnutí zomiera 10. januára 1686 vo veku osemdesiatštyri rokov. Už počas svojho života sa tešila povesti svätosti. Za blahoslavenú ju 2. februára 1985 vyhlásil pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Peru.
Blahoslavený Bernard z Catania
Blahoslavený Bernard, vlastným menom Anton, sa narodil vo vznešenej rodine roku 1430 v Katánii na Sicílii. Mladosť premárnil. Keď sa však v súboji ťažko poranil, odpovedal na volanie Božej milosti a v roku 1452 vstúpil k bratom kazateľom. Vo veľkej láske chcel slúžiť len Bohu, aby sa podobal ukrižovanému Kristovi, ktorého umučenie uctieval. Vynikal prejavmi milosrdnej lásky voči blížnym, najmä k núdznym a nemocným. Z tohto dôvodu prijal pomoc urodzených spoluobčanov a postavil veľký špitál, ktorý stojí dodnes. Pokiaľ žil, múdro ho spravoval. Keď dostal príkaz, aby obnovil rehoľný život, celý sa venoval tomuto dielu. Horlivo kázal a mnohých spoluobčanov priviedol k Bohu. Zomrel v Katánii 11. januára 1487. Pápež Lev XII. potvrdil jeho úctu 8. marca 1825.
Svätá Margita Uhorská
Svätá Margita bola dcérou uhorského kráľa Belu IV. a Márie Laskarisovej, dcéry carihradského cisára. Ešte pred jej narodením (r. 1242) ju zasvätili Bohu ako obetu za oslobodenie vlasti od Tatárov. Pred dovŕšením jej štvrtého roku zverili ju mníškam dominikánkam vo Veszpréme. Keď mala iba dvanásť rokov, zložila rehoľnú profesiu do rúk Magistra rehole Humberta de Romans v novom kláštore v Budíne, ktorý postavil kráľ zvlášť pre ňu. Obdivuhodne rýchlo kráčala k vrcholu dokonalosti a celkom sa odovzdala ukrižovanému Kristovi.Horlivo sa venovala rehoľnému odriekavému životu a skutkom milosrdenstva. S nadšením za obnovu pokoja a s neoblomnou statočnosťou pri odhaľovaní nespravodlivosti spájala dojemnú nežnosť voči sestrám, ktorým túžila preukazovať tie najnižšie služby. Obdivuhodnou láskou horela k tajomstvu Eucharistie a utrpeniu nášho Vykupiteľa. Vynikala úctou k Duchu Svätému a blahoslavenej Panne Márii, seba dávala ako zmiernu obetu za oslobodenie svojho ľudu od tatárskych nájazdov. Zomrela dňa 18. januára 1270 a pápež Pius XII. ju zaradil do počtu svätých dňa 19. novembra 1943. Jej telesné pozostatky sa v XVII. storočí stratili.
Tridentský Koncil a Zriadenie Rožňavského Biskupstva
Príbeh sv. Tridentský koncil (1545-1563) sa v rámci svojho programu zaoberal aj otázkou zriadenia nových biskupstiev, menovite na návrh delegátov z Uhorska, biskupov Juraja Dražkoviča, Andreja Dudiča a Jána Kolozsváriho. Bolo potrebné z rozsiahleho a ťažko zvládnuteľného Ostrihomského arcibiskupstva vytvoriť menšie a lepšie organizované celky. Peter Pázmány mal často vec na zreteli, ale v jeho dobe nebolo dosť možností ju realizovať.Prekážkou uskutočnenia tejto myšlienky bolo jednak turecké panstvo v Uhorsku a jednak otázka hmotného zabezpečenia nových biskupstiev. Zrušenie jezuitského rádu v r. 1773 podstatne pomohlo uskutočniť tieto snahy, lebo z ich majetkov bolo možné hmotne zabezpečiť zamýšľané nové biskupstvá. Cisárovná Mária Terézia, zriaďovacou listinou z 15. V sídle biskupstva bola zriadená sídelná kapitula so 6 kanonikmi. Zriaďovacia listina pripomína, že založením nového biskupstva sa sleduje nielen rozšírenie a upevnenie pravej viery, ale usiluje sa aj o zabezpečenie blaha a pokoja krajiny.Bulou Pia VI. Apostolatus officii zo dňa 13. marca 1776 bolo založenie Rožňavského biskupstva schválené a prvým