Mohlo by sa zdať, že Božia spravodlivosť a milosť sú dve protichodné stránky Božej prirodzenosti. Niektorí učia, že Božia spravodlivosť zaväzuje Boha k tomu, aby trestal. Zároveň však hovoria, že hriešnika potrestať nechce, pretože je milosrdný a chce mu odpustiť.
Táto nesprávna a rozporuplná predstava o Božej spravodlivosti a milosrdenstve má vplyv aj na chápanie spasenia. Ježiš sa narodil ako človek, žil život v poslušnosti Otcovi. Zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa tak stal dokonalým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Prišiel, aby nám ponúkol vzťah s Otcom - vzťah, ktorého pečaťou je večný život.
Ľudia si často spájajú Božiu spravodlivosť s jeho nezaujatým a nestranným rozsudzovaním. A tak bude zohnutý prostý človek a ponížený aj slávny muž, a oči vysokých budú snížené. Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo (po grécky: dikaiosyne) súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.
Význam slov v pôvodných textoch týchto veršov (v hebrejskom texte Starého zákona je to slovo „tsedaqah“ a v gréckom texte Nového zákona slovo „dikaiosyne“) nie je obmedzený na nestranné a nezaujaté posudzovanie. Ak vychádzame z bohatstva Božej prirodzenosti, potom nás to neprekvapí. Keď chceme pochopiť Božiu spravodlivosť, nesmieme zabudnúť, že Boh je láska (1. list Jánov 4:16).
Pre židov biblických čias neboli tieto pojmy v rozpore. V ich jazyku (hebrejčine) malo slovo spravodlivosť širší význam. V tejto súvislosti stojí za zmienku jedna skutočnosť: hebrejské slovo pre spravodlivosť je tsedaqah.
Význam slova "Tsedaqah"
Významy uvádzame z anglického slovníka, pretože podobný rozsiahly hebrejský slovník nie je k dispozícii v slovenčine:
- v práve po obvinení - Exodus 9:27; Jeremiáš 12:1; Plač 1:18; Daniel 9:14; Nehemiáš 9:33;
- loyal, in the sense of helpful and faithful-Deuteronomy 32:4; Isaiah 45:21; Psalm 11:7; Psalm 116:5 (parallel to gracious: חַנּוּן ‑channun) Psalm 145:17 (parallel to kind: חָסִיד ‑chasid); Ezra 9:15; Nehemiah 9:8.
Hnaný žiarlivosťou prenasledoval kráľ Saul Dávida na púšti. Na svojej ceste vošiel Saul do jaskyne, aby vykonal potrebu. Nevedel, že sa Dávid v jaskyni skrýva - pre Dávida to mohla byť jedinečná príležitosť, ako sa zbaviť svojho úhlavného nepriateľa. Dávidovi spoločníci ho pobádali, aby konal: „Hľa, toto je deň, o ktorom ti riekol Hospodin: Hľa, ja dám tvojho nepriateľa do tvojej ruky, a učiníš mu to, čo bude dobré v tvojich očiach.“ (1. Samuelova 24:4).
Dávid sa zachoval spravodlivo, ale nie v zmysle spravodlivého trestania. „Bilo mu srdce“ (verš 5) a nechcel Saulovi ublížiť. Dávid bol milosrdný a ukázal, že chcel pre Saula to najlepšie, hoci si to Saul nezaslúžil. Potom vstal i Dávid a vyjdúc z jaskyne volal za Saulom a vravel: „Môj pane, kráľu!“ A Saul sa obzrel naspäť. A Dávid sa zohol tvárou k zemi a poklonil sa.
A Dávid riekol Saulovi: „Prečo počúvaš ľudské reči, keď ti hovoria, že hľa, Dávid hľadá tvoje zlé!? Hľa, dnes vidia tvoje oči, že ťa Hospodin bol dnes vydal do mojej ruky v jaskyni, a vraveli mi, aby som ťa zabil; ale moje oko sa zľutovalo nad tebou, a riekol som: Nevystriem svojej ruky na svojho pána, lebo je pomazaný Hospodinov.“ … A stalo sa, keď dohovoril Dávid tie slová Saulovi, že povedal Saul: „Či je to tvoj hlas, môj synu, Dávid?“ A Saul pozdvihnúc svoj hlas plakal a povedal Dávidovi: „Spravodlivejší si ako ja, lebo ty si sa mi odplatil dobrým, a ja som sa ti odplatil zlým. Lebo ty si to dnes ukázal tým, že si mi urobil dobré, tým, že ma Hospodin bol vydal do tvojej ruky, a nezabil si ma.“ (1.
