Boha Vnímame Rôznymi Spôsobmi

K Bohu vedie toľko ciest, koľko je na zemi ľudí. To, čo platí pre jednotlivé osoby, platí aj pre ľudské dejiny. Ateizmus vždy existoval v dejinách. V neposlednom rade aj kvôli „mlčaniu“, „neprítomnosti“, jasnému a mocnému „nezasahovaniu“ Boha do ľudských trápení a tragédií.

Lenže dnes tieto skutočnosti vnímame silou, ktorá svojou intenzitou a jasnosťou prevyšuje spôsob, akým boli pociťované v minulosti. Rastie počet nielen ľudí, ktorých náboženský rozmer nezaujíma a pre ktorých nie je súčasťou ich života, ale aj tých, ktorí „nedokážu“ veriť, hoci by chceli.

Vo filme Martina Scorseseho Mlčanie, ktorý rozpráva o kresťanstve v Japonsku v XVII. storočí, o jeho prenasledovaní, mučení atď., mladý jezuita, ktorý je jednou z hlavných postáv, vo väzení, vedomý si mučenia, ktorému boli kresťania v tom čase vystavení, vnútorne zvolá k Bohu: „Celý život som bojoval s tvojím mlčaním.“ Osobne sa mi to nezdalo len ako srdcervúce vyjadrenie veriaceho človeka, ale ako vyjadrenie výkriku, ktorý sa v týchto časoch, ktoré ľudstvo prežíva, čoraz zreteľnejšie dvíha k nebu.

Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, museli by sme v niekoľkých slovách zhrnúť, v čom vlastne spočíva trojjediný život v Bohu. To by sa dalo urobiť mnohými spôsobmi. Jeden z nich by mohol byť nasledovný. Boh, ako nám ho umožňuje spoznať kresťanská viera, je Láska. Nie je preto prekvapujúce, že v ňom existuje vzťah a pluralita. Na to, aby láska bola láskou, sú potrebné tri skutočnosti: milujúci, milovaný a láska.

Plnosť vzťahu lásky tvorí dar, prijatie a vzájomnosť. Je preto pochopiteľné, že v teologických textoch nachádzame opisy Božieho intímneho života tohto typu: Otec je večný zdroj Lásky; Syn je v Trojici večným prijímaním Lásky, ktorá sa vracia k Otcovi s nekonečnou vďačnosťou; Duch Svätý je putom Lásky medzi Milujúcim a Milovaným. Keď hovoríme, že v Bohu sú tri Osoby, ktoré sú jedno, hovoríme, že Boh je Láska, ktorá sa dáva troma rôznymi spô­sobmi: je trikrát sám sebou tým, že umožňuje druhému byť.

Ak chceme teda pochopiť dôvod jeho spôsobu vzťahu ku každému z nás a k celým ľudským dejinám, mali by sme pochopiť, že musíme nechať Boha skutočne byť Bohom. Týmto spôsobom to, čo pre mnohých predstavuje najväčšiu prekážku viery, sa môže dokonca zmeniť na najsilnejší dôkaz jeho existencie.

Ak je Boh Láska, je pochopiteľné, že v sebe samom vytvára vzťahy, a teda aj k ľudstvu. Je sám sebou tým, že umožňuje druhému byť skutočne sebou samým, a teda zodpovedným a slobodným. Pre takéhoto Boha možno nasadiť svoj život. Jeho akoby „neprítomnosť“ a „mlčanie“ hovoria ľudstvu: nenútim vás svojimi nepopie­rateľnými dôkazmi, „nevydieram“ vás prísľubom blaženej večnosti, aby ste boli schopní žiť určitým spôsobom a plniť určité pravidlá, „nepoužívam“ vás na zvýšenie svojej slá­vy.

Ak verím takýmto spôsobom bez „dôkazov“, bez absolútnej istoty, bez zázrakov a ohro­mujúcich mystických zážitkov, bez „cítenia“ Boha, takáto viera, ktorá sa prejavuje nezišt­nou láskou ku každému blížnemu, môže kráčať ruka v ruke s temnotou? Odpoviem vyjadrením, ktoré odzrkadľuje nielen osobnú skúsenosť mnohých ľudí, ale aj vzácne spisy, v ktorých sa objavuje takéto vyhlásenie: Je možné dotknúť sa Boha a zakúsiť jeho blízkosť aj uprostred temnoty a utrpenia, ktoré vyvolávajú pocit jeho neprítomnosti.

