Duch Zákona: Latinský Pohľad na Ducha Svätého

Dnes začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev.

„Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“.

Prejdeme tromi veľkými etapami dejín spásy: Starým zákonom, Novým zákonom a obdobím Cirkvi.

V týchto prvých katechézach o Duchu v Starom zákone nebudeme praktizovať „biblickú archeológiu“.

Namiesto toho budeme objavovať, že to, čo je v Starom zákone dané ako prísľub, sa v plnej miere uskutočnilo v Kristovi.

Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie:

Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 - 2).

Michelangelo, Stvorenie Adama

Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického.

Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete.

Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného.

Tento ešte nejasný náznak pôsobenia Ducha Svätého vo stvorení sa upresňuje v nasledujúcom zjavení.

Táto vývojová línia sa stáva veľmi jasnou v Novom zákone, ktorý opisuje zásah Ducha Svätého do nového stvorenia, pričom používa práve tie obrazy, o ktorých čítame v súvislosti so vznikom sveta: holubica, ktorá sa vznáša nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste (porov. Mt 3, 16); Ježiš, ktorý vo večeradle dýcha na učeníkov a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22), tak ako na začiatku Boh vdýchol Adamovi svoj dych (porov.

Apoštol Pavol vnáša do tohto vzťahu medzi Duchom Svätým a stvorením nový prvok.

Hovorí o celom stvorení, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (porov. Rim 8, 22).

Zvíja sa kvôli človeku, ktorý ho podrobil „otroctvu skazy“ (porov. v. 20 - 21).

Je to skutočnosť, ktorá sa nás úzko a dramaticky dotýka.

Apoštol vidí príčinu utrpenia stvorenia v skazenosti a hriechu ľudstva, ktorý ho zatiahol do odcudzenia sa Bohu.

To zostáva rovnako pravdivé aj dnes, ako to bolo vtedy.

Svätý František z Assisi nám ukazuje krásne východisko, cestu ako sa vrátiť k harmónii Ducha: cestu kontemplácie a chvály.

Chcel, aby sa zo stvorenia pozdvihol chválospev na Stvoriteľa.

Spomeňme si na „Laudato si', mi Signore...“ (Buď pochválený, môj Pane - pozn.

Istý žalm hovorí takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (18, 2), ale potrebujú muža a ženu, aby dali hlas tomuto svojmu nemému volaniu.

A v speve „Svätý“ v omši zakaždým opakujeme: „Plné sú nebesia i zem tvojej slávy“.

Sú ňou takpovediac „ťarchavé", ale potrebujú ruky dobrej pôrodnej asistentky, ktorá by túto ich chválu porodila.

Naším povolaním vo svete, pripomína nám opäť Pavol, je byť „chválou jeho slávy“ (Ef 1, 12).

Znamená to uprednostniť radosť z kontemplácie pred radosťou z vlastnenia.

Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý na začiatku premenil chaos na kozmos, pôsobí na to, aby túto premenu uskutočnil v každom človeku.

Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh sľubuje: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového Ducha... Svojho ducha vložím do vášho vnútra“ (Ez 36, 26 - 27).

Pretože naše srdce sa podobá tej pustej, temnej priepasti z prvých veršov knihy Genezis.

Miešajú sa v ňom protikladné pocity a túžby: telesné a duchovné.

Všetci sme v istom zmysle tým „vnútorne rozdeleným kráľovstvom“, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 3, 24).

Môžeme povedať, že okolo nás je vonkajší chaos - spoločenský a politický chaos.

Pomyslime na vojny, pomyslime na mnoho detí, ktoré nemajú čo jesť, na veľa sociálnych nespravodlivostí, toto je vonkajší chaos.

Ale je aj vnútorný chaos vo vnútri každého z nás.

Ten prvý sa nedá vyliečiť, kým nezačneme uzdravoať ten druhý!

Nech v nás táto úvaha vzbudí túžbu zakúsiť Ducha Stvoriteľa.

Už viac ako tisícročie nám Cirkev kladie na pery zvolanie, aby sme ho prosili: „Veni creator Spiritus!“, Príď, Duchu Stvoriteľu! Navštív naše mysle.

Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha.

Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno.

Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho.

Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý.

Ale „Duch“ je latinizovaná verzia.

V Biblii je toto meno také dôležité, že sa takmer stotožňuje so samotnou osobou.

Posväcovať Božie meno znamená posväcovať a uctievať samotného Boha.

Nikdy nejde len o konvenčné pomenovanie: vždy hovorí niečo o osobe, o jej pôvode alebo poslaní.