Tvárou v tvár Saul uznal Dávidovo milosrdenstvo, keď vyznal, že Dávid bol „spravodlivejší“. Keď preukázal bohabojný Dávid Saulovi namiesto trestu milosrdenstvo, neprotirečilo to jeho spravodlivosti.
Nám, ó, Pane, zahanbenie tvári, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, lebo sme hrešili proti tebe. Pánu, nášmu Bohu, milosrdenstvo a mnohé odpustenia, pretože sme sa mu protivili … A preto bedlivo pozoroval Hospodin na to zlo a uviedol ho na nás, lebo Hospodin, náš Boh, je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ktoré činí, ale sme nepočúvali na jeho hlas. … prosím, ó, Pane, nechže sa pri všetkej tvojej spravodlivosti odvráti tvoj hnev a tvoja prchlivosť od tvojho mesta Jeruzalema, vrchu tvojej svätosti, lebo pre naše hriechy a pre neprávosti našich otcov je ako Jeruzalem tak i tvoj ľud na potupu všetkému nášmu okoliu.
Verš 14 hovorí o Božom spravodlivom súde, zatiaľ čo vo verši 16 Daniel prosí Boha o milosť podľa „všetkej jeho spravodlivosti“. Robí to, pretože v Starom zákone nie je Božia spravodlivosť obmedzená na nestranný súd. Zahŕňa aj Božiu vernosť voči svojej zmluve a zasľúbeniam. Božia spravodlivosť sa dokonca prejaví ešte viac, keď On zostáva verný napriek nevernosti svojho ľudu.
Počujte ma, vy tvrdého srdca, ďalekí od spravodlivosti! Priblížil som svoju spravodlivosť, nie je ďaleko, a moje spasenie nebude meškať. Ale dám na Sione spasenie a Izraelu svoju slávu. Pán vyčíta židom, že sú zatvrdnutí a ďaleko od spravodlivosti. Neboli hodní prijať Božie odpustenie. Napriek tomu im Boh vo svojej vernosti a láske dáva odpustenie a spásu.
Z tohto a iných veršov sa dá vidieť, že spravodlivosť nebola pre židov v rozpore s milosťou a odpustením. Keď Boh ustanovil zmluvu so svojím ľudom, sľúbil im, že ich povedie a bude sa im zjavovať. Židia potom sľúbili Boha poslúchať, nasledovať ho a byť mu verní. Sľúbili tiež, že nebudú mať iných bohov. Táto vernosť, zo strany Boha i človeka, je v Biblii nazývaná „spravodlivosť“.
Aj jednotliví ľudia v Starom zákone svedčia o Božej spravodlivosti, ktorú zakúsili skrze jeho odpustenie a milosť. Zmiluj sa nado mnou, ó, Bože, podľa svojej milosti! Podľa množstva svojho milosrdenstva zahlaď moje prestúpenia. Tieto slová sú prosbou o odpustenie po závažnom hriechu. Tebe samému som zhrešil a učinil som to, čo je zlé v tvojich očiach, aby si bol spravodlivý, keď hovoríš, a čistý, keď súdiš.
Ľutuje však svoj hriech a dôveruje len v Božiu milosť. Vie, že za svoj hriech nemôže priniesť žiadne zadosťučinenie. Vytrhni ma z hriechov krvi, ó, Bože, Bože môjho spasenia, a môj jazyk bude s plesaním ospevovať tvoju spravodlivosť. Pane, otvor moje pery, a moje ústa budú zvestovať tvoju chválu! Pretože si nežiadaš obeti, lebo by som dal ochotne; v zápalnej obeti nemáš záľuby. Obeti Božie sú skrúšený duch. Skrúšeným srdcom a zdrteným, ó, Bože, neopovrhuješ.