Ježiš Kristus ako vzor mladosti

Je dôležité uvedomiť si, že Ježiš bol mladý. Dal svoj život vo veku, ktorý sa dnes označuje výrazom dospelý mladý. Svoje verejné poslanie začal uskutočňovať v mladosti, a tak „zažiarilo svetlo“ (Mt 4, 16), najmä keď dával svoj život až do konca.

Evanjelium nehovorí o Ježišovo detstve, ale prináša niekoľko udalostí z jeho dospievania a mladosti. Matúš umiestňuje obdobie Pánovej mladosti medzi dve udalosti - medzi návrat jeho rodiny do Nazareta po období exilu a jeho krst v Jordáne, kde začal verejné účinkovanie.

Posledným obrazom o dieťati Ježišovi je obraz malého utečenca v Egypte (porov. Mt 2, 14 - 15) a potom repatrianta v Nazarete (porov. Mt 2, 19 - 23). Prvé obrazy o Ježišovi ako dospelom mladom človeku nám ho ukazujú uprostred zástupu ľudí pri rieke Jordán, keď sa ako jeden z mnohých prišiel dať pokrstiť svojmu bratrancovi Jánovi Krstiteľovi (porov. Mt 3, 13 - 17).

Tento krst nebol ako náš, ktorý nás uvádza do života milosti, ale bolo to zasvätenie sa pred začatím veľkého životného poslania. Evanjelium hovorí, že jeho krst bol dôvodom Otcovej radosti a dobrozdania: „Ty si môj milovaný Syn“ (Lk 3, 22). Hneď nato sa ukázalo, že Ježiš je naplnený Duchom Svätým a Duch ho zaviedol na púšť (porov. Lk 4, 1 - 14). Takto bol pripravený ísť kázať a robiť zázraky, oslobodzovať a uzdravovať (porov. Lk 4, 1 - 14).

Medzi týmito dvomi udalosťami nachádzame jednu, ktorá nám predstavuje Ježiša ako dospievajúceho. Je to vtedy, keď sa so svojimi rodičmi vrátil do Nazareta potom, ako sa im stratil a ako ho našli v chráme (porov. Lk 2, 41 - 51). Tu sa hovorí, že „im bol poslušný“ (porov. Lk 2, 51), teda neodmietal svoju rodinu. Hneď nato Lukáš dodáva, že „Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Znamená to, že sa pripravoval a tento čas využíval na prehĺbenie svojho vzťahu s Otcom a s ostatnými.

Na základe týchto evanjeliových údajov môžeme tvrdiť, že Ježiš sa v období mladosti „formoval“, pripravoval na uskutočňovanie Otcovho plánu. Jeho dospievanie a mladosť ho usmerňovali k najvyššiemu poslaniu. Počas dospievania a mladosti mal Ježišov vzťah s Otcom charakter milovaného Syna. Otec ho priťahoval a on rástol v zaujatí vecou svojho Otca: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49).

No nesmieme si myslieť, že Ježiš ako dospievajúci bol samotárom alebo mladým človekom, ktorý myslí na seba. Jeho vzťah s ľuďmi bol vzťahom mladého človeka, ktorý sa naplno podieľa na živote rodiny zaradenej do života na dedine. Od otca sa naučil pracovať a potom ho nahradil ako tesár. Preto sa v evanjeliu pri istej príležitosti nazýva „synom tesára“ (Mt 13, 55) a inokedy jednoducho „tesárom“ (Mk 6, 3).

Tento detail poukazuje na to, že bol dedinským chlapcom ako ostatní a mal celkom normálne vzťahy. Nikto ho nepovažoval za čudáka alebo izolovaného od ostatných. Práve preto vo chvíli, keď sa Ježiš prihlásil, že bude kázať, ľudia si nevedeli vysvetliť, kde vzal takú múdrosť: „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4, 22).

Preto vieme pochopiť, prečo boli rodičia pri návrate z púte spokojní. Mysleli si totiž, že ich dvanásťročný chlapec (porov. Lk 2, 42) kráča slobodne v zástupe ľudí, i keď ho celý deň nevideli: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli celý deň cesty...“ (Lk 2, 44). Mysleli si, že Ježiš je určite tam, pohybuje sa medzi ostatnými, žartuje s rovesníkmi, počúva rozprávanie dospelých a prežíva radosti a smútky putujúcej skupiny.

