Biblický význam pokoja a jeho interpretácia

Blahoslavenstvo tvorcov pokoja vytvára exegétom niekoľko problémov. Prvý spočíva v preklade gréckeho slova εἰρηνοποιοί (eirénopoioi), doslovne: tvorcov pokoja.

Treba ho prekladať slovom „pokojní“ (pacifiques) ako to robí Vulgata a mnoho iných prekladateľov, napríklad Crampon? Výraz evokuje tých, ktorí majú radi pokoj, ticho, a ktorí sa vyhýbajú sporom a hádkam.

Nebolo by snáď vhodnejšie dať blahoslavenstvu aktívnejší význam a preložiť ako to robí Jeruzalemská Biblia „majstri pokoja“ (artisans de paix) alebo „tvorcovia pokoja“ ako to robí ekumenický preklad? Tento výraz vykresľuje tých, ktorí sa snažia vytvárať pokoj vôkol seba: medzi bratmi, medzi skupinami, alebo tých, ktorí konajú dielo upokojenia na širšej úrovni: sociálnej či politickej.

Odhodlaných prívržencov možno nájsť na oboch stranách výkladu tohto pojmu; a je dosť pikantné, že blahoslavenstvo pokoja sa stáva jablkom sváru medzi tými, ktorí ho interpretujú 🙂

Sami sme preložili „pokojní“ (pocifiques), pretože tento omnoho klasickejší výraz môže nadobudnúť oba významy: tí, ktorí vnútorne milujú pokoj, sú istotne najviac naklonení tomu, aby vytvárali pokoj vôkol seba a bojovali za pokoj.

Druhá ťažkosť spočíva s odmenou, ktorá je im prisľúbená: budú sa nazývať Božími synmi; a skutočne, napríklad v porovnaní s blahoslavenstvom milosrdných, ťažko vidno bezprostredný súvis medzi spomínanou vlastnosťou a sľúbenou odmenou.

Prečo si pokojamilovní obzvlášť zaslúžia, aby ich nazývali Božími synmi?

Predovšetkým by bolo dobré obnoviť plný významu slova pokoj, aký má v Biblii. Nie je to pre nás ľahké, lebo francúzsky význam slova (ale aj slovenský) je chudobnejší a nadobudol skôr negatívny význam.

Výkladový slovník „Le Robert“ definuje pokoj ako „vzťahy medzi osobami, medzi ktorými nie sú konflikt, hádka“.

A poznamenáva: „pokoj nezahŕňa pozitívne vzťahy medzi osobami. Skôr označuje pokojné vzťahy, ktoré, mimochodom, môžu byť len čisto formálne“ a dodáva: neprítomnosť bojov, zmätkov, násilia medzi občanmi; situácia národa, ktorý nie je vo vojne; stav človeka, duševný stav, ktorý nenarúša žiaden konflikt, žiadna obava.

V hebrejčine slovo „šalom“, ktoré znamená „pokoj“, sa používa veľmi často, najmä ako pozdrav pri stretnutí a lúčení. Takéto bežné používanie však nevylučuje plnší a bohatší význam tohoto slova, čo sa dá len veľmi ťažko vystihnúť.

Hebrejské slovo je odvodené od koreňa, ktorý označuje neporušenosť, úplnosť. Byť zdravý a byť pokojný sú v hebrejčine paralelné vyjadrenia.

Opýtať sa, či sa má niekto dobre, sa povie „Je pokojný?“ (2 Sam 18,29.32). Pokoj chodí svorne v páre so spokojnosťou v každodennom živote. Nesie so sebou bezpečnosť pred nepriateľmi, svornosť v rodinnom živote podobne ako v Abrahámovom prípade, ktorý zomrel sýty dní svojho života v šťastnej starobe (Gn 15,15; 25,8).

Pokoj je dielom spravodlivosti a odmenou za ňu. Je súhrnom dobier, ktoré sú s ním v súlade. Takýto pokoj je Božím darom: „Nech sa tešia a radujú tí, čo aj mne žičia spravodlivosť, a nech stále hovoria: „Nech je zvelebený Pán, čo svojho sluhu obdarúva pokojom““ (Ž 35,27).

