Kostolík v Dolnom Smokovci, zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi, bol postavený v roku 1890 pre potreby tatranských hostí. Práve od nich vyšiel podnet, keď pravidelní hostia usporiadali medzi sebou finančnú zbierku na úhradu stavebných nákladov. Sumou na výstavbu prispela aj „Spišská banka“ a arcikňažná Izabela, ktorá sama vyšila a darovala omšové rúcho z bieleho hodvábu a štyri umelecky hodnotné vázy.
Vypracovaním projektov bol poverený v roku 1890 architekt Gedeon Majunke (1855 - 1921) zo Spišskej Soboty, ktorý sa už predtým osvedčil ako citlivý projektant hotelov a chát vo Vysokých Tatrách. Objekt koncipoval ako štýlovú drevenú stavbu a vybudoval ho v roku 1891. Kostol slúžil aj potrebám rastúcej dolnosmokoveckej osady. V čase postavenia patril cirkevno-právne farnosti Veľký Slavkov.
Gedeon Majunke - architekt Vysokých Tatier
Gedeon Majunke - Architekt Tater
V roku 2009 uplynulo 155 rokov od narodenia a 88 rokov od smrti architekta Gedeona Majunkeho. Tu sa bude postupne rodiť článok o veľmi významnej osobe v histórii Vysokých Tatier. O človekovi, ktorý dal tatranským osadám neopísateľné čaro a atmosféru v podobe nádherných stavieb, ktoré vyrastali v symbióze so svojim prostredím. Citlivo s pokorou ale aj honorom tej doby. Do dnešných čias sa zachovalo žiaľ pomerne málo týchto stavieb vďaka neodbornému a ľahostajnému prístupu ich prevádzkovateľov.
Gedeon Majunke sa narodil do rodiny obchodníka 10. mája 1854. „Ešte v ten istý deň (čo nebolo bežné, okamžite krstili deti, ktorým hrozilo, že zomrú) bol miestnym farárom Dominikom Csermakom pokrstený ako Gedeon Wilhelm. Majunke vyrastal ako rodák zo Spišskej Soboty (dnes časti Popradu) v nádhernom prostredí Tatier, ktoré ho bezpochyby ovplyvnilo. Práve tu podľa historika zrejme navštevoval aj základnú školu. Dopĺňa, že Gedeonov otec bol katolík, mama Johanna evanjelička. Okrem Gedeona mali ďalších štyroch synov a tri dcéry.
Po absolvovaní základnej školy v Spišskej Sobote sa v rokoch 1866-1873 ďalej vzdelával na Štátnej hlavnej reálnej škole v Košiciach. Po základnej škole sa Majunke vydal na Štátnu reálnu školu v Košiciach, kde absolvoval stredoškolské štúdium. To najlepšie ho však ešte len čakalo na štúdiách vo Viedni. V rokoch 1873-1881 absolvoval štúdium vo Viedni nielen na Vysokej škole technickej, ale aj na Hansenovej majstrovskej umeleckej škole, kde sa dostalo uznania už jeho študentskému projektu ,,ideálneho múzea“.
Napriek tomu, že mu vo Viedni ponúkali miesto pedagóga, vrátil sa domov. Usadil sa v Spišskej Sobote a založil si rodinu. Za manželku si Majunke vzal Alicu zo zámožnej nemeckej protestantskej rodiny Hergesselovej (ženích bol katolík), ktorá sa okrem starostlivostí o ich troch synov a dcéru duševne venovala humanitárnej činnosti. Pracovala v Červenom kríži, ktorému na zriadenie nemocnice poskytla dom s dvorom. Ministerstvo zdravotníctva ocenilo jej nezištnosť udelením Zlatého kríža za zásluhy.
Architektonická tvorba Gedeona Majunkeho
Pre Dolný Smokovec projektoval hrazdené a zrubové stavby. V štýle neoklasicizmu kombinovaného s neorenesanciou a secesiou projektoval administratívne a školské budovy, vily a rodinné domy pre spišské mestá. Reštauroval niektoré tamojšie kaštiele, je autorom niekoľkých náhrobkov na spišských cintorínoch, podľa jeho návrhov vznikli záhrady a parky. V rodnom meste zastával síce aj tradičnú funkciu veliteľa dobrovoľného hasičského zboru, viac sa však usiloval o jeho modernizáciu. Veľmi mu záležalo na tom, aby v Spišskej Sobote zaviedli elektrický prúd, vďaka nemu tu pracovala jedna z prvých parných píl u nás.
