„Môžem sa niečo spýtať? Je moja depresia dôsledok hriechu?“ Tieto a podobné výroky rezonujú v hlave mnohých veriacich a zasvätených. Spolu s nimi si nesú kus utrpenia ľudí, ktorí napriek neraz pevnej viere prežívajú depresiu, ťažký smútok, úzkosť a strach. Bolesť duše, ktorú sa napriek úpornému úsiliu nedarí vyliečiť duchovnými prostriedkami.
Ak na človeka pozeráme celostne - ako na „osobu“, musíme ho vnímať ako bio - psycho - spirituálnu jednotu, jedinečnú bytosť, v ktorej sa neoddeliteľne spája duševné a duchovné. Žiadnu z dimenzií osobnosti nemožno preceňovať. Problémy telesnej zložky zvyčajne nemáme problém pomenovať a riešiť, aj s pomocou kompetentných odborníkov. Prijať odbornú pomoc v oblasti duševného zdravia však neraz považujeme za osobné zlyhanie, slabosť a stigmu.
Milosť stavia na prirodzenosti, hovorí sv. Ak pri riešení problémov ostaneme len vo vyšších a vznešenejších sférach, podobáme sa človeku, ktorý čistí zakalenú studňu tak, že opakovane odstraňuje nečistoty, ktoré sa objavujú na hladine. Ak je tento postup neefektívny, je možné, že problém je niekde inde. A naozaj, ak sa odhodlá na cestu na samotné dno, je možné, že práve tam objaví zdochlinu - niečo nepríjemné na pohľad i dotyk, avšak zároveň niečo, s čím sa nevyhnutne musí konfrontovať, ak chce na hladine opäť uzrieť neporušený odraz neba, ale aj neporušený obraz seba samého.
Ak máme horúčku alebo silné bolesti, modlitba sa stáva náročnou. Ak bolí duša, môže sa stať takmer nemožnou. Nadobudnutie duševnej rovnováhy je neraz očakávaným ovocím modlitby a sviatostného života.
V posledných desaťročiach sme konfrontovaní s dramatickým nárastom výskytu duševných ochorení. Štúdia, ktorú pod názvom EPID realizovali Heretik a kol. (2003) poukázala na značne vysoký výskyt depresívnych príznakov v slovenskej populácii. Preukázaný polročný výskyt bol 40,9% (z toho 12,8% tvorí tzv.
Depresia je porucha duševného ustrojenia, tak záhadne bolestivá a nepostihnuteľná v spôsobe, akým sa prejavuje subjektu - teda intelektu, ktorý je jeho prostredníkom - že sa blíži hranici, kde končí každá možnosť opisu. Tiež preto zostáva takmer mimo chápania tých, ktorí ju neprežili v tejto drastickej podobe… (W.
Depresia bolí. Vnútorná bolesť niekedy býva prirovnávaná k bolestiam tela vo vrcholných štádiách rakoviny. Depresia nie je „len“ obyčajná „depka“. Základnými príznakmi ochorenia sú smutná nálada, neprimeraná okolnostiam a pretrvávajúca viac ako dva týždne, strata záujmu a schopnosti prežívať radosť, zníženie energie a únava. K ďalším patrí strata sebadôvery, samovražedné myšlienky, nesústredenosť, poruchy pamäte, ale aj telesné ťažkosti (fyzická bolesť, nespavosť a znížená kvalita spánku, poruchy srdcového rytmu a dýchania, nedostatočná, príp. nadmerná chuť do jedla). Depresia je významným faktorom pri vzniku závislostí.
Telesné príznaky neraz zakrývajú skutočnú diagnózu, preto v tejto súvislosti niekedy hovoríme o tzv. maskovanej depresii. K tzv. somatizovaniu emócií majú sklon ľudia, ktorí ich z nejakého dôvodu popierajú a potláčajú. Telesné ťažkosti sú v istom zmysle prijateľnejšou a všeobecne akceptovanou formou utrpenia. Vyhľadanie lekára je pozitívnejšou variantou odbornej pomoci.
Smútok a hnev sú neraz odmietané práve veriacimi ako neprípustné či hriešne, dokonca sú predmetom otázok v niektorých pomôckach na spytovanie svedomia (najmä starších). Žiadna z emócií nie je a priori zlá. Kniha žalmov je ukážkovým príkladom bohatého emocionálneho života pisateľa a môže byť cennou pomôckou pri vyjadrení vlastného prežívania v modlitbe. Samotný Kristus sa nevyhýbal slzám ani hnevu, dokonca prežíval smrteľnú úzkosť a odlúčenie od Boha.
