V Biblii sa stretávame s mnohými výrazmi a menami, ktoré majú hlboký význam a odkazujú na dôležité aspekty viery. Tento článok sa zameriava na niektoré z týchto pojmov, ich etymológiu a kontext, v ktorom sa v Biblii používajú.
Babylonská veža
Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi (Gn 9,7). Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu (Gn 11,4). Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi.
Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom.
Zikkurat v Uru, Mezopotámia
Baal
Slovo baal po hebrejsky znamená pán, vlastník alebo manžel. V Starej zmluve je toto slovo často používané ako označenie rôznych kannánskych božstiev mužského pohlavia. Najčastejšie bol takto označovaný Hadad, západosemitské božstvo búrky a najdôležitejší boh kanaánskeho panteónu. V prípade Baala, ktorému prorok Eliáš čelil na vrchu Karmel (1Kr 18), pravdepodobne išlo o týrskeho boha Melkarta. Jeho uctievanie sa v Izraeli snažila presadiť Jezábel, manželka kráľa Achaba, ktorá pôvodom pochádzala z Týru.
V Starej zmluve je slovo Baal často používané v množnom čísle. V priebehu dejín Izraela Baalov kult konkuroval uctievaniu Hospodina, ktorý bol pravým „manželom“ (baalom) Izraela a keď Izraelci podľahli pokušeniu uctievať Baala, bolo to prorokmi nazývané duchovným cudzoložstvom. Hebrejský výraz Baal zebúb, „pán múch“, je pravdepodobne zosmiešňujúcou formou mena Baal zebúl, „pán vyvýšeného miesta“. V Starej zmluve ide o označenie boha mesta Ekrón, s ktorým sa chcel izraelský kráľ Achazjáš poradiť ohľadom svojej choroby (2Kr 1,1-6). V Novom zákone nachádzame toto meno ako označenie „kniežaťa démonov“.
Beliál
Toto slovo, ktoré v Písme najčastejšie nachádzame v spojení „syn beliála“, „muž beliála“ alebo „žena beliála“, predstavuje bezcennosť, ničotnosť, prázdnotu či nízkosť. Syn (alebo muž, či žena) beliála teda v hebrejčine predstavuje naničhodníka, bezbožníka alebo zločinca.
Biskup
Tento pôvodne grécky výraz episkopos doslova znamená dozorca alebo v prenesenom význame strážca či ochranca. V Novej zmluve je biskupom na prvom mieste Kristus (1Pt 2,25) ako pastier našich duší. Ďalej sú biskupmi označovaní ľudia, zastávajúci úlohy vo vedení miestnych zborov. Týchto služobníkov ustanovovali apoštoli v zboroch, ktoré založili a zverovali im ich správu. Od biskupov požadovali bezúhonnosť, schopnosť učiť druhých, pohostinnú povahu, trpezlivosť, skúsenosť, schopnosť viesť a nenapadnuteľnosť (1Tm 3; Tt 1). Inými slovami, išlo o kvality dobrého učiteľa, pastiera a administrátora.
Väčšina vykladačov Novej zmluvy sa zhoduje v názore, že pojmy biskup (episkopos) a starší (presbyteros) sa zhodujú. V Sk 20 hovorí Pavol o starších v efezskom zbore ako o biskupoch a zdôrazňuje im, že ich Duch Svätý ustanovil ako strážcov stáda. V Tt 1,5 Pavol prikazuje Títovi, aby ustanovil starších a hneď nato čítame, že potrebujú rovnakú kvalifikáciu ako biskupi. V 1 Pt 5,2 sa dozvedáme, že náplňou práce starších je „dozeranie“ (episkopeó).
Blahoslavený
Tento na prvý pohľad nezrozumiteľný výraz nachádzame na mnohých miestach Starej i Novej zmluvy (napr. Ž 1,1, Mt 5,3). Je prekladom hebrejského slova ašrej a gréckeho výrazu makarios. Týmto prívlastkom sú v Písme označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu. Blahoslavení ľudia nie sú šťastní preto, že by túto emóciu nutne v daný čas museli prežívať. Sú štastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. Podľa Ježišových slov sú blahoslavení aj ľudia čeliaci ťažkým okolnostiam - chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci.
