Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 39-45) prináša podobenstvo, v ktorom Ježiš hovorí o smietke v oku brata a brvne vo vlastnom oku. Majster nás varuje pred týmto prejavom nedostatku pokory semitskou hyperbolou o „smietke v cudzom oku a brvne vo vlastnom“.
Smietka v oku je veľmi dráždivá, bráni človeku vidieť a nedá sa odstrániť bez pomoci iných. Oveľa väčšiu slepotu a nepríjemnosť však spôsobuje celý trám; viedol by dokonca k posmechu pred druhými, ktorí by poukazovali na dôkazy našich vlastných nedostatkov.
Kontext a výklad
V evanjeliu Ježiš vyzval k vrcholnej láske voči našim nepriateľom a tým, ktorí nás nenávidia (Lk 6, 27-38). Teraz Majster vyzýva na rovnaký stupeň hrdinstva v každodenných situáciách ďalšou krátkou zbierkou výrokov. Ak máme žiť v porozumení a odpustení s tými, ktorí nás prenasledujú alebo nami pohŕdajú, ešte viac musíme s krajnou jemnosťou a pokorou zaobchádzať s tými, ktorých nám Boh postavil do našej blízkosti. Majúc na pamäti to, čo svätý Josemaría vtipne vysvetlil: že „nikto nebude posvätený prostredníctvom Jána z Indie, ale podľa toho, ako sa budeme správať k ľuďom, ktorých máme po svojom boku“.
Ježiš nás predovšetkým varuje pred rafinovaným a častým nebezpečenstvom v našom styku s druhými: postupným zabúdaním na vlastné chyby, zatiaľ čo my zameriavame svoju pozornosť na chyby druhých a dokonca na ne premietame svoje vlastné. Ale „môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy?". Je slepý, lebo nemôže pomôcť druhým, keďže najprv nebojuje proti vlastným chybám.
Riešenie a aplikácia
Riešenie tohto nebezpečenstva je jasné: osobné spytovanie svedomia, pokorné a usilovné, a pochopenie plné lásky k druhým. Takto vysvetlil svätý Josemaría postoj, ktorý od nás žiada Ježiš: „Každý z nás má svoj charakter, svoje osobné preferencie, svoj temperament - občas aj negatívny temperament - a svoje nedostatky. Každý z nás má vo svojej osobnosti aj príjemné veci, a pre to a z mnohých iných dôvodov ho možno milovať. Spoločný život je možný vtedy, keď sa každý snaží napraviť svoje nedostatky a snaží sa prekonať chyby druhých: inými slovami, keď existuje láska, ktorá prevažuje a prekonáva všetko, čo by mohlo byť falošným dôvodom na odlúčenie alebo rozchod. Na druhej strane, ak sa malé protiklody dramatizujú, ak ľudia sa začnú vzájomne obviňovať, potom niet pokoja a hrozí zabitie lásky“.
Ako hovorí apoštol Ján, Ježiš nás žiada, aby sme sa navzájom milovali „len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18). Môže byť ľahké odsudzovať chyby druhých. Ťažšie, ale oveľa účinnejšie je povzbudiť druhých k náprave príkladom a svedectvom nášho osobného zápasu. Možno aj preto Ježiš v tomto evanjeliu poukazuje na to, že stromy sa poznajú po ovocí. A neexistuje dobrý strom, ktorý by niesol zlé ovocie, ani naopak: neexistuje zlý strom, ktorý by prinášal dobré ovocie. Ježiš nás povzbudzuje, aby sme mali srdce ako On, ktorý svoju nesmiernu lásku dokazuje skutkami.
Ako vysvetľuje pápež František, „to, či je človek pravým kresťanom, sa pozná tak, ako sa strom spozná podľa ovocia“. V spojení s Ježišom „sa milosťou Ducha premieňa celá naša osoba: duša, rozum, vôľa, city, ale aj telo, pretože sme jednotou ducha a tela. Dostávame nový spôsob bytia, Kristov život sa stáva naším vlastným: môžeme myslieť ako on, konať ako on, vidieť svet a veci Ježišovými očami“.
Čo sa stane, keď sa modlíš túto MODLITBU POKÁNIA? ✝️ Úprimné POKÁNIE nesie SILU
Podobenstvo o vytrvalej modlitbe
Evanjelium podľa Lukáša (Lk 18, 1-8) hovorí o tom, ako sa treba stále modliť a neochabovať. Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo o vytrvalej modlitbe.
V predchádzajúcej kapitole Lukášovho evanjelia Ježiš hovoril o príchode Božieho kráľovstva na konci čias. Pokračujúc v tej istej téme, teraz sa pýta: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (v. 8). Týmto podobenstvom, ktoré sme práve čítali, poukazuje na to, že mnohí z jeho nasledovníkov, ľudia, ktorí sa modlia, nemajú možno takú pevnú a silnú vieru, ako si myslia, a chce ich niečo naučiť.
S myšlienkou na nich a na nás Ježiš navrhuje podobenstvo s dvoma hlavnými postavami: nespravodlivým sudcom a chudobnou vdovou, ktorej sudca nevenoval pozornosť. Vdova z tohto podobenstva, keď videla, že sudca jej nevenuje pozornosť, uchýlila sa k jedinému postupu, ktorý mala k dispozícii: vytrvalo, ba až otravne naliehala, až kým sudcu nepresvedčila. Ten, unavený z jej prosieb, nakoniec súhlasí s tým, čo nedokázala dosiahnuť ani úcta k Bohu, ani k ľuďom: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári“ (v. 5).
Ježiš nás uisťuje, že Boh nás počuje od prvého okamihu, aj keď máme chvíle únavy a sklamania, keď sa nám zdá, že naša modlitba je neúčinná. Pán nás vždy počúva a pozná naše ťažkosti, ale vie lepšie ako my, čo potrebujeme, a že niekedy je lepšie, ak odloží svoju odpoveď, aby nám dal čas potrebný na rozlíšenie toho, čo je pre nás najlepšie.