rožňavským biskupom bol menovaný Ján Galgóczy, kancelár trnavskej univerzity a novomestský veľprepošt. Realizácia a organizácia nového biskupstva sa značne zdržala, lebo Ján Galgóczy do Rožňavy vôbec neprišiel a dňa 5. Kapitula začala svoju činnosť neskôr, pretože prvý veľprepošt sídelnej kapituly, ktorým bol menovaný bratislavský kanonik ThDr. Ján Fándly, pôvodom z Humenného, sa tejto hodnosti z osobných dôvodov vzdal. Kapitula v Rožňave bola zorganizovaná dňa 20. Vlastné dejiny biskupstva sa začínajú dňom 21.novembra 1776, kedy ostrihomský pomocný biskup Anton Révay, rodom zo Štiavničky v Turci, bol uvedený do úradu. Usiloval sa navštíviť všetkých 67 farností svojej diecézy. Postaral sa aj o to, aby ochrancom a nebeským patrónom novej diecézy bol sv. Ján Nepomucký. Veľký význam pre rozvoj náboženského a kultúrneho života malo založenie pobočky Slovenského učeného tovarišstva v Rožňave v roku 1793. Nemalou mierou sa o to pričinili členovia kapituly.Po zriadení Košického a Satmarského biskupstva v roku 1804, ktoré boli vyčlenené z rozsiahlej Jágerskej diecézy, bola táto povýšená na arcibiskupstvo a jágerskému metropolitovi bolo podriadené aj Rožňavské biskupstvo. Politická situácia za napoleonských vojen spôsobila, že rožňavský biskupský stolec zostal neobsadený niekoľko rokov, až napokon roku 1815 ho zaujal päťkostolský kanonik Ladislav Esterházi, ktorý už od roku 1811 ako kapitulárny vikár spravoval diecézu. V roku 1814 zriadil a postavil bohoslovecké učilište, pričom sa veľmi zadĺžil, čo malo za následok sekvestráciu biskupských dôchodkov. Štátoprávne zmeny po prvej svetovej vojne spôsobili aj zmenu územia Rožňavského biskupstva tým, že 19 farností zostalo mimo hraníc Československej republiky. Po páde totalitného režimu v Československu bol v roku 1990 na biskupský stolec v Rožňave menovaný Eduard Kojnok a diecéza sa opäť začala rozvíjať vo viacerých smeroch. Pre lepšiu organizáciu starostlivosti o duchovné dobro veriacich bolo zriadených deväť nových farností. Starostlivosť o partikulárne cirkvi preukázal Svätý Otec Ján Pavol II. Významným dňom pre Rožňavské biskupstvo sa stal 13. september 2003, kedy Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil ako prvý pápež túto diecézu, aby "povzbudil bratov vo viere".
II. Vatikánsky Koncil: Nadväznosť a Zmeny
Rok viery, ktorý práve prežívame, je zároveň pripomienkou 50. výročia otvorenia II. vatikánskeho koncilu. Zo všetkých strán sme vyzývaní k tomu, aby sme sa pri tejto príležitosti oboznámili bližšie s jeho priebehom, závermi i odkazom pre dnešok. Za jeden z takýchto zdrojov považujeme prednášku o. Jozefa Možiešika, ktorý predstavil nielen II. vatikánsky koncil, ale i ostatné koncily v dejinách Cirkvi na žilinskom diecéznom stretnutí pre angažovaných laikov.Katolícka cirkev uznáva celkovo 21 koncilov. Prvých 8 koncilov sa konalo v prvom tisícročí a ich závery rešpektujú ako katolíci tak i pravoslávni. Na týchto konciloch sa pápež nikdy nezúčastnil, maximálne tam poslal svojho legáta. Koncil vždy zvolával byzantský cisár so sídlom v Carihrade - v tom čase bol Carihrad (dnešný Istanbul) „stredom sveta“ a centrom kultúry. V záujme cisára bolo, aby bol v krajine poriadok, keďže problémy Cirkvi boli zároveň aj problémami štátu. Prvé koncily vždy riešili vieroučné otázky. Odsúdili bludy, ktoré prenikali do učenia Cirkvi - najväčší vplyv mal arianizmus, ktorý