Odmietanie vlastných emócií vedie k obranným mechanizmom, ktorými neraz nevedomky ubližujeme sebe i našim blízkym. Najzávažnejšou komplikáciou depresie je dobrovoľné ukončenie života. Podľa odhadov sú 2/3 samovrážd spáchané práve ľuďmi trpiacimi depresiou. Napriek tomu, väčšina z nich v priebehu života nedostane adekvátnu liečbu a terapeutickú starostlivosť, neraz trpia osamote. V tomto zmysle možno depresiu považovať sa potenciálne smrteľné ochorenie. Ako každý iný človek, môže a neraz i trpí. Rovnako ako môže ochorieť na rakovinu alebo sa nakaziť korona vírusom.
Rezervovaný postoj voči psychologickej a psychoterapeutickej perspektíve je sčasti dôsledkom cirkvou reflektovaných explicitne protináboženských prvkov vo Freudovej psychoanalytickej teórii, kde náboženstvo bolo považované za neurózu a potláčanie biologických pudov za príčinu psychických ochorení. Práve z týchto dôvodov ešte do 60-tych rokov minulého storočia Cirkev laickým veriacim neodporúčala a kňazom výslovne zakazovala podstúpiť psychoanalýzu. Podstatné prvky Freudovej teórie boli kritizované a pozmenené už jeho samotnými žiakmi a Druhý vatikánsky koncil priniesol nový pohľad na samotnú psychologickú vedu. V samotnej psychoterapii možno pozorovať významné prvky učenia sv. Ignáca z Loyoly, sv. Terézie z Avily či sv.
Štatistické zisťovanie výskytu depresie u kňazov a zasvätených u nás nebolo realizované, sú však k dispozícii výsledky zahraničných štúdií. Americký prieskum, uskutočnený na vzorke takmer 400 náhodne vybratých kňazov, preukázal 7-krát vyšší výskyt depresívnych príznakov a rovnako zvýšený výskyt úzkosti v porovnaní s bežnou populáciou, v neskoršej štúdii bol výskyt psychických (prevažne emočných) ťažkostí preukázaný u polovice respondentov.
Každý človek, trpiaci duševnou chorobou, v sebe vždy nesie obraz a podobu Boha a neodňateľné právo, aby k nemu bolo pristupované ako k osobe. (sv. Pápež sa v roku 2003 prihovoril účastníkom medzinárodnej konferencie na tému Depresia, pričom ocenil a povzbudil odborníkov z oblasti duševného zdravia v ich nasadení v službe ľuďom trpiacim čoraz viac rozšíreným ochorením. Sv. Ján Pavol II. vo svojom príhovore upozorňuje na spirituálne aspekty depresie, čím nevylučuje nepopierateľnú medicínsku príčinu, avšak upriamuje pozornosť na duchovné a existenciálne dôsledky ochorenia, predovšetkým neschopnosť prežívať zmysel života.
Príčiny Depresie
Na zvyšujúci sa výskyt duševných ochorení (depresia, úzkosť, schizofrénia, závislosti) reagujú aj kalifornskí biskupi v pastierskom liste Nádej a Uzdravenie (Hope and Healing), ktorý bol napísaný v spolupráci s odborníkmi na duševné zdravie. Službu ľuďom, trpiacim psychickými chorobami, považujú za podstatnú súčasť pastoračnej starostlivosti Cirkvi. Upozorňujú tiež na neraz skryté utrpenie ľudí, trpiacich bolesťou duše a nepomer v miere pozornosti, ktorá je venovaná ľuďom trpiacimi psychickými a telesnými ochoreniami, napr. rakovinou.
Človek je logicky mysliaca bytosť, a preto zvyčajne túži poznať jednoznačnú príčinu udalostí, ochorení, ale aj vlastných psychických stavov. „Z čoho to má? Veď sa mu nič tak závažné nestalo?“, počúvam neraz od ľudí, ktorí sa dozvedia o psychických ťažkostiach svojho blízkeho. V minulosti boli z hľadiska príčiny rozlišované dva typy depresie - endogénna (príčinou je chemická nerovnováha v mozgu) a reaktívna (príčinou sú udalosti v živote daného človeka). V súčasnosti je depresia považovaná za „extrémne komplexné“ ochorenie. Snáď každý človek v živote zažije náročné udalosti, niektorí ich však prekonajú bez ujmy, kým iní ochorejú na depresiu bez zjavnej vonkajšej príčiny.
K doposiaľ známym faktorom patrí dedičnosť, zmeny v konkrétnych častiach mozgu, narušená rovnováha neurotransmiterov (látok slúžiacich na prenos signálu medzi neurónmi), ale aj traumatické udalosti (napr. náročné detstvo, týranie, zneužívanie, úmrtie blízkej osoby), životné zmeny a straty, problémy v medziľudských vzťahoch, zdravotné problémy a iné ochorenia. Ak u daného jednotlivca okolie nedokáže identifikovať príčinu dlhodobého smútku, únavy a zníženej výkonnosti, niekedy môže byť považovaný za hypochondra, lenivého či slabého vo viere. Takéto postoje môžu byť obzvlášť zraňujúce.
A. Kheriaty, americký psychiater a autor Katolíckej príručky o depresii konštatuje: „Medzi katolíkmi existuje pokušenie odmietať akúkoľvek medicínsku príčinu depresie, ktorá býva považovaná za spirituálne zlyhanie trpiaceho. I keď pri depresii nemožno prehliadať duchovnú dimenziu, obviňovanie má výrazné negatívne dôsledky.
Vo svojej podstate nie. Avšak môže mať svoje špecifické znaky a faktory, ktoré môžu prispievať k jej vzniku v kombinácii s vyššie spomenutými. Výskumy v oblasti pastorálnej psychológie ukazujú, že významnú rolu zohráva tzv. miera spokojnosti v povolaní. Po rokoch môžu vystúpiť na povrch doposiaľ nepoznané a potenciálne nebezpečné zdroje motivácie, nevyriešené traumy či vnútorné konflikty (neraz potlačené na dlhé roky) i nenaplnené ambície či predstavy o zasvätenom živote.
Niekedy môže absentovať pocit prináležitosti a medziľudskej blízkosti, ktorá mohla byť pri vstupe do rehoľného spoločenstva očakávaná, významnú rolu zohráva osamelosť. Tá môže byť prežívaná napriek fyzickej blízkosti ostatných členov komunity. I keď podľa výsledkov výskumov sú depresiou vo zvýšenej miere v porovnaní s rehoľníkmi ohrození práve diecézni kňazi, prítomnosť symptómov, ako aj tzv. vyhorenia bola zaznamená v oboch skupinách.
Zdrojom záťaže v živote kňaza je tiež nejasné oddelenie pracovných povinností a osobného života, potreba vyriešiť si svoje problémy sám, ako aj aktuálne postoje širšej spoločnosti k duchovnému povolaniu, prípadne pocit vlastnej neužitočnosti v sekularizovanom svete.
Ako Pomôcť Sebe a Iným
Vyhľadanie odbornej pomoci je v našich podmienkach stále spojené s určitou stigmou, k čomu sa pridávajú obavy z nemožnosti urobiť tak anonymne a dôverne, obzvlášť v menších mestách. Kňazi a zasvätení neraz nevedia, kam sa obrátiť, predovšetkým ak hľadajú veriaceho odborníka v mieste bydliska, avšak na druhej strane právom túžia po diskrétnosti. Americká agentúra CNA (Catholic News Agency) v roku 2020 zareagovala na samovraždu kňaza rozpútaním diskusie o potrebe starostlivosti o duševné zdravie zasvätených. Prináša vyjadrenia kompetentných odborníkov, ako aj kňaza, ktorý po rokoch popisuje svoj boj s depresiou, prvotné obavy z vyhľadania pomoci, viacročný proces terapie i benefity prežitého v zmysle zvýšenej empatie a citlivosti voči utrpeniu iných.
Pacienti žijúci v rodine sú neraz k návšteve odborníka motivovaní práve príbuznými. Proces vyhľadania pomoci u zasvätených spomaľuje tendencia nezaťažovať a skrývať vnútorné utrpenie a obavy z reakcií ostatných členov komunity. Utrpenie tak neraz ostáva roky nepovšimnuté. Trpiaci človek nikomu neubližuje, nezainteresovaným sa dokonca môže javiť ako obzvlášť dobrý, tichý a milý kňaz či rehoľník.
Pozorovať. Byť vnímavý na potreby a prežívanie druhých. Byť na blízku a zachytiť signály, ktoré môžu byť volaním o pomoc. Najväčším darom pre trpiaceho človeka, ktorý si nedokáže pomôcť sám, je byť všimnutý. Spomeňme si, že aj ochrnutého k Ježišovi priniesli jeho priatelia.
Pomenovať a počúvať. Prvým krokom k riešeniu problému je prehovoriť. Aj žalmista hovorí „pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal“ (Porov. Ž 32). Už jednoduché vyrozprávanie vlastného trápenia má terapeutický efekt. Hnisajúca rana, ktorú skrývame, sa len zriedka spontánne uzdraví. Vypočutie od blízkeho človeka často predchádza odbornej pomoci, a súčasne ju dopĺňa.
Trpiaci človek s depresívnymi ťažkosťami často nedokáže prehovoriť sám. V tomto kontexte je nesmierne dôležité prejavovať úprimný záujem o ľudí žijúcich v našej blízkosti. Aj obyčajná otázka „Ako sa máš?“ nemusí byť vyslovená ako fráza a môže podnietiť vedomie, že o svojich ťažkostiach budem môcť prehovoriť. Skúsme byť ľuďmi s otvorenými ušami a srdcom.
Prijať. Vnútorné utrpenie a bolesť sú často ľudsky nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Dôležité je prijať, že môj brat alebo sestra skutočne trpí, aj keď nevidíme objektívne príčiny či vonkajšie znaky, uznať legitímnosť ťažkostí, rovnako ako by sme prijali informáciu o fyzickom ochorení. Človek s depresiou neraz potrebuje byť pomyslene zbavený viny a hanby za svoj stav.
Pomôcť. Ak zistíme, že náš brat alebo sestra trpia psychickými ťažkosťami, prípadne máme podozrenie na prítomnosť ochorenia, je nevyhnutné motivovať ho a pomôcť mu pri hľadaní odbornej pomoci. Ak hľadáme odborníka na fyzické ochorenie, zvyčajne si necháme poradiť - aj tu je vhodné pýtať sa, spoľahnúť sa na odporučenia, prípadne vyhľadať informácie na internete, predovšetkým pri hľadaní psychoterapeuta.
A napokon ešte dve P: Aký je rozdiel medzi psychiatrom a psychológom? Pri terapii stredne ťažkej a ťažkej depresie je väčšinou potrebná súčinnosť obidvoch. Cielená medikamentózna liečba vedie k často k zmierneniu symptómov, kým psychoterapia v závislosti od zamerania terapeuta cielene pracuje s myšlienkami a emóciami človeka, učí ho ako žiť s ochorením a zameriava sa na riešenie potenciálnych príčin (napr. tráum z minulosti, vzťahových problémov), pričom sa často dotýka zmyslu samotného života a budúcej perspektívy. Prečo vyhľadať odborníka?
Zdá sa, že neporozumenie nastáva na oboch stranách. Cesta však existuje. V prvom rade je nevyhnutné dávať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je božie. Nesmieme stratiť zo zreteľa skutočný význam sviatosti zmierenia či duchovného vedenia, ako aj psychoterapie, a prispôsobiť tomu svoje očakávania. Sv. Ján Pavol II. hovorí: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie ochorení. S boľavým zubom zvyčajne nechodíme k očnému lekárovi, ani so zápalom slepého čreva k zubárovi. Svätá spoveď je v prvom rade sviatosť.
Kňaz nemusí a nemal by suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Pri prípadných zlých skúsenostiach penitentov treba mať na zreteli, že účel sviatosti bol naplnený, aj keď im nebolo ponúknuté adekvátne riešenie psychických ťažkostí, ba dokonca ak sa kňaz v ponúknutom riešení mýlil. Toto vedomie môže posilniť úctu k nadprirodzenému rozmeru sviatosti, ako aj k jej vysluhovateľom. Hlboko sa skláňam pred každým kňazom, ktorý vo sviatosti zmierenia dokázal motivovať človeka k vyhľadaniu odbornej pomoci.
Veda a viera majú potenciál kráčať ruka v ruke, ak v centre pozornosti stojí človek ako osoba. Iba tak môže (aj neveriaci) odborník pristupovať k trpiacemu človeku s úctou a rešpektom voči hodnotám a presvedčeniam, ktoré vyznáva. I keď veriaci neraz preferujú rovnako zmýšľajúceho odborníka, rozhodujúcejším kritériom v tomto smere by mali byť kompetencie a osobnostné kvality terapeuta. Svätá Terézia z Avily preferuje vzdelanosť duchovného vodcu pred jeho svätosťou. Na jej výrok vo svojej knihe nadväzuje psychiater Kheriaty, keď upozorňuje, že kresťanský terapeut nemusí byť zárukou klinickej kompetencie a kvalifikovaný terapeut je vždy lepší ako žiadny.
V tomto smere by som chcela dať do povedomia kurzy zamerané na uzdravenie duše i osobnostný a duchovný rast, ktoré sú celoročne realizované v Duchovnom centre na Lukovom Dvore. Napriek to...
DEPRESIA a jej možné riešenie
tags: #hriech #nedostatocnej #sebaucty #voci #sebe