História koncilov Katolíckej cirkvi

V tom čase bola silná Rímska ríša, ktorá zaberala veľké územia Blízkeho východu - Ázie a severnú Afriku, predovšetkým vo významných mestách. Už v priebehu prvého tisícročia sa odohralo niekoľko koncilov, z ktorých bol prvým koncil v Nicei v roku 325.

Nicejský koncil

Biskupi a kňazi vysluhujú sviatosti potrebné pre spásu človeka, naveky, čo im nikto nemôže zobrať! Žiaľ, postupom času, i do Cirkvi prichádza kúkoľ, nedorozumenie i bludy a to treba riešiť. Spomenuté koncily boli tými oprávnenými nástrojmi jednotlivých cirkevných zoskupení.

V 4. storočí vznikli patriarcháty a ich územia, napríklad jeruzalemský, antiochijský, alexandrijský. Učenie Ária sa veľmi rozšírilo a volá sa podľa neho arianizmus. V 4. storočí sa objavilo ešte toto označenie Ortodoxno-katolícka cirkev.

Kňazi tohto prvého tisícročia boli i ženatí. S učením Pána Ježiša prichádzali rôzne prvky. Neskôr došlo k rozdeleniu cirkví na cirkev pravoslávnu a rímskokatolícku. Panovníkovi Svätoplukovi v 9. storočí chcel slúžiť bohoslužbu v slovenskom jazyku svätý Metod. Po jeho účinkovaní boli jeho nasledovníci vyhnaní z krajiny alebo boli väznení. Preto všetko musí byť správne, keď sa povie pápež alebo rímskokatolícka cirkev.

Všetko sa udiali ako márnotratný syn z domova pravej cirkvi. Tak vznikli počiatky našej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, resp. pokračovali ďalej vo svojom účinkovaní v Čechách, Poľsku, ale i tajne u nás, doma. Neskôr ich vyobcovanie z cirkvi zrušila!

V Cirkvi boli vždy chvíle ťažké i smutné. Mnohí kňazi, profesori a zbožní veriaci - laici, ktorí k nej nepatrili, zvolávali koncily, ktoré by tieto problémy riešili, napríklad jozefinizmus.

V 11. a 13. storočí sa chceli dostať k pôvodným prameňom, ktoré my už dnes máme k dispozícii. Kráľ Ľudovít XIV. dovolával pravdy i na základe učenia o prirodzenosti a suverenite ľudu. Johannes Niklaus von Hontheim (+1790) napísal na základe starých slobôd vtedy veľmi známy spis.

Pseudoizidorské dekréty

Protestantskou a v Nemecku, aby sa založila jednotná národná cirkev. Tvrdil, že pápeži nemajú moc priamo od Krista, ale iba od cirkvi (myslí sa medzi biskupmi) a ich nariadenia sú záväzné vtedy, ak sú prijaté biskupmi a národnými cirkvami. Pápeži si ich sfalšovaní privlastnil. Totiž od 9. - 13. storočia sa nazývajú tzv. pseudoizidorské dekréty, aby upevnili pápežskú moc. Boli odhalené až v 14. storočí! Tieto dekréty a uznesenia koncilov boli spätne datované do prvých storočí.

Jozefinizmus pôsobil v rámci Rakúsko-Uhorska. Panovník Jozef II. nechcel trpieť rôzne cirkevné neduhy. Kláštory neudržovali ani školy, ani sa nestarali o chudobných a chorých. Panovník zriaďoval novozriadené farnosti a biskupstva, ale tiež nemocnice a chudobince. To bola jeho povinnosť.

Druhý vatikánsky koncil

Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začal pred 60 rokmi, 11. októbra 1962, sa stal prelomovým okamihom v moderných dejinách Katolíckej cirkvi. Podľa odborníkov priniesol najvýraznejšiu cirkevnú reformu od takzvaného konštantínskeho obratu v 4. storočí, ktorým sa začal proces prerodu kresťanstva na štátne náboženstvo, a reformácie. Keď v roku 1870 ustúpil Pius IX. za hradby a stal sa „väzňom Vatikánu“, najväčší európski myslitelia sa nazdávali, že pápežstvo sa v zahraničnej politike načisto vyčerpalo a stratí v nej vplyv. O osem rokov bol zvolený Lev XIII. ako následník Pia IX. Mal byť len postaršou figúrkou na pápežskom stolci. Tento muž však predsa nanovo definoval pápežstvo ako úrad s morálnou misiou, a dodal mu novú silu počas tretieho najdlhšieho pápežského obdobia v zaznamenaných dejinách.

Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu

Keď Pius XII. 9. októbra 1958 zomrel, charakter a prax katolicizmu vyzerali pevne zavedené, trvalé, ba nemenné. Ani nie o tri mesiace oznámil Piov nástupca Ján XXII. svoj úmysel zvolať nový ekumenický koncil. Ten koncil mal stáť pri počiatku, okrem iného, aj desaťročí nestability, aké si v živote katolíkov ešte v polovici päťdesiatych rokov nik nedokázal ani predstaviť.

S myšlienkou zvolania koncilu prišiel Ján XXIII. v januári 1959, tri mesiace po tom, ako bol zvolený za pápeža. Koncil sa pripravoval takmer tri roky. Za toto obdobie sa k jeho príprave i samotnému priebehu vyjadrilo vyše dvesto cirkevných predstaviteľov z celého sveta. Ich návrhy a názory tvorili niekoľko desiatok zväzkov. Na rokovanie koncilu, ktoré malo prebiehať v latinčine, bolo napokon pripravených 69 tém. Ján XXIII. sa pripomienok k nim zdržal, chcel dať priestor pre voľné a samostatné rokovania. Jasnú predstavu mal o dĺžke koncilu.

V deň slávnostného otvorenia, 11. októbra 1962, sa Bazilika sv. Petra zmenila na obrovskú rokovaciu sálu. Po bokoch hlavnej lode chrámu boli umiestnené 90 metrov dlhé tribúny, ktoré viac než 2 500 kardinálov, arcibiskupov, biskupov, opátov, prelátov a ďalších duchovných zo 133 krajín. Boli medzi nimi aj budúci pápeži Ján Pavol I., Ján Pavol II. (v tom čase ako biskupi) a Benedikt XVI. K najzásadnejším rozhodnutiam koncilu patril dialóg s vyznávačmi ortodoxného alebo protestantského poňatia kresťanstva či dokonca s nekresťanskými cirkvami, predovšetkým s Židmi a moslimami. Cirkev sa tiež rozhodla okrem iného nahradiť latinčinu národnými jazykmi pri bohoslužbe a obrátila svoju pozornosť k neveriacim. K ďalším významným rozhodnutiam koncilu patrilo schválenie udeľovania diakonského svätenia ženatým mužom, koncil podčiarkol úlohu laikov a medzi najvýraznejšie teologické vyjadrenia patrí potvrdenie sviatosti biskupského svätenia. Koncil zrušil aj index zakázaných kníh, čím sa fakticky zanikla cirkevná cenzúra.

Cesta k revolučným zmenám ale bola mimoriadne dlhá a dramatická, pretože pápež Ján XXIII. mal veľa odporcov. Oproti pôvodnému očakávaniu sa tak koncil natiahol a namiesto jedného zasadacieho rokovania ich mal štyri a skončil sa až po troch rokoch a dvoch mesiacoch v decembri 1965. Medzitým Ján XXIII. v júni 1963 zomrel a na čele cirkvi ho nahradil Pavol VI.

Na koncile sa zhromaždilo 2 540 biskupov, čo je podľa dostupných prameňov najviac zo všetkých predchádzajúcich ekumenických koncilov. Na prácach na koncile sa zúčastňovali aj biskupi z komunistických krajín. Viacerí boli vo väzení, československá vláda však povolila vycestovať biskupom Františkovi Tomáškovi, Eduardovi Nécseyovi a Ambrózovi Lazíkovi. Aktívne sa na koncile zúčastňovali slovenskí exiloví biskupi Andrej Grutka, Pavol Hnilica a Michael Rusnak. Dejiskom druhého vatikánskeho koncilu bola Bazilika sv. Petra.

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu

Druhý vatikánsky koncil spísal 16 dokumentov rozličnej doktrinálnej závažnosti, ktorých interpretácia rozpútala nekresťanské škriepky, čo sa ťahali takmer štyridsať rokov.

