Poklad pri Devínskom kostole: História a archeologické nálezy

Keď hovoríme o najstarších kostoloch na Slovensku, väčšina z nás si vybaví Kopčany alebo Nitriansku Blatnicu. Sú to skutočne najstaršie stojace kostoly - pochádzajú z 9. storočia. Ale ešte pred nimi tu stáli iné chrámy. Rímske, ranokresťanské, veľkomoravské. Väčšina z nich sa nezachovala - niektoré zničili vojny a nájazdy, ďalšie jednoducho spadli. Zostali len základy, ktoré archeológovia odkryli v 20. storočí.

Dnešný road trip vás zavedie na miesta, kde kedysi stáli najstaršie kostoly na našom území. Nečakajte impozantné ruiny - väčšinou uvidíte len základ rotundy alebo značku v tráve. Na devínskom hradnom kopci sa našli základy kostola z 4. storočia - doby, keď tu ešte stálo rímske opevnenie.

Spočiatku archeológovia mysleli, že ide o rímsku stavbu, lebo v základoch našli tehly s kolkom rímskej XIV. légie. Neskôr, v 9. storočí, postavili na rovnakom mieste veľkomoravský kostol. Devín je 15 km od centra Bratislavy (25 minút autom alebo MHD). Základy kostolov sú súčasťou hradného areálu. Vstupné: 6 € dospelí, 3 € deti a seniori.

Devínsky hrad

Historické udalosti a nálezy

Významná akropola tu stála najmä za čias Keltov čiže pred prelomom letopočtu. Kelti sú v histórii vôbec prvé po mene známe etnikum na území Slovenska. Priniesli sem neznáme vynálezy - hrnčiarsky kruh (dovtedy sa u nás krčahy, taniere a ďalšie hlinené produkty vyrábali ručne), nožnice či rotačný žarnov na mletie zrna. Odštartovali aj éru razby mincí a zdokonalili vypaľovanie keramiky. Stále však zostáva záhadou, akým spôsobom sa lúčili so svojimi zomrelými.

Prvé tunajšie keltské osídlenie sa datuje do včasnolaténskej doby na prelome 5. a 4. storočia pred naším letopočtom. Posilou mu bol kmeň Bójov, ktorý tu asi po roku 113 p. n. l. vybudovali opevnené mesto, spomínané oppidum. Nešlo však o mesto v našom ponímaní s ulicami a námestiami lemovanými meštianskymi domami, skôr o veľkú dedinu s roztrúsenými drevenými polozemnými a nadzemnými stavbami, so špecializovanými výrobnými strediskami neagrárneho charakteru.

Podľa všetkého inak to vyzeralo na hradnej akropole, kde bola sústredená privilegovaná vrstva obyvateľstva a kde sa našli zvyšky základov siedmich kamenných budov so známkami luxusu nad pomery vtedajšieho regiónu. Obyvatelia keltských domov si nepochybne zavolali rímskych remeselníkov, aby im vybudovali sídla podobné tým v antickej Itálii. Na základe katastrofickej vrstvy sa predpokladalo, že toto politické, administratívne a hospodárske centrum bójskeho kmeňového zväzu zaniklo po vyplienení dáckymi vojskami vedenými kráľom Burebistom v rokoch 55 až 44 p. n. l.

Ale na Devínskom vrchu a ani na priľahlom rakúskom vrchu Braunsberg nad Hainburgom, ktoré tvorili s Bratislavou sústavu keltských opevnení, následky požiarov neobjavili. Naopak, život sa na nich neprerušene rozvíjal prinajmenšom ďalšie storočie. Archeologické nálezy z Devína, ako sú amfory, rímsky tanier, republikánske denáre či medené augustove mince, svedčia o tom, že na tejto husto osídlenej aglomerácii okrem Keltov a Dákov žili na sklonku predchádzajúceho letopočtu aj Rimania.

Definitívnu skazu kvitnúceho Bojohémia na strednom Dunaji priniesol až hromadný nájazd germánskych kmeňov, konkrétne Markomanov a Kvádov, ktorí tu narazili na záujmy Rímskej ríše reprezentovanej vtedy prvým cisárom Octavianom Augustom. Analýzy DNA naznačujú, že časť ich génov sme prevzali aj my, Slovania, ktorí sa na území Bratislavy začali objavovať už koncom 6. storočia nášho letopočtu.