Pokoj má svoj zdroj v Bohu, ba dokonca sa stáva Božím menom, ako o tom rozpráva Kniha sudcov: „Pán mu (Gedeonovi) povedal: „Pokoj s tebou! Neboj sa!

Pokoj v Biblii sa ani zďaleka nedá zredukovať iba na neprítomnosť vojny alebo problémov. Je to pojem plný rôznych významov podobne ako sú plné významov slová blaženosť a spravodlivosť, ktoré sú taktiež súčasťou blahoslavenstiev.

Žiaden výraz v našich západných jazykoch nie je schopný toto bohatstvo vyjadriť. Musíme ho teda objaviť tým, že budeme pátrať, čo v skutočnosti toto slovo v Písme znamená.

V Starom zákone sa pokoj chápe veľmi konkrétne a hmatateľne. V podstate spočíva v oslobodení ľudu, vo víťazstve nad nepriateľmi a získaní bezpečia. Avšak vždy sa viaže aj na dodržiavanie Božieho zákona, ktorý činí človeka spravodlivým, no neustále ho narúšajú ľudské hriechy.

Vtedy, keď kráľ Dávid „býval vo svojom dome a Pán mu poprial pokoj od všetkých okolitých nepriateľov“ a konečne sa teda tešil z pokoja a prosperity, Dávid si zmyslel, že Bohu vybuduje chrám (2 Sam 7,1-2). Ale Boh mu nedovolil zrealizovať tento projekt kvôli krvi, ktorú Dávid prelial. Boh vyhradil uskutočnenie tohto plánu Dávidovmu synovi Šalamúnovi, ktorého meno práve pochádza od slova „šalom“, pokoj: „Hľa, narodí sa ti syn, ktorý bude mierumilovný, a ja mu zaistím pokoj od všetkých jeho okolitých nepriateľov.

Neskôr, keď proroci kvôli hriechu ľudu predvídali koniec samarijského a júdskeho kráľovstva, bojovali proti tým, ktorí falošne hlásali pokoj: Veď od najmenšieho po najväčšieho všetci sú ziskuchtivci; od prorokov až po kňazov všetci páchajú podvod. Liečia ranu dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: „Pokoj, pokoj!“ Ale pokoja niet!“ (Jer 6,13-14)

Avšak, keď nastane okamih trestu, proroci budú ohlasovať príchod éry pokoja, nastolenie vlády Kniežaťa pokoja: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami - hovorí Pán.

Významné miesto taktiež patrí téme pokoja i v Novom zákone. Obzvlášť svätý Lukáš predstavuje Krista ako pokojamilovného kráľa v deň jeho narodenia, keď anjeli zvestujú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14).

Tento text sa zopakuje v prevolávaní zástupu učeníkov v momente Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ (Lk 19,38).

Keď Ježiš uzdravuje chorých a odpúšťa hriešnikom, často im vraví: „Choď v pokoji!“ Tento pokoj prináša znovunadobudnuté zdravie a zmierenie s Bohom (Lk 7,50; 8,48).

Rovnako aj učeníci, vyslaní Ježišom, budú začínať tým, že svojím pozdravom ponúknu pokoj do domov a miest, kam vstúpia a ich tam príjmu (Lk 10,5). Avšak toto posolstvo pokoja vôbec nie je odpočinkom, ale paradoxne kvôli evanjeliovým požiadavkám a tvrdosti niektorých sŕdc spôsobuje rozdelenie medzi ľuďmi a rodinami.

„Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom…“ (Lk 12,51-52). Toto je bojovný pokoj ako je bojovné aj Božie slovo.

Svätý Augustín o tom píše: „Tak ako v Katolíckej - teda v Cirkvi - sa môže nájsť to, čo nie je katolícke, tak aj mimo katolíckej môže existovať niečo, čo je katolícke“ (Augustín, O krste proti donatistom: PL 43, VII, 39, 77).