Najväčšiu časť svojej životnej energie však venoval Vysokým Tatrám, kde sa po otvorení Košicko-bohumínskej železnice začínalo s rozsiahlou výstavbou. Poznatky z alpských turistických centier uplatnil pri riešení letovísk, chát, kúpeľných, spoločensko - pohostinských zariadení aj romanticky pôsobiacich kostolíkov. Vždy vychádzal z konkrétneho prostredia, stavby doň komponoval ohľaduplne, nerušivo. Preferoval prírodné materiály odolné voči možným klimatickým vplyvom.
Začiatkom 20. storočia mali už o Tatry záujem aj zahraniční investori s predstavami veľkokapacitných hotelov. Aspoň niektorí z nových projektantov pochopili prostredie zhodne s Majunkem a snažili sa pokračovať v jeho duchu. V lete roku 1900 horolezec Július Dóry podnikol z Téryho chaty prvovýstup na blízku Priečnu vežu. Navrhol Uhorskému karpatskému spolku, aby ju pomenoval Majunkeho vežou.
Ďalšie diela Gedeona Majunkeho
- Vila Kalinčiak, Dolný Smokovec
- Výstavná sieň Tatranskej galérie vo Vile Flóra, Starý Smokovec
- Téryho chata (2 015 m n. m.)
Odpustová slávnosť je na výročie posvätenia Lateránskej baziliky (9. novembra). Po liturgickej obnove, prameniacej z II. vatikánskeho koncilu, bol hlavný oltár umiestnený na čelnej stene nahradený provizórnym oltárom a ambonou, navyše pribudol bohostánok. Pri riešení tejto otázky spoluúčinkovali vdp. Ján Maga, farár v Poľanovciach, Ing. arch. Anton Surový z Ružomberka a Akad. V polovici osemdesiatych rokov bol kompletne vymenený starý šindeľ na streche a veži za nový.
Keďže je celý kostol drevený, vyžaduje si zvýšenú starostlivosť. Strecha a steny kostola sa musia pravidelne ošetrovať penetračnými nátermi. Pri víchrici v roku 2004 bol kostol čiastočne poškodený a len na vlásku sa udržala vežička, ktorá bola vyhodená z pántov. Podarilo sa ju opäť uložiť a zafixovať. Víchor ošľahal a takmer vybielil vonkajšie steny zvlášť severnú a západnú, takže sa museli urobiť opakovane nátery, aby kostol opäť dostal svoj vzhľad.
Pri pohľade na ne sa natíska otázka, ako je vôbec možné, že sa niečo také podarilo postaviť z dreva, a že prežili toľké storočia. Naše drevené kostoly môžeme rozdeliť do viacerých skupín podľa ich architektúry a tzv. raison d’être - teda dôvodu vzniku. Boli postavené ako drevené verzie kamenných stavieb z rovnakého obdobia (15. a 16. storočie) a svojim komunitám poskytovali dôstojné a vznešené priestory pre bohoslužby a slávnosti.
Najstarší z nich (postavený v roku 1490) je zasvätený sv. Františkovi z Assisi a nachádza sa v Hervartove, malej dedinke pri Bardejove. Druhý najstarší drevený kostol, rovnako pochádzajúci z 15. storočia, nájdete v Tvrdošíne na Orave. Tretí, omnoho jednoduchší kostol so skromnejšou výzdobou, bol premiestnený zo svojho pôvodného miesta v Zábreži a dnes sa nachádza v skanzene v Zuberci na Orave.
Ďalšiu skupinu drevených kostolov si stavali komunity, ktorých vierovyznanie sa odkláňalo od dominantnej rímskokatolíckej tradície. Písal sa rok 1681. Uhorsko ohrozovala osmanská invázia a panovník potreboval nájsť spôsob ako predchádzať náboženským konfliktom, aby sa ríša vnútorne neoslabovala. Kráľ Leopold I. tak presadil na Šopronskom sneme prijatie dekrétu, ktorý udelil kongregáciám kalvinistov a luteránov povolenie stavať si v Uhorsku kostoly. Bol v tom však háčik.
Kameň a kov sa mohli používať len pri budovaní svätostánkov rímskokatolíckej cirkvi. Kostoly reformovaných cirkví sa mohli stavať len z dreva, mohli mať len minimálne základy a nesmeli mať vežu. Kalvinisti u nás nikdy nemali toľko nasledovníkov ako evanjelici. Sú ukážkou dizajnu a dokonalého remeselného majstrovstva. Všetky boli postavené vo forme gréckeho kríža, mali do stien zabudované kazateľnice, často boli relatívne veľké (niektoré mali až 1 100 miest na sedenie). Mnohé mali svoj vlastný organ a ich interiér zdobili detailné nástenné maľby, mnohé v štýle trompe d’oeil z 18.
