Anton Bernolák vošiel do dejín slovenského národa ako jedna z najpoprednejších osobností, ktorej Slováci vďačia za prvé vypracovanie normy spisovného jazyka, ktorou im vlial sebavedomie, ako je to napísané na Koniarekovom pamätníku v Trnave: „Slováci, píšte po slovensky!
Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 v Slanici - dedinke na Orave. Pochádzal zo zemianskej rodiny Bernolákovcov.
Študoval v rokoch 1774-1778 na gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na Univerzite Pázmaneu vo Viedni.
Už ako študent sa dal do štúdia slovanských rečí. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už na bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa.
Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Viedeň, podobne ako Jozefa Ignáca Bajzu hlboko ovplyvnila aj mladého Antona Bernoláka, stal sa z neho osvietenec.
Vzdelávanie ukončil v roku 1787 po trojročnom pôsobení na generálnom seminári v Bratislave. Tento seminár navštevovalo viac ako 400 seminaristov, medzi ktorými sa zrodila aj myšlienka „vydať ortografiu slovenského jazyka“ - gramatiku a pravidlá. Pod záštitou profesora Kratochvíla sa obrátili listami na všetkých známych slovenských vlastencov s prosbou o radu pre takýto dôležitý krok. So zápalom sa pustili do práce a na čelo skupiny sa postavil vtedy dvadsaťdvaročný Bernolák.Tu sa prejavil jeho mimoriadny talent.
Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska nepoužívalo živú reč v písomnom styku a v školstve nie je možné, aby sa sformoval na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. K tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela.
Priaznivé podmienky, ktoré boli vytvorené osvietenskými reformami, meniace sa spoločenské a ekonomické pomery v monarchii a geniálna osobnosť Antona Bernoláka vyústili do uzákonenia prvého národného spisovného jazyka Slovákov v roku 1787. Bernolákovčina plnila funkciu celonárodného spisovného jazyka.
Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bola kaplánka v Čeklísi (dnes Bernolákovo) 1787 - 1791. Šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára 1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na cele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
V roku 1787 je vysvätený za kňaza v Trnave. Následne nastupuje ako kaplán v obci Čeklís (dnes Bernolákovo) neďaleko Bratislavy. V tom istom roku kodifikoval prvý slovenský jazyk (bernolákovčinu). Jej základom bol západoslovenský kultúrny jazyk.
Ako vysvetlenie svojho postupu napísal knihu Dissertatio philologica-critica de literis Slavorum (Jazykovedno kritická rozprava o slovenských písmenách). Zaviedol fonetický pravopis („píš ako počuješ“). Gramatickú stavbu jazyka vyložil v diele Grammatica slavica (Slovenská gramatika) v roku 1790.
Uvedomil si, že predpokladom literatúry je ustálená spisovná reč, gramatický a pravopisný systém. Uskutočnenie tohto prevratného činu - zostaviť pravidlá slovenského spisového jazyka - si vyžadovalo všestranne dôkladnú a svedomitú prácu. Výsledkom neúnavnej teoretickej prípravy bol jazykovedný spis vydaný roku 1787 v Bratislave pod názvom Dissertatio philologico-critika de litteris Slavorum (Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu Orthographia (Pravopis).
Bernolák uplatnil zásadu, že slovenská spisovná reč má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu. Oprel sa o kultúrnu západoslovenčinu, lebo v tom období bola Trnava významným kultúrnym (univerzita, tlačiareň) a hospodárskym centrom. Za základ spisovného jazyka si teda vybral hovorový úzus trnavských vzdelancov, ktorý doplnil niektorými prvkami z rodného nárečia (ď, ť, ň, ľ, dvojhlásky).
Po odchode z Trnavy na svoje prvé samostatné pôsobisko do Čeklísa (dnes Bernolákovo) dosahuje takmer neuveriteľný pracovný výkon a vrchol svojej tvorivej aktivity vydaním diel Grammatica Slavica (Slovenská gramatika, 1790). Vzorom mu bola Doležalova gramatika češtiny z r. 1746, ale ako z úvodu a z poznámok vysvitá, preštudoval aj mnoho iných prameňov. Ku gramatike pripojil zbierku slovenských prísloví, napísaných už podľa jeho pravidiel.
Potom vydal ešte knihu Etymologia vocum Slavicarum (Odvodzovanie slovenských slov, 1791), v ktorej vykladá kmeňoslovie, tvorenie kmeňov a nových slov pomocou prípon a zloženín.
Slovenské učené tovarišstvo
Od roku 1791 pôsobil ako tajomník a kancelár arcibiskupskej vikariánskej kancelárie v Trnave. V roku 1792 viedol zriadenie Slovenského učeného tovarišstva. Svojimi pobočkami po celom Slovensku šírilo osvetu a literatúru v novom spisovnom jazyku.
O rozširovanie bernolákovčiny a o dodržiavanie jej kodifikácie v tlačených textoch sa pôvodne starali vlasteneckí filológovia v bratislavskom seminári a členovia spolku Towarišstvwo litterného Umeňá (1789 - 1803). Pričinili sa aj vtedajšie tlačiarenské centrá. Neskôr pribudli školy a bernolákovskí spisovatelia.
Pôsobenie v Nových Zámkoch a smrť
Po odovzdaní úradu v trnavskom vikariáte prišiel do Nových Zámkov, kde pôsobil až do svojej smrti (15. január 1813). Aj v tomto novom prostredí bol síce nadmieru zaneprázdnený množstvom úradných povinností, ale aj napriek tomu sa venoval literárnej práci. Vytvoril úctyhodné dielo Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, ktorý vyšiel po jeho smrti zásluhou kanonika Juraja Palkoviča v šiestich dieloch na 5302 stranách.
Dňa 15. januára 1813 ráno sa holil a zrazu padol mŕtvy na zem. Mozgová mŕtvica… Nemal ešte ani päťdesiat rokov.
Význam a odkaz Antona Bernoláka
Bernolákovo vystúpenie a jeho dielo mohutne zapôsobilo na ďalší vývoj slovenského národného života. Svedectvom toho je rozvoj bernolákovského hnutia na prelome 18. a 19. storočia, ktoré bolo dovtedy najväčším celoslovenským organizovaným hnutím národnokultúrneho charakteru.
Bernolák je priekopníkom slovenčiny najmä preto, lebo dôsledne trval na odlíšení slovenského spisovného úzu od českého spisovného úzu, ktorý sa na slovenskom území používal výlučne v knižnej, resp. písanej, nie v hovorovej podobe. Úsilie o zavedenie „ čistej slovenčiny “ aj do kultúrnych funkcií jazyka koncom 18. storočia už plne zodpovedalo pokročilému štádiu vo vývine povedomia slovenskej národnej „ kmeňovitosti.“ Bola zákonitou súčasťou utvárania novej národnej ideológie, ktorá chápe národ okrem iného aj ako jednotné jazykové spoločenstvo.
Hnutie bernolákovcov /vyše 50 rokov/, ich literárnych diel, denno-dennej práci medzi slovenským ľudom a vzdelancami, vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka 1843 v Hlbokom (Ľ. Štúr, M. Hurban, M.