Azda najčastejšie vo význame zdôvodnenia, najmä však bez zažitia priamej osobnej skúsenosti. Hojne sa používa aj vo význame presvedčenia - emocionálne výrazne podfarbeného - o správnosti/pravdivosti určitého tvrdenia, či dokonca celého komplexu tvrdení, bez preverovania a pochybovania o dôkazoch.
Z načrtnutých významov pojmu viera je teda zrejmé, prečo možno v komunikácii bežne zaznamenávať substantívum „viera“ v takých heterogénne znejúcich slovných spojeniach a kompozitách, ako napríklad: viera v boha, viera v nadprirodzené, viera v dobro, viera v ľudí, viera v lepšiu budúcnosť, viera vo vlastné schopnosti, viera v spravodlivosť, viera v písmo, náboženská viera, posvätná viera, symbol viery, stratiť vieru, oddanosť viere, vierovyznanie, vierouka, vierozvestca.
Viera a pochybnosť sa nevylučujú. Aspoň nie vždy.
Viera v Biblii
Keď Biblia hovorí o Pánovom chráme, nemá na mysli hocijakú sakrálnu stavbu či modlitebňu, ale jednu konkrétnu historickú stavbu. Boží chrám stával na Chrámovej hore v Jeruzaleme. Toto miesto bolo prorocky zjavené kráľovi Dávidovi, ktorý ho kúpil od Jebúseja Aravnu.
Samotnú stavbu chrámu nakoniec zrealizoval Dávidov syn Šalamún okolo roku 960 pred Kr. (1 Kr 5-6). Jeruzalemský chrám bol, podobne ako predtým Mojžišov prenosný svätostánok, miestom bohoslužby a prinášania obetí. Bol akousi zväčšenou murovanou podobou Mojžišovho stánku a v priebehu histórie bol dvakrát prebudovaný.
Prvýkrát išlo o obnovu zboreného chrámu po návrate Izraelcov z babylonského zajatia, ktoré prebiehalo v rokoch 520 - 515 pred Kr., a po druhýkrát bol kompletne prestavaný medzi rokmi 19 pred Kr. a 64 po Kr. Túto druhú prestavbu chrámu inicioval kráľ Herodes Veľký a jej výsledkom bola podoba chrámu a jeho okolia, ktorú poznáme z evanjelií a spisov Jozefa Flávia.
Židovský chrám v Jeruzaleme bol rozbúraný rímskym vojskom roku 70 po Kr. Do dnešnej doby sa zachovali obvodové múry chrámového priestranstva, ktorého západný múr je v súčasnosti najposvätnejším miestom židovstva a neprestajne sa pri ňom stretávajú modliaci sa Židia.
V časoch Kristových pozostával chrámový komplex z nádvoria pohanov lemovaného Šalamúnovým stĺporadím, na ktoré mohli prísť aj príslušníci pohanských národov, potom z nádvoria žien, nádvoria izraelitov (mužov), a potom zo samotného chrámového nádvoria, na ktorom sa kňazi očisťovali a prinášali spaľované obete.
Budovu chrámu tvorili dva hlavné priestory - svätyňa, kde na zlatom oltári prebiehalo pálenie kadidla a kde sa nachádzal sedemramenný svietnik a stôl s chlebami predloženia, a najsvätejšia svätyňa (svätyňa svätých), kde bola za oponou umiestnená truhla zmluvy.
Nová zmluva zdôrazňuje skutočnosť, že Boh „neprebýva v chrámoch učinených ľudskými rukami,“ ale jeho chrámom postaveným zo „živých kameňov“ je spoločenstvo cirkvi, v ktorom sa manifestuje jeho prítomnosť (Sk 17,24; 1Pt 2,5; Ef 2,20-22; 1Tm 3,15).
Herodov chrám v Jeruzaleme
Cherubíni a ich symbolika
IX. Cherubovia sú okrídlené nebeské bytosti s telom podobným ľudskému majúce buď dve tváre (človeka a mladého leva, Ez 41,18-19) alebo v Ezechielovom videní Božej slávy štyri tváre (cheruba, človeka, leva a orla) a štyri krídla (Ez 10,21). V prvej kapitole vidíme podobné okrídlené bytosti a aj keď tu nie je výslovne uvedené, že ide o cherubov, ich popis sa zhoduje s 10.
S cherubmi sa stretávame už na začiatku Biblie, v knihe Genezis, kde ich úlohou bolo strážiť prístup k stromu života (Gn 3,24). Keď sa na túto strážnu funkciu cherubov pozrieme v kontexte viacerých biblických miest, ktoré hovoria, že Pán „tróni nad cherubmi“, môžeme povedať, že tieto okrídlené bytosti sú aj osobnými strážcami Boha a symbolizujú Božiu prítomnosť a neprístupnosť (1Sam 4,4; 2Sam 6,2; 2Kr 19,15; Ž 80,2; Ž 99,1).
Práve z tohto dôvodu boli cherubovia vyobrazení s rozprestretými krídlami nad zľutovnicou, vekom truhly zmluvy, kde v Mojžišovom svätostánku prebývala Božia prítomnosť. Z rovnakého dôvodu ich vyobrazenia nachádzame tiež na stenách Šalamúnovho chrámu (1Kr 6,29.35). Je zaujímavé, že cherubovia sú jedinými bytosťami, ktorých bolo dovolené v chráme vyobraziť.
Chlieb ako symbol v Biblii
Chlieb
Chlieb predstavoval v biblických časoch hlavnú potravinu a tiež najdôležitejší produkt starovekého Blízkeho východu. Chlieb sa zvyčajne piekol z jačmennej alebo pšeničnej múky, prípadne zo zmesi obilnín. Do chlebového cesta sa niekedy pridávala aj šošovicová alebo fazuľová múka.
Z pohľadu Novej zmluvy je dôležité zmieniť pojem „chlieb každodenný“, o ktorý prosíme Otca v modlitbe Pánovej (Mt 6,11). Najčastejším výkladom tohto slovného spojenia je, že ide o prosbu o naplnenie našich každodenných životných potrieb.
Pán Ježiš hovorí tiež o sebe ako „Božom chlebe“ alebo o „chlebe života“ a ukazoval tak na svoju dôležitosť pre spasenie a každodenné osobné duchovné nasýtenie veriacich (J 6,32-35). Človek totiž nepotrebuje iba fyzický pokrm, ale aj duchovný: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.
V kresťanstve je dôležité aj symbolické používanie chleba a vína pri Pánovej večeri. Chlieb tu predstavuje Kristovo telo obetované za naše hriechy a víno jeho nevinnú krv preliatu na kríži.
Chvála Boha
Dá sa povedať, že celá Biblia je doslova prešpikovaná chválami. Jednou z najdôležitejších úloh Božieho ľudu je chváliť Boha a uctievať ho. Biblia vyzýva ku chvále Boha všetko, čo dýcha (Ž 150,6). Podobu takejto chvály vidíme predovšetkým v knihe Žalmov, ktorá je zbierkou chvál a oslavných piesní.
Odtiaľ pochádza slávne zvolanie „haleluja“, ktoré je výzvou ku chvále Boha a doslovne preložené znamená: Chváľte Pána! Chválu Boha však v Biblii nájdeme doslova vo všetkých knihách, od Genezis (Gn 14,20) po Zjavenie Jána (Zj 4,11; 5,12; 7,10-12; 11,17-18; 15,3-4; 16,5-7 a ďalšie).
Biblická hebrejčina používa pre chválenie Boha tri rôzne slovesá, ktorých doslovný význam nám pomáha porozumieť, akú podobu a intenzitu má mať chvála v životoch veriacich.
