Pojem "boh všetkých pútnikov" sa môže líšiť v závislosti od náboženského a kultúrneho kontextu. V rôznych tradíciách existujú božstvá, ktoré sú považované za ochrancov cestovateľov a hľadačov.
V starovekom Grécku mal boh Hermes (v rímskej mytológii Merkúr) osobitné postavenie. Bol nielen poslom bohov, ale sprevádzal mŕtvych do podsvetia, ujímal sa obchodníkov, rečníkov, pútnikov a dokonca držal ochrannú ruku nad zlodejmi a podvodníkmi. Bohovia si ho obľúbili pre jeho šikovnosť a obratnosť. Zverovali mu tie najobtiažnejšie úlohy.
V kresťanstve sa Boh často vníma ako sprievodca a ochranca na ceste životom. Zamyslime sa nad tým, ako Boh koná v rôznych dobách a v rôznych národoch. Všade tam, kde boli Jeho nasledovníci, ktorí Mu dôverovali a svoje životy zverovali do Jeho láskavých a mocných rúk.
Toto Božie jednanie si teraz pripomenieme na dvoch biblických príbehoch, ktoré už po stáročia dávajú kresťanov odvahu postaviť sa zlu, znovu vstať a ďalej kráčať do nebeského kráľovstva. Prvým je príbeh emauzských pútnikov a tým druhým Petrovo vyslobodenie z väzenia, deň pred popravou, ktorú mu chystal kráľ Herodes Agrippa I. Obe sú svedectvom, že náš Boh, je Bohom záchrany a náš Pán, má východisko zo smrti. Nech aj Tebe milý brat a milá sestra poslúžia v zlých časoch choroby, trápenia, alebo úzkosti. Nech Ti dajú novú odvahu ku životu s Pánom Ježišom Kristom, aby si aj ty mohol poznať a vyznávať ako apoštol Pavel: Lebo mne žiť je Kristus, a umrieť: zisk. (Fil.
Príbeh Emauzských pútnikov
Prvý príbeh sa začína v nedeľné ráno, keď slnko po druhy krát vyšlo po bolestnej smrti Pána Ježiša. Dvaja z Jeho učeníkov, ktorí patrili ku širšiemu kruhu Jeho prívržencov, sa rozhodli pre návrat do „starého života.“ Všetko v čo dúfali a čo spájali s Ježišovým pôsobením bolo zničené. Milovaného Majstra, ktorý svojim slovom a skutkami uzdravenia prebúdzal v nich nádej, že obnoví kráľovstvo svojho praotca Dávida, vyženie rímskych okupantov a nastolí vládu Božieho ľudu.
Keď Ho videli visieť na kríži tak nepochybovali, že týmto ich snom je definitívny koniec. Okrem toho počuli ako ženy, hneď z rána prišli od hrobu a hovorili, že Ho tam niet, vraj vstal z mŕtvych. Keď to počuli, chápali to čo ženy vraveli, pravdepodobne, ako slova zúfalstva. Veď ich vyslovovali tie, ktoré Ježiša milovali a nevedeli sa zmieriť z Jeho smrťou. Tých dvoch už v Jeruzaleme nič nedržalo. Preto sa pobrali domov.
Bola to smutná a bolestná cesta. Nedokážem si ani predstaviť čo sa odohrávalo v ich srdci. Bola to búrka, hroziaca zničiť nielen ich vieru, ale možno aj ich život. Veď aj keď mali svoje domovy, možno aj rodiny, v skutočnosti sa nemali kam vrátiť. Bez Ježiša je život zúfalo prázdny a akákoľvek cesta, vlastne nikam nevedie.
A predsa vieme, že vtedy na tej ceste do Emauz, to nebol koniec ich cesty s Ježišom. Nie, naopak bol to začiatok nového života, pretože sa stretli so živým Pánom. Ukázalo sa, že svedectvo žien nebolo blúznením zúfalých duší. Srdcia Kleofáša a jeho spoločníka pri rozhovore s Ježišom a najmä keď ho spoznali pri lámaní chleba, sa rozhoreli novou silou.
Občas si tento príbeh Emauzských pútnikov vyberám ako kázňový text na pohreboch. Rád pozostalým hovorím o tom, že náš Boh má práve od tohto nedeľného rána, pre všetkých ľudí východisko zo smrti. Lebo ako vieme Pán Ježiš zomrel na kríži za naše hriechy. Jeho víťazstvo nad smrťou nám prinieslo zmierenie s Bohom a otvorilo cestu k spáse a večnému životu. On, Ježiš otočil emauzských pútnikov na ich ceste do „starého života“ a daroval im nový život. A ten ponúka každého jednému z nás. Pre Neho už smrť nepredstavuje žiadnu prekážku. Verím, že aspoň pre niektorých, ktorí sedia počas pohrebov v laviciach, je táto zvesť slovom útechy.
On, Ježiš otočil emauzských pútnikov na ich ceste do „starého života“ a daroval im nový život. A ten ponúka každého jednému z nás. Pre Neho už smrť nepredstavuje žiadnu prekážku. Verím, že aspoň pre niektorých, ktorí sedia počas pohrebov v laviciach, je táto zvesť slovom útechy.
Petrovo vyslobodenie z väzenia
Druhý príbeh je rovnako neuveriteľný. Tiež slúži kresťanom ako zdroj povzbudenia. Po zoslaní Ducha Svätého na Letnice, počet Ježišových prívržencov prudko narastal. Každý deň pribúdali ľudia, ktorí uverili, že Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je ich Spasiteľom. Táto situácia vyvolávala nepriaznivú odozvu u vedúcich predstaviteľov židovského ľudu.
Členovia židovskej rady sa dvakrát pokúsili zakázať Petrovi a Jánovi hovoriť o Ježišovi. No oni napriek tomu ďalej neohrozene zvestovali evanjelium. Aj prenasledovanie jeruzalemských kresťanov, ktoré rozpútal mladý rabín Saul, neprinieslo pre nepriateľov cirkvi žiadaný výsledok. Preto sa napokon iniciatívy chopil kráľ Herodes Agrippa I. Bol to vnuk nechválne známeho kráľa Herodesa.
Bol nesmierne šikovný a vedel si získať priazeň Rimanov. Preto mu nakoniec cisár Caligula udelil kráľovskú moc nad celou Palestínou. Aby si upevnil svoju moc, chcel si získať aj priazeň židov. Vedel ako veľkňazi a členovia židovskej rady, nenávidia kresťanov. Preto nechal zavrieť Jakuba, Jánovho brata a Petra. Jakuba nechal popraviť. Keď videl ako, vďaka tejto poprave, Jeho popularita rastie, rozhodol sa po Veľkej noci popraviť aj Petra.
V noci keď už mal byť Peter odvedený na popravisko, strážilo ho dobre spútaného, do najhlbšieho väzenia uvrhnutého, 16 vojakov. Nebolo žiadnej šance na útek. Zostávalo len modliť sa a pripravovať sa na koniec. Teda, tak by sme si to, pri Petrovi predstavovali. V skutočnosti to však bolo celkom ináč. Peter spal. Pre neveriacich ľudí to znie nepochopiteľne. Ale pre nás kresťanov je to dôvodom na povzbudenie našej viery. Ak je Pán Ježiš našim Spasiteľom a Pánom, tak vieme, že sme v Jeho ochrane.
Peter asi nedúfal v záchranu pozemského života. Nepochyboval však o tom, že už zajtra, ak Pán bude chcieť, bude s Ním v Jeho kráľovstve. Tejto dôvere sa naučil počas búrky na mori, kde bol so svojim Pánom, počúvajme: Peter povedal Ježišovi: Pane ak si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode. Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, začal sa topiť a vykríkol: Pane, zachráň ma! Ježiš vystrel hneď ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó, maloverný, prečo si pochyboval? (Mat. 124, 28 - 31).
V tú noc, vo väzení nezomrel! Prišiel anjel, vyviedol ho z väznice, bez toho, aby si to ktokoľvek, z vojakov, ktorí ho strážili, všimol. Na tomto príbehu, je ešte jedna vec poučná. Cirkev v Jeruzaleme sa zišla a modlila sa za Petra. Keď však klopal na bránu, aby ho pustili do vnútri najprv neverili, že je to on. Je to poučenie, pre všetkých nás. Ak sa modlíme, aby nebeský Otec konal, tak nepochybujme! On konať bude. Možno, že nie vždy tak ako si to my predstavujeme, ale určite chce a bude na hlas svojich detí reagovať.
V jednej piesni, ktorá sa dostala aj do nášho evanjelického spevníka ( č. 620) sa spieva: A ten Boh, čo za Mojžiša (Dávida, Daniela, Jonáša) žil, sa dodnes nezmenil. Ešte dnes, ešte dnes ja to smiem skúsiť tiež: On je vždy ten istý Boh. Práve táto pieseň veľmi dobre ilustruje ako má vyzerať náš kresťanský život. Má to byť život, v ktorom vo všetkých situáciách, sa nielen na modlitbách utiekam o pomoc ku svojmu Pánovi, ale stojac vo viere, ani nepochybujem, že On má nado mnou vždy ochrannú ruku.
Ako sa však dostať k takejto viere. Nedá sa kúpiť a nedá sa získať dobrými skutkami. Keďže je to tak, dá sa urobiť len jediné, volať, aby Náš Pán pomohol našej nevere a zachránil nás. Tak ako sa to naučil Peter počas búrky na mori. Neboj sa volať na Ježiša a urobiť krok do tmy.
Otče nebeský, prosíme Ťa, aby si posilnil našu vieru. Je to potrebné, lebo ako najlepšie vieš Ty sám, sme častokrát slabí a bojazliví, neúprimní a hriešni. Utiekame sa preto k Tebe o pomoc. Daj nám odvahu vykročiť v dôvere ku Tebe, pod Tvoj kríž, kde je jediné miesto, kde môžeme nájsť útechy a povzbudenie. Ďakujeme Ti za všetkých mužov a ženy, ktorí neváhali svoje životy zveriť do Tvojich rúk a nezapreli Ťa, aj keď ich to stálo majetok, česť, ba dokonca i život. Nech Tvoja milosť a dobrota sprevádza naše rodiny, cirkevné zbory, našu evanjelickú cirkev aj náš slovenský národ v týchto neľahkých dobách. Prosíme Ťa nech u nikoho iného ako u Tebe záštitu a pomoc nehľadáme.
Tabuľka: Porovnanie bohov v rôznych kultúrach
| Kultúra | Boh/Božstvo | Atribúty |
|---|---|---|
| Staroveké Grécko | Hermes | Posol bohov, ochrana pútnikov, obchodníkov, rečníkov |
| Kresťanstvo | Boh | Sprievodca, ochranca, záchranca |
Na Slávnosť Najsvätejšej Trojice sa Svätý Otec František na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí mariánsku modlitbu „Anjel Pána“. Na úvod stretnutia im ako zvyčajne v krátkej katechéze z okna Apoštolského paláca priblížil tajomstvo viery, ktoré Cirkev slávi.
Trojjediný Boh zjavil svoju tvár v Ježišovi Kristovi, pripomenul Svätý Otec: „Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.“
Na príklade nočného dialógu Ježiša s Nikodémom pápež František ukázal, ako Boh osobne miluje každého človeka: „Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: ‚zakvitá ako prvý‘.“
Po spoločnej modlitbe „Anjel Pána“ a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pripomenul včerajšie blahorečenie rehoľníčky menom Itala Mela, benediktínskej oblátky, ktorá žila v prvej polovici 20. storočia v Ríme a mala mystický dar prenikania do tajomstva Najsvätejšej Trojice.
Svätý Otec pozdravil aj viacero skupín pútnikov, medzi iným aj bolívijskú komunitu žijúcu v Ríme, ktorá slávi svoj národný sviatok Panny Márie z Copacabany - Virgen de Copacabana.
Biblické čítania tejto nedele, sviatku Najsvätejšej Trojice, nám pomáhajú vstúpiť do tajomstva totožnosti Boha. Druhé čítanie predstavuje slová žičenia, ktoré sv. Pavol adresuje spoločenstvu v Korinte: «Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými» (2 Kor 13,13). Toto apoštolovo „požehnanie“ je ovocím jeho osobnej skúsenosti Božej lásky, tej lásky, ktorú mu vzkriesený Kristus zjavil, ktorá premenila jeho život a primäla ho prinášať Evanjelium národom.
Na základe tejto svojej skúsenosti milosti môže Pavol povzbudzovať kresťanov týmito slovami: «Radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, [...] žite v pokoji» (v. 11). Kresťanské spoločenstvo sa popri všetkých ľudských obmedzeniach môže stať odzrkadlením spoločenstva Trojice, jej dobroty a krásy. Ale toto - ako to sám Pavol dosvedčuje - vedie nevyhnutne cez skúsenosť Božieho milosrdenstva, jeho odpustenia.
Toto je to, čo zažívajú Izraeliti na ceste exodu. Keď ľud prestúpil zmluvu, Boh sa ukázal Mojžišovi v oblaku, aby tú zmluvu obnovil, ohlasujúc svoje vlastné meno a jeho význam: «Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný» (Ex 34,6).
Toto meno vyjadruje, že Boh nie je vzdialený a uzavretý do seba, ale je Život, ktorý sa chce podeliť, je otvorenosť, je Láska, ktorá vykupuje človeka z nevernosti. Boh je „milosrdný“, „zhovievavý“ a „veľmi milostivý“, pretože sa nám ponúka, aby zahladil naše obmedzenosti a naše nedostatky, aby odpustil naše pochybenia, aby nás navrátil na cestu spravodlivosti a pravdy.
Toto zjavenie Boha dospelo k svojmu zavŕšeniu v Novej zmluve vďaka Kristovmu slovu a jeho spásnemu poslaniu. Ježiš nám zviditeľnil tvár Boha, Jediného čo do podstaty a Trojice čo do osôb; Boh je úplne a jedine Láska, vo večnom vzťahu, ktorý všetko tvorí, vykupuje a posväcuje: Otec, Syn a Duch Svätý.
A dnešné evanjelium „stavia na scénu“ Nikodéma, ktorý napriek tomu, že zastával významné miesto v náboženskej a občianskej komunite tej doby, neprestal v hľadaní Boha. Nepovedal si: ja som už dosiahol cieľ. Neprestal hľadať Boha. A teraz zachytil ozvenu jeho hlasu v Ježišovi. V nočnom dialógu s Nazaretským, Nikodém konečne chápe, že Boh ho už prv hľadal a očakával, že je Bohom osobne milovaný.
Boh nás vždy hľadá už v predstihu, ako prvý nás miluje. Je ako kvet mandľovníka, tak hovorí prorok: „zakvitá ako prvý“. Takto mu totiž hovorí Ježiš: «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16).
Čo je tento večný život? Je to Otcova bezmedzná a nezištná láska, ktorú Ježiš daroval na kríži, keď obetoval svoj život pre našu spásu.
Záver
Či už ide o Hermesa v starovekom Grécku alebo o Boha v kresťanstve, koncept boha ako ochrancu a sprievodcu pútnikov pretrváva naprieč kultúrami a náboženstvami. Tieto postavy symbolizujú nádej, bezpečnosť a pomoc na ceste životom, ktorá je často plná neistoty a výziev.
Socha Hermesa z Vatikánskeho múzea