Expozícia na Hrade teda približuje dejinný príbeh Keltov na území dnešnej Bratislavy približne od 2. storočia p. n. l. až po ich postupné vytratenie sa zo stredoeurópskej scény. Autori ju koncipovali do jednotlivých blokov. Pôsobivý je vstup do výstavy s časovou osou, aby sa návštevníci lepšie zorientovali v celej histórii Keltov. Nasledujúce bloky sa venujú oblastiam, v ktorých tunajší Kelti vynikali a zanechali po sebe dostatok prameňov. Z remesiel je to najmä hrnčiarstvo využívaním rýchlorotujúceho hrnčiarskeho kruh a zdokonaľovaného vypaľovania keramiky, ako aj spracovávanie železnej rudy a metalurgia farebných kovov.

Pozornosť návštevníkov láka predovšetkým oddelenie mincovníctva, ktoré Kelti najprv nepoznali, no nechali sa inšpirovať razením mincí na svojich častých „výletoch“ do vyspelého antického sveta. Na území Bratislavy dosiaľ objavili desať masových nálezov keltských mincí. Odhalenie rozličného minciarskeho náčinia na Panskej ulici potvrdilo, že v oppide sa nachádzala mincovňa. Pravda, išlo iba o výrobňu menších statérov a mincí simmerinského typu. Za nápismi NONNOS, DEVIL, BVSV, TITTO, COISA, IANTVMARVS a ďalšími vidia odborníci mená miestnych panovníkov. Najčastejšie sa vyskytuje BIATEC, či skrátene BIAT, preto sa tieto staroveké bratislavské peniaze označujú vo všeobecnosti ako biateky.

Výstavu takisto pôsobivo završuje oddelenie približujúce nástup Rimanov v našom priestore symbolizujúci impozantnou sochou imperátora Octaviana Augusta.

Ďalšie historické pamiatky v okolí

Podľa literárnych prameňov sa na Slovensku nachádzalo až 300 hradov. Hrad je obývaný od nepamäti. Prvý predchodca dnešného Bratislavského hradu na hradnom kopci vznikol najneskôr v čase vzniku egyptských pyramíd (2. polovica 3. tisícročia pred Kr.). Išlo o akúsi akropolu. Vývoj dnešného hradu možno sledovať od čias Nitrianskeho kniežatstva, kedy tu vznikli viaceré významné stavby.

Najstaršia súdobá písomná správa je z 907, obsiahnutá v Salzburských análoch, keď pri Bratislave porazili starí Maďari bavorské vojská. Obdobie Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy dokumentujú zvyšky trojloďovej baziliky, zistené na akropole rozsiahleho opevneného hradiska na východne strane hradnej terasy, pochádzajúcej z 9. storočia. Zo slovanského kniežacieho hradu vznikol postupne prestavbami a úpravami stredoveký hrad, ktorý bol od polovice 11. storočia aj župným hradom. Stal sa načas pokladnicou korunovačných klenotov a neskôr aj korunovačným hradom.

Podľa písomných dokladov stála v prvej štvrtine 13. storočia na najvyššom terénnom bode areálu obytná veža so samostatným opevnením, ktoré sa podnes zachovalo v hmote tzv. Korunovačnej veže. Obytná veža, ktorá bola miestom správneho, cirkevného a vojenského života, sa archeologicky zistila a je vyznačená v dnešnej dlažbe na nádvorí. Hradný kostol a prepošstvo presťahovali v roku 1221 do podhradia.

Dnešný vzhľad blokovej monumentálnej stavby vznikol v rámci neskorogotickej prestavby za kráľa Žigmunda Luxemburského, začatej 1427. Do pôvodného pravidelného obdĺžnikového pôdorysu pevnosti s palácom, rytierskou sieňou, hospodárskymi budovami, kaplnkou a mohutným vnútorným opevnením a premostením nad vnútornou priekopou pojali aj zvyšok opevnenia st. obytnej veže. V r.1431-34 tu vybudovali rozsiahly dvojposchodový palác.

Na veľkoleposť neskorogotickej architektúry poukazujú zachované časti okien, portálov, kružieb a klenieb, postupne odkrývané spod ml. nánosov a prestavieb a dobre čitateľné v novodobej úprave. Dnešná dispozícia hradu s pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom okolo ústredného nádvoria je výsledkom stavebného úsilia obdobia renesancie a raného baroka. Na rozdiel od nemecky orientovanej neskorej gotiky sa stavebných podujatí v r.1552 a 1639 zúčastnili predovšetkým talianski majstri, prenášajúci umenie svojej domoviny aj do severne položených krajín. Prestavbou sa hrad zmenil na reprezentačné korunovačné sídlo uhorských kráľov, ktorých vyhnali z pôvodného centra uhorskej ríše v Budíne turecké vojská. Žiaľ, tieto úpravy sa nám dodnes zachovali len vo fragtnentoch.

Posledná veľká prestavba, ktorá zmenila pevnosť na reprezentačné sídlo habsburského cisárskeho dvora, sa uskutočnila 1750-1760 podľa projektov významných európskych - francúzskych, talianskych a rakúskych - architektov J. N. Jadota, L. N. Pacassiho a J. B. Martinelliho. Krátko nato, po 1760, postavili podľa projektov P. A. Hillebrandta aj ďalší palác, zv. V novom paláci umiestnili obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa Alberta Tešínskeho, ktorý neskôr presťahovali do Viedne a podnes je známy pod menom Albertina.

Neskorobarokové stavebné podujatie zásadne zmenilo vzhľad hradného paláca, dotklo sa najmä riešenia dispozície, základných konštrukčných prvkov, ako boli reprezentačné schodištia, sály, kaplnka, uplatnilo sa pri snahe zjemnenie mohutnej blokovej siluety a jej fasád a zasiahlo podstatným spôsobom aj do dispozície areálu. Koncepcia výstavby areálu mala za cieľ vyrovnať sa vrcholným európskym kráľovským dvorom.

Koniec 18. storočia je obdobím úpadku Bratislavského hradu ako korunovačného centra krajiny. Po smrti Márie Terézie umiestnil tu Jozef II. školiace stredisko a seminár katolíckeho duchovenstva. K týmto rokom (1783-1790) sa viaže význ. kapitola dejín slovenského národa; sformovala sa tu skupina vzdelancov v boji za národné uvedomenie. Do ich čela sa postavil Anton Bernolák, tvorca prvej spisovnej slovenčiny.

Hrad 1811 vyhorel a napriek viacerým pokusom zlepšiť jeho stavebný stav bol vyše 140 rokov v ruinách. Nové dejiny sa začali písal až 1953, keď sa pristúpilo k jeho záchrane a postupnej obnove. Rekonštrukcia hradu sa uskutočnila 1956-68 podľa projektov A. Piffla a D. Martinčeka. Po obnove nadobudol hrad pôvodný vzhľad, aký mal po tzv. tereziánskej prestavbe koncom 18. storočia.

V priestoroch hradného paláca sú reprezentačné miestnosti SNR; ďalej tu sídli Historický, čiastočne aj Archeologický ústav SNM. Historické expozície prezentujú vývoj hmotnej i duchovnej kultúry ako aj sociálne a politické boje na Slovensku. Z obdobia feudalizmu sú tu jedinečné umeleckoremeselné a umelecké diela, dokumenty o vývine miest a života poddaného ľudu i šľachty.

Archeologická časť expozície prezentuje cenné praveké nálezy (paleolitická Venuša z Moravian, fragment lebky neandertálca zo Šale), unikátny poklad zlatých šperkov z doby bronzovej z Barce, nálezy z mladohalštatských mohýl v Nových Košariskách, kováčske a poľnohospodárske nástroje z keltského obdobia v Plaveckom Podhradí, pamiatky z rímskej doby (vzácne sklené, strieborné a iné predmety zo Zohoru, Vysokej pri Morave a najmä Rusoviec); pozoruhodné sú aj šperky zo slovansko-avarského pohrebiska z Devín. Novej Vsi a Žitavskej Tône, a najmä unikátne nálezy z obdobia Veľkomoravskej ríše. Stála expozícia archeologických nálezov zo Slovenka má názov Klenoty dávnej minulosti Slovenska.

V novej prístavbe podla historického vzoru na západnej strane hradu sa nachádzajú kancelárie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Patrí k významným pamätníkom slovenskej minulosti. Toto rozsiahle hradisko, chránené od Dunaja vysokým bralom a od severovýchodu priekopami a zemnými valmi, bolo v období Veľkej Moravy jednou z najdôležitejších pevností proti expanzii Franskej ríše. Po zániku Veľkej Moravy stratil Devín na dlhší čas svoj strategický význam. Znovu ho nadobudol až v 13. storočí, v období rakúsko-uhorských bojov o Devínsku bránu, keď na hradnom kopci vznikol kamenný, rozmermi však omnoho menší pohraničný strážny hrad. K rozsiahlejšej výstavbe hradu prišlo potom až v prvej polovici 15. storočia, keď vybudovali východné predhradie s novým obytným palácom.

Roku 1460 sa stali vlastníkmi hradu grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí zriadili druhé predhradie. Vtedy postavili južne od skalného brala na osamele stojacom skalnom stržni menšiu polygonálnu strážnu vežičku s cimburím, nazývanú podľa povesti Panenskou vežou. Prestavbu horného hradu spolu s výstavbou nového opevnenia na južnom a severnom svahu urobili v dôsledku tureckého nebezpečenstva Báthoryovci, ktorí boli jeho majiteľmi v rokoch 1527 - 1606.

Posledné opevňovacie práce uskutočnili na hrade Pálffyovci v druhej polovici 17. storočia - mohutná hranolová bašta. Po zániku tureckého nebezpečenstva Devín stratil obranný význam a v 18. storočí sa začal rozpadávať.

Na nádvorí dnešného hradu Červený Kameň stál už v polovici 13. storočia kamenný hrad, ktorý bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov, tiahnúcej sa od Bratislavy až po Žilinu. Tento pôvodný hrad zanikol v prvej polovici 16. storočia.

Základom pevnosti bolo pôvodne iba juhovýchodné obytné krídlo, v ktorého suteréne boli rozsiahle skladovacie priestory. Štyri nízke a široké bašty postavené na obranu pevnosti, boli prispôsobené vyspelej delostreleckej obrane systémom kazemát a strelných komôr s dômyselným riešením vetrania a odsávania dymu po výstreloch. Pevnosť dobudoval po roku 1588 jej nový majiteľ Mikuláš Pálffy dostavbou ďalších dvoch poschodových obytných krídel a jedného prízemného krídla na severozápade.

Neskoršie prestavby už iba zvyšovali reprezentačnosť rodového panského sídla. Aj keď bol hrad v nasledujúcich storočiach niekoľkokrát poškodený požiarom, Pálffyovci, ktorí boli jeho vlastníkmi až do druhej svetovej vojny, ho vždy opravili, takže sa nám dodnes zachoval vo svojej historickej podobe.

Vznikol až v 14. storočí ako posledný zo strážnych hradov pri malokarpatských priesmykoch. Na začiatku 15. storočia bol kráľovským majetkom, neskôr patril pezinským a svätojurským grófom a od začiatku 16. storočia rodine Országovcov. Na konci 18. storočia hrad spustol a na začiatku 19. storočia bol zničený.

Na začiatku 20. storočia začali jeho poslední majitelia, Pálfiovci, stavať na hradných ruinách historizujúcu stavbu terajšieho Smolenického zámku. Zo starého hradu pri prestavbe zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia.

Žltý kaštieľ začali stavať na začiatku 18. storočia. Pôvodne barokový sloh, v ktorom bol kaštieľ postavený začiatkom 19. storočia stavebne upravili na sloh klasicistický. V rokoch 1970-1972 do objektu presťahovali Žitnoostrovné múzeum, ktoré bolo dovtedy umiestnené v inom historicky významnom objekte, v tzv. Bielom kaštieli. Ten po presťahovaní múzea zbúrali. V Žltom kaštieli dnes sídli Žitnoostrovné múzeum, ktoré tu má expozície etnografického a archeologického charakteru.

(pôvodné názvy: Blundus, Bolondos) je rekonštruovaná zrúcanina hradu na strmom, 70 metrov vysokom brale nad mestečkom Beckov. Z diaľky je dobre viditeľná silueta (aj priamo z diaľnice). Hrad ako starý spomína už Anonymova kronika z 12. storočia. Vápencový útes nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy mal značný strategický význam, a preto tu v 13. storočí postavili kamenný hrad. Skladal sa zo štvorbokej veže s ochranným múrom, ku ktorej pripojili hradný dvojposchodový palác.

V čase rozmachu moci Matúša Čáka Trenčianskeho patril Beckov pod jeho moc. V druhej polovici 14. storočia sa na Beckove zjavujú Štiborovci, pôvodom z Poľska, ktorí predstavovali v tom čase jeden z najmocnejších rodov Uhorska. Za ich vlády prežil hrad, z ktorého urobili stredisko svojich rozsiahlych majetkov, svoj najväčší rozmach. Na prelome 14. a 15. storočia pristúpili k jeho honosnej prestavbe, pri ktorej zvýšili hradné veže a postavili horný gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou.

V polovici 16. storočia hrad v dôsledku tureckého nebezpečenstva opevňovali. Vtedy postavili v dolnom nádvorí delovú vežu a zvýšili obvodové múry hradu. V tom čase bol hrad už vo vlastnícve rodiny Bánffyovcov. Po ich vymretí v roku 1646 si hrad a panstvo rozdelili ich nástupcovia. Tí sa však už tak nestarali o jeho údržbu a opravy a hrad začal pomaly chátrať. V súčasnosti je areál hradu prístupný verejnosti. Po rekonštrukcii, ktorá zachránila niektoré budovy horného hradu, má hrad aký taký zachovalý ráz.

