Borský Svätý Jur: História, Pamiatky a Aktívny Oddych

Borský Svätý Jur predstavuje očarujúcu obec ležiacu v severozápadnej časti Záhorskej nížiny. Táto malebná lokalita ponúka jedinečnú kombináciu historických pamiatok, prírodných krás a možností pre aktívny oddych.

História Obce

História obce sa začala písať už v 14. storočí. Prvá písomná zmienka o Borskom Svätom Jure pochádza z roku 1394, kedy patrila panstvu Ostrý Kameň. Najstaršie názvy obce sú Zenthgwrh (1466), Zenthgergh (1564), Zenthgurgh. Na pečati zo začiatku 17. storočia je S.

Pôvodne bola obec začlenená do Pajštúnskeho komitátu. Po zmene komitátov na stolice, patrila obec do prešporskej stolice a od roku 1867 do Prešporskej župy. Neskôr, po administratívnych zmenách, patrila postupne do Prešporskej stolice a od roku 1867 do Prešporskej župy. Podľa počtu obyvateľov v minulosti patrila obec k väčším. V druhej polovici 16. storočia mala obec 66 port, z nich 4 porty boli opustené (1558). V roku 1720 mala obec 108 daňovníkov a 3 mlyny.

V rokoch 1780-1790 boli očíslované domy. Záznam na fare obsahoval menný zoznam cirkevných daňovníkov podľa domových čísel. Bolo evidovaných 399 domov, čo predstavovalo približne 2700 obyvateľov. V roku 1828 bolo v obci evidovaných 3124 obyvateľov. Početný úbytok obyvateľstva v druhej polovici 19. storočia sa spája so zrušením poddanstva v Uhorsku. Odliv obyvateľov v období rokov 1980-1990 bolo zapríčinené odchodom mladých rodín za prácou do okolitých miest ako Senica, Malacky, Skalica, Holíč či Bratislava, kde sa trvalo usadili.

Dominanty a Pamiatky Obce

Dominantou obce je nepochybne Rímskokatolícky kostol sv. Juraja z roku 1676. Táto impozantná dvojloďová ranobaroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou stojí na mieste staršej stavby. V 19. storočí bol kostol zariadený v neogotickom štýle. Interiér kostola zaujme predovšetkým neogotickým zariadením. Mimoriadne cenné sú dve neskorobarokové sochy sv. Petra a Pavla z konca 18. storočia.

Okrem hlavného kostola môžu návštevníci obdivovať aj niekoľko pôvabných kaplniek:

• Baroková Kaplnka sv. Urbana z 18. storočia
• Prícestná kaplnka sv.
• Ľudová Kaplnka sv.

Miestny cintorín ukrýva ďalšie architektonické skvosty - Gútovské mauzóleum z roku 1893 a mauzóleum rodiny Černý z konca 19. storočia.

Pamätníky a Kríže

V obci bolo postavených päť kamenných krížov:

1. r. 1831
2. 1.
3. 2.
4. 3.
5. 4. ul.
6. 5. pri kaplnke sv.
7. 1.
8. 2.
9. 3.
10. 4.
11. 5.
12. 6. (od 1.
13. 2.
14. 7. (od 1.
15. 2. (od 1.
16. 2. Tomky dom č. Tomky - oproti domu č. 653 (r. Tomky dom č. Tomky dom č.

Kaštieľ Borský Svätý Jur

Vznik poľovníckeho kaštieľa a majitelia Hávorovci a Ňáriovci (1733 - 1884) Kaštieľ Hávorovcov, neskôr Ňáriovcov a od konca 19. storočia známy aj ako Machatkin kaštieľ alebo kaštieľ Machatka, nadobudol v rokoch 1733 - 1761 podobu, v akej sa približne zachoval do dnešných dní. Bohato vyzdobený palác v barokovom slohu začala stavať v roku 1733 grófska rodina Amadéovcov, konkrétne Ladislav Amadé (1703 - 1764) zo Žitného ostrova. Amadé s Hávorom sa zblížili v spoločnej službe v cisárskej armáde.