Viera a nádej
Pre duchovný život majú zásadný význam tri duchovné schopnosti, ktoré poznáme ako tri božské čnosti, viera, nádej a láska. Vo viere, ako nám ju predstavuje autor listu Židom, má nádej nenahraditeľnú úlohu: sú od seba neoddeliteľné.
Pravá nádej pramení z pravej viery. Nádej bez viery v skutočnosti nie je možná. Blahej pamäti pápež Benedikt XVI. „Som presvedčený, že pochopiť pravú podstatu kresťanskej nádeje a znovu ju prežiť je možné len vtedy, ak sa pozrieme na deformujúce napodobeniny, ktoré sa snažia všade vkradnúť.
Veľkosť a dôvod kresťanskej nádeje vyjdú najavo len vtedy, keď sa oslobodíme od falošného lesku jej profánnych napodobenín.
Pochybnosti a viera
Niektorí veriaci majú predstavu o viere ako o viere bez pochybností. Páčia sa Bohu naše pochybnosti? Niekto by odpovedal, že pochybnosť je hriech. Avšak ani tu odpovede nie sú jednoznačné. Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč.
Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života. Z tohto pohľadu je pochybnosť dokonca vynikajúca, pretože posúva dopredu, môže "hodiť" človeka ešte bližšie k Bohu. Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha.
Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Toto skúmanie môže priviesť k lepšiemu poznávaniu Boha, hoci na strane druhej, hľadajúci skôr či neskôr dôjde k skutočnosti, že "Boh je studňa, ktorá nemá dno." Vždy je priestor na spoznávanie.
Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením. Nositelia takéhoto presvedčenia sa síce na prvý pohľad prezentujú sebaisto, no zdanie často klame a toto sebavedomie je iba pozlátkom na vnútro, ktoré je zmietané pochybnosťami a strachom.
Boh používa tvoje pochybnosti (a neveru a starosti), takto | Melody Alisa
Boh ako tajomstvo
Boh je tajomstvo - kým toto neuznáme, nemôžeme Ho spoznať opravdivo. Každé konštatovania, že sme Ho opísali alebo pochopili, Ho skreslilo. Dnes my, ktorí pátrame po tajomstvách vesmíru, neveríme na nevysvetliteľné tajomstvá. Smelo sa usilujeme definovať samotného Boha, ale On vždy zostáva mimo našej schopnosti chápať.
Naše koncepty Boha sa ukazujú ako neadekvátne a lipnutie na nich môže dokonca zničiť našu vieru, pretože Boh existuje mimo všetkých priestorových a časových obmedzení, ktoré nás viažu. Zatiaľ čo sa my márne pokúšame pochopiť Boha, Boh nás vyhľadal sa zjavil sa spôsobmi, ktoré my môžeme pochopiť len čiastočne.
Pretože sme hmotné stvorenia, naša priama skúsenosť s Bohom je obmedzená. Ako hovorí evanjelium: "Boha nikto nikdy nevidel..." (Jn 1, 18). No Boh sa zjavil mnoho ráz a rozličnými spôsobmi. Starý zákon, ako aj iné náboženské tradície opisujú mnohé skúsenosti s Bohom. Boh hovorí k srdciam tých, ktorí majú vieru, a povoláva ich k poznaniu Jeho a Jeho láskyplného plánu pre ľudstvo.
Akokoľvek veľmi sa Boh zjaví, zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povie Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20) Keď Mojžiš naliehal a pýtal sa Boha na jeho meno, odpoveď bola veľmi tajuplná: „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘ - a dodal: ‚Toto povieš Izraelitom: ‚Ja-som‘ ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14).
Tradícia nepretržite zdôrazňuje nemožnosť akéhokoľvek tvora poznať Boha v intimite Jeho vlastného bytia. „V rozprávaní o Bohu, keď je tam otázka Jeho podstaty, vtedy je čas mlčať ... ak tvor nepozná seba samého, ako dokáže vysvetliť veci, ktoré sú mimo neho? O takýchto veciach je čas mlčať.