Preto členovia Cirkvi nemajú závidieť, ale tešiť sa z toho, že niekto, kto nepatrí do spoločenstva, koná dobro v Kristovom mene, ak to robí jasným úmyslom a rešpektom. Aj vo vnútri samotnej Cirkvi sa môže stať, že je ťažké vážiť si a oceniť v duchu hlbokého spoločenstva, dobré veci, ktoré vykonávajú iné cirkevné spoločenstvá.

Všetci musíme byť vždy schopní vážiť si ich a oceniť, chváliac Pána za nekonečnú „fantáziu“ s akou koná vo svojej Cirkvi a vo svete.

V dnešnej liturgii zaznieva aj invektíva apoštola Jakuba voči bezcharakterným boháčom, ktorí vkladajú svoju bezpečnosť do majetku nadobudnutého nečestným spôsobom.

Cesario z Arles píše „Ako bohatstvo nemôže uškodiť dobrému človeku, lebo on ho daruje s milosrdenstvom, tak nemôže pomôcť zlému človeku, lebo ten ho chamtivo stráži alebo nim márnivo plytvá.“ (Sermoni 35, 4).

Slová apoštola Jakuba, zatiaľ čo poukazujú na márnu túžbu po hmotných statkoch, sú zároveň veľkou výzvou k ich požívaniu v perspektíve solidarity a spoločného dobra, vždy konajúc primerane a morálne na všetkých úrovniach.

Vlastníctvo a sociálne učenie Cirkvi

Jeden z dôležitých aspektov ľudskej práce je skutočnosť, že človek svojou prácou sa stáva aj vlastníkom niektorých dobier. Ako to pripomenul aj Ján Pavol II.: „Vlastníctvo sa nadobúda predovšetkým prácou“.

Toto vyjadrenie nás stavia pred veľmi dôležitú problematiku kresťanského mravného konania - otázku vlastníctva. Mohli by sme to vyjadriť aj otázkami: Môžu kresťania vlastniť materiálne dobrá tohto sveta? Nie sú im časné majetky prekážkou pre uskutočňovanie dokonalosti, ku ktorej sú pozvaní zo strany samotného Krista?

Ako každý iný argument, aj otázku vlastníctva sa budeme snažiť pochopiť vo svetle Božieho zjavenia, ktoré nám ponúka hodnoty, ktoré zodpovedajú dôstojnosti každej ľudskej osoby a teda aj požiadavkám spoločného dobra.

Začali by sme príkladom samotného Krista, ktorý, hoci je Pánom všetkého, dobrovoľne sa zrieka vlastnenie materiálnych dobier. V tomto zmysle je zaujímavé vnímať aj príbeh pokušenia, ktorý nám predkladajú evanjeliá, pretože jedno z nich je zamerané práve na postoj k bohatstvu tohto sveta.

Pán Ježiš nás učí ako čeliť pokušeniu a v sile Božieho slova relativizuje aj materiálne dobrá tohto sveta, pretože v konečnom dôsledku ich vlastnenie samotné nezabezpečuje skutočné naplnenie ľudského života.

Tento prvý pohľad musí byť doplnený celou náukou Svätého Písma. Pán Ježiš sa síce zrieka vlastníctva, ale samotné vlastnenie materiálnych dobier nie je prekážkou na jeho nasledovanie.

Mohli by sme skonštatovať, že v celom Svätom Písme vlastnenie materiálnych dobier tohto sveta je predstavené ako určité nebezpečenstvo a dokonca odpútanosť od materiálnych dobier je nevyhnutnou podmienkou pre vstup do nebeského kráľovstva, ale vlastníctvo ako také nie je chápané negatívne.

Je vhodné pripomenúť, že aj v spoločnosti Pána Ježiša boli osoby rôznych spoločenských kategórií. Išlo o osoby, ktoré boli skutočne chudobné v tom zmysle, že nevlastnili nič, ale aj osoby, ktorých majetok bol dosť veľký.