Tak je to aj v prípade mena Ruach.

Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy.

Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2).

Čo nám o Duchu Svätom hovorí jeho meno Ruach?

Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého.

„Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme.

Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila.

Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi.

Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu.

Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať.

Snažíme sa vietor „uzavrieť do fľaše“ alebo do škatuľky, ale to nie je možné: je voľný.

Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha.

V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií.

Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“.

Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17)

Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha.

Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe.

Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh!

Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia.

Dobre poznáme to, keď sa sloboda stáva „zámienkou pre telo“.

Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19 - 21).

Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie.

Bratia a sestry, odkiaľ načerpáme túto slobodu Ducha, ktorá je veľmi protikladná slobode sebectva?

Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami.

Slobodnými slúžiť v láske a radosti.

Pokračujeme v katechézach o Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev ku Kristovi, našej nádeji. On nás sprevádza.

Minule sme uvažovali o pôsobení Ducha vo stvorení.

V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16).

A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21).

Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“.

Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými.

Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi.

„Sväté písmo ako Bohom vnuknuté - hovorí 2. Vatikánsky koncil - raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21).

Takto Duch Svätý v Cirkvi pokračuje v pôsobení Zmŕtvychvstalého, ktorý po Veľkej noci - hovorí evanjelium - „otvoril učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu“ (porov.

Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii.

Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého?

Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol.

V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie.

Kniha Zjavenia toto všetko opisuje obrazom Baránka, ktorý láme pečate knihy „napísanej zvnútra i zvonka, ale zapečatenej siedmimi pečaťami“ (porov. 5, 1 - 9), Písma Starého zákona.

Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania.

Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15).

Prečo je tomu tak?

Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým.

Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina.

Slovo, ktorému možno nerozumieme.

Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma.

A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie.

Ak mám veľa času: meditovať, prečítať si úryvok z Písma.

A na to odporúčam: vždy mať vreckové evanjelium a nosiť ho v taške, vo vreckách... Takže keď cestujete alebo keď máte trochu voľna, vezmite ho a niečo si prečítajte.

To je pre život veľmi dôležité.

Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši.

Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu.

Avšak homília musí byť krátka: obraz, myšlienka a emócie.

Homília nesmie byť dlhšia ako osem minút, pretože po tomto čase sa pozornosť stráca a ľudia zaspávajú, a to je pravda.

Homília musí byť takáto.

A toto chcem povedať kňazom, ktorí veľa a často rozprávajú a vy nerozumiete, o čom hovoria.

Krátka homília: myšlienka, emócia a „vec“ k činu, ako konať. Nie viac ako osem minút.

Medzi mnohými Božími slovami, ktoré počúvame každý deň pri svätej omši alebo v liturgii hodín, je vždy nejaké, ktoré je určené najmä nám.

Niečo, čo sa dotkne srdca.

Ak si ho vezmeme k srdcu, môže ožiariť náš deň a oživiť našu modlitbu.

Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo.

Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska.

„Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“.

Svätý Gregor Veľký nazýva Sväté písmo „listom všemohúceho Boha svojmu stvoreniu“, ako list Ženícha svojej neveste, a nabáda nás, aby sme sa „učili poznávať Božie srdce v Božích slovách“.

Drahí bratia a sestry, pokračujte v čítaní Biblie, ale nezabudnite na svoje vreckové evanjelium: noste ho v taške, vo vrecku a niekedy počas dňa si prečítajte úryvok.

V rámci prípravy na blížiaci sa Jubilejný rok som navrhol, aby sme venovali rok 2024 „veľkej ‚symfónii‘ modlitby“[1].

Ako v každej symfónii, aj v nej sa nachádzajú rôzne „pohyby“, čiže rôzne druhy modlitby: chvála, vďaka, prosba, náreky, rozprávanie, múdre úvahy a mnohé iné, osobné alebo tiež spoločné, celého Božieho ľudu.

Sú to piesne, ktoré sám Duch vložil na pery Nevesty, jeho Cirkvi.

V Novom zákone mali žalmy výnimočné miesto.

V minulosti boli často spoločne Nový zákon a žalmy, dodnes sú časté takéto vydania.

Mám na stole ukrajinské vydanie Nového zákona so Žalmami od vojaka, ktorý zahynul vo vojne, a ktorý mi poslali.

S touto knihou sa modlil na fronte.

Nie všetky žalmy - a nie všetko z každého žalmu - môžu kresťania a ešte menej moderný človek opakovať a osvojiť si.

Niekedy odrážajú historickú situáciu a náboženskú mentalitu, ktoré nám už nie sú vlastné.