odmietal, že Ježiš bol Bohom a pelagianizmus, ktorý odmietal náklonnosť človeka k dedičnému hriechu. Naopak tvrdil, že človek je natoľko morálne silný, že musí vlastnou vôľou vybojovať boj s pokušením a neupadnúť do hriechu. Najznámejším bojovníkom proti bludu pelagianizmu bol svätý Augustín. Z prvých koncilov v dejinách Cirkvi máme aj tzv.Po rozkole, kedy došlo k rozdeleniu Cirkvi na Východnú (ortodoxnú) a Západnú (r.1054), sa už pravoslávne Cirkvi na zasadaniach nezúčastňovali a rozhodnutia koncilov neakceptovali. Otázky, ktoré sa predovšetkým na stredovekých konciloch riešili, mali častokrát nielen vieroučný, ale i politický charakter. Koncily tohto obdobia vždy zvolával pápež, s výnimkou dvoch. Tieto dva koncily sa konali v dobe veľmi napätej - bolo to obdobie pápežskej schizmy, kedy súčasne bolo v Cirkvi viac pápežov a nikto nevedel, ktorý z nich je ten pravý. Aj mnohí svätci tej doby mali „svojho“ pápeža, ktorého v dobrej vôli podporovali. Schizmu v Cirkvi sa rozhodli vziať do rúk významní teológovia, zástupcovia univerzít a štátnej moci, ktorí koncil zvolali. Žiaľ, situáciu vyriešili spôsobom, ktorý jediný považovali za východisko: odvolali troch existujúcich pápežov a sami zvolili štvrtého. Ale koncil nemá právo odvolať pápeža. Zachovali sa tak, ako keď deti nemajú rodičov a sami sa rozhodnú rodičov si nájsť.Vo veľmi náročnej dobe sa konal aj Tridentský koncil (1545-1563). Bolo to obdobie, kedy sa kresťania vyčerpávali vzájomným handrkovaním sa medzi sebou, vznikali náboženské vojny. V tomto období vystúpil Martin Luther so svojimi otázkami, na ktoré nedostal uspokojivú odpoveď. Na to opustil Katolícku cirkev nasledovaný množstvom veriacich. Tridentský koncil na problémy doby reagoval, avšak riešil ich spôsobom, ktorý možno prirovnať k tomu, ako keď je na dome deravá strecha a vonku práve leje. Prvé a jediné, čo mohol urobiť, nebola oprava strechy, ale podloženie hrncov, aby nenastala v dome potopa. Tak i Tridentský koncil riešil iba najakútnejšie problémy Cirkvi a mnohé iné iba „zakonzervoval“, zastabilizoval, niečo striktne zakázal, niečo nariadil, jednoducho povedané v Cirkvi „upratal“.V línii Tridentského koncilu pokračoval i I. vatikánsky koncil (1869-1870), bol však len krátky a ostal nedokončený. Otcom II. vatikánskeho koncilu je Ján XXIII. Myšlienka zvolať koncil sa uňho zrodila spontánne a už päť dní na to oznámil svoj úmysel zhromaždeniu kardinálov. Bolo to len tri mesiace po jeho zvolení za pápeža. Povedal: „Keď ma kardináli zvolili, každý bol presvedčený, že budem len dočasným a prechodným pápežom. Ale som tu... Najvyššie cirkevné autority prijali správu o koncile s rozpakmi, o to priaznivejšie ju však prijala verejnosť. Za miesto konania koncilu si Ján XXIII. vybral Baziliku sv. Pavla v rímskom obvode Ostia a koncil chcel nazvať Prvým ostijským. Tým chcel zdôrazniť, že sa nestotožňuje so závermi I. vatikánskeho koncilu. Na nátlak Vatikánu však Ján XXIII. zo svojej predstavy ustúpil. Koncil sa konal v Bazilike sv. Petra a vstúpil do dejín ako II.Právom sa nazýva koncilom ekumenickým. Boli naň pozvaní pravoslávni i protestanti (tí boli prizvaní i na I. vatikánsky koncil, ale v tom zmysle, aby sa poslušne vrátili do Katolíckej cirkvi), anglikáni i letničiari, všetci ako „bratia v Pánovi“. Každý mohol predložiť svoje postrehy a návrhy. Viac sa hľadelo na to, čo nás s nimi spája ako na