Rozostavaný kaštieľ dokončil v roku 1743 nový majiteľ, plukovník, neskôr generál rakúskej armády Ján (János) Hávor. Vzhľad pôvodného kaštieľa do prestavby v rokoch 1761 - 1762 nie je známy. Ján Hávor získal hodnosti a majetky od cisára za zásluhy v boji Habsburgovcov o dedičstvo španielskej koruny v rokoch 1706 - 1710. Ján Hávor žil najskôr v kúrii v Rovensku, kam pozýval dôstojníkov cisárskej armády najmä na lov kačíc na svojom rybníku. Do Senice sa prisťahoval v roku 1743.

Podnetom pre prestavbu senického kaštieľa sa stala požiadavka jeho viedenských priateľov na náročnejšie ubytovanie. Kaštieľ vznikol ako poľovnícky zámok s veľkou reprezentačnou sálou na poschodí. Do dnešnej podoby v neskorobarokovom slohu ho prestaval pre Hávorovcov v rokoch 1761 - 1762 F. A. Hillebrandt. Generál J. Hávor bol patrónom katolíckej cirkvi, nemiešal sa do miestnej politiky a po pokojnej starobe v Senici zomrel. Jeho syn Ján Krstiteľ Hávor, ktorý sa dal na pedagogicko-vedeckú dráhu, kaštieľ predal okolo roku 1770 rodine Ňáriovcov.

Lesákova kronika uvádza, že kaštieľ v roku 1850 vyhorel a zrejme aj pôvodný barokový inventár. Vtedy bol jeho majiteľom gróf Jozef Ňári (Nyári, 1801 - 1881 Senica), ktorý zomrel slobodný a pochovali ho na starom, už neexistujúcom katolíckom cintoríne.

Za Hávorovcov a Ňáriovcov sa v kaštieli uskutočňovali bujaré zábavy armádnych dôstojníkov, regionálnej šľachty a vyšších štátnych úradníkov. Slúžil na ubytovanie hostí, ktorí prichádzali na poľovačky aj z ďalekej Viedne a Prešporku. Všetky miestnosti kaštieľa boli vyzdobené poľovníckymi trofejami. O nábytku sa údaje nezachovali.

Pokojnejšie obdobie využitia kaštieľa nastalo po tom, čo bol predaný v dražbe v roku 1884 manželom Kálmanovcom (maď. Imrich Kálman (1852 - 1909) bol advokátom a zamestnancom, poštovým riaditeľom v Bratislave, neskôr v Budapešti a v rodinnom kruhu trávil málo času. Pochádzal z maďarskej rodiny, ktorá sa usadila v Senici v polovici 18. storočia a jej mužskí príslušníci zastávali rôzne úradnícke pozície notárov, advokátov a okresných slúžnych a podieľali sa na maďarizácii. Postupne sa stali majiteľmi pozemkov v Senici a okolí. Imrich Kálman bol vášnivý hráč a prepadol všetkým nástrahám života veľkomesta a rodinné statky zanedbával.

Oženil sa 20. 5. 1882 s Teréziou Machatovou (1855 Borský Svätý Jur - 1932 Senica). Pochádzala z Dojča zo zemianskej rodiny, ktorá tam a v okolí vlastnila mlyny a pozemky. Machatovci zveľadili svoje majetky ako vysťahovalci v USA, odkiaľ sa vrátili s veľkými úsporami a dali svojej dcére veľké veno. Nevesta tak prispela z väčšej časti na kúpu kaštieľa. Imrichovi a Terézii sa narodila v roku 1886 dcéra Alžbeta. Pred jej narodením dostal poľovnícky kaštieľ novú krytinu, obnovené boli fasády a interiér. V kaštieli získala domov aj matka Terézie Kálmanovej Zuzana Machatová, rod. Hušeková, ktorá zomrela 95-ročná v roku 1923. Skoro ovdovela, jej manžel Juraj zomrel už v roku 1879.