Grécky výraz synodía, ktorý použil Lukáš pre skupinu pútnikov, znamená presne túto „komunitu na ceste“, ktorej je Svätá rodina súčasťou. Ježiš sa vďaka dôvere rodičov slobodne pohybuje a učí sa kráčať so všetkými ostatnými.

Tieto aspekty Ježišovho života môžu byť inšpiráciou pre každého mladého človeka, ktorý sa rozvíja a pripravuje na plnenie svojho poslania. To so sebou prináša dozrievanie vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že je jedným z členov rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré mu Boh zveruje, k plneniu svojho povolania.

Nič z tohto všetkého by sa nemalo v pastorácii mladých ignorovať, aby sme nevytvárali projekty, ktoré odizolujú mladých od rodiny a sveta, alebo z nich urobia vybranú menšinu, chránenú od každej nákazy. Potrebujeme skôr projekty, ktoré ich budú posilňovať, sprevádzať a usmerňovať v stretnutí s druhými, vo veľkodušnej službe, v poslaní.

Ježiš vás, mladých, neučí z diaľky alebo zvonka, ale vychádza z tej istej mladosti, ktorú s vami prežíva. Je veľmi dôležité kontemplovať mladého Ježiša, ako nám ho ukazujú evanjeliá, pretože on bol skutočne jeden z vás, a u neho možno rozpoznať mnoho aspektov, typických pre mladé srdcia.

Vidíme to napríklad z týchto charakteristík: „Ježiš bezpodmienečne dôveroval Otcovi, pestoval priateľstvo so svojimi učeníkmi a zostal im verný aj v krízových okamihoch. Hlboko súcitil s najslabšími, zvlášť s chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby; vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý; zakúsil strach z utrpenia a poznal krehkosť umučenia. Obrátil svoj zrak do budúcnosti a zveril sa do bezpečných rúk Otca a sile Ducha.

Na druhej strane, Ježiš vstal z mŕtvych a chce nás urobiť účastnými na novosti vzkriesenia. Je pravou mladosťou zostarnutého sveta a je aj mladosťou vesmíru, ktorý čaká „v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), že sa oblečie do jeho svetla a života.

Ak si stratil vnútornú silu, sny, nadšenie, nádej a veľkodušnosť, objavuje sa pred tebou Ježiš, ako sa objavil pred mŕtvym synom vdovy, a celou svojou mocou vzkrieseného Pána ťa povzbudí: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 7, 14). V Božom slove je bezpochyby mnoho ďalších textov, ktoré nás môžu osvietiť v tomto životnom období. Niektoré z nich budeme analyzovať v ďalších kapitolách. Čo nám hovorí evanjelium o Ježišovej mladosti?

Cirkev a mladosť

Mladosť je skôr stav srdca než vek. A teda starobylá inštitúcia, akou je Cirkev, sa v rozličných fázach svojich veľmi dlhých dejín môže obnovovať a znova sa stať mladou. Vskutku, v najtragickejších chvíľach svojich dejín sa cíti povolaná vrátiť sa k podstate svojej prvej lásky. Keď Druhý vatikánsky koncil pripomína túto pravdu, tvrdí, že „Cirkev, obohatená dlhou minulosťou, v ktorej stále žila, kráčajúc k ľudskej dokonalosti v čase a k poslednému osudu dejín a života, je skutočnou mladosťou sveta“.

Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od tých, čo ju chcú urobiť starou, čo ju chcú upriamiť na minulosť, brzdiť ju, robiť nehybnou. Prosme aj za to, aby ju oslobodil od iného pokušenia: myslieť si, že je mladá, pretože prijíma všetko, čo jej ponúka svet; myslieť si, že sa obnoví tým, že ukryje svoje posolstvo a prispôsobí sa druhým. Nie. Je mladá vtedy, keď je sama sebou, keď denne prijíma stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie, z prítomnosti Krista a zo sily Ducha. Je mladá, keď je schopná neustále sa vracať k svojmu prameňu.

Je pravda, že my, členovia Cirkvi, nemáme byť čudáci. Všetci majú cítiť, že sme ich bratia a susedia ako v prípade apoštolov, ktorí „boli milí celému ľudu (Sk 2, 47; porov. 4, 21. 33; 5, 13). Zároveň však musíme mať odvahu byť iní, poukázať druhým na sny, ktoré tento svet neponúka, svedčiť o kráse veľkodušnosti, služby, čistoty, pevnosti, odpustenia, vernosti povolaniu, modlitby, boja za spravodlivosť a spoločné dobro, lásky k chudobným, sociálneho priateľstva.

