Čo je to svätá omša?

Svätá omša je srdce celej liturgie Cirkvi. Je vrchol a prameň celého kresťanského života. Aby sme dokázali odpovedať na otázky ohľadom svätej omše, musíme charakterizovať, čo svätá omša je. Bez toho sa totiž nedá odstrániť problém nepochopenia jej významu.

Svätá omša je obeta, ktorú ustanovil Ježiš Kristus. Obeta svätej omše je iniciatíva Ježiša Krista. Pápež Pius XII. v svojej encyklike Mediator Dei (1947) zdôrazňuje Božiu iniciatívu, ktorá sa aktualizuje vo svätej omši - je to Kristus sám, ktorý obetuje a je zároveň jedinou, dokonalou obetou. Boh chce spasiť všetkých a spása prichádza jedine skrze dokonalú obetu Ježiša Krista - najvyššieho a večného kňaza.

Boh sa dal človeku celý, preto pozýva človeka k plnosti prinášaním obety celého života, aby bol príjemný Bohu. Boh sa nezriekol človeka poznačeného hriechom a neschopného nájsť pokoj vlastnými silami. Vyšiel mu v ústrety novým spôsobom. Kristus tak Cirkvi zanecháva viditeľnú obetu, ktorou sa sprítomňuje krvavá obeta kríža.

Svätá omša v Jeruzaleme

Podstata a význam svätej omše

Svätá omša však nie je len akési symbolické vyobrazenie Kristovej smrti na kríži, podobne, ako keď nám nejaký obraz alebo kríž znázorňuje Kristovo utrpenie a smrť na kríži. Vo svätej omši sa práveže táto smrť reálne a nanovo uskutočňuje. Veď Ježiš je pri svätej omši reálne prítomný pod oboma spôsobmi. Symbolicky povedané: ako keby sme mali navlas presnú kópiu dokumentu, ktorý navyše overili štátne úrady. Len by nešlo o iný dokument, ale o ten istý - tak aj nekrvavá obeta nášho Spasiteľa sa nelíši od tej krvavej, naopak, je s ňou identická. Svätá omša je teda tou istou obetou, akú Ježiš priniesol na kríži.

Kristus už pri Poslednej večeri zamýšľal ustanoviť obetu, čomu nasvedčuje hlavne to, že túto večeru naplánoval v čase, keď sa prinášala obeta veľkonočného baránka. A použil dokonca podobné slová ako Mojžiš, keď uzatváral zmluvu s Bohom. Bije pritom do očí, že jeho prehorké utrpenie a smrť nasledujú bezprostredne po Poslednej večeri. Naznačuje nám to, že obe veci - Posledná večera i smrť na kríži - predstavovali jednu a tú istú obetu.

Ak má byť kresťanské náboženstvo najdokonalejším zo všetkých náboženstiev, malo by mať aj najsilnejšiu formu adorácie, poklony. Znamená to, že by malo mať obetu. V opačnom prípade by sa nevyrovnalo ani len ostatným náboženstvám. Ak by v Katolíckej cirkvi neexistovala žiadna obeta, nemohli by sa naplniť viaceré predobrazy a proroctvá Starého zákona. Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev.

Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť od významu obety. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.

Najprorockejší predobraz slávenia obety v súčasnej podobe je príbeh z knihy Genezis, kde Abrahám sa vydá na cestu a ako prichádza do územia, kde dnes sa nachádza Jeruzalem, vyjde mu v ústrety kráľ Melchyzedech, ktorý mu prináša chlieb a víno. Melchydezech bol kráľom Salome, čo dnes je oblasť miesta na ktorom sa nachádza Jerusalem. Dovtedy svet poznal krvavé obety, predovšetkým obety zvierat. Primitívne kmene prinášali aj obety ľudí. Melchyzedech priniesol nekrvavú obetu v podobe chleba a vína. Takto sa Melchyzedech môže oprávnene považovať za predobraz Ježiša Krista.

Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov. Logikou každej obety je, že nevinný platí za hriech vinného.

Počas dňa sa uskutočňovali dve obety. Jedna ráno a jedna večer. Samotné postavenie Chrámu, ktorý bol postavený približne 1000 rokov pred Kristom, bolo dôležité práve pre centrálne prinášanie obety a to na mieste, kde Abrahám postavil oltár pre obetovanie syna Izáka, a kde kráľ Melchyzedech priniesol nekrvavé obety v podobe chleba a vína.

Povinnosť prinášať obety na tomto mieste nevymýšľa ani v čase života Ježiša Krista. Boh od židovského národa neustále žiadal prinášať túto obetu, ako nie dostatočnú, ale ako potrebnú symboliku tej najväčšej obety, ktorá sa mala udiať. Jediný život, prečo Ježiš prišiel na túto zem, bolo priniesť túto jednú jedinú obetu.

Ježiš Kristus ako Baránok Boží

Pre katolíkov je týmto baránkom Ježiš Kristus, čo na Svätej omši priamo vyjadrujeme slovami “Hľa baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.” Pri čítaní evanjelia podľa Jána vidíme ďalšie jednoznačné zosobnenia Ježiša s pravým baránkom.

Druhý veľavravný údaj je, keď Ján píše, že kosť mu nebula zlomená. Prečo je to dôležité? Ak sa vrátime ku knihe Exodus, kde Boh dáva židom presné inštrukcie ako majú židia postupovať pri obetovaní baránka, dôraz je daný, aby pri jedení nebola baránkovi zlomená kosť. Ján opäť zdôrazňuje, že nebola pri ukrižovaní zlomená Ježišovi kosť, ako bolo zvyklom v tom čase pre ľudí umierajúcich na kríži.

Obeta, ktorú podľa Božieho príkazu museli prinášať židia však nebola dostatočná. Keď obeta všetkých zvierat ktorú by boli uskutočnili židia by nestačila na odčinenie dedičného hriechu, prečo ju potom mali židia vykonávať? Akú mala potom táto obeta význam a logiku, keď nedokázala odčiniť hriech? Jej zmyslom bolo pripraviť židov na príchod a obetovanie skutočného a konečného Baránka.

Baránok Boží

Toto je odpoveď aj pre dnešných veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú povedať, že už je iná doba a nemusím robiť niečo podľa predpísaného scenára. Načo spoveď pred kňazom? Prečo sa nemôžem vyspovedať ja sám pred Bohom? Odpoveď je presne tá istá, ako bola aj pre židov pred tisícimi rokmi. Lebo to Boh tak žiada.

Má v sebe Ježiša. Má v sebe Boha. Je to nevyslovné požehnanie môcť dostať telo a krv Ježiša Krista na Katolíckej svätej omši.

Svätá omša ako sprítomnenie Ježišovej obety

To, čo pod svätou omšou Katolícka cirkev rozumie je skôr obeta svätej omše. Základným prvkom každej obety aj v pohanskom svete je výmena života jedného za život druhého. Niekto príde o svoj život, aby ten druhý ho mohol získať a uchovať. Preto nám Ježiš hovorí, že nemá nikto väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za druhého človeka. Základom katolicizmu je práve logika, že nevinný trpí za vinného a to tak, aby sa z vinného mohol stať nevinný v čase, ktorý mu bol touto obetou darovaný.

Chcieť uctievať Boha a vylúčiť z uctievania obetu je nezmyslom. Aj pohanské kultúry vedeli, že vzťah so stvoriteľom nie je rovnocenný. My sme dlžníci a dlžník sa snaží aspoň čas splatiť. Predstavte si len keď ste pozvaní priateľom na návštevu. Necítite potrebu aspoň niečo priniesť? Niekto urobil obetu pre Vás, že pripravil večeru, upratal dom a preto cítite potrebu priniesť protiobetu.

Od prvého dňa histórie cirkvi byť kresťanom znamenalo byť katolíkom. A univerzálnou črtou všetkých kresťanov bola účasť na svätej omši. Čo urobil Ježiš prvý deň po zmŕtvychvstaní? Slúžil svätú omšu. Svätá omša sa skladá z liturgie slova a z premenenia. Uvedomme si, že prvé čo Ježiš urobil, bolo slávenie svätej omše. Myslime na to vždy, keď budeme meškať na svätú omšu alebo z nej budeme skoro odchádzať. Toto sa však deje, pretože ľudia nerozumejú čo sa deje na svätej omši.

Prečo som katolíkom? Pretože je to jediná cirkev, ktorú založil priamo Ježiš Kristus, ktorý bol Boh. A po druhé, lebo to dáva zmysel. Aký dáva zmysel nebyť členom cirkvi, ktorú priamo založil Ježiš Kristus a byť členom nejakého spoločenstva, ktoré založil človek? Vy sa však nemôžete pozerať na ľudí, ktorí ju tvoria, ale na jej zakladateľa, na Ducha Svätého, ktorý ju udržuje a na sviatosti, ktoré cez ňu k Vám prúdia. To je to božské čo Cirkev robí Božou.

Svätá omša je pre nás kresťanov sprítomnením Ježišovej obety na kríži za naše hriechy, a to nekrvavým spôsobom. Preto je jej hodnota z duchovného pohľadu nevyčísliteľná a, samozrejme, ľudsky nezaplatiteľná. Svätú omšu si teda nemožno „kúpiť“.

Milodar a úmysly svätých omší

Kódex kánonického práva (KKN) hovorí o milodare venovanom na slávenie omše o. i. toto: „Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel.“ (Kán. 946) Na Slovensku je zvykom obetovať milodar za odslúženie sv. omše podľa úmyslu veriacich približne nie menej ako vo výške 5 €, čo odporúča aj Konferencia biskupov Slovenska.

Prosbu o odslúženie svätej omše sprevádzame konkrétnym úmyslom. Najčastejšie máme na mysli konkrétnych ľudí - živých alebo zosnulých a ich dobro. Časné a večné. V zmysle už napísaného správny a vhodný spôsob úmyslov svätých omší je usmerniť úmysel na Krista - aby pritiahol, respektíve priviedol konkrétnu osobu k sebe, aby bola vykúpená. Žiada sa od nás viera a túžba.

V tomto duchu usmerňuje kňazov a veriacich Kódex kánonického práva (kánon 901): „Kňaz má právo obetovať omšu za kohokoľvek, tak za živých, ako aj za zomrelých.“ Život prináša rôzne momenty, preto je vždy na mieste pastoračná múdrosť a rozlišovanie. Je správne upovedomiť kňaza, ak ide o odslúženie svätej omše za člena iného náboženstva či denominácie.

Rôzne druhy svätých omší

Pre ľahšiu orientáciu a kvôli možnosti, aby si každý veriaci mohol slobodne vybrať oblasť podpory diel v Cirkvi v zmysle citovaných predpisov KKN, používame rôzne označenia pre sv. omše (nazývame ich typy), ktorých odslúženie sprostredkovávame:

• Individuálne - sú to omše slúžené na určený úmysel. Úmysel svätej omší môže byť zadaný za žive a za zomrelé osoby.
• Gregoriánske - je to 30 sv. omší slúžených za sebou bez prerušenia za jednu zosnulú osobu.
• Na spôsob gregoriánskych: je to 30 sv. omší slúžených každý deň bez prerušenia za žive osoby.
• Večne: sú to spoločné sväté omše. Na základe privilégia udeleného Svätou stolicou slúžia pallotíni každý deň tri sväté omše za všetkých živých i zosnulých dobrodincov a priaznivcov Spoločnosti.
• Májové: sú to spoločné sväté omše. Počas celého mesiaca máj slúžia pallotíni osemnásť sv. omší každý deň na všetky zadané úmysly.
• Novembrové: patria do spoločných sv. omší. Počas celého mesiaca november slúžia pallotíni každý deň dvadsať štyri sv. omší za všetkých zosnulých nahlásených v danom roku.
• Kibeho: sú to spoločne sv. omše. V každú poslednú sobotu v mesiaci slúžia pallotíni, v mariánskom pútnickom meste Kibeho (Rwanda) svätú omšu na všetky úmysly zaslane s týmto označením: prosby a poďakovania k Panne Márii Matke Slova z Kibeho.
• Pallotínske: patria do spoločných sv. omší. Sv. omša k úcte sv. Vincenta Pallottiho slúži sa len 22. januára.

Historický vývoj svätej omše

Ak má byť kresťanské náboženstvo najdokonalejším zo všetkých náboženstiev, malo by mať aj najsilnejšiu formu adorácie, poklony. Znamená to, že by malo mať obetu. V opačnom prípade by sa nevyrovnalo ani len ostatným náboženstvám. Ak by v Katolíckej cirkvi neexistovala žiadna obeta, nemohli by sa naplniť viaceré predobrazy a proroctvá Starého zákona. Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev.

Sv. omša nie je teda nič iné ako vyplnenie toho božského príkazu, nič iné ako ustavičné opakovanie, obnovovanie a pokračovanie tej obety, ktorú Ježiš Kristus večer pred svojím trpkým umučením ustanovil a obetoval. Sv. omša je ustavičná obeta nového zákona, v ktorej sa Kristus Pán pod nekrvavým spôsobom obetuje tak, ako sa kedysi obetoval na kríži krvavým spôsobom. Ona je skutočným obnovovaním poslednej večere i skutočným obnovovaním obety božského Vykupiteľa na kríži.

P. Heinrich Müller S. V. D. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu. Na svätej omši sa stretávame so všemohúcim Otcom. Aby sme dokázali „nudiacim“ sa odpovedať, musíme charakterizovať, čo je svätá omša. Bez toho sa totiž nedá odstrániť ich problém. Svätá omša je srdce celej liturgie Cirkvi. Je vrchol a prameň celého kresťanského života (LG 11). Aj pobožnosti sú vtedy dobre vykonávané, keď u veriacich vzbudzujú túžbu po zjednotení sa s eucharistickým Kristom. Svätá omša sa najčastejšie slúži v kostole. Kresťanské kostoly sa začali budovať ako symbol Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo Cirkvi. Ale najdôležitejšie je uvedomiť si ku komu ideme. Teda na prvom mieste nie je dôležité kam, ale ku komu. Preto si aj ony nachádzajú čas na stretnutie s ním. Nechcú iných rušiť neskorým príchodom na bohoslužbu, preto prichádzajú v dostatočnom predstihu. I štruktúru slávenia v spoločenstve, do ktorého vstúpil. Dôležitým predpokladom toho, aby sme sa nenudili na svätej omši je hneď úvodné dokonalé prežitie: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Začíname vyznaním viery, keď urobíme na sebe znak svätého kríža. Bývalý sekretár Kongregácie pre Boží kult a sviatosti Albert Malcolm Ranjith Patabendige sa vyjadril takto: „Je mi do smiechu, keď počujem mojich priateľov hovoriť, že niektorý kňaz je svätý kvôli jeho homíliám, alebo preto, ako rozpráva. Ako zdôrazňuje Albert M. R. Svätá omša je veľká katechéza o modlitbe. Nebojme sa položiť si otázku: Aký cieľ sledujem účasťou na svätej omši? A pokračujme: Ako sa k nemu dostať? Je potrebná obrovská aktivita, v ktorej jedna činnosť nadväzuje na druhú. Prvý cieľ našej účasti na svätej omši je vytvorenie spoločenstva lásky a harmónie. Dôležité je, aby nik z nás nekazil tvár spoločnosti ako Božieho ľudu. Človek s ľahkým srdcom dokáže potom spievať alebo modliť sa skvelý hymnus: „Sláva Bohu na výsostiach...“ Je to hymnus zvelebovania Boha jediného v Trojici. Každý môže do neho vložiť to, čo považuje za vhodné: - veci osobné, rodinné, susedské, - problémy Cirkvi, vlasti, sveta, - vzdávanie vďaky, odmeny, prosby. To je príprava na dobré počúvanie Písma. Boh sa nám dáva poznať vo svojom zjavenom a napísanom slove a komunikuje s nami. Odpoveď na počuté jehomília - výklad Božieho slova alebo komentár k nemu. Ako hovorí aj Svätý Otec, homílie sa majú dotýkať exkluzívne katechetického aspektu. Nemôžu byť zbytočným táraním. Modlitba veriacich, to je hlas ľudu. Ich prosby sa nesmú týkať osobných záležitostí, ale vždy musia mať na zreteli spoločné dobro. V takej vznešenej spoločnosti, akou je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii v spoločenstve Božieho ľudu, sa nedá nudiť. Boh zjavil túžbu podeliť sa o svoje šťastie s človekom na celú večnosť. Boh nás už tu na zemi napĺňa svojím životom, uisťuje nás o vernosti svojich prísľubov. A uznáte, že s takýmto pohľadom na môj konečný cieľ sa na slávení svätej omše nedá nudiť - Eucharistiu treba prežívať. Prichádzame do chrámu preto, aby sme ďakovali, a odchádzame obdarovaní novým bohatstvom. Taký je Boh. On nás miluje. Páter Pio nádherne pochopil význam svätej omše, preto ju označil miestami až za hrôzostrašné či desivé tajomstvo. Pravdepodobne z tohto dôvodu svätá omša s ním trvala aj tri hodiny. Na obvinenia, že túto sviatosť slávil príliš dlho, odpovedal: „Pán vie, že chcem sláviť svätú omšu tak, ako to robia iní, ale nemôžem to robiť vždy. Sú chvíle, keď sa nemôžem pohnúť vpred. Ten, ktorý veril, že „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“, zakúšal - každý deň živú Božiu prítomnosť v Eucharistii, ktorú slávi. Na stretnutie s Kristom v Eucharistii sa pripravoval od druhej po polnoci. Dve hodiny sa modlil v cele kláštora, modlil sa ruženec a potom hodinu meditoval o Kristovej obete. Vychádzajúc zo sakristie kráčal veľmi pomaly a s veľkými ťažkosťami smerom k presbytériu, akoby sa zohýbal pod určitou váhou, ponorený hlboko v myšlienkach, takmer neprítomný. Jeho tvár niesla stopy nevysloviteľnej bolesti, z očí mu tiekli slzy, pery sa mu chveli, akoby sa pohybovali v dôvernom rozhovore s Kristom skutočne prítomným na oltári. Bol ohromený emóciami, „slzy sa mu vyvalili z očí a ruky, trasúce sa vzlykaním, sa zdali ohnuté pod ohromujúcou váhou.“ Bol to dar sĺz. Najbolestnejšiu chvíľu zažíval počas Premenenia, zvlášť počas pôstu. Potom nasledovali jedna za druhou extázy, ktoré trvali päť a viac minút. Páter Pio bol bledý, spotený a chvel sa. Z rán v rukách vytekala krv. Stigmatik sa to snažil skryť pod dlhými rukávmi alby, ale celý kostol naplnila neobvyklá vôňa, ktorú vydávali stigmy. Počas svätých omší došlo k početným mimoriadnym uzdraveniam. Páter Pio slúžil sväté omše v latinčine, a to aj po Druhom vatikánskom koncile, keď sa do liturgie zavádzali národné jazyky. Dostal na tento účel osobitné povolenie.

Svätá omša sa najčastejšie slúži v kostole. Kresťanské kostoly sa začali budovať ako symbol Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo Cirkvi. Ale najdôležitejšie je uvedomiť si ku komu ideme. Teda na prvom mieste nie je dôležité kam, ale ku komu.

tags: #cela #svata #omsa