Slová "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" určite neznejú príjemne pre žiadneho kresťana. Sú surové a hrozivé, ako otvorená rana. Sú to slová zúfalstva, beznádeje a pochybností. Určite by nikoho z nás netešilo, keby sme ich počuli z úst ľudí, ktorých úprimne obdivujeme pre ich pevnosť a stálosť. O to menej sme šťastní, keď ich počujeme vychádzať z úst Ježiša. Nechávajú nás v zmätku.
Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Один з них одбегол, взял шпонгю, наполнил ю оцтом, настокол на трстину и давал му пить. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu.
To je dôvod, prečo sa biblisti a kazatelia všetkých čias snažia tieto slová Ježišove vykladať tak, aby nám nezneli až tak drasticky. Obrusujú ich ostré hrany a zjemňujú ich silné frekvencie, aby ich zvuk neznel v našich ušiach a v našich srdciach až tak bolestne. A tak napríklad niektorí hovoria, že Ježiš na kríži iba citoval slová 22. žalmu, ktorý síce začína slovami zúfalstva, no ktorý predsa končí slovami veľkej nádeje a hlbokej viery: „Chváľte Pána vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho všetci Jakubovi potomci.
Iní zasa tvrdia, že hoci tieto slová Ježišove znejú na prvý pohľad ako slová zúfalstva, sú to predsa slová hlboko veriaceho človeka. Lebo aj keď sa nachádza v bolesti, predsa sa stále utieka k Bohu. Len si všimnime, že Boha, ku ktorému Ježiš vo svojej bolesti volá, stále nazýva Bohom svojím: „Bože môj, Bože môj…“
Interpretácie a kontext
Všetky tieto výklady Ježišových slov sú bezpochyby správne a cenné, lebo nám pomáhajú všimnúť si aj ich širší kontext. No už menej nám pomôžu v našej snahe odstrániť z nich tú brutalitu a surovosť, ktoré predsa nesú. A čo je ešte horšie, aj keby sa nám ju podarilo odstrániť, či by nám to pomohlo? Či nie je lepšie, keď tieto slová chápeme presne tak, ako zazneli? Skúsme na chvíľu teda predpokladať, že Ježiš sa cítil naozaj opustený, že to, čo z jeho úst počujeme, je skutočné zúfalstvo a pocit skutočnej opustenosti.
Chvíľa, ktorú Ježiš prežíval, bola chvíľou temnoty, a to vo viacerých ohľadoch. Jednak to bola temnota, ktorá sa v tej chvíli zniesla nad svet ako strašidelný mrak uprostred dňa. No pre neho samého to bola temnota, ktorú poznáme pod názvom temná noc duše, temnota, ktorá každé hrozivé temno robí ešte hrozivejším. Aj keď tou najväčšou opustenosťou duše sa zdá byť smrť, nezdá sa, že by v tejto chvíli Ježiš bojoval so strachom zo smrti.
Hovorí sa, že podelená bolesť je polovičná bolesť. Avšak bolesť spôsobená opustenosťou a odvrhnutím je tá najhroznejšia bolesť, akú len môže človek v tomto živote zažívať. Bolesť z odvrhnutia sa nedelí s nikým, lebo niet s kým. V tých najdôležitejších rozhodnutiach nášho života sme zvyčajne úplne sami. Keď sa rodíme do tohto sveta, sme sami. Keď zomierame, sme sami. Do najčiernejších dní nášho života vstupujeme sami, sami stojíme pred svojimi najväčšími sklamaniami, bez nikoho, kto by tam bol s nami a kto by nás sprevádzal.
Boh a opustenosť
Avšak Boh je naisto výnimkou. Boh na nás nikdy nezabudne. Boh nás sprevádza vždy a všade; dokonca aj v tých najčernejších a najzúfalejších chvíľach, Boh je s nami a kráča vedľa nás. No predsa, aj napriek tomu, že Boh nás nikdy neopustí, on môže byť vnímaný ako ten, ktorý je neprítomný.