Terézia a jej matka prispôsobili poľovnícky kaštieľ poľnohospodárskym potrebám. Vo dvore dali postaviť stajne a hospodárske objekty, na povale skladovali obilie a v rozsiahlych pivniciach pod kaštieľom rôzne plodiny. Terézia Kálmanová sa stala veľkostatkárkou na vlastnej a manželovej pôde, polia a dobytok dávali dostatočnú obživu. Imrich prenechal starostlivosť o hospodárstvo a organizovanie rodinných slávností i večierkov svojej žene. Terézia ovdovela v roku 1909 a po smrti manžela stratila záujem o spoločenský život.

Dovtedajšie veselé večierky pri príležitosti príchodu Imricha Kálmana z Prešporku alebo z Budapešti, na ktorých sa schádzali najmajetnejší vlastníci pôdy, senickí zemania a predstavitelia maďarských okresných úradov, aby sa dozvedeli u udalostiach v hlavnom meste, o vládnych a ministerských novinkách, sa skončili. Istý čas potom navštevovali kaštieľ Terézie Kálmanovej manželky spomenutej honorácie za účelom organizovania pomoci vojakom 1. svetovej vojny, panie Sáleová, Vagyonová, Weissová, Schönfeldová, Margita Sabljarová a ďalšie. Stretávali sa v duchu vlasteneckého uhorského cítenia v rámci voľného spolku Červeného kríža, aby sa dohodli na organizovaní zberu šatstva, potravín pre ranených vojakov v senickej vojenskej nemocnici v budove meštianky, kde organizovali a financovali služby ošetrovateliek. Terézia Kálmanová sa svojou vojnovou dobročinnosťou stala vzorom pre dcéru Alžbetu.

Spoločenský život v kaštieli sa po roku 1918 obmedzil na ojedinelé stretnutia s majiteľmi statkov, dožinkové slávnosti na dvore a v parku pre okruh zamestnancov, nádenníkov statku, služobníctva, najatých robotníkov na žatvu. Terézia Kálmanová riadila statok prostredníctvom správcov a jeho prosperita klesala. Nemala dostatok financií na modernizáciu poľnohospodárskej techniky, nákup hnojív a v hospodárení neuplatňovala nové technológie, čo sa prejavilo v zaostávaní statku. Nestala sa ani členkou agrárnej strany. Prosperite Kálmanovského veľkostatku nepomohlo ani rozšírenie polí o 1 ha pri kaštieli, ktoré boli vrátené z Kuffnerových majetkov. O tento pozemok pripravil rodinu ešte pred smrťou Imrich Kálman, ktorý ho údajne prehral s barónom Kuffnerom. Terézia Kálmanová poukázala na svoju zlú situáciu v roku 1928.

Pamiatková správa v Bratislave vyzvala starnúcu majiteľku kaštieľa, aby opravila chátrajúci kaštieľ. Odpovedala, že by to urobila rada, ale nemá finančné prostriedky. Veľkým potešením na sklonku života Terézie Kálmanovej bola jej dcéra Alžbeta, od ktorej sa očakávalo, že doopatruje matku a prevezme po jej smrti (1932) rodinný majetok - kaštieľ, polia a statok.

Udalosti a život v kaštieli (1933 - 1962) za Alžbety Pokornej, rodenej Kálmanovej Alžbeta Kálmanová, prezývaná medzi deťmi podľa rodného mena svojej matky Machatka, prežila v kaštieli celý svoj život. V rodisku absolvovala ľudovú školu a hru na klavíri. Od detstva odovzdávala v kroji kvety návštevníkom mesta, recitovala básničky. Bola aj členkou delegácie, ktorá vítala v roku 1902 cisára Františka Jozefa, ktorý sa vracal cez Senicu po skončení manévrov. Senický richtár so zastupiteľstvom sa nezhodli, aký by bol vhodný dar pre cisára, a tak prijali notárov návrh ovenčiť hlavu cisárovho koňa. Veniec malo položiť najkrajšie senické zemianske dievča, aby potešili cisárove oči. Voľba padla na mladú Alžbetu Kálmanovú, ktorá mala ťažký veniec položiť na šiju, ale kôň nechcel zohnúť hlavu. Po niekoľkých pokusoch pribehol vtedajší notár Rakovszký, veniec prestrihol a pomohol koňa ovenčiť. Cisár sa pousmial a kôň v rytme pochodovej hudby miestnej kapely slávnostným krokom odpochodoval. Cisár zažil v Senici ešte jedno stretnutie. Mladá žena pri studni na Kunovskej ulici nalievala vodu do vedra a cisárov kôň zamieril k nej. Dala mu napiť, za čo ju odmenil mincou. František Jozef si vraj Senicu zapamätal práve pre tieto dve pekné dievčatá.

Jeho cisárske veličenstvo sa však v Senici nezdržalo a pokračovalo do stanu veliteľstva manévrov v Šaštíne. Mladá Alžbeta sa zúčastňovala po roku 1918 aj cvičení a kultúrnych podujatí katolíckeho spolku Orol. Najradšej sa túlala po okolí Senice a s ľútosťou pozorovala život chudobného ľudu, najmä cigánov. Absolvovala štúdium sochárstva a maliarstva na budapeštianskej akadémii, talent však nemohla rozvinúť. Musela doopatrovať matku a veľa času jej zaberali povinnosti s veľkostatkom i udržiavaním kaštieľa. S matkou Teréziou, ktorá prispela na kúpu zvonov do katolíckeho kostola v roku 1924, v ňom navštevovala omše a po príklade matky po celý život podporovala senickú cirkev.

Alžbeta udržiavala v kaštieli kaplnku a každoročne k procesii Božieho Tela zriaďovala pred hlavným vchodom dočasný oltár. Kaštieľ s 28 miestnosťami udržiavali v čistote 2 až 3 služobné, ale väčšinou bol ponorený do ticha. Veselou vravou, hudbou, návštevami sa zaplnil salón na poschodí len zriedka. Kaštieľ ožil po dlhej dobe veselosťou v roku 1929. Uskutočnila sa tu svadobná hostina Alžbety Kálmanovej (8. 4. 1885 Senica - 20. 3. 1962 Senica) a armádneho kapitána vo výslužbe Daniela Pokorného (1882 - 1944 Senica). Aj keď bolo ich manželstvo bezdetné, bolo veľmi harmonické.

Prepis kaštieľa, všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku na jedinú dedičku Alžbetu Pokornú, rod. Kálmanovú, sa uskutočnil v roku 1933. Už predtým konala v mene matky a napríklad v roku 1932 súhlasila s rozšírením cesty pred kaštieľom. V súvislosti s budovaním spevnenej štrkovej cesty vyrúbali aleju agátov, ktorá tu bola vysadená okolo roku 1896. Nová majiteľka kaštieľa uskutočnila v rokoch 1932-33 zmeny a investovala do výmeny drevených okien a dvier. Hlavný vchod prestali používať a dolný vestibul i horný hudobný salón ožili večierkami poľovníkov, pribudli poľovnícke trofeje, lebo Daniel Pokorný bol vášnivým poľovníkom.

Alžbeta odpredala časť rozsiahleho parku a záhrady pri kaštieli Robertovi Grünsteinovi a Gustávovi Schnellovi a zakúpila na námestí dom s lekárňou po Irme Medveckej, rod. Usnaiovej. Prevádzkou lekárne chcela udržať v meste predaj liekov, ale aj zabezpečiť rodine príjmy. Hospodárenie na statku sa zlepšilo zásluhou Daniela Pokorného, ktorý sa stal správcom bývalého Kálmanovského statku a bol zároveň správcom statku JUDr. Pavla Brunovského. Začal s priateľmi - správcom lesov na Schranku Kratochvílom, riaditeľom továrne na hodváb Walterom Pelznerom a ďalšími poľovníkmi spracovávať ulovenú divinu, vyrábať špeciálne ovocné vína a pripravovať poľovnícke hostiny.

Alžbeta Pokorná mala viacej času venovať sa modelovaniu drobných plastík a maľovaniu obrazov. Bola veľkou obdivovateľkou talianskeho umenia, učarovali jej najmä Michelangelove sochy. Často ich skicovala a pokúšala sa o ich drobné kópie z hliny, ktorú jej posielali z Chorvátska a neskoršie i z okolia Sobotišťa. Jej sociálne cítenie v duchu katolíckej lásky k blížnemu ju viedlo k dobročinnosti. Chudobným deťom v školách prispievala na pomôcky a obdarovala ich sladkosťami na mikulášske večierky. Podporovala Okresnú pečlivosť o mládež v Senici a prispela na stavbu sirotinca - detského domova neďaleko kaštieľa v rokoch 1936-37.

Stala sa krstnou matkou vyše desiatim rómskym katolíckym deťom, ktorých rodičia veľkomožnú Alžbetu Pokornú, ako ju nazývali, vedeli pričasto uprosiť o poskytnutie financií. Na Daniela Pokorného idúceho na koni alebo koči neraz cigánske deti pokrikovali krstný otec, čo manželke vytýkal a žiadal ju, aby nebola voči Rómom taká priateľská. Dary im potom odovzdáva-la prostredníctvom služobníctva. Jej dobročinnosť pokračovala a štedrá bola aj k služobníctvu a zamestnancom statku.

Udržanie kaštieľa v dobrom stave, priebežná modernizácia veľkostatku a investície do novej techniky si vyžadovali veľké financie. Manželia nemali nikdy toľko prostriedkov, aby uskutočnili generálnu opravu budovy, k čomu ich vyzval Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku, keď v roku 1932 zaradil kaštieľ do pamiatkového zoznamu. Alžbeta Pokorná žiadala daňový úrad (vtedy Bernú správu v Skalici) o odpustenie alebo zníženie ročnej dane, ktorá sa pohybovala okolo 2 600 korún. Štátna správa jej na opravu neprispela, ani neznížila činžovnú daň. Argumentovala, že podľa zákona len neobývaný objekt môže byť oslobodený od dane. Manželia Pokorní upustili od zamýšľanej obnovy fasády, a tá začala chradnúť, lebo od poslednej uplynulo polstoročie. Robili len najnutnejšie opravy strechy, fasád a murovaného kovového oplotenia. Udržiavali aj park a altán v ňom.

Alžbeta Pokorná sa stretávala s najmajetnejšími statkármi, začala podporovať agrárnu stranu, ale ponúkané členstvo v strane neprijala. V roku 1935 sa stala členkou Drustanu - Družstva statkárov a nájomcov pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v Bratislave, ktoré bolo komisionárom Čsl. obilnej spoločnosti v Prahe. Výsledky veľkostatku sa v dobe 2. svetovej vojny zhoršovali. Veľké sklamania zažila v roku 1944, manžel, ktorý ju na 15 rokov odbremenil od starostí so správou veľkostatku, zomrel vo veku 62 rokov. Na radu známych a služobných sa rozhodla prijať do kaštieľa nájomníkov.

Bývalý senický advokát Markovich sprostredkoval v senickom kaštieli ubytovanie svojej vzdialenej rodine Markovichovej zo Zvolena, ktorú prenasledovali gardisti za pomoc SNP a pri bombardovaní im poškodili dom. Manželia Samuel a Rozália Markovichovci (rod. Margóči) a tri slobodné dospelé dcéry Ružena, Priska a Alžbeta sa prisťahovali začiatkom februára 1945. Umelecky vzdelaná Priska a Alžbeta Pokorná sa ihneď zblížili a z kaštieľa sa nakrátko vytratil smútok. Opäť zavládol, keď 19. 2. 1945 zomrel Samuel Markovich. Najťažšie, niekoľko mesiacov trvajúce chvíle naplnené strachom však kaštieľ a jeho obyvateľov čakali v apríli 1945. Červená armáda si v kaštieli zriadila ubytovňu a ošetrovňu. Piatim ženám pridelili jednu miestnosť. „Nábytok ktorý sa dôstojníkom nepozdával, vyhádzali oknom von. Ženy ho ratovali a ukladali do stodoly.“

Spomína Jozef Kvanďúch (nar. 1927) v rokoch 2014 a 2018: „Vtedy som už v kaštieli nebýval, ale spomínala to moja mama, ktorá tam slúžila. Ja som sa vyučil za stolára a celé leto a jeseň v roku 1945 som potom starožitné nábytky opravoval.“ Jozef Kvanďúch bol nápadne štíhly. Nezabudol, ako ho v mladosti spúšťali po odchode vojsk Červenej armády do úzkeho komína od krbu. Využitie kaštieľa sa v povojnovom období zmenilo. Stal sa nájomným domom, v ktorom žila vdova Alžbeta Pokorná, tri sestry Markovichové s matkou Rozáliou, armádny vyslúžilec Küffer, švagor Alžbety Pokornej Konrád Pokorný, gróf László Sekely Majláth (1897 - 1963) a grófka Očkayová. Poslední spomenutí sa veľmi zblížili a v roku 1946 sa vo vysokom veku zosobášili. Kaštieľ bol v tomto období do prevratu v roku 1948 svedkom rozletu umeleckého talentu a tvorivosti Alžbety Pokornej i Prisky Markovichovej. Obidve vytvorili veľa obrazov a ilustrácií.

Pôvodný poľovnícky kaštieľ menil majiteľov, menilo sa jeho okolie a účel využitia. Štátnym majetkom sa stal v roku 1976, pamiatková obnova sa realizovala v rokoch 1977 - 1984. Bol v správe ONV Senica (1984 - 1990), Ministerstva kultúry SR (1990 - 1996) a od roku 1997 je majetkom Trnavského samosprávneho kraja.

Záhorská galéria Jána Mudrocha sídliaca v k... Borský Svätý Jur, ako aj iné mestá a obce na Slovensku, sa pýši bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, ktoré si zaslúži pozornosť a ochranu.

Obnova Kultúrnych Pamiatok v Roku 2015

V roku 2015 boli realizované projekty zamerané na obnovu a reštaurovanie rôznych kultúrnych pamiatok na celom Slovensku. Tieto projekty zahŕňali:

• Obnovu meštianskych domov
• Obnovu kostolov a cirkevných pamiatok
• Reštaurovanie kaštieľov a kúrií
• Obnovu ľudových domov
• Reštaurovanie umeleckých diel, ako sú nástenné maľby a ikonostasy

Nižšie uvedená tabuľka uvádza príklady niektorých z týchto projektov.

Tieto projekty sú dôležité pre zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie. Investície do obnovy pamiatok prispievajú k rozvoju turizmu a zvyšujú atraktivitu regiónov.

Medzi ďalšie projekty patrili aj: Obnova strechy a súvisiacich konštrukcií meštianskeho domu. Prípravná fáza obnovy a revitalizácie budovy bývalej Ústrednej nitrianskej banky. Obnova fasády-I.etapa. Obnova krovu a strešnej krytiny národnej kultúrnej pamiatky DOM ĽUDOVÝ PAMÄTNÝ Kataríny Brinzovej vo Veľkom Grobe. Reštaurovanie hlavnej uličnej fasády meštianskeho domu. Reštaurovanie Pomníka s bustou Majstra Jána Husa.

Tieto projekty mali za cieľ zachrániť a obnoviť kultúrne pamiatky, ktoré sú dôležité pre identitu a históriu Slovenska.

Borský Svätý Jur ako Križovatka Cykloturistických Trás

Borský Svätý Jur predstavuje významnú križovatku dvoch dôležitých cykloturistických trás. Prvou trasou je zelená rekreačná cyklotrasa Moravský Svätý Ján - Kúty - Brodské. Druhou, nemenej významnou, je Záhorská cyklomagistrála. Táto impozantná trasa prechádza celým Záhorím a spája Devín so Skalicou v celkovej dĺžke 134 km.

Aktívny Oddych

Obec nezostáva len pri historických pamiatkach. Pre milovníkov aktívneho životného štýlu ponúka nové workoutové ihrisko umiestnené v príjemnom prostredí.

Borský Svätý Jur tak predstavuje dokonalú kombináciu historického dedičstva, prírodných krás a moderných možností pre aktívny oddych.

tags: #borsky #svaty #jur #snp