Baránok Boží
Týmito slovami označil Ján Krstiteľ Ježiša, s ktorým sa stretol, keď krstil davy v Jordáne. Keď ho zbadal, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (J 1,9) V bohoslužbe starozmluvného Izraela predstavoval baránok obetné zviera, ktoré bolo obetované každé ráno a každý večer, na šabat obetovali ráno a večer dva baránky. (Ex 29,38-41; Nu 28,3-4) Baránok bol obetovaný na sviatok pesach, pri odchode Izraelcov z egyptského zajatia, a jeho krv na zárubniach dverí ochránila prvorodených Izraela pred Zhubcom. Ježiš Kristus ako pravý Boží baránok svojou obeťou dokonale naplnil zmysel všetkých starozmluvných obetí.
Božia bázeň
V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer. Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť, (Ef 5,33) nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich. Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti.
Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13). Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti (Ž 111,10). Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom.
Ako mať zdravý strach z Boha [CELÉ KÁZENIE] — John Bevere
Božie mená
Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty:
- Elohím: Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“.
- JHVH: Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť. Nahradzovanie mena JHVH výrazom Pán sa už od staroveku premietalo aj do prekladov Biblie do iných jazykov: po grécky Kyrios, po latinsky Dominus, po staročesky Hospodin, čo ovplyvnilo aj slovenské preklady. Význam mena JHVH je odvodený od hebrejského koreňa, ktorý predstavuje bytie. Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá.
- El Šaddaj: Všemohúci Boh. Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.
Pax vobis/vobiscum (Pokoj s vami)
Liturgické používanie klasického latinského oslovenia „pax vobis“ („pokoj vám“) alebo „pax vobiscum“ („pokoj s vami“), ktorým sa prví kresťania zvykli navzájom pozdravovať, má rozhodne hlboký duchovný význam. Je to klasický pozdrav, ktorý sa nachádza vo väčšine novozákonných listov (Pavla, Petra a Jána), ako aj v Jánovom Zjavení. Ján 20,21: „A znova im povedal: „Pokoj vám! Ján 20,26: „O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi.
Avšak, ako to zvyčajne s takouto formulkou býva, treba sa pozerať nielen na pôvodnú grécku verziu, ale aj na tradíciu, do ktorej toto oslovenie patrí. Na začiatku je treba povedať, že grécke slovo, ktoré bežne prekladáme ako „pokoj“, je eirene, ktoré sa vzťahuje na veľmi osobitný druh pokoja, ktorý je výsledkom riadneho vykonania spravodlivosti a dobra. V skutočnosti je v gréckej mytológii Eirene sestrou Eunomie (ktorú môžeme voľne preložiť ako „dobré usporiadanie“ alebo „dobré právo“) a Diké (grécky „spravodlivosť“). Eirene sa tiež spája s jarným obdobím, pretože eiarinos je gréckym slovom pre „jar“. Jar je obdobie, v ktorom príroda kvitne a prináša ovocie. Zdá sa, že takéto asociácie naznačujú, že pokoj je výsledkom správneho vykonávania nielen spravodlivosti v právnom slova zmysle, ale aj výsledkom správneho narábania s dobrami krajiny a spoločnej zodpovednosti za ne. Harmónia a pokoj medzi ľuďmi patriacimi do tej istej komunity teda nie sú len niečím, čo by sme si želali - niečo typu „ehm, dúfam, že nájdeš pokoj!“ - ale výsledkom ľudskej činnosti.