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ Toto je výkrik tých, ktorí majú dojem, že sa všetko mohlo sprisahať proti nim, a ich záver je, že dokonca aj Boh je na strane vecí, ktoré sa proti nim sprisahali. Je to volanie chorého v nemocnici, ktorý od bolesti zoviera v rukách svoj paplón, väzňa v koncentráku, ktorý hľadí, ako mu odvádzajú celú rodinu do plynovej komory, kresťana napríklad v Japonsku v 16. storočí, ktorý sa prizerá, ako pred jeho očami zomierajú jeho blízki, mučení tým najbrutálnejším spôsobom.
Sám, sám, úplne a neznesiteľne sám. Skúsenosť takejto hroznej opustenosti je súčasťou nášho života. Života, ktorý sa rozhodol na seba prevziať Ježiš a žiť ho do úplných dôsledkov.
Poznáme zaiste všetci vyznanie viery. Je v ňom jedna veta, ktorú nie je ľahké pochopiť. Je to veta, že Ježiš zostúpil do pekiel. Síce v slovenčine máme preklad „zostúpil k zosnulým“, ale v latinskom origináli sa modlíme doslova „descéndis ad ínferos“, teda zostúpil do pekiel. Nejedného kresťana táto formulácia zmetie. Ako to? Čo to znamená? No znamená to presne to, o čom dnes uvažujeme. Ježiš sa nám ľuďom pripodobnil natoľko, že sa ocitol dokonca až v pekle. V pekle, v ktorom sa ocitáva nejeden človek, keď sa cíti opustený.
Ježiš však v pekle neostal. On pozná aj cestu z pekla von. A to je dôvod, prečo do tých pekiel zostúpil: aby nám všetkým, ktorí sa v takomto pekle ocitneme, dal nádej a z tohto pekla nás vyviedol von.
Sedem Kristových slov na kríži
Udalosti po Ježišovom zvolaní
Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu.
A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“
Podobne opisuje túto scénu aj evanjelista Marek: Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli, niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša.“ Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“
Evanjelium podľa Lukáša dodáva: Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov.
Ján vo svojom evanjeliu píše: Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.
Rozdiely v evanjeliách
Evanjelista Matúš takmer bez zmeny sleduje podanie evanjelistu Marka, v ktorom zaznieva Ježišovo zvolanie: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). V Lukášovom evanjeliu však ako posledné zaznievajú z Ježišových úst slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46; porov. Ž 31, 6). No a evanjelista Ján koncentruje našu pozornosť na kríž ako zavŕšenie Ježišovho poslania (porov. V duchu naplnenia Písma.
V jednotlivých evanjeliách však skôr než o odlišnú „interpretáciu“ Ježišových slov ide o odlišný „uhol pohľadu“ na udalosť Golgoty. Hoci by boli jej očitými svedkami, v článkoch, ktoré vyjdú z ich pera, nájdeme rôzne formulácie, ba aj pohľady. Jednoducho preto, že hľadí na udalosť z inej pozície. V kľúčových informáciách sa všetci evanjelisti zhodujú.
Svätý Matúš rozvíja význam Ježišovej smrti prvkami apokalyptických udalostí bezprostredne po Ježišovom vydýchnutí. To svätý Ján zase vykresľuje tak, že Ježiš kráča celou cestou povýšenia na kríž až do konca z lásky a vo vnútornej slobode, vedome, priam „triumfálne“, v dokonalej túžbe po naplnení Otcovho plánu spásy. Nesie a vždy bude niesť obsiahle a zároveň kľúčové posolstvo pre našu spásu - od potvrdenia jeho hlbokej odovzdanosti v napĺňaní vôle Otca až po prejav solidarity s naším utrpením.
Ježišova láska a solidarita
Biblia nám hovorí, že „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim 5:8). Mnohí ľudia, ktorí veria, že Ježiš zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, nemajú pocit, že ich Boh miluje. Možno sa s tým dokážete stotožniť. Viete o kríži. Viete, že Ježiš tam trpel a zomrel.
Ježiš povedal: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5:44), a práve to tu robí. Ľudia, ktorí na neho vylievali svoju krutosť, boli práve tí, ktorí mu ležali na srdci. Možno sa za týchto rímskych vojakov ešte nikto nikdy nemodlil, ale Ježiš áno.
Ježiš bol na kríži šesť hodín a každou ďalšou hodinou sa jeho utrpenie zväčšovalo. V jeho tele zúrila horúčka, pretože rany okolo klincov, ktoré mu prebodli ruky a nohy, sa pod ťarchou jeho tela rozširovali. Nastúpila dehydratácia. Ten istý Ježiš, ktorý povedal: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije (Jn 7:37), teraz hovorí: „Žíznim.“ Toto je jediný prípad, keď Ježiš odkazuje na svoje vlastné utrpenie na kríži. Ostatné slová vyslovil, aby odpustil iným, aby otvoril raj, aby zaopatril svoju matku, aby odhalil pekelné muky, aby ohlásil zmierenie a aby zveril svojho ducha Otcovi pri smrti.
Ježiš žíznil kvôli svojmu utrpeniu. Všetci trpíme rôznymi spôsobmi, ale v určitom okamihu svojho života budete trpieť spôsobom, ktorý vás posunie na úplnú hradnu vašej odolnosti. Ježiš tam bol. Trpel, a preto je schopný pomôcť tým, ktorí trpia.
„Je dokonané!“
Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané!“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. Ježiš povedal: „Je dokonané!“ Čo bolo dokonané? 1. dlhá noc Jeho utrpenia, 2. celý priebeh Jeho poslušnosti, 3. rozhodujúci boj s Jeho nepriateľom, 4. Toto bol koniec Ježišovho utrpenia.
Ježiš pozná utrpenie viac ako ktokoľvek iný, ale teraz už netrpí. Skončil. Je dokonané. Nie je ani v hrobe. To je dôležité. Trpiaci svet potrebuje Spasiteľa, ktorý vie o utrpení. Ale Spasiteľ, ktorý je preťažený utrpením, je nám na nič. Potrebujeme Spasiteľa, ktorý nad utrpením zvíťazil. Toho máme v Ježišovi: Bol vrhnutý do neopísateľného utrpenia, ale nenechal sa ním premôcť.
Keď to povedal, dokonal. Tu Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Ježiša smrť nezlomila. Nepremohla ho. Povedal: “Nik mi ho neberie [môj život] , ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať” (Jn 10:18). Ježišov život nebol vzatý. Bol darovaný. To je význam hlasitého hlasu.
Ježišovo zvolanie: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ vstupuje solidárne do spoločenstva všetkých, ktorí sa vo svojom veľkom utrpení pýtajú „Prečo?“ Otázka „Prečo?“ zaznieva zo všetkých strán. Nesmierne mnoho je i dnes takých ľudí. Určite niekoľkých poznáme. Možno je to i naša vlastná otázka. Je to otázka svetových rozmerov.
Všetci trpiaci si môžu povedať: Na kríži zomiera niekto, kto ma skutočne rozumie. Lebo len trpiaci dokáže porozumieť trpiaceho. Ježiš v Getsemane a Ježiš na kríži je jedným z nás. Z vlastnej skúsenosti pozná naše smútky a bolesti. Je jedným z nás, ale On je omnoho viac. Jeho solidarita je prejavom jeho veľkej lásky. Vzal na seba naše bolesti, lebo nás má rád, lebo nás veľmi miluje.
Tabuľka: Udalosti ukrižovania v evanjeliách
| Evanjelium | Posledné slová | Ďalšie udalosti |
|---|---|---|
| Matúš | „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ | Zemetrasenie, pukajúce skaly, vzkriesenie svätých |
| Marek | „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ | Roztrhnutie chrámovej opony |
| Lukáš | „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ | Stotník oslavuje Boha |
| Ján | „Je dokonané.“ | Ježiš odovzdáva ducha |
Otázka „Prečo si ma opustil?“ sa dá chápať dvojakým spôsobom: Pre akú príčinu si ma opustil? Ale v biblických rečiach, aj v hebrejskom texte žalmu 22., aj v gréckom texte evanjelií, má táto otázka iný význam: Za akým cieľom, kvôli čomu si ma opustil? Aký je cieľ toho, že musím prežívať tento ťažký pocit opustenosti? Aký je cieľ toho, že musím prežívať toto ťažké utrpenie?
Sústrediť by sme sa mali hlavne na hľadanie odpovede na tú druhú otázku: K akému cieľu môže viesť moje utrpenie? Možno len krok za krokom sa budeme k odpovedi dopracovávať. Ale to svetlo na konci tunela sa bude stále zväčšovať.