Kristova Cirkev môže vždy podľahnúť pokušeniu, že stratí nadšenie, pretože už nepočúva Pánovo volanie riskovať z viery, dávať všetko bez ohľadu na nebezpečenstvá; môže podľahnúť pokušeniu, že začne vyhľadávať falošné svetské istoty. Sú to práve mladí, ktorí jej môžu pomôcť zostať mladou, neskorumpovať sa, nezastaviť sa, nespyšnieť, nezmeniť sa na sektu, byť chudobnejšia a schopná vydať svedectvo, byť nablízku posledným a vyradeným, bojovať za spravodlivosť a s pokorou prijímať, keď od nej žiadajú vysvetlenie.

Potrebujeme vytvárať väčší priestor, v ktorom bude znieť hlas mladých: „Počúvanie umožňuje výmenu darov, vytvára kontext na empatiu. Preto je potrebné, aby sa Cirkev príliš nezameriavala na seba, ale predovšetkým odrážala Ježiša Krista. To znamená s pokorou uznať, že niektoré konkrétne veci sa musia zmeniť, a preto je potrebné, aby zachytila vízie, ba aj kritiku mladých.

Na synode sa konštatovalo, že „značný počet mladých z rôznych dôvodov nežiada od Cirkvi nič, pretože ju nepovažuje za dôležitú pre svoju existenciu. Niektorí však výslovne žiadajú, aby ich nechala na pokoji, pretože jej prítomnosť pociťujú ako otravnú, ba dráždivú.

Aj keď mnohí mladí sú spokojní, keď vidia Cirkev, ktorá s pokorou prejavuje istotu o svojich daroch a je aj schopná legitímnej bratskej kritiky, iní mladí chcú mať Cirkev, ktorá by viac počúvala a neustále by neodsudzovala svet. Nechcú, aby bola Cirkev mlčanlivá a bojazlivá, ale ani to, aby viedla vojnu kvôli dvom alebo trom témam, ktoré ju znepokojujú.

Aby bola v očiach mladých hodnoverná, niekedy musí mať pokoru počúvať, objaviť v tom, čo druhí hovoria, svetlo, ktoré jej môže pomôcť lepšie spoznať evanjelium. Cirkev, ktorá sa bráni, ktorá zabúda na pokoru, ktorá prestane počúvať a nenechá sa vtiahnuť do diskusie, stráca mladosť a mení sa na múzeum. Ako môže takto pojať sny mladých?

Napríklad Cirkev príliš úzkostlivá a viazaná na štruktúry môže byť trvalo kritická vzhľadom na všetko, čo sa hovorí na obranu práv žien, a neustále poukazovať na riziká a možné omyly pri takýchto nárokoch. A na­opak, živá Cirkev môže reagovať tak, že venuje pozornosť oprávneným nárokom žien, ktoré požadujú väčšiu spravodlivosť a rovnosť.

Živá Cirkev si môže pripomenúť históriu a uznať dlhý proces autoritárstva zo strany mužov, podrobovanie, rôzne formy zotročovania, zneužívania a násilia spôsobené mužskou nadradenosťou. S týmto pohľadom bude schopná vziať za svoje tieto právne nároky a s presvedčením prispeje k väčšej vzájomnosti medzi mužmi a ženami, hoci nebude súhlasiť so všetkým, čo navrhujú niektoré feministické skupiny. Takáto je reakcia Cirkvi, ktorá sa udržuje mladá a vďaka senzibilite mladých si nechá klásť otázky a prijíma podnety.

Panna Mária

V srdci Cirkvi žiari Mária. Je veľkým vzorom pre mladú Cirkev, ktorá chce nasledovať Krista so sviežosťou a poddajnosťou. Keď bola mladá, prijala anjelovo zvestovanie a nebála sa klásť otázky (porov. Lk 1, 34). Mala však ochotnú dušu a povedala: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38). „Vždy na nás zapôsobí sila tohto ,áno‘ Márie, ktorá bola mladá, sila slov ,nech sa mi stane‘, ktoré povedala anjelovi.

Toto nebolo pasívne a rezignované prijatie. Bolo to niečo iné, ako povedať ,áno‘ a potom si pomyslieť: ,Dobre, skúsime to a uvidíme, čo sa stane.‘ Mária nepoznala výraz ,uvidíme, čo sa stane‘. Bola odhodlaná, pochopila, o čo išlo, a povedala ,áno‘ bez výhovoriek. Jej ,áno‘ bolo niečo viac, niečo odlišné. Bolo to ,áno‘ toho, kto sa chce zaangažovať a riskovať, kto chce dať v stávku všetko bez ďalšej záruky istoty poznania, že bude nositeľkou prísľubu.