Pevná nádej ho priviedla k plesaniu nad Božou spravodlivosťou. Zvestoval som spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; hľa, nezdŕžal som svojich pier, Hospodine, ty vieš. Neukryl som tvojej spravodlivosti vo svojom srdci; povedal som o tvojej vernosti a o tvojom spasení. Nezatajil som veľkému zhromaždeniu tvojej milosti a tvojej pravdy. A ty, Hospodine, nezadržíš svojej ľútosti odo mňa; tvoja milosť a tvoja pravda nech ma stále ostríhajú!
Lebo sa zo všetkých strán zhrnulo na mňa toľko zlého, že tomu nieto počtu. Dostihli ma moje neprávosti, takže nemôžem vidieť. Je ich viac ako vlasov na mojej hlave, a moje srdce ma opustilo. Žalm 103 oslavuje Božiu milosť. Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. Nebude sa ustavične prieť, nebude sa naveky hnevať. Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo vysoko je nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. Ale milosť Hospodinova trvá od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť detným deťom.
K tebe, Hospodine, sa utiekam, nedaj, aby som sa musel hanbiť, na veky! Vysloboď ma vo svojej spravodlivosti! … moja sila klesá pre moju neprávosť, a moje kosti prahnú. Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. (1.
Keď Boh udeľuje milosť, nemusí z toho nikomu skladať účty. Vezmi, čo je tvoje, a choď! A chcem tomuto poslednému dať, ako i tebe. Alebo či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo či je tvoje oko zlé, že ja som dobrý? Podľa ľudských meradiel sa zdá byť nespravodlivé zaplatiť rovnakú mzdu tomu, kto pracoval jednu hodinu a tomu, kto pracoval dvanásť hodín. Boh však nie je viazaný ľudskými meradlami.
Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, koľko ráz zhreší proti mne môj brat, a odpustím mu? Či do sedem ráz? Ježiš mu odpovedá: Nehovorím ti, že do sedem ráz, ale až do sedemdesiatsedem ráz. Preto je podobné nebeské kráľovstvo človeku kráľovi, ktorý sa chcel porátať so svojimi sluhami. A keď začal rátať, privedený mu bol jeden dlžník, ktorý mu bol dlžen desať tisíc hrivien.
Ale, že nemal ako zaplatiť, rozkázal ho jeho pán predať i jeho ženu i deti i všetko, čo mal, a zaplatiť. Vtedy padol pred ním sluha, klaňal sa mu a hovoril: Pane, pozhovej mi, a všetko ti zaplatím. A pán toho sluhu, milosrdenstvom hnutý, prepustil ho a dlžobu mu odpustil. Ale ten istý sluha vyjdúc našiel jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžen sto denárov, a pochytil ho a hrdúsil hovoriac: Zaplať mi, čo si dlžen!
Vtedy padol jeho spolusluha k jeho nohám, prosil ho a hovoril: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím. Ale on nechcel, lež odišiel a hodil ho do žalára, dokiaľ by nezaplatil toho, čo bol dlžen. A keď videli jeho spolusluhovia, čo sa stalo, zarmútili sa veľmi a prišli a porozprávali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Vtedy si ho zavolal jeho pán a povedal mu: Zlý sluha, všetok ten dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa teda i ty nemal zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa i ja zmiloval nad tebou? A jeho pán, rozhnevaný, vydal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil všetkého, čo mu bol dlžen. Tak i môj nebeský Otec učiní vám, keď neodpustíte jeden každý svojmu bratovi zo srdca ich previnenia.
Dlh spomenutý v podobenstve bol taký vysoký, že sa nedal zaplatiť[8]. Nikto by však neobviňoval kráľa z nespravodlivosti za to, že bez náhrady odpustil dlžníkovi. … a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Ako by Boh, ktorý od nás očakáva odpúšťať bez náhrady a zadosťučinenia, nemohol sám urobiť to isté? Ak Boh odpúšťa úplne slobodne a nikomu z ničoho neskladá účty, prečo potom neodpustí všetkým?
Keď sa aj učiní bezbožnému milosť, on sa jednako nenaučí spravodlivosti; v zemi pravosti robí prevrátene a nevidí velebnosti Hospodinovej. Keby svojvoľný človek dostal odpustenie, pokračoval by vo svojej zlobe. Odpustenie by len zneužil. Boh nechce takému človeku odpustiť - nechce podporovať zlo. .…Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.
… kto by povedal slovo proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom. Boh odpúšťa tomu, kto sa pokorí, vyzná svoje hriechy a chce sa učiť žiť úprimný život. Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete.