Dokonca samotná chudoba sa vo Svätom Písme nevníma len ako nevlastnenie majetku, ale predovšetkým ako vnútorný postoj k týmto veciam. Pán Ježiš vo svojich podobenstvách viac krát pripomína, že správne používanie materiálnych vecí sa môže stať prostriedkom na uskutočňovanie konkretizácie lásky k blížnemu.

V tomto zmysle stačí spomenúť, že aj samotné skutky lásky spomenuté pri opise posledného súdu svedčia o tom, že vlastníctvo je nevyhnutné pre dávanie.

Ranná kresťanská tradícia nám ponúka niekoľko zaujímavých svedectiev, ktoré pomáhajú pochopiť, aký postoj by mali mať kresťania k vlastneniu materiálnych dobier. V knihe Skutkov apoštolov máme niekoľko zaujímavých svedectiev.

V úvodných kapitolách máme opísané obrátenie veľkého množstva ľudí, ktoré bolo spôsobené Duchom Svätým skrze kázanie apoštolov. Jedna z vecí, na ktorú upozorňuje ľudský autor tejto časti Božie slova je skutočnosť, že mnohí veriaci predávali svoje majetky a peniaze kládli apoštolom k nohám a oni rozdeľovali podľa potreby tak, aby nikto netrpel núdzu.

Mohlo by sa zdať, že išlo o konanie, ktoré musia nasledovať všetci veriaci. Inými slovami, všetci kresťania by mali nasledovať túto evanjeliovú radikálnosť. Treba však pripomenúť, že presná analýza týchto textov poukazuje na skutočnosť, že ide o niektoré prípady niektorých ľudí, ktorí sa dobrovoľne zriekli svojho majetku pre dobro spoločenstva veriacich, ale rozhodne nešlo o všeobecne zaužívanú normu, ktorá bola nevyhnutnou podmienkou pre vstup do spoločenstva veriacich.

Dokonca aj dramatická skúsenosť rodiaceho sa kresťanského spoločenstva jasne potvrdzuje, že radikálne zrieknutie sa materiálneho vlastníctva nie je nevyhnutnou podmienkou pre vstup do spoločenstva nasledovníkov Krista. Ide o prípad manželov Ananiáša a Zafiru, ktorých problém nie je v tom, že neodovzdali všetko, ale pretože klamali.

Slová apoštola Petra sú v tomto zmysle jasné: „Ananiáš, prečo ti Satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za majetok? Azda nebol tvoj, kým si ho mal?

S predchádzajúcich vyjadrení teda môžeme konštatovať, že vlastníctvo ako také je podľa náuky Svätého Písma morálne indiferentné a záleží na každej ľudskej osobe akým spôsobom bude samotné vlastníctvo používať.

Náuku Svätého Písma rozpracovala postupne tradícia Cirkvi predovšetkým tak, že sa kresťania konfrontovali z rôznymi skutočnosťami a odpovede hľadali v Božom zjavení. Dnes sa už nachádzame v situácii, kedy je táto náuka spresnená nielen vo svojich všeobecných vyjadreniach, ale aj v špecifikáciách jednotlivých aspektov.

V dokumentoch Katolíckej Cirkvi nachádzame niekoľko dôležitých vyjadrení o vlastníctve. Predovšetkým sa konštatuje, že materiálne dobrá patria všetkým ľuďom: „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou.

Akékoľvek by boli formy vlastníctva, v súlade so zákonodarstvom štátov podľa rozličných a meniacich sa okolností, vždy treba brať zreteľ na toto všeobecné určenie bohatstiev. Preto človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným.

Napokon všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám. To považovali za spravodlivé už cirkevní otcovia a učitelia, keď učili, že ľudia sú povinní pomáhať chudobným, a to nielen zo svojho prebytku.

Kto však je v krajnej núdzi, má právo zadovážiť si, čo je nevyhnutné, z bohatstva iných. Keďže na svete je toľko trpiacich hladom, tento posvätný koncil nalieha na všetkých, tak na jednotlivcov, ako aj na verejné vrchnosti, aby mali na pamäti výrok otcov: „Daj sa najesť tomu, kto zomiera od hladu, lebo ak si mu nedal jesť, tak si ho usmrtil“, a teda aby každý podľa svojich možností dával k dispozícii a užitočne používal svoje majetky a vynakladal ich najmä na zadováženie takých prostriedkov, ktoré by jednotlivcom, ako aj národom umožnili pomôcť sebe samým a rozvíjať sa.

V hospodársky menej rozvinutých spoločnostiach sa spoločné určenie majetkov do istej miery nezriedka uskutočňuje pomocou miestnych obyčají a tradícií, ktoré zabezpečujú každému členovi spoločnosti to najpotrebnejšie. Treba sa však vystríhať pokladať niektoré zvyky, ak už nezodpovedajú požiadavkám terajších čias, za úplne nedotknuteľné; na druhej strane sa nemá nerozumne postupovať proti bezúhonným obyčajom, ktoré neprestávajú byť veľmi užitočné, no je potrebné prispôsobiť ich dnešným okolnostiam.

Podobne v hospodársky veľmi vyspelých krajinách môže komplex ustanovizní sociálneho poistenia a zabezpečenia sčasti uvádzať do praxe spoločné určenie majetkov. Treba ďalej napomáhať rozvoj rodinných a sociálnych služieb, najmä tých, ktoré majú kultúrne a výchovné poslanie.

Kompendium sociálnej náuky Cirkvi toto všeobecné vyhlásenie potom špecifikuje nasledovným spôsobom a zdôvodňuje, prečo sa samotná Cirkev vyjadruje k tejto otázke: „Princíp všeobecného určenia pozemských majetkov stojí na základe všeobecného práva používania dobier.

Každý človek musí mať možnosť využívať blahobyt nevyhnutný na jeho plný rozvoj: princíp spoločného používania majetkov je prvá zásada celého sociálno-etického poriadku a charakteristická zásada kresťanskej sociálnej náuky. Preto si Cirkev považovala za povinnosť spresniť jeho prirodzenosť a charakteristiky.

Ide predovšetkým o prirodzené právo vpísané do ľudskej prirodzenosti, nielen o pozitívne právo spojené s historickou náhodilosťou; okrem toho je toto právo "pôvodné". Je spojené s jednotlivou osobou i s každou osobou a má prednosť pred akýmkoľvek ľudským zásahom do dobier, pred akýmkoľvek právnym poriadkom a akýmkoľvek systémom a ekonomicko-sociálnou metódou: "Všetky ostatné práva akéhokoľvek druhu, vrátane práva na vlastníctvo a slobody obchodovania, sú podriadené tomuto, a preto nemajú hatiť, lež práve naopak, uľahčovať jeho uplatňovanie.

Takéto všeobecné vyjadrenie však môže viesť niekedy aj nesprávnej interpretácii princípu všeobecného určenia dobier a preto je nevyhnutná špecifikácia niektorých aspektov: „Konkrétne uskutočňovanie zásady všeobecného určenia majetku podľa rozličných kultúrnych a sociálnych kontextov zahŕňa v sebe dôslednú definíciu spôsobov, hraníc a predmetov. Určenie a všeobecné používanie neznamenajú, že všetko je k dispozícii každému a všetkým, ani to, že tá istá vec slúži alebo patrí každému a všetkým.

Takto definovaný a špecifikovaný princíp všeobecného určenia dobier má svoje dôsledky aj pre ekonomický život. Preto nachádzame aj nasledovné vyjadrenia v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi: „Princíp všeobecného určenia majetkov vyzýva vyhľadávať víziu ekonomiky inšpirovanú morálnymi hodnotami, ktorí by umožnili, aby sa nikdy nestrácal zo zreteľa ani pôvod, ani cieľ týchto dobier, aby sa mohol uskutočňovať spravodlivý a solidárny svet, v ktorom by postoj k bohatstvu mohol nadobudnúť pozitívnu funkciu.