A pýtam sa každého z vás: cítite sa byť nositeľmi prísľubu? Aký prísľub nosím v srdci, ktorý mám uplatniť? Mária mala nepochybne ťažké poslanie, ale ťažkosti neboli dôvodom povedať ,nie‘. Je isté, že mala komplikácie, ale neboli to komplikácie, ktoré sa prejavia vtedy, keď nás paralyzuje zbabelosť, lebo nemáme všetko popredu jasné alebo zabezpečené. Mária si nekúpila životnú poistku! Mária vstúpila do hry, a preto je silná, preto je influencer, je Božia influencerka!

Bez toho, aby unikala alebo podliehala preludom, „dokázala sprevádzať svojho Syna v bolesti, [...] podopierať ho pohľadom a ochraňovať ho srdcom. Bolesti, ktorými trpela, ju však nezlomili. Bola silná žena svojho ,áno‘, ktorá podopiera a sprevádza, ochraňuje a objíma. Je veľkou strážkyňou nádeje.

Mária bola dievča s veľkou dušou, ktoré jasalo od radosti (porov. Lk 1, 47), dievča s očami prežiarenými Duchom Svätým, ktoré s vierou kontemplovalo život a všetko si zachovávalo v srdci (porov. Lk 2, 19. 51). Nezostala pasívna, bola hotová vydať sa na cestu, keď sa dozvedela, že jej sesternica ju potrebuje; už nemyslela na svoje plány, ale „ponáhľala sa“ (Lk 1, 39) cez hornatý kraj. A keď bolo treba chrániť dieťa, vidíme ju ísť s Jozefom do vzdialenej krajiny (porov. Mt 2, 13 - 14).

Preto zostáva aj uprostred učeníkov zhromaždených na modlitbách v očakávaní Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14). A tak sa aj vďaka jej prítomnosti zrodila mladá Cirkev s jej apoštolmi, ktorí vyšli do sveta, aby dali vznik novému svetu (porov. Sk 2, 4 - 11).

Toto dievča je dnes Matkou, ktorá bdie nad svojimi deťmi, nad nami, ktorí kráčame životom často unavení, núdzni, ale s túžbou, aby svetlo nádeje nevyhaslo. Toto je to, čo chceme: aby svetlo nádeje nevyhaslo.

Naša Matka hľadí na putujúci ľud, ľud mladých, ktorý miluje, ktorý ju hľadá v stíšení srdca napriek tomu, že popri ceste je veľa hluku, rozhovorov, rozptýlení. Ale pred očami Matky je miesto len pre ticho plné nádeje. A tak Mária znova osvecuje našu mladosť.

Mladí svätí

Srdce Cirkvi je plné aj mladých svätých, ktorí dali život za Krista, mnohí z nich až po mučeníctvo. Sú vzácnym obrazom mladého Krista, ktorých žiarivé svedectvo nás podnecuje, aby sme sa prebudili z ospalosti. Synoda zdôraznila, že „mnohí mladí svätí umožnili, aby črty mladosti zažiarili v celej svojej kráse a aby sa vo svojej dobe stali pravými prorokmi zmeny.

„Svätosťou mladých môže Cirkev obnoviť svoj duchovný zápal a svoje apoštolské nasadenie. Balzam svätosti, ktorý sa rodí z dobrého života mnohých mladých, môže vyliečiť rany Cirkvi a sveta, znova nás priviesť k plnosti lásky, ku ktorej sme odjakživa povolaní: mladí svätí nás podnecujú vrátiť sa k našej prvej láske (porov. Niektorí svätí nepoznali život v dospelosti a zanec...

Počutie Božieho hlasu je jednou z najdôležitejších častí „žijúceho kresťanstva“. Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie. A ja budem prosiť Otca a dá vám iného Radcu, aby bol s vami až naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nepozná. Vy Ho poznáte, pretože pri vás ostáva a bude vo vás. Tak, čo by sa stalo, keby cirkev začala naozaj dávať väčší pozor na Boží hlas?

Tabuľka: Charakteristiky Cirkvi a mladých svätých

tags: #boha #vnimame #roznymi #sposobmi #boh #sa