Tri z týchto kostolov - v Kežmarku, Hronseku a Leštinách - sú súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Tretia skupina kostolíkov na východnom a severnom Slovensku je len pokračovaním príbehu svojich gotických príbuzných. Dostatok dreva v chudobných regiónoch využívali miestni rezbári na zhotovovanie duchovných stavieb. Podľa pamiatkara Milana Dudáša, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o zapísanie našich kostolíkov do zoznamu UNESCO, bol však dôvod úplne prozaický: „Zruční majstri železo nepotrebovali, lebo vedeli, ako ho pevne spojiť čapmi.” v 17. až 18.
Na našom území sa následkom toho mohlo nachádzať až vyše 300 drevených kostolov. Podľa Dudáša bol drevený kostol v každej tretej dedine. Najväčšie zastúpenie medzi zachovanými kostolíkmi majú gréckokatolícke. Väčšina z nich pozostáva z troch spojených častí, ktoré symbolizujú svätú Trojicu. Sú usporiadané na východnozápadnej osi, pričom v tomto smere postupne narastá aj výška ich veží. Ten vytvára charakteristický vzhľad. Vďaka nemu pôsobia ako zvlnená hadia koža. Väčšina týchto kostolov má kamenné základy a zvyčajne polygonálny tvar s tmavohnedými trámami, ktoré sú na oboch koncoch vrúbkované.
Pri stavbe sa kládol jeden trám na druhý a okná tento proces komplikovali. Prvá z vnútorných častí drevených kostolov je pri vstupe a býva označovaná aj ako ženská časť (babinec), pretože muži a ženy sa bohoslužieb zúčastňovali oddelene. Stredná časť je samotná chrámová loď, v ktorej sa zhromažďovali muži. Tie zobrazujú príbehy zo Starého aj Nového zákona. Aj umiestnenie samotných chrámov malo svoje pravidlá. Mnohé kostoly mali v oplotení zvonicu a ich súčasťou zvykol byť aj cintorín s útlymi náhrobkami.
Zoznam drevených kostolov na Slovensku
Tri z nich (Ladomirová, Bodružal, Ruská Bystrá) sú v zozname UNESCO. Frička leží približne 20 kilometrov na severozápad. Miestny Kostol sv. Michala Archanjela bol postavený v 18. storočí a jeho ikonostas pochádza z roku 1830. Kostol sv. Tento kostol bol síce v priebehu 20. storočia čiastočne zrekonštruovaný, no aj napriek tomu ponúka ukážky cenného ikonického umenia. Jeho ikonostas a oltár pochádzajú z 18. storočia a sú súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
S Žilina - Trnové: Kostol sv. S Martin (skanzen): Kostol sv. S Istebné: Kostol sv. S Zuberec (skanzen): Kostol sv. S Korytnica - kúpele: Kostol sv. S Tatranská Javorina: Kostol sv. S Malá Franková: Kostol sv. S Stará Ľubovňa (skanzen): Kostol sv. S Lukov-Venécia: Kostol sv. V Brežany: Kostol sv. V Tročany: Kostol sv. V Frička: Kostol sv. V Krivé: Kostol sv. V Hervartov: Kostol sv. V Vyšná Polianka: Kostol sv. V Svidník (skanzen): Kostol sv. V Ladomirová: Kostol sv. V Bodružal: Kostol sv. V Medvedie: Kostol sv. V Dobroslava: Kostol sv. V Krajné Čierno: Kostol sv. V Vyšný Komárnik: Kostol sv. V Príkra: Kostol sv. V Šemetkovce: Kostol sv. V Potoky: Kostol sv. V Habura: Kostol sv. V Jalová: Kostol sv. V Topoľa: Kostol sv. V Ruský Potok: Kostol sv. V Uličské Krivé: Kostol sv. V Kalná Roztoka: Kostol sv. V Hrabová Roztoka: Kostol sv. V Inovce: Kostol sv. V Ruská Bystrá: Chrám Prenesenia ostatkov sv. V Humenné (skanzen): Kostol sv. V Košice (Východoslovenské múzeum): Kostol sv.
tags: #dolny #smokovec #kostol #najsvatejsieho #spasitela