To, prečo sa nám najviac odporúčajú žalmy, je, že sa ich modlil Ježiš, Mária, apoštoli a všetky kresťanské generácie pred nami.

Keď ich recitujeme, Boh ich počúva s tou veľkolepou „orchestráciou“, ktorou je spoločenstvo svätých.

Ježiš podľa Listu Hebrejom prichádza na svet s veršom žalmu v srdci: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (porov. Hebr 10, 7; Ž 40, 9); a podľa Lukášovho evanjelia opúšťa svet s iným veršom na perách: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46; porov.

Na používanie žalmov v Novom zákone nadväzujú cirkevní otcovia a celá Cirkev, ktorá z nich robí pevnú súčasť slávenia svätej omše a liturgie hodín.

„Celé Sväté písmo dýcha Božou dobrotou,“ hovorí svätý Ambróz, „ale najmä milá kniha žalmov“[2], milá knihu žalmov.

Pýtam sa preto: Modlíte sa niekedy so žalmami?

Vezmite si Bibliu alebo Nový zákon a pomodlite sa žalm.

Napríklad, keď ste trochu smutní, pretože ste zhrešili, modlíte sa Žalm 50?

Existuje mnoho žalmov, ktoré nám pomáhajú ísť vpred.

Osvojte si zvyk modliť sa so žalmami.

Nemôžeme však žiť len z dedičstva minulosti: je potrebné, aby sa žalmy stali našou modlitbou.

Bolo napísané, že v istom zmysle sa musíme sami stať „autormi“ žalmov, osvojiť si ich a nimi sa modliť[3].

Ak sú žalmy alebo len verše, ktoré nám hovoria k srdcu, je dobré si ich opakovať a modliť sa ich počas dňa.

Žalmy sú modlitby „na všetky ročné obdobia“: neexistuje stav duše alebo potreba, ktorá by v nich nenašla tie najlepšie slová, aby ich premenila na modlitbu.

Na rozdiel od všetkých ostatných modlitieb žalmy opakovaním nestrácajú svoju účinnosť, naopak, zvyšujú ju.

Prečo?

Ak sa cítime preťažení výčitkami svedomia a viny, pretože sme hriešni, môžeme opakovať spolu s Dávidom: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo, / pre svoje veľké zľutovanie“ (Ž 51, 3), žalm 51.

Ak chceme vyjadriť silné osobné puto s Bohom, hovoríme: „Bože, ty si môj Boh, / už od úsvitu sa viniem k tebe. / Za tebou prahne moja duša, / za tebou túži moje telo / ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2), žalm 63.

Nie nadarmo Liturgia zaradila tento žalm do chvál na nedele a slávnosti.

A ak nás prepadne strach a úzkosť, na pomoc nám prichádzajú tieto nádherné slová 23. žalmu: „Pán je môj pastier [...]. I keby som mal ísť tmavou dolinou, / nebudem sa báť zlého“ (Ž 23, 1.

Žalmy nám umožňujú, aby sme neochudobnili našu modlitbu tým, že ju zredukujeme len na prosby, na neustále opakovanie „daj mi, daj nám...“.

Učme sa z modlitby Otčenáš, ktorá predtým, ako prosí o „každodenný chlieb“, hovorí: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“.

Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý dal Neveste Cirkvi tieto slová modlitby k jej božskému Ženíchovi, nech nám pomáha, aby vďaka nám znova zazneli v Cirkvi aj dnes a aby sa tento prípravný rok na Jubileum stal symfónio...

1061 Vyznanie viery, ako aj posledná kniha Svätého písma sa končí hebrejským slovom Amen. (2856) Toto slovo sa často nachádza aj na konci modlitieb Nového zákona.

1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“.

Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť.

1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“, (215) doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ (Iz 65,16) .

1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti.

Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu: (197, 2101) „Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom.

1065 Ježiš Kristus sám je „Amen“ (Zjv 3,14) .

On je definitívne „Amen“ Otcovej lásky k nám; on berie na seba a završuje naše „Amen“ Otcovi: „Všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,20) : „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože, Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.

1066 V Symbole viery Cirkev vyznáva tajomstvo Najsvätejšej Trojice a tajomstvo jej vôle (50) podľa jej „dobrotivého rozhodnutia“ (Ef 1,9) o celom stvorení: Otec uskutočňuje „tajomstvo svojej vôle“ tak, že dáva svojho milovaného Syna a svojho Svätého Ducha na spásu sveta a na slávu svojho mena.

1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia.

Symboly Ducha Svätého

tags: #duch #zakona #latinsky