Tento základný princíp však nesmie zostať len na úrovni všeobecného konštatovania, ale mal by sa uskutočňovať takým spôsobom, aby sa dotkol každej osoby: „Všeobecné určenie majetkov zahŕňa v sebe spoločnú námahu s cieľom získať pre každú osobu a pre všetky národy podmienky nevyhnutné na integrálny rozvoj, aby všetci mohli prispieť k rastu ľudskejšieho sveta, "v ktorom každý môže dávať i prijímať a kde rozvoj jedných nebude prekážkou rozvoja druhých ani príležitosťou na ich podmanenie".

Tento princíp je v súlade s výzvou, ktorou evanjelium nepretržite vyzýva ľudí i spoločnosti v každom čase, pretože sú stále vystavované pokušeniu bažiť po vlastníctve, ktorému sa sám Pán Ježiš chcel podriadiť (porov.

Princíp všeobecného určenia dobier je však v náuke Katolíckej Cirkvi integrovaný právom na súkromné vlastníctvo. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi zhŕňa túto skutočnosť do nasledovných vyjadrení: „Človekovi sa prácou a používaním svojej inteligencie darí ovládnuť zem a urobiť si z nej dôstojný príbytok: "Takto si privlastňuje tú časť zeme, ktorú si nadobudol prácou. Tu je pôvod súkromného vlastníctva".

Súkromné vlastníctvo a iné formy osobného vlastníctva dobier "zabezpečujú každému priestor potrebný na osobnú a rodinnú nezávislosť a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody. Napokon, keďže podnecujú zodpovedné plnenie práv a povinností, sú jednou z podmienok občianskych slobôd". Súkromné vlastníctvo je základným prvkom pravej sociálnej a demokratickej ekonomickej politiky a je zárukou poctivého sociálneho spoločenského zriadenia.

Z predchádzajúcich vyjadrení môžeme konštatovať, že Sociálna náuka Cirkvi vo svojej etike o vlastníctve zdôrazňuje dve dôležité skutočnosti. Na jednej strane upozorňuje na význam súkromného vlastníctva pre slobodu a rozvoj každej ľudskej osoby a na strane druhej sa odvoláva na princíp všeobecného určenia dobier.

Je evidentné, že tieto dve skutočnosti nie je jednoduché vnímať spoločne, ale napriek tomu nás celá tradícia Cirkvi, odvolávajúca sa na náuku Svätého Písma vyzýva, aby sme neuprednostňovali ani jedno, ani druhé, pretože aj historická skúsenosť nás učí, že preferovanie jedného princípu, neberúc do úvahy druhý, prináša veľmi komplikované a náročné dôsledky pre život celej spoločnosti.

Pre nás je teda nevyhnutné si uvedomiť, že v oblasti vlastníctva musíme mať na zreteli obe skutočnosti. Svätý Tomáš v prvom rade vysvetľuje, že nikto nie je vlastníkom dobier z prirodzenosti, pretože všetky dobrá patria Bohu a musia byť k dispozícii všetkým ľuďom, čiže pre spoločné dobro.

Súkromné vlastníctvo je opodstatnené z hľadiska prirodzenosti človeka z troch dôvodov: „Po prvé, pretože každý sa stará lepšie o to, čo patrí len jemu, ako o niečo, čo patrí všetkým alebo mnohým, pretože utekajúc od námahy, prenecháva inému to, čo patrí do spoločného.

Po druhé, pretože ľudské veci sa spravujú usporiadanejšie tam, kde má každý úlohu zaobstarať nejakú vec vlastnou činnosťou. Bol by však chaos, keby každý bez rozdielu zaobstarával čokoľvek. Po tretie, pretože sa viac zachová pokoj medzi ľuďmi, keď je každý spokojný so svojimi vecami“.

Na základe týchto vyjadrení svätého Tomáša môžeme teda povedať, že spoločné dobro sa uskutočňuje dodržiavaní princípu všeobecného určenia dobier. Cestou na dosiahnutie tohto cieľa je dôsledné dodržiavanie práva na súkromné vlastníctvo.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté kľúčové princípy sociálneho učenia Cirkvi týkajúce sa vlastníctva:

tags: #boh #uzivanie #dobier