to, čo nás rozdeľuje. II. vatikánsky koncil bol prvým koncilom v dejinách Cirkvi, ktorý nič a nikoho neodsúdil či neexkomunikoval. „Dnes chce Cirkev viac používať liek milosrdenstva ako prísnosť,“ povedal Ján XXIII. vo svojej homílii pri otvorení koncilu. Vidíme, že Cirkev dozrela, oproti minulým storočiam sa zmenili jej postoje k mnohým veciam. Môžeme si to prirovnať k tomu, že inak zmýšľa človek ako 16-ročný mládenec a inak ako zrelý 50-ročný muž. Nedá sa povedať, že jeho zmýšľanie v mladosti bolo nesprávne, ale časom vo svojich postojoch a pohľadoch dozrel. To vidíme aj v Cirkvi na II. vatikánskom koncile.Jedným zo znakov zrelosti bolo uznanie úlohy laikov (medzi nimi i žien - niečo na tú dobu revolučné), ktorí boli prizvaní na zasadnutia koncilu. Dovtedy sa nepriznávalo laikom nejaké významnejšie miesto v Cirkvi. Boli vnímaní ako ľud, o ktorý sa treba starať. Zrazu však už nebol pán farár jediným vysokoškolákom na dedine. Vzdelaných ľudí bolo okolo neho viac a mnohí vedeli mnohé veci robiť lepšie ako on. Koncil sa začal v roku 1962. Celkovo mal štyri zasadania, každý rok jedno, každé prebiehalo približne dva mesiace. V praxi to znamenalo, že v tomto čase sa účastníci koncilu stretli a poctivo pracovali. Každý deň vrátane soboty okrem nedele. Koncil bol ukončený na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie roku 1965. Počas rokovaní sa vytvorila na koncile názorová väčšina a menšina. Každá z nich to ťahala iným smerom. A hoci na prvý pohľad ich rokovania pripomínali rokovania v parlamente, väčšina nemala úmysel len prehlasovať menšinu a presadiť si svoje. Oba tábory sa na tých rokovaniach snažili dohodnúť, a preto robili kompromisy. Iste, pokrokovejší by išli v mnohých veciach ešte ďalej, ale tí konzervatívnejší by to možno o to viac ubrzdili. Dohodli sa na „strednej rýchlosti“.Líniu koncilu naznačujú i prvé vety jednej z konštitúcií: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil zhromaždený v Duchu Svätom veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi.“ Slová vyslovené v čase, keď človek strácal istoty, o ktoré sa chcel oprieť. Prečítajte si tieto dve vety viackrát a pochopíte, že je v nich kus programu i viera, že Cirkev je ešte schopná v sile Ducha Svätého prehovárať k súčasnému svetu. V súvislosti s použitím obrazu svetla sa mi páči prirovnanie Cirkvi k Mojžišovi, ktorý dostal od Boha na hore Sinaj Desatoro a keď z hory zostupoval, tvár mu žiarila. No tá žiara bola taká silná, že ľud sa Mojžiša bál. On mal pre nich posolstvo od Boha, program, ako prejsť do zasľúbenej zeme, a oni pred ním utekajú. Cirkev si na II. vatikánskom koncile uvedomila, že sa nachádza v podobnej situácii. Má pre svet svetlo, východisko, ale svet sa jej bojí, nedôveruje jej, lebo pôsobí naň ako čudáčka.
Tabuľka: Prehľad spomínaných svätých a blahoslavených| Meno | Dátum úmrtia | Pôsobenie |
|---|
| Blahoslavená Štefánia Quinzani | 2. január 1530 | Dominikánska terciárka |
| Svätý Rajmund z Penafortu | 6. január 1275 | Dominikánsky kňaz a právnik |
| Blahoslavený Gundislav | cca 1259 | Dominikánsky pustovník |
| Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León | 10. január 1686 | Dominikánska mníška |
| Blahoslavený Bernard z Catania | 11. január 1487 | Dominikánsky kňaz |
| Svätá Margita Uhorská | 18. január 1270 | Dominikánska mníška |
tags:
#v #ktorom #meste #bol #tridenstsky #koncil