Byť dlho na smrteľnej posteli: Príčiny a dôsledky

Téma umierania a smrti je často tabuizovaná, no existuje aspekt, ktorému sa vyhýbame ešte viac: odpúšťanie. Uvedomenie si pozitívnych dôsledkov odpustenia pre nás samých a ako veľmi nám neodpustené zranenia môžu ubližovať, je kľúčové. Väčšina z nás si so sebou nesie zranenia z detstva, dospievania alebo aktuálnych medziľudských vzťahov. Niekedy zraňujeme aj my sami, nechtiac, a preto potrebujeme odpustenie.

Lucia Martinčeková, doktorandka na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, sa venuje téme odpúšťania. Jej výskum sa špecializuje na odpustenie u rodičov po strate dieťaťa.

Pohľad psychológa na odpúšťanie

Ak na túto tému hovoríte s ľuďmi, aké sú ich reakcie? Je to veľmi individuálne. Niekedy som prekvapená, ako téma odpustenia ľudí zaujme, inokedy mám pocit, že je to príliš „náročná téma". Myslím si, že každý si so sebou nejaké zranenie prinášame, nie vždy sa však chceme konfrontovať s bolesťou tohto zranenia. Preto niekedy o odpustení nechcú hovoriť práve tí ľudia, ktorí si so sebou prinášajú najväčšie zranenia. Niekedy si ľudia nesprávne myslia, že odpustenie nás „núti" zostať vo vzťahu s človekom, ktorý nám ubližuje, a preto o ňom ani nechcú počuť. Inokedy ľudia odpustenie spájajú iba s vierou či konkrétnym náboženstvom.

Prečo je táto téma taká ťažká? Myslím si, že ako ľudia máme prirodzenú tendenciu vyhýbať sa bolesti a utrpeniu. A odpustenie ide ruka v ruke s utrpením. Samozrejme to závisí od hĺbky zranenia, ale vždy je pri zranení prítomná nejaká bolesť, či už v podobe smútku, sklamania alebo hnevu. Často sa s bolesťou nechceme konfrontovať, povieme ,,to už je za mnou", ,,to už neriešim, bolo to dávno" a niekedy sme prekvapení, ako nevyriešené veci vedia vyplávať na povrch aj po rokoch. V detstve nás učia, že keď sa s niekým pohneváme, máme povedať prepáč a ,,odpustiť", čiže čím skôr urovnať vzťah. Nikto sa nás však už ďalej nepýta, či v nás nezostalo nejaké neodpustené zranenie.

Čo v skutočnosti znamená odpustiť? Odpustenie je proces, je to postupné vzdanie sa bolesti zo zranenia, ktorá sa môže prejavovať hnevom, smútkom, frustráciou, sklamaním, vyhýbaním sa druhému, opakovanými myšlienkami na zranenie, podráždenosťou, atď. a nahradenie týchto bolestivých emócií, myšlienok a správania súcitom, empatiou voči tomu kto nás zranil (to môžeme byť aj my sami), zhovievavosťou, niekedy aj láskou. Odpustenie nás nezbavuje zranenia ako takého, nevymaže spomienku. To, čo sa stalo, bolo a aj vždy zostane nesprávne.

Odpúšťanie je proces, nie jednorazový akt.

Kedy a ako vieme skutočne odpustiť?

Odpustiť niekedy nevieme preto, že sa nám druhý neospravedlní, čakáme, že urobí prvý krok, že sa zmení. Inokedy si môžeme myslieť, že odpustenie je prejavom slabosti. Bojíme sa opätovného zranenia. Alebo si povieme ,,on (ona) mne ublížil (ublížila), prečo by som mal byť ja ten, čo odpúšťa?" Odpustenie je však v skutočnosti prejavom sily, niekedy až hrdinstva. Určite. Zvlášť v tomto prípade je to dobré pre nás. Ak neodpustíme, ubližujeme tým hlavne sebe. Ak čakáme na ospravedlnenie druhého, dávame príliš veľa rozhodovacej právomoci o tom, ako sa cítime my, do rúk druhému človeku. Ak sa druhý neospravedlní a neprizná si chybu, je to bolestivé, ale my ho k tomu nijako nedonútime. To, ako na to budeme reagovať, je však iba na nás.

Avšak, nie vždy je dobré sa s druhým človekom zmieriť. Pokiaľ vieme, že druhý nás opakovane zraňuje a svoje správanie nemení, nemusí byť vhodné sa zmieriť, teda obnoviť s ním vzťah. Niekedy to nie je možné a ani odporúčané. Na to, aby fungoval vzťah dvoch ľudí po závažnejšom zranení je potrebné viac ako len odpustenie na jednej strane. Často je treba aby došlo k priznaniu chyby, oľutovaniu, zmene správania. Niekedy ani tak nemáme problém s odpustením, no bojíme sa opätovného sklamania, straty dôvery. Niekedy je naozaj náročné vedieť, kedy povedať „už dosť". Kedy sa oplatí dať druhú, prípadne tretiu šancu a kedy nám už vzťah s druhým viac ubližuje ako pomáha.

Myslím, že vo všeobecnosti platí, že ak nám vzťah s druhým viac ubližuje ako pomáha, je potrebné zamyslieť sa, či má ďalej význam ostať v takom vzťahu. To je veľmi individuálne. Poznám ľudí, ktorí odpustili vrahovi ich dieťaťa a je mi ťažko posúdiť, či existuje niečo strašnejšie. Z histórie vieme o viacerých takých príkladoch ,,hrdinstva". Corrie ten Boom odpustila dozorcom SS, ktorí týrali ju aj jej sestru, ktorá zomrela v koncentračnom tábore. Nie vždy však odpustenie znamená, že sa s človekom, ktorý nám tak veľmi ublížil, spriatelíme, že mu môžeme opäť dôverovať. Zvlášť v takýchto prípadoch odpúšťame akoby ,,v bezpečí", tam kde nie sme ďalej ohrozovaní druhým. Odpúšťame preto, že je to dôležité pre náš pokoj v duši.

Čo keď nám niekto veľmi ťažko ublížil? Alebo našej rodine, blízkym. Áno, tento pocit sa vyskytuje napr. práve u rodičov po strate dieťaťa. Niektorí rodičia sami povedia, že vrahovi neodpustia, lebo by tak zradili ich dieťa. Iní povedali, že odpúšťajú vrahovi preto, lebo je to spôsob, ako si uctiť ich dieťa. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že aj tí ľudia ktorí odpustia, neospravedlňujú závažnosť skutku, ktorý bol vykonaný. Ten navždy zostane strašným. Nehovoria teda, že ,,však sa nič také strašné nestalo". Hovoria však, že napriek tomu, čo strašné sa stalo, rozhodol som sa nepridávať k nenávisti a dať viac dobra do sveta.

Odpustenie nielen dávame, ale ho aj potrebujeme. No požiadať o odpustenie nie je vždy jednoduché. Niekedy sa príliš hanbíme za to, čo sme urobili a radšej to tlačíme pred sebou, než aby sme poprosili o odpustenie. Prečo? Prosba o odpustenie súvisí aj s našou pokorou a zraniteľnosťou. Koľko jej vieme zniesť. Keď prosíme o odpustenie, ideme s kožou na trh a uvedomujeme si, že druhý nás môže odmietnuť. A to bolí. Pokiaľ sme takéto odmietnutie v minulosti zažili, zvykneme sa báť o to viac. Niekedy, ako hovoríte, sa môže prejavovať aj pýcha, ako sa niekedy hovorovo povie, že je človeku prednejšie jeho ,,ego". Otázne je, čo je za tým.

A čo keď sa veci stali už dávno, no nás to stále „tlačí". Jedným zo zaujímavých faktov o odpustení je to, že nie vždy súvisí s časom od udalosti. To znamená, že ľudia sa aj po rokoch môžu veľmi hnevať na osobu, ktorá im ublížila pred rokmi. Veľakrát počujeme o tom, že ľudia na smrteľnej posteli sa trápia s neodpustením niekomu, kto im ublížil roky dozadu. Po rozvode môžu partneri voči sebe prežívať zášť niekoľko ďalších rokov. Takže moja odpoveď by bola, začať takéto veci riešiť, kým nie je neskoro. Pokiaľ je možnosť vyrozprávať si to s druhým, pokúsiť sa o to.

Pre väčšinu ľudí je odpustenie sebe náročnejšie a má to niekoľko dôvodov. Zatiaľčo s druhým človekom, ktorý nás zranil, sa už nikdy nemusíme stretnúť a vieme sa tak aj ľahšie vyhnúť pripomienkam na zranenie, sami so sebou sme stále. Sme akoby stále konfrontovaní s tým, čo sme vykonali. To je individuálne, ale platí, že čím je zranenie závažnejšie, tým je zvyčajne náročnejšie odpustiť samému sebe. Často sú to napríklad zranenia po strate blízkeho, kedy ľudia neurobili niečo čo mali, nepovedali niečo čo mali alebo povedali niečo čo nemali. Ako sa s tým dá vysporiadať?

Veľmi dôležitým krokom odpustenia sebe je náprava správania. Odpustiť si len tak, hodiť niečo akoby za hlavu, nie je úprimným odpustením. Odpustenie sebe by malo byť sprevádzané úprimným záväzkom o zmene správania a jeho naprávaním. Často pomôže požiadať o odpustenie, niekedy ľudia žiadajú Boha (alebo čokoľvek v čo veria), inokedy je to aj človek, ktorému ublížili, pokiaľ to je možné. Dôležité je úprimné ospravedlnenie. Pomôcť môže tiež pestovanie empatie a súcitu voči sebe, tak ako ich pestujeme voči druhému pri odpustení druhému. Uvedomovanie si, že nie preto, čo sme urobili, ale napriek tomu, čo sme urobili, máme hodnotu ako človek. Pomôcť môžu rôzne techniky, napr. napísanie listu človeku, ktorého sme zranili, aj keď ho nepošleme. Určite pomôže, ak si nájdeme dôverného človeka, ktorému môžeme ,,náš príbeh" vyrozprávať. Pokiaľ je zranenie závažné a nevieme sa s ním vysporiadať sami, je dobré vyhľadať odbornú pomoc, ktorá nás bude aj v tomto procese odpustenia sebe sprevádzať.

Odpúšťanie je pri umieraní často jedným z kľúčových dejov. Tvárou v tvár večnosti si uvedomujeme malichernosti minulých sporov, chceli by sme sa rozlúčiť oslobodení od ťažoby minulých zlyhaní, či príkorí, dať vedieť, že sme odpustili, požiadať o odpustenie. Tomuto kroku však bránia mnohé bariéry. Ak nie je možné stretnúť sa s druhým človekom, byť prítomný pri človeku, ktorého chceme požiadať o odpustenie, môžeme tak urobiť aspoň v duchu. Nezriedkavý scenár hovorí, že si všetko uvedomíme až po odchode blízkeho, keď sme „prepásli príležitosť". Možno sme aj chceli, no nešlo to. A potom umrel a nám to zrazu všetko došlo. Prečo to tak je?

Myslím si, že pokiaľ si človek niečo najskôr nespracoval sám v sebe, v tichosti, o to ťažšie to bude konfrontovať s druhým človekom. Ak je stále plný hnevu a pocitu nespravodlivosti, možno druhého ani nechce s týmto pocitom zaťažovať. Preto pokiaľ to možné je, je dôležité takéto veci začať riešiť v sebe a vyriešiť ich aj voči zomierajúcemu.

Pocity viny, výčitky, hnev voči sebe aj iným sú veľmi častým sprievodcom po strate, bez ohľadu na to, či sú opodstatnené. Určite áno, odpustenie súvisí s lepším prispôsobením sa strate, aj keď samozrejme nie každý si potrebuje odpustiť alebo potrebuje odpustiť niekomu inému. V našom nedávnom výskume sa ukázalo, že odpustenie u rodičov po strate dieťaťa viedlo k nižšej depresii, hnevu, úzkosti, či vyššiemu posttraumatickému rozvoju, teda schopnosti nachádzať benefity v bolestivých, traumatických udalostiach. Odpustenie však neodstráni smútok zo straty.

Je obdobie smútenia za blízkym človekom ovplyvnené tým, ako dokážeme odpustiť? Povedala by som, že proces smútenia a proces odpustenia spolu súvisia. Odpustenie môže pomôcť vyriešiť zármutok efektívnejšie. Niekedy človek venuje príliš veľa svojej energie hnevu na iného. Odpustenie môže pomôcť zamerať sa viac na smútenie, na spomínanie na toho, koho sme stratili. Hnev ako taký je po strate prirodzený. Nebezpečným sa stáva, ak je nevyriešený alebo trvá príliš dlho. Tiež je dôležité povedať, že nie každý prežíva hnev a to je samozrejme v poriadku.

V známej piesni sa spieva „odpustené, no nezabudnuté". Pieseň odráža skutočnú povahu odpustenia. Odpustiť neznamená zabudnúť, ale pamätať si inak. Necítiť pri spomienke toľko bolesti, hnevu, nenávisti. Nezatvárať oči pri spomienke. Vedieť, že sa z nej človek niečo naučil, nájsť v nej nejaký zmysel. A to je veľmi dôležité. Odpustenie ale nespôsobí, že si niečo prestaneme pamätať. Snažiť sa zabudnúť by bolo nezdravé.

Náhla smrť športovcov

Rozoberme si teda bližšie, komu a prečo niečo takéto hrozí najviac, z pohľady vedy a odborníkov.

• Geneticky viazané srdcové poruchy
  • Hypertrofická kardiomyopatia
  • Arytmogénna dysplázia pravej komory
  • WPW syndróm
  • Syndróm dlhého QT
  • Brugada syndróm
  • Katecholaminergná komorová tachykardia
  • Vrodené anomálie koronárnych tepien
  • Marfanov syndróm
• Myokarditída
• Úrazy a stavy po úraze
• Prasknutie výdute cievy (aneuryzmy) v mozgu či inom orgáne
• Smrteľné poruchy rytmu kvôli užívaniu zakázaných látok

Najčastejšia zistená príčina NSS u mladých športovcov je hypertrofická kardiomyopatia. Hypertrofia srdca znamená zväčšenie srdcového svalu.

Hypertrofia srdca u športovcov.

Čo je hypertrofická kardiomyopatia?

Existuje však porucha, pri ktorej sa srdce nezväčšuje prirodzene, ale patologicky. Je to práve hypertrofická kardiomyopatia. Zodpovedá až za polovicu NSS u športovcov a patrí k najčastejším vrodeným chorobám srdca. V polovici prípadov je geneticky podmienená. Srdce sa v tomto prípade zväčší nerovnomerne a neprimerane - nie je to normálna reakcia. Takto zväčšené srdce je náchylnejšie na vznik smrteľných porúch rytmu (arytmia). Práve arytmiu často spustí fyzická záťaž. Ostatné príčiny NSS viazané na gény sa prejavujú vznikom smrteľnej arytmie či infarktom u mladého človeka. Niektoré vieme zistiť vopred z bežných vyšetrení, iné nie.

Čo je myokarditída a na čo si dať pozor?

Myokarditída je zápal srdcového svalu. Býva na prvých priečkach príčin NSS u mladých športovcov, preto je dôležité o nej vedieť. Spôsobujú ju najčastejšie vírusy. Problémom sú príznaky myokarditídy, ktoré bývajú v niektorých prípadoch veľmi nevýrazné:

• zvýšená únava
• príznaky základnej infekcie: nádcha, kašeľ, teplota a pod.
• sťažené dýchanie
• opuchy nôh
• rytmie
• bolesti na hrudníku
• nevýkonnosť
• búšenie srdca

V liečbe myokarditídy je veľmi dôležitý fyzický odpočinok. Zabudnite na prechodené prechladnutia, naozaj si doprajte oddych. V prevencii myslite na očkovanie proti chrípke či covidu.

Poznáte commotio cordis - otras srdca? Commotio cordis - komócia srdca alebo otras srdca je veľmi zriedkavou príčinou náhlej smrti u športovcov. Vzniká po náraze do hrudníka s následným vznikom smrteľnej arytmie.

Poškodenie srdca nedovolenými látkami

Anabolické steroidy môžu prispievať k zväčšeniu ľavej komory a zmene štruktúry srdca, čo v konečnom dôsledku môže viesť k srdcovej príhode a náhlej smrti. Nepriaznivo na srdce vplývajú aj rôzne rastové faktory. Krvný doping či užívanie erytropoetínu sa môžu spájať s rizikom náhlej srdcovej príhody.

Stimulanciá (napríklad kofeín alebo látky používané v liečbe ADHD alebo ilegálne dostupné) síce odbúravajú únavu, no môžu spôsobiť poruchy srdcového rytmu, a to dokonca smrteľné.

Raritne sa stáva, že náhla smrť nastane v dôsledku prasknutia mozgovej aneuryzmy. Aneuryzma je vydutina cievy, ktorá môže prasknúť napríklad pri zvýšení krvného tlaku (k nemu bežne a normálne dochádza aj pri fyzickej námahe).

Na aké príznaky si dať pozor?

Veľmi varovný je výskyt náhlej smrti (často uzavretá ako infarkt) v rodine v mladom veku alebo odpadnutie či pocit na odpadnutie počas fyzickej aktivity či naopak z ničoho nič v pokoji.

Dajte si pozor, ak pociťujete:

• búšenie srdca
• odpadli ste, najmä pri námahe či naopak v ľahu a v pokoji - varovný príznak!
• točenie hlavy pri námahe
• tlak na hrudníku
• dušnosť

Aké vyšetrenia pomôžu odhaliť riziko?

Každý športovec by mal pravidelne podstúpiť lekársku prehliadku. Ďalej urobí fyzikálne vyšetrenie - popočúva, preklepe, prehmatá, prezrie a urobí odbery krvi a moču.

Pri podozrení na patologickú štruktúru srdca je vhodné echokardiografické vyšetrenie - sonografia srdca. Lekár pri tomto vyšetrení vidí rozmery srdca, hrúbku jeho stien a spôsob, akým sa pohybujú. Taktiež môže zistiť objemy jednotlivých častí a spôsob, akým krv cez tieto úseky preteká.

Poruchy rytmu vidieť na EKG zázname, no často sa stáva, že vo chvíli natáčania záznamu žiadnu poruchu nemáte. Pravdepodobnosť záchytu zvýšite viacdňovým monitorovaním EKG, ktorému sa hovorí EKG holter.

Dá sa náhlej smrti zabrániť?

Je veľmi náročné zodpovedať na takúto otázku, pretože všetko závisí od príčiny a okolností náhlej smrti. Aj prax ukazuje, že niekedy nestačia ani preventívne vyšetrenia.

Castlemanova choroba

David Fajgenbaum bol úspešný športovec a študent medicíny. Zrazu sa niečo stalo. Ochorel. Zistiť diagnózu bolo pre lekárov veľmi náročné. Nakoniec znela Castlemanova choroba. V priebehu dvoch týždňov bol na smrteľnej posteli. Rodina videla to najhoršie. Štastím bolo, že študoval medicínu. Podarilo sa mu nájsť spôsob ako chorobu zastaviť. Odvtedy venuje všetok svoj čas výskumu tohto ochorenia.

Základným prejavom choroby sú zväčšené uzliny, ďalšími sú chorobná únava, horúčky, nočné potenie či úbytok hmotnosti. Taktiež sa môžu vyskytnúť opuchy, hromadenie tekutiny v brušnej dutine, poruchy krvotvorby, zväčšenie pečene a sleziny.

Castlemanova choroba zatiaľ nemá presne určenú príčinu. Rizikové faktory jej vzniku či to, do akej miery zaváži dedičnosť, sa snaží identifikovať výskum v oblasti Castlemanovej choroby. Diagnóza sa stanoví na základe vyšetrenia tkaniva z postihnutej lymfatickej uzliny.

Veľa liekov, ktoré udržujú pacientov s Castlemanovou chorobou pri živote, má vedľajšie účinky. Sú to najmä znížená imunita a vyčerpanosť. Liečba Castlemanovej choroby môže byť finančne náročná.

tags: #byt #dlho #na #smrtelnej #posteli