V dnešnej dobe, keď zaznievajú rôzne názory na Bibliu, je dôležité vedieť ju obhajovať a vysvetľovať jej význam. Biblia je Božie slovo, avšak každý človek sa na ňu pozerá inak, inými očami a iným pohľadom. Písmo je tak obsiahle, že neexistujú dvaja ľudia, ktorí by ho chápali tak isto.
Historická dôveryhodnosť Nového Zákona
Existujú objektívne historické kritéria, podľa ktorých historici posudzujú, či staroveký dokument je alebo nie je hodnoverný. Napríklad zisťujú aký je časový odstup medzi originálom a najstaršou zachovanou kópiou a koľko kópií sa nám zachovalo. Ďalej zisťujú, či v diele nie sú nejaké nepresnosti alebo anachronizmy. Ako obstojí podľa týchto historických kritérií Nový Zákon?
Problémom však pre nich sú zázraky a najmä zmŕtvychvstanie. Tento skepticizmus pokiaľ ide o zázraky je čiastočne oprávnený. Tiež si myslím, že pokiaľ sa nejaký jav dá vysvetliť prirodzenou cestou, treba uprednostniť to naturalistické vysvetlenie. Ale opačný extrém je to, keď sa stále viac a viac presadzuje ako objektívny fakt, že zázraky sa nedejú nikdy a všetko sa dá vysvetliť naturalisticky.
V nasledujúcich blogoch ukážem, že Ježiš ako divotvorca nie je produktom mytológie, ktorá sa vyvíjala generácie, ale je to svedectvo jeho súčasníkov. Netvrdím, že objektívny historik má napísať, že Ježiš otváral oči slepým a vstal z mŕtvych. Ale stačí ak napíše, že Ježišovi súčasníci tvrdili, že robil zázraky a vstal z mŕtvych.
Už som spomínala, že filozofický predpoklad, že zázraky sa nedejú vôbec nemusí byť pravdivý. Veď aj v dnešnej dobe máme prípady, kedy boli vierou v Ježiša ľudia nadprirodzene uzdravení ako som o tom písala v rubrike Skutočné príbehy. Rovnaký postoj by mali mať historici a mali by priznať, že Ježišovi súčasníci tvrdili, že robil zázraky a vstal z mŕtvych.
Budem sa však zaoberať otázkou nakoľko sú knihy Novej Zmluvy historicky dôveryhodné ak použijeme rovnaké kritériá aké historici používajú na všetky staroveké dokumenty. V blogoch sa zameriam len na Novú Zmluvu. Nie preto, že by som Starú Zmluvu neuznávala, ale preto, že celý Nový Zákon bol napísaný v priebehu menej než pol storočia a je najmladšou časťou Biblie.
Pavlova obhajoba
Príkladom obhajoby viery je aj Pavlova obhajoba pred kráľom Agrippom. Pavol hovorí o svojom obrátení a o tom, ako hlásal evanjelium Židom i pohanom. Pavol vyzýva Agrippu uveriť a svedčí o tom, že Ježiš je Mesiáš, ktorý má trpieť, vstať z mŕtvych a ohlasovať svetlo všetkým národom.
Pavol s Barnabášom boli vyslaní zborom v Antiochii, šíriť dobrú zvesť o Ježišovi. Cestovali z mesta do mesta a mnohí sa stali kresťanmi. No iní boli proti nim a robili im problémy. Pavol s Barnabášom sa nevzdali. Vrátili sa do mnohých z miest, ktoré navštívili predtým a vybrali vodcov pre každú skupinu nasledovníkov alebo 'zbor'. Nakoniec sa vrátili do zboru v Antiochii a povedali im o všetkom, čo sa stalo a ako im Boh pomohol.
Význam kritického myslenia a štúdia Biblie
Dnes často počujeme hovoriť odborníkov o kritickom myslení. Biblia k nemu doslova vyzýva: „Všetko skúmajte; dobrého sa držte!“ (1 Tes 5,21) alebo „Neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“ (1 J 4,1). Moderný spôsob výkladu Biblie sa nazýva kritická metóda. Kriticky hodnotíme náš, ľudský výklad, aby sme lepšie porozumeli Božiemu slovu, prípadne mu aspoň neubližovali.
Preklad Biblie z pôvodiny do materského jazyka je vždy obdivuhodný počin. Biblia je celá knižnica a Boh si na zjavenie svojich právd zjavne použil veľa pestrých žánrov a ak to ignorujeme, tak nám môže uniknúť to podstatné. No a niečo ako „brať doslovne“ neexistuje; už každý preklad je výklad a každý čitateľ si ten výklad ešte vykladá (zvyčajne po svojom). Teda tí, čo tvrdia, že berú Bibliu doslovne, väčšinou berú doslovne svoj výklad a povyšujú ho na Božie slovo.
Cirkev a výklad Biblie
Katolícka Cirkev dostala poverenie vykladať Písmo, písať Písmo nového zákona, uzákoniť čo je a čo nie je súčasť Písma. No napriek tomu ani samotná Cirkev nie je schopná plne vyložiť dopodrobna kompletne Písmo, pretože je tak obsiahle, ako sám Boh, kto nad ním bdel. Písmo, teda Biblia je Božie slovo. Ale Božie slovo je Sväté a preto ho nemôže vyložiť kdekto, kto si zmyslí že mu rozumie. Aby mŕtva litera, mŕtve Písmo mohlo ožiť, musí jej niekto rozumieť a vyložiť.
Princíp - jedine Písmo je autorita - je samo osebe smiešna, pretože Písmo je mŕtve. Autorita môže byť iba osoba, nie mŕtva vec. Napriek tomu Písmo ožíva, keď je čítané a zvlášť ak je vykladané Cirkvou. Každý kacírsky smer povie, že vykladá Písmo pod vedením Ducha Svätého. Ale či Duch Svätý vykladá Písmo tak, že každý jeden kacírsky smer mu rozumie inak? Vari je Duch Svätý rozdelený?
Dôležitosť daru jazykov
Možno sa vám takýto názov článku zdá v časopise letnično-charizmatických kresťanov prinajmenšom zvláštny, no domnievam sa, že kým sa Pán nevráti po svoju nevestu - Cirkev, bude treba tento tak nesmierne dôležitý duchovný dar stále znovu vysvetľovať a obhajovať. Pre neznalého a nezasväteného človeka je predstava osoby vyslovujúcej čudné slová, ktorým sama nerozumie, pomerne zvláštna a tento fenomén vyvoláva celý rad legitímnych otázok.
Ježiš prehlásil, že jazyky sú nadprirodzeným znamením, ktoré môže a malo by sprevádzať každého, kto v neho verí. Keď človek dostane dar jazykov, v zlomku sekundy Duch Svätý nahrá tento jazyk do jeho ducha, a to bez toho, že by si to človek všimol. Dar jazykov bol najbežnejším duchovným darom v novozmluvnej cirkvi. V dnešnej dobe žije na celom svete viac ako 600 miliónov letnično-charizmatických veriacich, ktorí tvoria po katolíkoch druhú najväčšiu skupinu v rámci kresťanstva.
Doktrína o vymiznutí duchovných darov je pevnou súčasťou reformovaného kresťanstva. Ide o presvedčenie, že apoštolské a duchovné dary (vrátane daru hovorenia jazykmi) vymizli po smrti dvanástich Kristových apoštolov. V Skutkoch 2,39 apoštol Peter vyhlásil, že dar jazykov je pre každého, kto je povolaný Bohom. Aj apoštol Pavol v 1Kor 13,8-10 poznamenal, že jazyky utíchnu až vtedy, keď príde „to, čo je dokonalé“. Týmto jasne odkazuje na druhý príchod Ježiša Krista.
Hovorenie jazykmi nie je nezmyselné bľabotanie, je to hovorenie o veľkých veciach: zázrakoch, tajomstvách a Božom majestáte. Jazyky sú nenahraditeľným prostriedkom aktívneho duchovného života, tento dar treba rozvíjať a budovať tak svojho duchovného človeka. Napriek tomu, že z intelektuálneho pohľadu sa tento duchovný dar môže javiť ako čudný a nepochopiteľný, je jedným z kľúčov úspešného a efektívneho kresťanského života.
Zástupná obeť zmierenia
Cirkev už celé storočia uznáva, že zástupná obeť zmierenia je v jadre evanjelia. Áno, kríž je taktiež prejavom Božej lásky, jeho nenávisti voči hriechu a jeho oddanosti vykúpiť svoj ľud. V poslednej dobe však na zástupnú obeť zmierenia prišli ťažké časy. Dostala sa pod paľbu ako chladný, suchý teologický konštrukt inšpirovaný viac západnými právnymi konceptmi než biblickým Bohom lásky. Odmieta sa ako obludné znetvorenie Otca ako kozmického tyrana detí. A k tomu ju vytláčajú príťažlivejšie podania kríža ako nášho vykúpenia alebo nášho vzoru obetavej lásky.
Ľudia si silne uvedomujú skutočnosť, že západné spôsoby myslenia maskujúce sa za kresťanstvo narobili veľa škody. Sú si vedomí hrôz zneužívania detí, ktoré strašne ublížilo mnohým ich priateľom, príbuzným alebo im samým. Tieto prekážky nie sú o nič menej emočné, než sú teologické, a ak máme zástupnú obeť zmierenia vyučovať a obhajovať ako jadro nášho spasenia, potrebujeme viac než len suché logické argumenty systematickej teológie.
Keď hovoríme biblický príbeh zástupnej obete zmierenia, dejú sa dve veci. Mysľou začíname chápať, že zástupná obeť zmierenia je ústredná pre celý príbeh Písma. Kde začína príbeh zástupnej obete? Začína v Genezis 3. Boh povedal, že v deň, keď Adam a Eva budú jesť zo stromu poznania dobra a zla, zomrú. Boh dodržal svoje slovo. Keď neposlúchli, duchovne zomreli pod Božou kliatbou. Nezomreli však fyzicky, teda nie okamžite. Namiesto toho zomreli dve zvieratá a Boh použil ich kožu na vytvorenie oblečenia a zakrytia hanby ich nahoty (Gn 3:21). Nikde sa tu priamo nehovorí o obeti alebo náhrade, ale tento obraz je neprehliadnuteľný.
Boh vstúpil do zmluvného vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami a zaručil sa o zmluvu z Genezis 15. Prísahou Boh sľúbil, že ak zmluvu nedodrží, Boh sám podstúpi trest smrti. Teraz však Boh od Abraháma chcel, aby mu obetoval svojho jediného syna. Je to preto, lebo Abrahám zhrešil a porušil zmluvu? Text o tom nehovorí. Jednoducho čítame, že Abrahám poslúchol. Vo chvíli, keď sa už-už chystal Izáka zabiť, Boh ho nielen zastavil, ale poskytol zástupcu v podobe barana, ktorého rohy sa zachytili v kroví. Ak to nebolo predtým jasné, náhrada (zástupca) je teraz nepopierateľná.
Všetko vrcholí pri Pasche v Exodus 12. Je zabitý bezchybný baránok, jeho krvou sa potrú veraje dverí, aby rodina vnútri bola ušetrená súdu, ktorý prinášal anjel smrti. Ľudia vnútri baránka zjedli, čo symbolizovalo ich stotožnenie sa s ním a zdieľanie jeho údelu. Od toho momentu zástupná obeť zmierenia stojí v jadre vzťahu Izraela k Hospodinovi. Pri každej obeti za hriech a obeti za vinu uctievač položí ruky na bezchybné zviera, čím značí, že toto zviera zastupuje/predstavuje tohto uctievača (Lv 1, Lv 4). Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac sa prinášali tieto obete. A raz za rok, na Deň zmierenia, veľkňaz zastupujúci celý národ priniesol obeť za seba a obeť za ľud (Lv 16).
Avšak na rozdiel od paschálnych obiet alebo obiet spoločenstva ani kňaz, ani ostatní ľudia obety nejedli. Boli to celé spaľované obety. Rok čo rok, desaťročie čo desaťročie, storočie čo storočie stála zástupná obeť v podobe zvieraťa v jadre vzťahu Izraelu a Boha. Na základe týchto obetí bola zakrytá hanba a odstránená vina. Keďže to zviera nieslo trest, ktorí si oni zaslúžili, nielen, že mohli žiť ďalej, ale Boh ich prijímal. Až do najbližšej chvíle, keď zhrešili. Až do najbližšieho Dňa zmierenia. Potom sa proces opakoval.
Problémom nie je, že tieto obety by boli brutálne alebo nehodné Boha. Problémom je, že boli neúčinné. Avšak od samého začiatku to boli náhrady, čo Boh poskytoval. Od smrti zvierat na zakrytie hanebnej nahoty Adama a Evy cez náhradu za Izáka po bezchybného paschálneho baránka a chrámové obety nás tieto čiastočné, dočasné a nakoniec neúčinné náhrady mali niečo naučiť. Boli to typy a tiene dokonalej náhrady, ktorá mala prísť.
Autor Listu Hebrejom všetky vlákna tohto príbehu spája v Hebrejom 10. Zvieratá boli nemysliaci a neochotní zástupcovia. Avšak Syn vyhlasuje, že jeho obeť je dobrovoľná a zároveň úplne poslušná. Zvieratá bolo treba obetovať opakovane. Avšak Syn „priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha.” Zvieracie obety a kňazi, ktorí ich prinášali, nemali žiaden trvalý život, ktorý by mohli komukoľvek dať. Celý príbeh Biblie, celé dejiny vykúpenia, sú príbehom Boha, ktorý dáva zástupcov svojmu ľudu, aby prikryli ich hanbu a niesli súd, ktorí si oni zaslúžili, aby ich mohol prijať.
Celý čas však Božím plánom a zámerom nebolo iba poskytnúť toho zástupcu, ale byť tým zástupcom v osobe svojho Syna, niesť na sebe trest, ktorý sme my niesť nedokázali, a hanbu, ktorú sme nedokázali prekonať. Zástupná obeť zmierenia nie je iba logický konštrukt, ani obludná deformácia Božieho charakteru. A neexistuje strhujúcejší príbeh. Príbeh zástupnej obete zmierenia je totiž príbehom vášnivého prejavu Božej lásky. Je to vrchol jeho slávy.
Kazatelia, rozprávajme ľuďom ten príbeh. Nech sme v Písme kdekoľvek, nepremeškajme príležitosť upozorniť na náznaky a tiene, prípravu i príchod zástupcu, ktorého nám pripravil Boh.
V prípade, že neveríte v dar jazykov, alebo ste mali nejakú negatívnu skúsenosť s charizmatickým hnutím, povzbudzujeme vás, aby ste študovali Písmo s otvorenou mysľou. Ak túžite po dare jazykov, modlite sa zaň s vierou, kým ho neprijmete. Ježiš povedal v Lk 11,13: „Ak teda vy, súc zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o koľko skôr dá Otec z neba Svätého Ducha tým, ktorí ho prosia!“ (ROH) Potrebujeme si uvedomiť, že dar jazykov má Boh pre každého, kto po ňom túži. Ak ste už prijali dar jazykov, používajte ho každý deň. Samotný Pavol sa pochválil, ako často a veľa hovorí v jazykoch: „Ďakujem svojmu Bohu, že viacej hovorím jazykmi ako vy všetci…“ (1 Kor 14,18; ROH)
Je pre teba niekedy ťažké, obhajovať Boha verejne? Nájdi si tiché miesto a dôkladne premýšľaj o tom, čo chceš povedať.
Otázky pre kresťanov - Ktorý výklad Biblie je ten správny?
Čo Biblia hovorí o Bohu?
Biblia existenciu Boha nedokazuje; Boh tam jednoducho je a opak tvrdí len blázon (porov. Žalm 14,1 a 53,1). Bezpochyby áno. Prejavuje sa však inak ako v živote našej generácie, preto si ju netrúfam porovnávať. Tuším, že tie ich spôsoby žitia viery sú v dnešnom svete efektívnejšie a majú širší dopad na spoločnosť a prírodu ako tie naše.
tags: #budte #kedykolvek #pripraveni #obhajit #biblia