Interpretácie a kontroverzie

V katolíckej cirkvi sa veci len málokedy zvrtnú tak, ako to človek očakáva. Každému ekumenickému koncilu v dejinách predchádzali spory, koncil prebiehal v atmosfére sporov a nasledovali po ňom len ďalšie spory. Azda práve to vysvetľuje, prečo sa za dve tisícročia konalo len 21 takýchto koncilov. Z tohto pohľadu sa dalo čakať, že aj po Druhom vatikánskom koncile sa rozpútajú škriepky. Ale Druhý vatikánsky koncil bol iný, v istom zmysle až jedinečný, a táto jedinečnosť vysvetľuje, prečo spory, ktoré po ňom prišli, mali taký charakter, aký mali.

Všetky ostatné ekumenické koncily poskytli cirkvi kľúče k svojej autentickej interpretácii: doktrinálne definície, kréda, legislatívu alebo exkomunikáciu kacírstiev. Nič také však neurobil Druhý vatikánsky koncil. Nedefinoval nijakú doktrínu, neodsúdil žiadne herézy. Nezaviedol nové kánony cirkevného práva.

Škriepky sa často zameriavali na otázku, kto to tu vlastne vedie, a tieto naťahovačky, v kombinácii s často proklamovaným (hoci zriedka definovaným) „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ vytvorili formy akéhosi svojpomocného katolicizmu, ktoré by Jána XXIII. iste šokovali. Je totiž pravda, že „dobrý pápež Ján“ chcel cez koncil ponúknuť svetu, ako uviedol vo svojej úvodnej reči, „liek milosti, nie prísnosti“, ale je tiež pravda, že pri zvolaní tohto koncilu 11. októbra 1962 povedal: „Ekumenický koncil sa má postarať najmä o to, aby svätý odkaz kresťanskej doktríny bol účinnejšie strážený a vyučovaný.“ A hoci pápež pred päťdesiatimi rokmi poznamenal, že „podstata starej doktríny odkazu viery je jedna vec, a spôsob, ktorým sa prezentuje, je vec druhá“, je tiež pravda, že pápež pozdvihol „povolanie cirkvi šíriť a brániť pravdu“, čo sa v postmodernom kultúrnom prostredí, kde je moja i tvoja pravda, ale nič, čo by sa dalo správne opísať ako skutočná pravda, niektorým vidí milo archaické a iným rovno nebezpečné.

Takže pravdy, ktoré učil Druhý vatikánsky koncil, boli prvých pätnásť rokov po ňom stále trpko diskutované. A potom, v ďalšom neočakávanom zvrate celého príbehu, povstali dvaja géniovia, obaja muži koncilu, aby poskytli cirkvi autoritatívne kľúče k správnej interpretácii koncilových dokumentov. Ako zrejme ukážu aj dejiny, túto veľkú úlohu vzal na seba nečakaný poľský pápež Ján Pavol II. (ktorý ako dovtedy neznámy mladý biskup pomohol rozvinúť niekoľko koncilových dokumentov) a ešte nečakanejší bavorský pápež Benedikt XVI. (ktorý ako teológ-tridsiatnik zohral významnú rolu pri formulácii niekoľkých najdôležitejších učení koncilu o povahe cirkvi sústredenej na evanjelium.

Hoci to nepochopil ani Hans Küng, ani Marc Andrus, títo dvaja vzdelaní pápeži správne učili, že to, čo bolo v odkaze Druhého vatikánskeho koncilu inovatívne, treba chápať v kontinuite s tradíciou cirkvi. Katolícka cirkev nevznikla 11. októbra 1962. A to, čo sa stalo počas štyroch zasadnutí koncilu, sa musí chápať v kontexte uchovávania viery, o ktorom hovoril pred polstoročím Ján XXIII. Takže to, čo koncil priniesol ako ozajstné novoty - umiestnenie evanjelia do stredu cirkvi, ktorá sa chápe ako „spoločenstvo“ učeníkov, reforma uctievania, trvanie na dôstojnosti krstu a zodpovednosti všetkých katolíkov za svoje povolanie, či sú už laici, alebo vysvätení, otvorenosť novým metódam v teológii, učenie o náboženskej slobode, o cirkvi a štáte, ako aj o pretrvávajúcom dlhu cirkvi voči judaizmu - treba chápať ako jasne ukotvené v cirkevnej tradícii. Bez tejto kotvy a kontinuity by boli tieto vítané novoty vrhnuté do víru postmodernity.

Zasadnutie II. vatikánskeho koncilu

Súčasnosť a odkaz koncilu

Keď v retrospektíve uvažujeme o tomto zlatom jubileu, azda by sme mohli konečne pochopiť, že tento koncil bol jednou dramatickou udalosťou v omnoho dlhšom „momente“ katolíckych dejín. V momente, ktorý sa tiahne cez vyše stodvadsaťpäť rokov, v momente, v ktorom cirkev prekonávala hlboký a náročný proces reformy, v momente, keď pomaly klesla opona pred tou podobou katolicizmu, ktorá sa zrodila za protireformácie v 16. storočí, a opona sa pomaly zdvihla a odhalila katolicizmus tretieho tisícročia. Katolicizmus charakterizovaný tým, čo Ján Pavol II. a Benedikt XVI. označili za Novú evanjelizáciu.

Tento evanjelizačný katolicizmus, ktorý vidíme a ktorého sa môžeme dotknúť všade, kde je katolícka cirkev dnes živá a rastie, nemá nič spoločné s protestantizmom presadzovaným v nikdy nerealizovanej revolúcii Hansa Künga, ani nemá nič spoločné s gnostickou cirkvou lifestylového libertínstva Marca Andrusa. Naopak, ako učil Druhý vatikánsky koncil vo svojom centrálnom teologickom dokumente o Božskom zjavení, cirkev je tvorená evanjeliom a cirkev jestvuje preto, aby hlásila evanjelium. Každý katolík je pokrstený pre misionárske povolanie a každý katolík vstupuje každý deň na pôdu misie. Tento pocit evanjelizátorských možností a zodpovednosti, ktorý je neoddeliteľným základom práce cirkvi pre spravodlivosť a jej dobročinnosti, je pravým „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ a je aj pravovernou odpoveďou na azda najväčšiu výzvu, ktorú Ján XXIII. ukázal cirkvi a svetu pred päťdesiatimi rokmi.

Veľký problém, ktorému svet čelí aj dnes, po takmer 2000 rokoch, zostáva nezmenený. Kristus je stále prítomný v strede dejín a v strede života. Ľudia sú buď s ním a s jeho cirkvou, a v tom prípade sa tešia zo svetla, dobroty, poriadku a pokoja. Alebo sú bez neho či proti nemu, vedome protirečia jeho cirkvi, a v tom prípade plodia zmätok, trpkosť v ľudských vzťahoch a neprestajnú hrozbu bratovražedných vojen...

Ľudstvu, trápenému toľkými ťažkosťami, cirkev hovorí to, čo povedal Peter chudobným, ktorí od neho pýtali almužnu: „Nemám ani striebro, ani zlato, ale to, čo mám, vám dávam v mene Ježiša Nazaretského. Vstaňte a choďte (Skutky 3:6).... Cirkev neponúka dnešným ľuďom bohatstvo, ktoré pominie, ani im nesľubuje len pozemské šťastie. Zato im rozdáva dobro božskej milosti, ktoré pozdvihuje ľudí k dôstojnosti Božieho synovstva a je najúčinnejšou zábezpekou a pomôckou pre ľudskejší život. Otvára zdroj svojej životodarnej doktríny, ktorá umožňuje ľuďom, osvieteným Kristovým svetlom, aby dobre chápali, čo naozaj sú, čo je ich vysoká dôstojnosť a cieľ, a napokon, prostredníctvom svojich detí všade rozširuje plnosť kresťanskej lásky, ktorá je najúčinnejšia pri odstraňovaní semien sporov, najúčinnejšia pri nastoľovaní zhody, spravodlivého mieru a bratskej jednoty všetkých.

Ján XXIII. ukončil svoj otvárací prejav na Druhom vatikánskom koncile obrazom koncilu, ktorý „sa v cirkvi objavuje ako brieždenie, ako predzvesť nádherného svetla“. Teraz, uzavrel pápež, „ešte len svitá“. To, čo malo prísť, po značnej námahe a temnote, bol výsledok, aký si väčšina katolíkov pred päťdesiatimi rokmi ani nevedela predstaviť: koniec protireformácie a príchod evanjelizačného katolicizmu - kultúrotvornej kontrakultúry, ktorá svetu ponúka priateľstvo s Ježišom Kristom ako naplnenie najhlbších túžob ľudského srdca, cirkev, ktorá je hlavným svetovým obhajcom dôstojnosti ľudskej osoby a základných ľudských práv.

Významné koncily a ich rozhodnutia

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s niektorými dôležitými koncilmi a ich významnými rozhodnutiami:

tags: #4 #koncil #katolickej #cirkvi