Zdá sa, že spomínaný biblický pozdrav v gréčtine naznačuje, že Ježiš apoštolom pokoj nielen želá, ale im tiež pripomína ich povinnosť byť spravodlivými a čestnými, ako sa píše v 85. Avšak skutočnosť, že tento v gréčtine písaný pozdrav nájdeme v evanjeliách, neznamená, že ide o tradičný grécky pozdrav. V skutočnosti, „pokoj s tebou“ je tradičný židovský a arabský pozdrav (bežne používaný aj arabskými kresťanmi, a to ako pozdrav a liturgická formulka, ak by ste chceli vedieť). Keď človeka v týchto jazykoch pozdravia „shalom aleichem“ alebo „as-salaam alaykhum“ (hebrejsky a arabsky pre „pokoj s tebou“), správnou, typickou odpoveďou je „aleichem shalom“ alebo „wa alaykumu as-salaam“ („a pokoj aj s tebou“), práve tak ako kresťania odpovedajú „i s duchom tvojím“ v rámci liturgie.
Stručne povedané, zdá sa byť jasné, že toto oslovenie nie je len o tom, že si navzájom prajeme pokojnú existenciu, ale je to aj pripomienka evanjeliovej zásady, ktorá nám hovorí, že „ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“. Toto oslovenie nám pripomína kresťanskú povinnosť aktívne budovať harmóniu tam, kde je nesúlad, ako sa píše v známej františkánskej modlitbe: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.
Benedictus Deus (Požehnaný Boh)
V novom slovenskom vydaní Rímskeho misála, ktoré používame od začiatku tohto roka, došlo k viacerým významným zmenám. Medzi väčšie zmeny týkajúce sa aj textov ľudu, patrí úprava prekladu výrazu „benedictus Deus“, ktorý sa nachádza v textoch pri príprave obetných darov. Stručný komentár k úprave je už dlhšie dostupný na tejto internetovej stránke. V slovenskom preklade bol, odhliadnuc od prekladu termínu „benedictus“, významový posun - kým latinský text konštatuje, aký je Boh, resp. mu dáva titul „benedictus“, v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Kvôli tomuto významovému posunu sa rozhodlo o úprave znenia modlitieb pri príprave obetných darov.
Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ nám isto znie zvláštne. Problémom je však viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Ako príklad rozličného významu jedného slova môžeme uviesť slovo „svätý“. Hovoríme: svätý Boh, svätý Metod, Svätý Otec, svätá omša. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil, alebo ho niekto svätorečil, že je svätým? Správne však rozumieme, že „svätý“ je Boží atribút, kategória, vlastnosť a nenaznačuje sa tým, že ho niekto napr. Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Natíska sa otázka - kto ho požehnal? Ide však o atribút Boha, kategóriu, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti. Ide o výraz často používaný v Starom zákone, nachádzajúci sa aj v Novom zákone, teda má biblický kontext.
Hoci v slovenskom preklade Svätého písma, ktoré dodnes používame pri liturgii, sa nenachádza preklad „požehnaný Boh“ (uvádza sa zväčša „zvelebený Boh“), nie je to jediný prístup k prekladu tohto výrazu. Výraz „požehnaný Boh“ nie je v liturgickom kontexte úplnou novinkou, a to ani v slovenskom prostredí. Atribút „požehnaný“ vo vzťahu k Bohu sa používa v slovenskom znení gréckokatolíckej liturgie. Preklad latinského „benedictus Deus“ do slovenčiny ako „požehnaný Boh“ je preto legitímne zvolenou možnosťou. Nie je možno jedinou možnosťou prekladu, ale nemožno ho ani označovať za chybný - zvlášť vzhľadom na jeho trvalé používanie napr. v českých prekladoch. Termín „požehnaný“ je základná Božia vlastnosť. Synonymum Boha rovnako ako Svätý či Najvyšší.
Doslovný preklad z latinčiny by však bol: „Požehnaný si, Pane...“ Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ môže znieť zvláštne. Problémom je viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Jedno slovo môže mať v rozličných kontextoch odlišný význam. Hovoríme: svätý Boh, svätý Ján, Svätý Otec, svätá omša. Vo všetkých týchto prípadoch má rovnaké slovo „svätý“ trochu odlišný význam. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil či posvätil, že je svätý? Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“.
Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti.