Každý z nás očakáva, kedy sa táto situácia pominie. To je len prirodzené. Obmedzuje nás to, neboli sme na to zvyknutí. Predpokladám, že už teraz sa pripravujú otázky typu: „Čo dala a čo vzala táto situácia, tento stav?“ Celé dianie nás ako veriacich, tak neveriacich našla, zastihla nepripravených a ruka v ruke zneistených.
Jasne, neveriaci, či vlažní kresťania, pre nich je problém „osobnej slobody ako takej, nemôžu si užívať, navštevovať bary, krčmy, svetské koncerty, športové podujatia, ťažšie sa predávajú drogy, neobchoduje sa, nepodniká sa, nezarába sa. Z masmédií sa dozvedáme o domácom násilí, zo zahraničia prichádzajú správy o samovraždách, pretože jedinci nezvládajú situáciu, možno svoju osobnú, možno súčasnosť.
Avšak my si nastavme to Božie zrkadlo pre seba, nie pre brata či sestru vo viere, nie pre suseda, nie pre manžela/ku, kolegu atď. Ako kresťanka a ako farárka priznávam, že som nebola pripravená na situáciu bdelosti. Mala som v hlave nápady, programy pre cirkevný zbor, tešila som sa na Dištriktuálny deň, ktorý sa mal uskutočniť v CZ Levice a podujatia v DNS. Mnohé príležitosti sa budú presúvať na neskoršie, verím, že nie na potom.... Teraz chápem, čo to znamená: „...bdejte, lebo neviete...“
Mať, byť pripravený na rôzne podujatia v našej cirkvi, je správne, ale Pán Boh nám vyučuje, že musíme byť lepšie pripravení. Síce kážeme o pripravenosti na svoj odchod do večnosti, avšak ukazuje sa, že pripravenosť má mnoho foriem. Božie zrkadlo ukázalo, že ani cirkevný zbor, ani cirkev, sme neboli pripravení, ba úprimne, zmáhala nás neistota. Ľudia hľadali zabezpečenie, nadmerné nákupy, vyberanie si peňažných obnosov z peňažných inštitúcii.
Vyznávam svoju nepripravenosť a neistotu v prvých dňoch. Ticho v modlitebni. Zatvorená modlitebňa. Tešili sme sa s konfirmandmi, že budeme čítať Pašie. Nič. Smutno. No tam, kde som ja mdlá, smutná, plačúca, radca, ten Duch Svätý pracuje v nás, vo mne. Ešte síce o tom netuším, no deje sa tak. A tak IT technika slúži, môžeme si pozerať niektoré veľmi hodnotné SB, príhovory, čítať na www.ecav.sk stránke informácie, povzbudenia, zamyslenia, za ktoré vrúcne ďakujem.
Božie zrkadlo mi ukázalo, že fňukať nepomôže. Okrem toho, že kázne a rôzny materiál rozmnožujem, doručujem nielen cirkevníkom, ale aj známym v mojom prostredí - skôr tým vlažným alebo neveriacim, každý večer od 20:00 s manželom a synom máme modlitebnú chvíľku, čo predtým nebolo samozrejmé (niekedy z pracovných dôvodov) . My, duchovenstvo, nemáme svoje pravidelné porady, ale mne Pán Boh dal také milé spoločenstvo so sestrou farárkou z reformovanej cirkvi a bratom farárom z rím.-kat cirkvi, keď pripravujeme- nazvem to ekumenické náboženské vysielanie cez dedinský rozhlas v každej obci (4x za nedeľu). Mám radosť, že hlas zvonov, organu a nahrávky spevokolu z CZ Brezno a Bratislava /tie mám/ znejú našimi malými dedinkami z CD. Takže uskutočňujú sa ekumenické služby Božie a krátka ekumenická pastorálka, porada.
Áno, Svätý Duch vždy, nie len na svätodušné sviatky, pracuje v nás, s nami, nad nami. A tentokrát sa akosi poponáhľal. Keď študuješ Božie Slovo, tak sa vlastne pozeráš do Božieho zrkadla. Naše dnešné slovo nám hovorí, že to, čo v Božom Slove vidíš; to, ako „vyzeráš“ (študovaním Božieho Slova), je sláva Božia. To znamená ako stále pozoruješ slávu Božiu v Božom Slove, si premieňaný, menený slávou, ktorú vidíš v Slove. Ó, aké je to mocné!