Je romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku siahajú do začiatku 12.storočia. Z určitosťou išlo o kamenný hrad. Prvý známy feudálny majitelia boli synovia veľmoža Kazimíra z rodu Hont-Poznan, ktorí sa spolčili s Matúšom Čákom Trenčianskym. Hrad vzápätí prešiel do jeho rúk. Po jeho smrti bol kráľovským majetkom a ako taký viackrát menil majiteľov, patril významným feudálom obdobia gotiky a renesancie. Najskôr Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, pánom z Jelšavy a napokon Noffryovcom, ktorý hrad rozšírili a opevnili.

Po ich vymretí pripadol Jánovi Korvínovi a po ňom Zápoľskovcom, ktorí ho vlastnili od konca 15.storočia až do r.1526. Dnešný vzhľad zámku najviac ovplyvnili Pálffyovci, ktorí ho vlastnili nepretržite od 1643 až do prvej ČSR, keď ho kúpil Baťa. Z nich posledný Ján Pálffy hrad prestavoval až do svojej smrti a sústredil sa aj na zberateľskú činnosť - skupoval predmety vystavované na európskych dražbách. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945, bol Bojnický zámok zoštátnený. O päť rokov neskôr, dňa 9. mája roku 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude inštalované múzeum.

Tak až 42 rokov po smrti Jána Pálffyho sa splnilo jeho prianie. Zámok je prístupný verejnosti. Prvú vážnejšiu prestavbu urobili Noffryovci, po nich hrad prestavali Thurzovci a dali mu podobu viditeľnú na kresbách a rytinách hore. Posledný stavitelia boli Pálffyovci. Podobne ako aj na ostatných svojich stavbách v krajine, začali s výraznou ranobarokovou stavebnou činnosťou, ktorú pre jej vysokú umeleckú hodnotu rešpektovali aj neskoršie prestavby a úpravy. Ide predovšetkým o barokovú kaplnku z 1662 s výraznou štukovou klenbou doplnenou figurálnou freskou s náboženskými motívmi a o nové obytné budovy situované do niekdajšieho predhradia.

Posledným feudálnym majiteľom, ktorého stavebná činnosť dala zámku jeho dnešný vzhľad, bol Ján Pálffy, ktorý začal hrad prestavovať v r.1889. Až do svojej smrti r.1908 sa tvorivo zúčastňoval prestavby. Typickú siluetu romantickej predstavy stredovekého hradu charakterizuje značne prečlenená hmota sústredená okolo najstaršieho jadra budov - mohutnej obytnej veže. Siluetu zvýrazňujú strmé strechy palácov, kaplnky a veží. Romantickú predstavu stredovekého hradu dotvárajú aj detaily, ako je riešenie otvorov, portálov, stien, atík a kovaných detailov.

Vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a silno poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, začas patril aj Matúšovi Čákovi. V roku 1392 prešiel do majetku Stibora zo Stiboríc, ktorý vlastnil 15 hradov na Považí.

V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. Od roku 1569 boli vlastníkmi Nádasdyovci. V roku 1708 dobyli hrad vojská František II. Zrúcaniny Čachtického hradu tvoria dodnes dobre identifikovateľné budovy, postupne sa dvíhajúce na hornom, strednom a dolnom hrade. Opevnenia si zachovali zvyšky štítkových renesančných atík, na hornom hrade sú fragmenty pôvodných omietok s maľbami. Na starších fotografiách môžete hrad vidieť s vežou, v súčasnosti stojí bohužiaľ už iba jeden jej múr.

(alebo de Trenchin (1193), Trincinensis (1208), Trinchiniensis (1229), Trencyn (1232)) je rozľahlý renovovaný hrad, týčiaci sa na strmom brale priamo nad mestom Trenčín. Je charakteristickou dominantou nielen mesta Trenčín, ale aj stredného Považia. História hradného brala siaha do obdobia Rímskeho impéria, čo dokazuje nápis na ňom, hlásajúci víťazstvo II. rímskej légie nad Germánmi pri Laugaríciu z roku 179 n.l. Dnešný hrad vznikol pravdepodobne na mieste hradiska. Prvou preukázateľnou architektúrou na návrší bola kamenná obytná veža a rotunda z 11. storočia, keď hrad slúžil na ochranu kráľovstva a západného pohraničia.

Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka, významného oligarchu, ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym "pánom Váhu a Tatier". Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti patril hrad až do...

tags: #poklad #pri #devinskom #kostole