Biblia nie je primárne historickým textom, aj keď často opisuje miesta a osoby, ktoré skutočne existovali. Je ona - čím len? Takto sa začína báseň o Biblii, ktorú napísal evanjelický kňaz a syn autora slávnej Maríny Martin Braxatoris. Podobných oslavných básní bolo na Slovensku a vo svete napísaných oveľa viac. Nazývajú ju čarokrásnou nivou, prevýbornou zbrojou, liekom či pokladom.
Biblia bola prvou knihou vytlačenou na tlačiarenskom stroji v Európe a stála aj pri kodifikácii nemeckého jazyka, keď v roku 1522 Martin Luther preložil Nový zákon.
Martin Luther: Great Translators of the Bible
Biblos po grécky znamená kniha. Biblia zasa knihy alebo aj knižky. Na Slovensku však Bibliu pod týmto jednoduchým názvom často nenájdeme. Keďže katolícky a evanjelický preklad sa navzájom líšia, dostali aj rozdielne názvy. Tieto dve knihy sa líšia najmä tým, že katolícka Biblia je dlhšia. Ďalšie rozdiely už nájdeme len v maličkostiach. Napríklad katolíci o Bohu píšu ako o Pánovi, evanjelici ho zasa volajú Hospodin. Tento rozdiel má pôvod v Starom zákone, kde v jednom z príbehov síce Boh zjaví Mojžišovi svoje meno, z úcty sa však potom nemalo vyslovovať. Namiesto jeho mena preto hovorili iba „meno“. Svoje vlastné upravené verzie však majú aj pravoslávni či jehovisti. Výnimkou je akurát ekumenický preklad. Je akýmsi kompromisným dielom slovenských kresťanských cirkví, ktoré sa na ňom spoločne podieľali.
Biblia Vulgata
Preklady Biblie do Slovenčiny
V dejinách Slovenska existuje aj človek, ktorý Bibliu z originálu dokázal preložiť celkom sám. Volal sa Jozef Roháček a trvalo mu to viac ako tridsať rokov. Na tie časy to bolo prelomové dielo. Katolíci totiž v tom čase originálny preklad nemali. Používali preklad latinského prekladu z prelomu 4. a 5. storočia, známy ako Vulgata, od kresťanského učenca Hieronyma. Evanjelici sa zasa opierali o českú Kralickú Bibliu z druhej polovice 16. storočia.
Nie všetci však Roháčka obdivovali. Už pred vydaním mu vyčítali, že je jeho preklad príliš doslovný a pre bežného veriaceho nezrozumiteľný. On to vnímal ako pochvalu. „Môjmu prekladu sa vytýka, že sa príliš drží originálu. Nielenže pri prekladaní tvoril nové, nie celkom spisovné slová, veľakrát nezohľadnil ani rozdielnosť kultúr. Hebrejci napríklad nepoznali veľa abstraktných pojmov a človeka mužského pohlavia v origináli pomenúvali ako „človeka močiaceho na stenu“. Evanjelický farár Ján Drobný napísal: „Je to predovšetkým najmenej rečeno nezmysel, ktorému nikto nerozumie.“ On sa obhajoval, že tam, kde mal pri preklade zvažovať medzi vernosťou textu a krásou reči, volil vernosť. V deväťdesiatych rokoch si evanjelici urobili vlastný preklad a Roháčkovu Svätú Bibliu prestali používať.
S prekladmi Biblie je to problematické nielen v prípade Roháčka. Hovorí sa, že každý nový preklad je zároveň aj výkladom. Hebreji napríklad na rozdiel od nás myslia srdcom a cítia obličkami. Pri preklade často vznikajú aj odchýlky. „Ak v slovenčine povieme víno, myslíme tým alkohol, ak povieme mušt, myslíme tým hroznovú šťavu. Hebrejčina napríklad nepozná tri časy ako slovenčina, ale iba dva.
Vznik a Zachovanie Biblie
Biblia začala vznikať už pred tritisíc rokmi a jej posledný spis bol dokončený okolo roku sto po Kristovi. Starý zákon oproti Novému vznikal neporovnateľne dlhšie. Všetky texty Biblie sa však zachovali len v odpisoch. „Od samotných posvätných autorov nemáme nič, nemáme ich autograf. Aj napriek tomu je však Nový zákon najlepšie zachované svetové dielo v odpisoch,“ vysvetľuje biblista a prodekan Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského Jozef Jančovič. Originálne rukopisy sa nezachovali pri množstve textov starobylej literatúry. Originálne texty a prvé odpisy Nového zákona delí len 35 rokov.
Vo štvrtom storočí vzniká aj prvý záväzný súbor spisov, kanonická verzia Nového zákona, a na konci storočia už kresťanský učenec Hieronymus vydáva preklad Biblie do latinčiny, ktorý dostal meno Vulgata, teda ľudový. Ale keďže po latinsky hovorili iba vzdelanci a duchovní, nižšie vrstvy poriadne nevedeli, čo sa v Biblii píše. Viacerí sa preto pokúsili preložiť Bibliu do jazykov, ktorým ľudia rozumeli. S týmito pokusmi u nás začali Cyril a Metod, ktorí jej text preložili do staroslovienčiny. Franskí kňazi však nesúhlasili s tým, aby sa staroslovienčina stala liturgickým jazykom, a žiadali pápeža, aby to zastavil. V jedenástom storočí sa kresťania rozdelili na východných a západných, začiatkom šestnásteho storočia zasa na katolíkov a evanjelikov.
Prvý katolícky preklad celej Biblie do slovenčiny pochádza z Červeného Kláštora z polovice osemnásteho storočia a dnes ju poznáme ako kamaldulský preklad Biblie. Slovenčina, do ktorej Bibliu preložili, sa veľmi podobala na bernolákovskú, tá však v tom čase ešte nebola kodifikovaná.
Pohľad Historika a Biblistu
Keďže je Biblia takou rozsiahlou písomnou pamiatkou, snažili sa ju preskúmať aj viacerí historici. „Na biblické texty sa treba pozerať z viacerých aspektov. Z historického, literárneho a teologického,“ hovorí biblista Jozef Jančovič. Svätopisci podľa neho niekedy obetovali časť historickej výpovede textu v prospech teologickej výpovede. „Biblia je antológiou rôznych žánrov. Nájdeme tam prózu, poéziu, príbehy o zázrakoch, legislatívne texty, príslovia, prorocké texty, podobenstvá, listy, vízie,“ vymenúva Jančovič. Mnohé texty teda nemajú primárne zachytávať historické udalosti. Rozdiely sa dajú v skratke pochopiť na dvoch príkladoch. Prvým je biografia o anglickej kráľovnej z 18. storočia a druhým príbehy o Robinovi Hoodovi.
Zvitky od Mŕtveho mora
Viacero svetoznámych zvitkov od Mŕtveho mora, ktoré sú staré 2000 rokov a objavili ich v jaskyniach na púšti pred niekoľkými desaťročiami, je už prístupných na internete. Dokážeme však pochopiť knihu, ktorú ľudia začali písať pred tisíckami rokov a v celkom inej časti sveta? Milan Šurman si myslí, že áno. „Biblia je z veľkej časti knihou príbehov. Píše sa v nej, ako ľudia kedysi žili, čo ich trápilo, hovorili o rodinných aj pracovných vzťahoch. Jančovič aj Šurman si myslia, že Biblia dokáže svojím textom osloviť aj čitateľa, ktorý nie je veriaci. „Hebrejčina je veľmi nádherný, poetický jazyk a v tej dobe sa v ňom dokázali veľmi krásne vyjadrovať.
Nové preklady a interpretácie
Milí čitatelia, opäť vám po čase prinášame ďalšiu „ochutnávku“ nového prekladu Písma, tentoraz 8., 9., 10. a 11. kapitoly Matúša. Po Kázni na vrchu pokračovala Mesiášova služba ďalšími prejavmi moci Ducha Svätého, Ježiš delegoval svoju autoritu učeníkom, ktorých vyslal, aby sa aj oni podieľali na hlásaní radostného posolstva. Varoval ich, že sa stretnú s odporom a prenasledovaním, ale povzbudil ich prísľubom večnej odmeny.
Keď sa o Ježišových zázrakoch dopočul Ján Krstiteľ, ktorý už vtedy bol vo väzení, poslal za ním svojich žiakov s otázkou na Ježišovo Mesiášstvo. Ján, ktorý bol kedysi pri začiatkoch Ježišovej služby a verejne ho označil za Božieho baránka, ktorý „berie preč hriech sveta“ (J 1,29), bol zrejme v dôsledku tlaku, ktorý zakúšal vo väzení, na pochybách o Ježišovom poslaní. Pán dal Jánovi jednoznačnú odpoveď a hovoril o mocnom príchode Božieho kráľovstva, sprevádzanom zázrakmi. Jeho príchod bol možno živelný a expanzívny, no Ježiš sa k nemu priznáva a hovorí, že ten, kto sa na ňom nepohorší, je požehnaný.
Keď Jánovi učeníci odišli, Ježiš pokračoval v nastolenej téme o príchode Božieho kráľovstva. Vyzdvihol Jánovu osobnosť a službu, označil ho za „najväčšieho človeka“ a dodal, že aj tí najmenší v Božom kráľovstve sú väčší ako on. Príchod Božieho kráľovstva súvisí s Jánovou službou akéhosi „herolda“, ktorý oznamoval jeho príchod a pripravoval mu cestu. Príchod Kráľovstva v osobe Mesiáša znamenal inváziu Božej lásky a dobroty do sveta poznačeného ľudským pádom do hriechu a nadvládou satana. Táto invázia sa nezaobišla bez duchovného konfliktu, o ktorom Pán hovorí v trocha tajomnom verši 12 v 11. kapitole Matúša: „Od dní Jána Krstiteľa až doteraz sa kráľovstvo Nebies násilne rozmáha a násilníci sa ho zmocňujú.“
Tento verš sme si po podnetnej diskusii v prekladateľskej komisii dovolili preložiť inak, ako to doposiaľ robila tradícia slovenských prekladov. V preklade prof. Roháčka tento verš znie: „A odo dní Jána Krstiteľa až doteraz trpí nebeské kráľovstvo násilie, a tí, ktorí činia násilie, uchvacujú ho.“ Trpí teda kráľovstvo Nebies násilie, alebo sa násilne rozmáha? Základným významom gréckeho slovesa biadzomai, ktoré je v tomto prípade v pôvodnom texte použité, je: použiť silu. V mediálnom slovesnom rode (ktorý v tomto prípade môže mať tak tranzitívny, ako aj pasívny význam), znamená pretlačiť si cestu, násilne vstúpiť, alebo byť vystavený násiliu, trpieť násilie.
Väčšina prekladateľov volí druhý, pasívny variant, a to zrejme z dôvodu, že je pre nich nepredstaviteľná idea násilného šírenia Božieho kráľovstva. Kresťanstvo je, samozrejme, náboženstvom pokoja, ktoré dokonca vyučuje milovať svojich nepriateľov, ide však o ľudských nepriateľov, za ktorých je treba sa modliť a vedieť im aj odpustiť, na druhej strane sú tu ozajstní nepriatelia Božieho kráľovstva: duchovné sily v ponebeských oblastiach a démoni, trápiaci životy ľudí tu na zemi, proti ktorým vedieme nezmieriteľný boj. Apoštol Pavol o ňom hovorí vo svojom liste Efezským: „Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach.“ (Ef 6,12; ROH)
Príchod Božieho kráľovstva v podobe Mesiáša znamenal zdrvujúci útok na satanovo kráľovstvo tmy. Boží Syn prišiel na to, aby zmaril skutky diabla. (1J 3,8) Zázraky, o ktorých Ježiš hovorí Jánovým učeníkom, sú toho dôkazom - Božie kráľovstvo mocne expandovalo na zem a s použitím obrovskej sily zaútočilo na kráľovstvo temnoty. Preto považujeme za opodstatnené prekladať Mt 11,12 vyššie uvedeným, „novým“ spôsobom. Tieto verše odhaľujú dôležitý princíp. Na to, aby človek vošiel do Božieho kráľovstva, je potrebné vyvinúť určité úsilie. Naše rozhodnutie obrátiť sa od hriechov a nasledovať Krista musí byť jednoznačné a silné, len vtedy sa vieme zmocniť všetkých dobrodení, ktoré nám Kristus na kríži vydobyl.