Ruženec Božieho milosrdenstva. Rodina Panny Márie
Ježišovým cieľom bolo priblížiť nás k Bohu a prebudiť v nás ľútosť nad našimi hriechmi a lásku k Bohu. A prosil ho ktorýsi z farizejov, žeby jedol s ním. A vošiel do domu farizeja a položil sa za stôl. A hľa, bola v tom meste nejaká hriešna žena, ktorá, keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizeja, doniesla alabastrovú nádobu masti a stanúc si odzadu k jeho nohám a plačúc začala slzami kropiť jeho nohy a vlasmi svojej hlavy utierala a bozkávala jeho nohy a mazala masťou.
A keď to videl farizeus, ktorý ho pozval, povedal sám v sebe: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká je to žena, ktorá sa ho dotýka, lebo je hriešnica. A Ježiš odpovedal a riekol mu: Šimon, mám ti niečo povedať. A on riekol: Učiteľ, povedz! Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden bol dlžen päťsto denárov, druhý päťdesiat. A keď nemali ako zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý teda z nich, povedz, bude ho viacej milovať?
A Šimon odpovedal a riekol: Nazdám sa, že ten, ktorému viacej odpustil. A on mu povedal: Dobre si rozsúdil. A obrátiac sa k žene povedal Šimonovi: Či vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a vody na moje nohy si nedal; ale táto slzami skropila moje nohy a vlasmi svojej hlavy poutierala; bozkať nebozkal si ma; ale táto, odkedy som vošiel, neprestala bozkávať moje nohy; olejom si nepomazal mojej hlavy; ale táto masťou pomazala moje nohy. A preto ti hovorím, že sú jej odpustené tie mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa málo odpúšťa, málo miluje.
Táto žena sa zaplietla do hriechu a už nemala silu svoju situáciu zmeniť. Ostatnými židmi bola opovrhovaná a zdalo sa, že pre ňu nie je žiadna nádej. Pravdepodobne počula Ježiša hovoriť a to ju naplnilo túžbou po čistom živote a láske, ktorú tiež neváhala vyjadriť. Už nechcela ďalej hrešiť a vyjadrila pripravenosť sa zo svojho hriechu obrátiť. Božou odpoveďou na to bolo odpustenie. To isté ponúka aj nám.
Dnes je veľmi rozšírený výklad, ktorý hovorí, že pre Boha nie je možné byť zároveň spravodlivý a nechať hriech nepotrestaný: Boh chcel vo svojej láske zachrániť ľudí od trestu a zvolil si namiesto nás potrestať svojho Syna tým, že ho v najťažších chvíľach na kríži opustil a považoval ho za hriešneho miesto nás. Tento výklad bol formovaný a s drobnými obmenami zastávaný teológmi ako Martin Luther[9] a Ján Kalvín.[10]
V mnohých súčasných náboženských skupinách je spasenie vysvetľované prirovnaním k súdu, pri ktorom je sudca viazaný zákonmi svojho štátu a bol by vinný, keby odpustil závažný zločin bez potrestania. Už sme ukázali, že Božia spravodlivosť je iná a že nevyžaduje trest, ak hriešnik svoj hriech oľutuje. Ježiš citoval tieto slová zo žalmu 22. Kontext celého žalmu nám pomôže pochopiť ich význam.
Božia Milosť: Dar pre Kresťanský Život
Milosť je Boží dar, ktorý nám pomáha žiť dobrý kresťanský život. Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná. „Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou“ (tvít pápeža Františka, 27. júla 2014).
Božia pomoc človeku prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje. Ukrižovanie Ježiša Krista je prejavom Božej milosti. Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom, potrebuje spásu od Boha. Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.
Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť „je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ V inej časti sa dozvieme, že „milosť je účasť na Božom živote“.
Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Božia milosť je osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. V skutočnosti si ju však ani nemôžeme zaslúžiť, pretože je to dar, ktorý Boh s radosťou odovzdáva všetkým, ktorí k nemu prichádzajú. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť.
Jednota s Kristom a Ovocie Milosti
Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Vysvetlil to slovami: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne... Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“( Jn 15, 1-5). Čo sa stane s ratolesťou, ktorú odrežú z viniča? Uschne. Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske.
Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie. Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje.