Farnosť Sabinov Michaľany má bohatú históriu, ktorá sa prelína s históriou samotnej obce Šarišské Michaľany. Obec vznikla pri kostole sv. Michala a po tomto patrónovi má aj pomenovanie. V písomnostiach sa uvádza od roku 1248 ako Szent Mihaly, 1773 Mihalyany, 1786 Mihalane, 1920 Michaľany, 1927 Michaľany nad Torysou a od roku 1960 má obec názov Šarišské Michaľany.
Kaštieľ v Šarišských Michaľanoch.
Kostol svätého Michala Archanjela
Kostol svätého Michala je rímskokatolícky farský kostol v Šarišských Michaľanoch. Prvá zmienka o kostole sv. Michala Archanjela je zo 14. storočia - v roku 1314 tu stál románsky kostol. Pôvodný románsky kostol sv. Michala pochádzal z 11. - 12. storočia. Prvá zmienka o michalianskej farnosti je z roku 1248. V roku 1961 bola pôvodná stavba úplne zničená. Súčasný kostol bol postavený na jej základoch v roku 1785 podľa románskeho vzoru - oblúkovité okná, klenby a polkruhové sanktuárium. Terajší kostol bol postavený na základoch starého kostolíka v r.1785 podľa románskeho vzoru - oblúkovité okná, klenby a polkruhové sanktuarium.
Terajšie zariadenie chrámu je zo 17. storočia a 20. storočia. Najstaršie sochy v chráme sú socha sv. Jána Krstiteľa so soškou Nepoškvrneného počatia Panny Márie. K umeleckým vzácnostiam kostola patrí prekrásna baroková monštrancia a kalich z 18. storočia, z dielne levočského majstra Jána Szilassyho. K umeleckým vzácnostiam kostola patrí baroková monštrancia a kalich z 18. storočia, z dielne levočského majstra Jána Szilassyho. Do roku 1916 bolo v kostole medené lavatórium z roku 1766, s vyobrazením Rákocziho erbu na držadle (teraz v Národnom múzeu v Budapešti). Do roku 1916 bolo v kostole starobylé medené lavatorium z roku 1766, s vyobrazením Rákocziho erbu na držadle (teraz v Národnom múzeu v Budapešti). Okenné vitráže boli vyrobené za pôsobenia veľadôstojného pápežského preláta Msgr. Melichara Zeleného. Rekonštrukcie kostola, hlavne výmena strechy sa začala po príchode duchovného otca Antona Lesníka. Podľa zaužívaných zvyklostí mal patronát nad kostolom najvýznamnejší zemepán obce Gejza Pulszký.
Dominantou blízkeho okolia Šarišských Michalian je Šarišský hrad s nadmorskou výškou 570 m, pochádzajúci z 13. storočia.
Kaštieľ a kaplnka
Na mieste kaštieľa stála už v 15. storočí zemianska kúria. V rokoch 1585-1642 bola prebudovaná na renesančný kaštieľ. Je to prízemná budova so 4 nárožnými baštami. V 16. storočí patrila zemanom Darholcovcom a Rakaczayovcom. Títo zemania tu dali v roku 1585 postaviť kuriu, ktorá bola po stavebných úpravách prebudovaná na renesančný kaštieľ. Majiteľom kaštieľa a veľkej časti pozemkov bola v 17. až 19. storočí rodina grófa Szirmaya, potom grófa Péchyho a velkostatkára Gejzu Pulszkého. Jeho vnútrajšok je bohatý na dekoratívne prvky, najviac zaujme baroková štuková výzdoba stropu v jednej z miestností. V budove dnes sídli obecný úrad.
Súčasťou kaštieľa je baroková kaplnka, ktorá vznikla počas barokovej prestavby v r.1736 pristavením k rohovej veži. Kaplnka je súčasťou starobylého kaštieľa. Jeho základy pamätajú časy tatárskeho pustošenia v roku 1241, keď panovník Belo IV. z obavy pred ďalšími vpádmi podporoval financiami šľachtu a veľmožov, aby stavali kamenné hrady, čo by Tatárom vzdorovali. V historickej šarišskej župe tak postavili asi 90 dedinských kúrií, kaštieľov a zámkov, medzi inými aj v Šarišských Michaľanoch. Tamojšiu stavbu neskôr upravili v renesančnom štýle, charakteristickom pre dedinské kaštiele východného Slovenska.
Fasáda kaplnky má typický barokový dekor s bohatou štukovou výzdobou a barokovým štítom. Nad vchodom je nástenná maľba sv. Floriána a slnečné hodiny. Interiér kaplnky zdobia nástenné maľby. Najpozoruhodnejšia je maľba ukrižovanej ženy. Ku kaštieľu okolo roku 1736 pristavil gróf Tomáš Szimay nevelkú barokovú kaplnku sv. Kríža, v ktorej sa zachovali pozoruhodné nástenné malby. Najzaujímavejšie spomedzi nich je freska s nezvyčajným motívom ukrižovanej ženy od neznámeho autora. Po obnovení jej interiéru sa dňa 12. decembra 1999 konala posviacka za účasti terajšieho emeritného biskupa Mons. Jána Hirku.
Od 28. novembra 1993 sa za pôsobenia o. Vojtecha Boháča slúžia sväté liturgie vo východnom obrade. Veriaci spolu so správcom farnosti o. Sväté liturgie sa konajú pravidelne v nedele, vo sviatky a tohto času aj 2x v týždni. Zúčastňujú sa ich veriaci západného obradu i východného obradu. O duchovné potreby veriacich sa v súčasnosti starajú: o. ThLic. MATOĽÁK Jaroslav - ako správca farnosti, kaplán farnosti a o.
História farnosti Sabinov
V archíve farského úradu sa nachádzajú fragmenty z Historie domus, ktorá sa písala zhruba od roku 1835 a s väčšími - menšími prestávkami ešte i na začiatku 20. storočia. Jej záznamy sú v latinčine a maďarčine. Pamätnosti farnosti slobodného kráľovského mesta Sabinov, zaznamenané Eduardom Szepesházym (sepešházim), farárom spomenutého mesta. Prvý zápis hovorí o smrti predchodcu E. Szepesházyho - 11. apríla 1835, v sobotu pred Palmovou (Kvetnou) nedeľou, zomrel zaopatrený sviatosťami umierajúcich (čo je príkladom pre veriacich) farár slobodného kráľovského mesta Sabinov, Jozef Somogyi (šomoďi), keď o 6. hodine ráno odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. V tomto meste, kam ho predurčil Spasiteľ, aby tu dokonal svoju životnú púť, pôsobil od roku 1819, pričom s láskou viedol svojich veriacich.
Po jeho smrti sa spravovania farnosti ujal Eduard Szepesházy, ako to nariadili z diecéznej kúrie. Diecézny biskup Imrich Palugyai (paluďaj) ho oficiálne vymenoval za farára až 20. mája 1835. 20. júna spomínaného roku sa konalo slávnostné uvedenie do úradu farára. Medzitým sa totiž mestský magistrát odvolal na svoje práva podľa jedného zákona uhorského kráľa Žigmunda z roku 1406, na základe ktorého sa malo zostaviť terno kandidátov na úrad farára a z nich mal byť vybratý jeden. Nakoniec bol za farára zvolený a potvrdený spomenutý E.
V septembri 1836 (podobne ako v roku 1831) vypukla v meste epidémia cholery, ktorá spôsobila medzi nakazenými nesmierne bolesti. Vo veľmi krátkom čase si vyžiadala 80 obetí. Na jej odstránenie boli používané i akési medikamenty a nariaďovala sa prísnejšia hygiena, najmä umývanie teplou vodou. V tom istom roku navštívil sabinovskú farnosť košický biskup Imrich Palugyai (v kronike nie je zapísaný presný deň návštevy). K hraniciam mesta ho priviezli v sprievode civilnej bandérie; takto medzi jazdcami ho slávnostne voviedli do mesta.
V roku 1937 sabinovský organista Jakub Galovich prijal 1000 florénov, pričom sa zmluvne zaviazal opraviť organ vo farskom kostole. No smrť ho zastihla uprostred prác, preto bol celú opravu nútený ukončiť prešovský organista Ján Stroszvály. Podarilo sa mu to 15. Na sviatok apoštolov Petra a Pavla 29.
V roku 1865 vystriedal nebohého Jozefa Onczara nový farár Augustín Mazalik. Narodil sa v Sabinove 9. mája 1823. V roku 1841 sa stal klerikom Košickej diecézy. Za kňaza ho po skončení teologických štúdií v Košiciach vysvätil diecézny biskup Anton Ocskay 29. júla 1846. Po vysviacke sa stal kaplánom v Šarišských Dravciach, kde pri tamojšom zemepánovi Eugenovi Szmrecsányiovi pobudol štyri roky. V roku 1851 sa stal administrátorom v Plavči a Ľubotíne, 1. mája 1853 v Plavnici, odkiaľ sa na sviatok sv. Štefana (pozn.: zo zápisu nie je jasné, ktorého) presťahoval v roku 1856 do Širokého, kde bol administrátorom šesť rokov. Po smrti dekana a sabinovského farára Jána Soltésza v roku 1862 bol 4. júna vymenovaný za dekana a farára v Širokom. Po smrti sabinovského farára Jozefa Onczara mu bola prisúdená sabinovská fara. V roku 1888 sa stal čestným kanonikom Košickej kapituly. Zomrel 15.
13. septembra 1848 zomrel v Budíne košický biskup Anton Ocskay, a to v kláštore Milosrdných bratov, kde ho opatrovali v čase choroby, z ktorej sa už nevyliečil. Zomrel v 53. roku života a 9. roku biskupstva. Pochovali ho v Budíne 16. septembra do krypty vo františkánskom kostole.
2. januára 1850 E. Szepesházy rezignoval na post farára; jeho nástupcom sa stal Ján Soltész, ktorý bol predtým farárom v Kavečanoch (dnes súčasť Košíc). Slávnostné uvedenie do úradu farára v Sabinove sa konalo 11. apríla 1850. Inštaláciu vykonal košický kanonik a rektor kňazského seminára ThDr. Matúš Marczenyi, ktorý bol vtedy po vedomostnej stránke najuznávanejšou autoritou v diecéze.
Ďalšou vzácnou návštevou za J. Soltésza bola vizitácia diecézneho biskupa Jozefa Kunszta dňa 29. júna 1851. Ubytoval sa na fare a na ďalší deň udelil sviatosť birmovania asi päťdesiatim veriacim. Potom pokračoval vo svojej apoštolskej ceste do Lipian. J. Kunszt bol čoskoro (15. marca 1852) menovaný za arcibiskupa do Kaloče, kde 5.
25. februára 1862 zomrel sabinovský farár Ján Soltész. Jeho nástupca o ňom do Historie domus napísal, že to bol človek veľmi zapálený pre Božie veci, so zmyslom pre večnosť. Bol to kňaz, ktorého si veľmi vážili jeho spolubratia v Kristovej službe - kňazi, pre ktorých bol vzorom v horlivosti. Bol i váženým občanom mesta. Po jeho odchode z tohto sveta mnohým, ktorí ho poznali, čosi začalo chýbať. Už v tomto období bol Sabinov sídlom Sabinovského, predtým Širockého dekanátu. Totiž ešte na začiatku 18. storočia zo Sabinova spravovali terajší Toryský, čiže Lipiansky dekanát. A tak nový kandidát na farára v Sabinove bol aj kandidátom na dekana. Podľa starého zvyku boli traja kandidáti, tzv. terno: Ján Kokorak, Ján Gallé a Jozef Onczay. Najvhodnejším sa síce ukazoval druhý kandidát, ale napokon konkurz vyhral tretí - Jozef Onczay, farár v Radáči. Do úradu farára ho uviedol vicearcidiakon Augustín Mazalik, farár v Širokom, 28.
Krátko po zaujatí farárskeho miesta nový farár posvätil zástavu obuvníckeho cechu, s ktorou potom šli posvätiť novopostavený kríž pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves. Dňa 2. septembra 1863 o 13.15h v treťom dome od mestského magistrátu vypukol požiar. Plamene sa veľmi rýchlo rozšírili i na ostatné domy v meste; požiar sa šíril o to rýchlejšie, že domy boli postavené tesne vedľa seba. Oheň zachvátil takmer tri štvrtiny mesta. Obrovský požiar zasiahol aj Piaristické kolégium, kostol a zvonicu. S Božou pomocou sa podarilo občanovi Jánovi Itenhurovi zachrániť zvony pred roztavením. Strecha veže kostola ľahla popolom. Vtedajší farár píše, že požiar vypukol v dome, ktorý vlastnil istý Žid Wald, a v tomto dome už v roku 1846 raz horelo. Požiar okrem škôd na domoch zničil aj 30 ovocných záhrad. Najhoršie dopadli biedni obyvatelia podhradia (bývajúci za hradbami mesta); tam zhoreli asi dve tretiny domov, ktoré boli predovšetkým drevené.
V júni 1865 navštívil Sabinovský dekanát košický biskup Ignác Fábry (1852-1867). Počas bratského očakávania príchodu svojho duchovného otca, osvieteného pána biskupa, smrteľne ochorel sabinovský farár Jozef Onczay. Po krátkej nemoci farár skonal, a to 21. júna o 6. hodine. 23. júna sa konali pohrebné obrady; telo nebohého farára pochovali na spoločnom cintoríne vedľa kaplnky. Pisateľ Historie domus dodáva krátky životopis: Ján Onczay sa narodil roku 1826 v Ražňanoch. Jeho otec bol ľudovým učiteľom a rodičia boli zbožní veriaci. Školy vychodil v Sabinove a Rožňave, seminár absolvoval v Košiciach, kde bol vysvätený za kňaza v roku 1849. Kaplánom bol na viacerých miestach, potom spravoval farnosti Červenica, Radatice a v roku 1862 bol preložený do Sabinova. V Sabinove bol horlivým kňazom, vzdelaným, rád sa modlil. Za tohto farára bol do Sabinova pridelený aj kaplán, ktorého tam dovtedy nebolo.
Za ďalšieho farára do Sabinova bol menovaný farár zo Širokého Augustín Mazalik, ktorý bol súčasne dištriktuálnym dekanom. Do Sabinova bol menovaný na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1865 a do úradu farára inštalovaný 29. augusta šarišským vicearcidiakonom a farárom v Petrovanoch Imrichom Máczyom. Na tejto slávnosti sa zišlo aj veľké množstvo ľudu, lebo ten deň je i odpustovou slávnosťou titulu kostola - Sťatia sv.
V októbri 1866 vypukla v Uhorsku cholerová epidémia. V novembri zastihla Sabinov. Hneď zo začiatku boli ôsmi mŕtvi. Prvou obeťou bola farská slúžka Mária Hrašeková.
V roku 1867 v Uhorsku došlo k politickému napätiu, ktoré ale šťastne skončilo. Došlo k Rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. Uhorsko bolo hrdé, že sa navrátilo k hodnotám, vydobytým revolúciou v roku 1848. Od februára 1867 uhorskú vládu ako ministerský predseda viedol gróf Július Andrássy (1823-1890). On a jeho kabinet vydobyli v mene Uhorska samostatnosť svojej vlasti. Nový politický systém v mnohom vyhovoval práve skôr maďarskej než rakúskej strane. Existovali tri svojbytné okruhy záujmov: 1. dva rovnocenné štáty Rakúsko a Uhorsko; 2. spájala ich jedna hlava - cisár; 3. Rakúsky cisár František Jozef bol preto krátko na to 8. júna 1867 v Pešti korunovaný za uhorského kráľa.
Cisár a kráľ v jednej osobe sa rýchlo zhostil zjednocujúcej úlohy, menej sa angažoval vo vnútornej politike. V novo nastolenom politickom systéme s budujúcim sa spektrom politických strán a parlamentarizmom význam panovníka v žiadnom prípade neklesal. Opäť sa stal dobrotivým panovníkom, pokračovateľom maďarskej kráľovskej moci od čias sv. Štefana I. Jeho autorita a výlučnosť, nadstraníckosť a nadnárodnosť, ale aj fakt, že ako panovník z Božej milosti nebol za svoje činy nikomu zodpovedný, mu ponechávali rozhodujúci vplyv a posledné slovo. Počas celých 68 rokov panovania boli dôležitou oporou Františka Jozefa I. tieto piliere: stojaca armáda vojakov a sediaca armáda byrokratov. Len zdanlivým pilierom sa mu stal viedenský habsburský dom, združujúci okolo 80 zbytočných a parazitujúcich arcivojvodov a arcivojvodkýň.
Uhorsko malo po dlhom čase opäť svojho kráľa. To vyvolalo po krajine vlnu radosti a nadšenia. V Sabinove sa to prejavovalo spontánnou radosťou ľudu. Nijaká radosť netrvá večne. Ešte v doznievajúcej atmosfére radosti z nového kráľa zastihla diecézu smutná správa o smrti diecézneho biskupa dr. Ignáca Fábryho. Poldruha roka ťažko chorý biskup bol imobilný a nevidiaci. Smrť bola pre neho vyslobodením z utrpenia. Zomrel 24. júna 1867 o šiestej hodine nadránom; pochoval ho do biskupskej krypty v katedrále 1. Novým biskupom bol menovaný Ján Perger, jágerský kanonik.
27. júna 1867 bol slávnostne predstavený v košickej katedrále jeho dovtedajším biskupom V. Bartakovicsom. Na druhý deň, 28. Uhorský parlament v Pešti prijal 5. decembra 1868 zákon, ktorý sa týkal školstva. Na základe neho bola aj v Sabinove cirkevná katolícka škola premenená na ľudovú spoločnú školu, čo sa nestretlo s pochopením Sabinovčanov. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, čiže 8. decembra 1869, sa začal (prvý) Vatikánsky koncil. I v sabinovskom kostole sa konali bohoslužby, pri ktorých sa modlitbami k Duchu Svätému vzývalo Božie osvietenie a milosrdenstvo pre koncilových otcov.
Sabinovské anály zaznamenávajú i veľký požiar v susedných Ražňanoch. 8. apríla 1870, pred Kvetnou nedeľou, vypukol v južnej časti dediny. V priebehu dvoch hodín sa tak rozšíril, že zachvátil kostol, faru i zemepanskú kúriu. 29. mája 1870, po Turíciach, vypukol ďalší požiar v Ostrovanoch, ktorý poškodil tamojší kostol a školu.
V roku 1871 sa začala budovať železničná trať z Prešova do Orlova, ktorá viedla cez Sabinov. Vtedajší farár Augustín Mazalik o tom píše ako o dive modernej techniky a doby. Hlavným staviteľom bol Talian Rongetti. Prvý vlak po trati prešiel 1. mája 1873 z Orlova do Prešova.
V novembri a decembri 1872 boli veľké dažde. To bolo, podľa pisateľa Historie domus, príčinou epidémie cholery, ktorá vypukla na začiatku roku 1873 a jej obeťou boli najmä deti. Prvá obeť cholery zomrela 23. januára a posledná 1. októbra spomenutého roku. Biskup Ján Perger pricestoval večer 8. júna 1873 do Širokého, kde bola 9. júna birmovka, na ktorej sa zúčastnil aj sabinovský farár. Ešte v ten istý deň biskup pricestoval do Terne, kde ho ubytoval miestny zemepán Félix Szinyey. 11. júna večer o 6. hodine za hlaholu zvonov pán biskup vstúpil do mesta Sabinov a vošiel rovno do kostola. 12. júna 1873 vykonal vizitáciu cirkevnej meštianskej školy. Na fare ho navštívili poslanci z miestneho magistrátu, vojenskí úradníci a, samozrejme, piaristi z kolégia. O 12. hodine mal v kostole pán farár slávnostnú kázeň. Aj keď bol daždivý čas, prišlo mnoho ľudí. Po kázni pán biskup J. Perger vyslúžil sviatosť birmovania 724 veriacim zo sabinovskej farnosti. Biskup odcestoval 13.
V roku 1872 farár zaznamenal, že vo farnosti bola na žiadosť mnohých veriacich zriadená kaplnka ku cti Matky Milosrdenstva - Matky nášho Spasiteľa Ježiša Krista - Panny Márie. Túto kaplnku vystavali na „Huśim Harbe“ a jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku požehnal (benedikoval) miestny farár v nedeľu 20. októbra roku 1872.
V roku 1874 murársky cech na čele so svojím prvým magistrom Jánom Šidelským dal ušiť novú zástavu, ktorú požehnal miestny farár na Bielu sobotu ráno, dňa 4. apríla 1874. V kostole sa vtedy nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov - Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826); súkenníkov - Panna Mária (1826); krajčírov - Kríž a sťatie sv. Jána (1831); obuvníkov - túto požehnal Augustín Mazalik, farár v Širokom (1862); čierna pohrebná zástava (1869); iná zástava, požehnaná roku 1871; zástava Ružencového spolku zo 70. rokov 19.
V roku 1875 sa vo farnosti nachádzalo niekoľko verejných krížov; v sabinovskom chotári to boli tieto kríže: pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves pri odbočke na Begálku stál nový kríž, ktorý bol benedikovaný (posvätený) v prvú májovú nedeľu v roku 1862 večer - vtedy sa na tejto slávnosti zišlo veľa veriacich, a preto aj piaristi predniesli slávnostnú kázeň. V chotári Jakubovian boli benedikované tri kríže, z toho jeden stál smerom na Sabinov a iný pri kostole. V orkucianskom chotári stáli tiež tri kríže: pri kostole, pri ceste na Šarišské Michaľany a na cintoríne.
Dňa 2. septembra 1863 napoludnie vypukol v Sabinove požiar, ktorý z veľkej časti poškodil mesto, kostol i faru. Košická sídelná kapitula oznámila, že 5. apríla 1876 o 3.15h zomrel vo veku 57 rokov košický biskup Ján Perger, ktorý spravoval diecézu osem rokov. Nebohého biskupa pochovali do krypty v košickej katedrále 11. Už 6. mája 1877 cisár František Jozef I. vymenoval do Košíc za nového biskupa Konštantína Schustera (šustera); pápež Pius IX. (1846-1878; pozn.: mal najdlhší pontifikát v dejinách - 31 rokov a 8 mesiacov) toto menovanie potvrdil 1. júla. K. Schuster prijal biskupskú vysviacku v Kaloči (Maďarsko) z rúk tamojšieho arcibiskupa Ladislava Haynalda. Slávnostná intronizácia v košickej katedrále sa konala 2.
V júli 1878 vypukol v jednom dome nad mestským magistrátom požiar. Pamätným pre Sabinov bol rok 1879. Dňa 13. júla 1846 totiž požiar poškodil vežu kostola a 33 rokov sa nekonala jej oprava. Najväčším dôvodom bola veľká inflácia v 2. polovici 19. stor., teda zlá ekonomická situácia. Veža bola obnovená v neogotickom slohu v duchu romantizujúcich puristických smerov minulého storočia. Našťastie na veži neboli urobené väčšie zásahy, okrem drevenej konštrukcie, opravy poškodeného muriva a dovýšenia. Tak má od roku 1879 sabinovská kostolná veža dnešný vzhľad. Na obnove sa podieľali nielen cirkevné kruhy, ale i mesto Sabinov a iné uhorské štátne orgány. Práce sa začali 3. marca, v pondelok po prvej pôstnej nedeli a slávnostná posviacka sa konala na sviatok zakladateľa Uhorského kráľovstva - sv. Štefana, 20. augusta. Posviacku vykonal miestny vicearcidiakon a sabinovský farár Augustín Mazalik.
Pre lepšiu orientáciu v histórii farnosti Sabinov uvádzame tabuľku s prehľadom pôsobenia niektorých kňazov:
| Meno | Pôsobenie v Sabinove |
|---|---|
| Mgr. A. I. | od r. 1881 |
| Mgr. J. Kovács ml. | - |
| Mgr. J. F. | - |
a mnoho ďalších kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Sabinov v rôznych obdobiach.