Slovo Božie odzrkadľuje teba, ukazuje ti tvoju identitu, tvoj pôvod a dedičstvo v Ježišovi Kristovi. Keď kážem evanjelium a učím iných Slovo, tak im nastavujem Božie zrkadlo, takže sa môžu vidieť v Slove, spoznávajú, kto sú a rovnako spoznávajú aj svoje práva a schopnosti v Kristovi! Ten, kto príde do cirkvi a myslí si, že je nehodný a porozumie Božej láske, tak zrazu uvidí, že je Bohom milovaný. Niekto, kto si myslel, že je odsúdený hriešnik, zrazu zistí, že bol učinený spravodlivosťou Božou v Kristovi Ježišovi. To je moc Božieho Slova; nie len aby ti ukázala, kto si, ale aby ti tiež dala schopnosť žiť podľa toho.
Pripomína mi to jedného mladého muža, ktorý stratil pamäť, ale zobrali ho na jedno naše stretnutie. Ako bolo vyučované Božie Slovo, prišlo na neho pomazanie a jeho myseľ bola obnovená. Keď som to zistil, zavolal som ho a spýtal sa na jeho meno; on inteligentne odpovedal a to je niečo, čoho predtým nebol schopný už niekoľko rokov až dovtedy. Viac ako o rok neskôr som sa s ním stretol a spýtal sa ho, ako sa má. Odpovedal: „Mám sa veľmi dobre.
Dívaj sa na seba spôsobom, akým sa na teba pozerá Boh v Jeho Slove, a konaj podľa toho. Slovo hovorí, že si spravodlivosťou Božou - prijmi to a ži podľa toho. Študuj a počúvaj Slovo Božie, lebo čím viac to robíš, tým viac sa premieňaš k tomu, aby si sa stal slávou, ktorú vidíš v Slove.
Drahý Otec, ďakujem, že mi dávaš schopnosť vidieť slávnu realitu Tvojho Slova, preto vidím, kto som a na čo si ma povolal a utvoril. Vyznávam, že skrze Tvojho Ducha obmedzenia, problémy, choroby a bolesti sú preč odo mňa a všetko je nové. Prijímam nový druh života vo víťazstve, sile a odvahe, v mene Ježiš. Amen.
Tipy pre začiatočníkov pri štúdiu Biblie, aby ste pochopili Bibliu (Kiežby som to vedel skôr!)
Interpretácia Svätého Písma v Cirkvi
Práve vnútorné spojenie Slova a viery ozrejmuje, že autentická hermeneutika Biblie nemôže existovať mimo viery Cirkvi, ktorej paradigma spočíva v Máriinom súhlase. Svätý Bonaventúra v tejto súvislosti tvrdí, že bez viery neexistuje kľúč k posvätnému textu: „To je to poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa vyteká isté poznanie celého Svätého písma, a tak je nemožné, aby niekto došiel k jeho pochopeniu bez toho, aby mu predtým bola vliata viera v Krista, ktorá je akoby svietidlom, bránou a základom celého Písma.“
To nám umožňuje poukázať na základné kritérium biblickej hermeneutiky: pôvodným miestom literárnej interpretácie je život Cirkvi. Výklad Písma, ktorý podáva Cirkev, nie je iba nejakým vonkajším kritériom, ktorému sa exegéti musia podriadiť, ale je vytvorený samotnou skutočnosťou Písma i tým, ako v priebehu času vznikalo. „Tradícia viery totiž utvárala životné prostredie, do ktorého sa zapojila literárna činnosť autorov Svätého písma.
V dôsledku toho „sa má Sväté písmo čítať a vykladať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“ a exegéti, teológovia a celý Boží ľud k nemu majú pristupovať ako k tomu, čím skutočne je, totiž Slovom Božím, ktoré je nám zdieľané ľudskými slovami (porov. 1 Sol 2,13). Práve viera Cirkvi rozpoznáva v Biblii Božie slovo, ako hovorí svätý Augustín: „Neuveril by som evanjeliu, keby ma k tomu nepohla autorita Katolíckej cirkvi.“ Duch Svätý oduševňuje život Cirkvi a robí ju schopnou autentického výkladu Písma. Biblia je knihou Cirkvi a v imanencii jej života pramení tiež jej pravá hermeneutika.
„Prišiel medzi svojich vlastných a vlastní ho neprijali (Jn 1,11).“ Prológ štvrtého evanjelia nám ukazuje aj možnosť odmietnutia Božieho slova. Neprijať Božie slovo znamená nepočúvať Boží hlas, nepretvoriť sa na Boží obraz, nepripodobniť sa mu. Naopak, vždy keď sa človek - hoci krehký, slabý hriešnik - úprimne otvorí stretnutiu s Kristom, tak začína radikálna vnútorná premena: „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi (Jn 1,12)“.
Toto je začiatok nového stvorenia, začiatok nového ľudstva, nového Božieho ľudu. „Vzťah medzi Kristom, Slovom Otca, a Cirkvou nemožno pochopiť ako minulú a skončenú udalosť, ale ide o živý vzťah, do každého je každý veriaci pozvaný osobne vstúpiť. Cirkev, Kristova nevesta, aj dnes s vierou opakuje: Hovor, Pane, tvoja Cirkev počúva.“
„Keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, je to sám Kristus, ktorý hovorí (SC, 24)“. Je teda nevyhnutné viesť veriacich k pochopeniu jednoty medzi Slovom a Sviatosťami v poslaní Cirkvi. Vskutku, práve vo vzťahu medzi slovom a sviatostným gestom sa v liturgickom úkone ukazuje vlastné konanie Boha. V dejinách spásy niet rozdielu medzi tým, čo Boh hovorí a koná. Rovnakým spôsobom, v liturgickom úkone sme postavení pred Jeho slovo, ktoré uskutočňuje to, čo hovorí.“
Svätý Otec ďalej vyzýva k „lepšej starostlivosti o ohlasovanie Božieho slova“. Lektori majú byť hodní svojej služby a zodpovedne pripravení - či už po biblickej, liturgickej, alebo technickej stránke. Zaznieva aj výzva k zlepšeniu kvality homílií: „Je potrebné vyhnúť sa všeobecným a abstraktným homíliám, ktoré by zahmlievali jednoduchú krásu Božieho slova, ako aj bezvýznamnému rečneniu, s cieľom pritiahnuť pozornosť na samotného kazateľa a nie na srdce evanjeliového posolstva. Cieľom má byť ukázať Krista, on má byť v centre každej homílie.“
Spomenúc „množstvo pripomienok synodálnych otcov“, Svätý Otec zdôraznil hodnotu ticha v liturgii: „Božie slovo môže byť prednesené a vypočuté iba v tichu, vonkajšom a vnútornom. Kvôli tomu je dnes potrebné vychovávať Boží ľud k hodnote ticha.“ Ďalej Svätý Otec ponúka niekoľko konkrétnych odporúčaní: zákaz nahrádzať čítania zo Svätého písma inými textami - hoci akokoľvek dôležitými z pastoračného, alebo duchovného hľadiska; potreba uprednostňovať spevy, inšpirované Svätým písmom; ďalej dôležitosť gregoriánskeho chorálu; a nakoniec mimoriadna pozornosť voči nevidiacim a nepočujúcim veriacim.
Pápež - spolu so synodálnymi otcami - vyjadruje hlbokú túžbu, aby rozkvitla „nová doba lásky k Svätému písmu zo strany všetkých členov Božieho ľudu, aby sa jeho čítaním a rozjímaním prehĺbil vzťah k samotnej osobe Ježiša Krista“. Ďalej je zdôraznená nevyhnutnosť pastorácie, založenej na Svätom písme, ktorá by zabránila rozmnožovaniu siekt, ktoré rozširujú nesprávne výklady Svätého písma, často slúžiace k zneužívaniu Božieho slova pre vlastné ciele. Celý Boží ľud - počnúc biskupmi - má znova začať od načúvania Božieho slova.
Pápež obzvlášť v exhortácii ďakuje „mníchom a mníškam v klauzúre, ktorí svojim životom modlitby, načúvania a meditovania Božieho slova, nám všetkým pripomínajú, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4,4).“ Pápež ďalej v dokumente vyzýva, aby každá rodina mala svoju Bibliu a úctivo ju uchovávala, aby ju mohli používať k čítaniu a k modlitbe.
Ďalej v dokumente poukázal na úlohu ženy a na jej nenahraditeľnú úlohu v rodine, pri výchove, v katechéze a v odovzdávaní pravých hodnôt ďalším generáciám. Dokument vyzýva k praktizovaniu lectio divina a k rozšíreniu mariánskych modlitieb, ako je ruženec a Anjel Pána - ako „pomoc ku každodennému meditovaniu tajomstiev Svätého písma“.
Božie Slovo a Angažovanosť vo Svete
Táto časť exhortácie, odvolávajúc sa na 25. kapitolu Matúšovho evanjelia nám pripomína, že naše skutky, naša angažovanosť - to čo sme urobili či neurobili jednému z najmenších - bude pri poslednom súde rozhodujúca. Z tohto vyplýva naša zodpovednosť za to, aby bol svet spravodlivejší, aby sme do politického a spoločenského života prinášali Božie slovo. „Toto je predovšetkým úloha veriacich laikov, vychovaných školou evanjelia, vstúpiť priamo do spoločenského a politického diania. Preto synoda odporúča podporovanie adekvátnej formácie podľa princípov sociálnej náuky Cirkvi.“
Posynodálny dokument poukazuje ďalej na Božie slovo ako nástroj na budovanie zmierenia a pokoja vo svete - tam, kde sa ľudské slová stávajú bezmocnými - a pripomína nám, že my máme byť jeho tvorcami. Ako nastavené zrkadlo našim skutkom lásky predkladá Benedikt XVI. Prvý list Korinťanom: Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevystatuje sa, nie je sebecká... (porov. 1Kor 13, 4n).
Desatoro Božích Prikázaní
Desatoro, respektíve desať Božích prikázaní veriaci označujú za návod na zmysluplný život, za excelentne sformulované predpisy morálky. „Keby sme sa ich všetci držali, neboli by potrebné žiadne iné zákony. Ona sama to nedokázala, z množstva oslovených kompletný dekalóg bez problémov zvládol len jeden. Prakticky všetci však poznali prikázanie „nezosmilníš". Aj to, že je v poradí šieste.
Ochrana, nie zákaz
Podľa evanjelického farára Jána Rumana z Veľkého Krtíša Božie prikázania pri povrchnom pohľade niečo zakazujú. „V skutočnosti slúžia na ochranu. Ak ich totiž budeme rešpektovať, ako ľudia si nikdy neublížime." Ruman dodáva, že „nemilosrdne nastavujú zrkadlo našej hriešnosti, teda tomu, ako ich nedokážeme dodržiavať. Keby sme to vedeli, ostatnú legislatívu môžeme naozaj zrušiť." Tmeliacim prvkom prikázaní je podľa neho láska: „Prvé tri sa týkajú našej lásky k Bohu, zvyšných sedem je o láske k blížnemu."
Katolícky kaplán Marek Vadrna z Marianky vysvetľuje, ako ľudstvo k Desatoru prišlo. „Boh osobne odovzdal svoj zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Bol na dvoch kamenných tabuliach. Biblia to pekne opisuje až na dvoch miestach - v knihách Exodus a Deuteronomium. Boh chcel týmito jednoduchými pravidlami vložiť do sŕdc ľudí pravidlá života, poskytnúť im morálny zákon, etickú normu."
Vadrna dopĺňa, že ľudstvo o Desatoro najskôr takmer prišlo, keďže Mojžiš obe tabule od zlosti rozbil o kameň. „Po zostúpení z hory Sinaj ho totiž nahnevali Židia, ktorí sa klaňali soche zlatého býka, teda nepravej modle. Z tejto udalosti aj pochádza termín svätý hnev." Boh však podľa kaplána Mojžišovi prikázal vykresať z kameňa nové tabule a dekalóg na ne napísal opäť.
Evanjelické a katolícke formulácie Božích prikázaní sa dnes líšia v drobnostiach, nie však obsahovo. „Je to dané tým, že každý preferuje takú formuláciu, ktorá je podľa neho bližšia Písmu, či zrozumiteľnejšia ľuďom," vysvetľuje Vadrna.
Hrozivo pôsobí plné znenie prvého prikázania: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania."
Žeby bol Boh naozaj taký necitlivý a trestal nevinných až do štvrtého pokolenia? Žeby vyznával kolektívnu vinu? So spravodlivosťou by to malo pramálo spoločné. Ján Ruman vraví, že to treba vnímať komplexne. „Na inom mieste Biblie sa píše, že syn neponesie vinu za svojho otca, ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. V porovnaní s prvým vyjadrením to znie protirečivo, ale nie je to tak. Boh naozaj dokáže trestať až po štvrté pokolenie, ale týka sa to tých, čo ho nenávidia a odmietajú. Určite sa nedotkne úprimne veriaceho, ktorý mal rodičov komunistov, nenávidiacich Boha. On za to ako ich potomok predsa nemôže. Za nedodržiavanie Desatora si každý nesie zodpovednosť aj dôsledky sám."
Desať Božích prikázaní
Evanjelici Desatoro začínajú spoločným východiskom, ktoré sa vzťahuje na všetky prikázania: „Ja som Hospodin, tvoj Boh."
| Poradie | Evanjelici | Katolíci | Výklad |
|---|---|---|---|
| 1. | Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! | Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal. | Podľa evanjelika Jána Rumana „Boh musí byť vždy na prvom mieste. Pred peniazmi, slávou, majetkami, závislosťami na drogách, či inými vecami, ktoré si ľudia neprávom zbožšťujú." |
| 2. | Nebudeš brať meno Božie nadarmo! | Nevezmeš meno Božie nadarmo. | Ľudia používajú slovo Boh aj ako povzdych - „Ach, Bože," „Božemôj" a tak ďalej, pripadne ako nadávku - „do Boha," „Boha tvojho" a podobne. Podľa kňazov je prípustné brať meno Božie do úst len vtedy, ak ho úprimne voláme. „Urážky a ľahkovážne oslovovanie môžu Boha uraziť, a keď ho budeme potrebovať, už nás nemusí počuť," vysvetľuje Ruman. |
| 3. | Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť! | Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. | Jeden deň Boh vydelil pre seba, aby sme na neho nezabudli, a zároveň na náš odpočinok. „Ak zabudneme na vzťah s ním, žije sa ťažko. Rovnako ťažko sa žije, ak zabudneme vypnúť, lebo si nenájdeme čas na oddych," vraví evanjelický farár. |
| 4. | Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi! | Cti si otca i matku svoju! | Podľa Rumana to vypovedá o úcte k starším generáciám. „Ak deti neuvidia, že sa slušne správame k rodičom, starým rodičom a podobne, ťažko sa budú slušne správať oni k nám." Čo však v prípade, ak je rodič tyran? Podľa farára priamo z Biblie vyplýva, že Boh vie aj o zlom prístupe rodičov. „Tí tiež nesmú citovo či fyzicky týrať svoje dieťa." |
| 5. | Nezabiješ! | Nezabiješ! | Ide o ochranu ľudského života. Niektoré náboženstvá týmto prikázaním zdôvodňujú svoje vegetariánstvo, argumentujúc, že sa týka aj zvierat. Podľa Rumana aj Vadrnu je to nezmysel. „Iný preklad tohto prikázania je nezavraždíš. Je jasné, že ide o človeka. Koniec koncov, Biblia mäso povoľuje." |
| 6. | Nescudzoložíš! | Nezosmilníš! | Ruman vysvetľuje, že táto časť Desatora chráni manželstvo a vzťahy medzi mužom a ženou. „Slovo cudzoložiť obnáša pojem cudzie lôžko, čo znamená, že si neľahneš na lôžko cudzej ženy. Teda nielen zadanej, ale žiadnej, ktorá ti nepatrí." Farár dopĺňa, že prikázanie sa porušuje už pri žiadostivosti po iných ženách. „Pri hriešnej myšlienke človek smilní v srdci." |
| 7. | Nepokradneš! | Nepokradneš! | Toto Božie prikázanie chráni majetok. Rozlišuje medzi veľkou a malou krádežou? „V Božích očiach je každý hriech vážny a veľký. Boh je však spravodlivý, a preto bude za skutky súdiť každého individuálne," vysvetľuje Ruman. |
| 8. | Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! | Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. | Ide o ochranu pravdovravnosti. Čo však v prípade, ak niekomu nemožno povedať pravdu, lebo by sme mu pohoršili, napríklad pri bezvýchodiskovom zdravotnom stave? Podľa Rumana sa v tomto prípade riadime láskou k blížnemu, ktorá má prednosť. |
| 9. | Nepožiadaš dom svojho blížneho! | Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. | Ruman vraví, že predstavuje ochranu dedičstva. „Platí, že čo je tvoje, to ti má ostať. V dnešnej dobe je mnoho sporov o majetky a dedičstvo, ide teda o prikázanie proti chamtivosti, ktoré jasne ukazuje, že človek má byť spokojný s tým, čo má." |
| 10. | Nepožiadaš ani jeho manželku, ani nič, čo je jeho! | Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. | Farár Ruman upozorňuje, že dôraz leží na slove nepožiadaš. |