CHERNOBYL: Skutočný príbeh mužov, ktorí zapríčinili jadrovú katastrofu!
O knihe
Práve z jej knihy pochádza aj príbeh, ktorý ilustruje vplyv černobyľskej havárie na obyčajných ľudí. Jedným z nich je Vasilij Ignatenko (v seriáli Adam Nagaitis), dvadsaťpäťročný pripiaťský hasič, ktorý bol o štvrtej ráno jedným z prvých osôb na mieste katastrofy. Autorka napísala predlohovú kapitolu o ňom po rozhovoroch s jeho ženou Ľudmilou (v seriáli ju hrá Jessie Buckleyová). Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci - každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“.
Spoveď Ľudmily Ignatenkovej
Z knihy sme v spolupráci s vydavateľstvom Absynt vybrali úryvky, venované spovedi Ľudmily Ignatenkovej, manželky Vasilija Ignatenka, jedného z hrdinov černobyľskej katastrofy. Ženy, ktorú stratená láska poznačila na celý život. Ľúbila som ho! Ešte stále som ani nevedela, ako veľmi ho ľúbim! Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si ešte jeden druhého užiť. Kráčame po ulici. Schytí ma do náručia a zatočí. A bozkáva, bozkáva...V nemocnici
Klinika akútnej choroby z ožiarenia, zvyčajne to trvá štrnásť dní... V prvý deň ma v ubytovni celú zmerali dozimetrom. Odev, taška, peňaženka, topánky - všetko akoby „horelo“. A hneď mi to aj všetko vzali. Dokonca aj spodnú bielizeň. Nakoniec mi vedľa jeho postele pristavili malinkú stoličku. Bolo mu tak zle, že som už neodchádzala ani na minútku. Stále ma volal: „Ľusia, kde si? Ľusenka!“ Volal ma a volal...Vojaci vynášali misy. Utierali dlážku, menili posteľnú bielizeň... Celkove sa o pacientov starali. Odkiaľ sa tam vzali vojaci? Nepýtala som sa... Iba on... On... A každý deň počúvam: Umrel, umrel... Umrel Tiščura. Umrel Titenok. Umrel... Stolica dvadsaťpäť aj tridsaťkrát denne. S krvou a hlienom. Začala mu praskať koža na rukách, nohách... Celé telo sa pokrylo pľuzgiermi. Keď vrtel hlavou, na vankúši ostávali celé chumáče vlasov... A mne je to všetko také drahé. Milé... Pokúšala som sa žartovať: „Veď je to pohodlné. Čoskoro ich všetkých ostrihali. Jeho som si ostrihala sama. Všetko som mu chcela robiť sama. Keby som to mohla vydržať fyzicky, celých dvadsaťštyri hodín by som sa od neho nepohla. Každej minútky mi bolo ľúto... Minútka, i tej je škoda...Pricestoval môj brat a zľakol sa: „Už ťa tam viac nepustím!“ A otec mu vraví: „Len ju tam skús nepustiť. Prelezie oknom. Odskočila som si na chvíľočku, a keď som sa vrátila, vidím na stolíku pri ňom pomaranč... Veľký, nie oranžový, ale červený. Usmieva sa: „To som dostal. Vezmi si ho.“ A sestrička mi cez záves kýva, že ten pomaranč nesmiem jesť. „Veď jedz,“ prosí ma. „Viem, že máš rada pomaranče.“ Beriem pomaranč do ruky. A on za ten čas zatvára oči a zaspáva... Neustále mu dávali injekcie, aby spal. Sedatíva. Sestrička na mňa hľadí s hrôzou. A ja? Som ochotná urobiť všetko, len aby nemyslel na smrť... a na to, že jeho choroba je hrozná, a že sa ho bojím...Útržky akéhosi rozhovoru... Niekto ma utešuje: „Nesmiete zabúdať, že pred vami neleží váš muž, nie milovaný človek, ale rádioaktívny objekt s vysokým stupňom kontaminácie. Veď nie ste samovrah. Vzchopte sa.“ A ja ako bez rozumu stále opakujem: „Ale veď ja ho ľúbim! Kráčam po nemocničnom dvore: „Ľúbim ťa! Ľúbim ho!“ Vynášam misu: „Ľúbim ťa!“ Spomínam na to, ako sme predtým spolu žili. V našej ubytovni... zaspával v noci, držiac ma za ruku. Mal taký zvyk: v spánku ma držal za ruku. A v nemocnici ho chytám za ruku ja a nepúšťam ho...Noc. Ticho. Sme sami. Sústredene a pozorne na mňa hľadel a odrazu hovorí:„Tak by som chcel vidieť naše dieťa. Aké je?“„A aké meno mu dáme?“„Tak o tom už rozhodneš sama...“„Prečo ja sama, veď sme na to dvaja.“„Nuž, keď to bude chlapec, nech je Vasia a ak dievčatko - Nataška.“„Prečo Vasia? Jedného Vasiu už mám. Teba! Ešte stále som nevedela, ako ho ľúbim! On... Iba on... Ako slepá! Necítila som ani klopkanie pod mojím srdcom... Hoci som už bola v šiestom mesiaci. Myslela som si, že to dieťa v mojom vnútri, moja maličká, že je tam chránená.O tom, že trávim noci u neho v komore, nikto z lekárov nevedel. Ani netušil. Púšťali ma tam sestričky. Zozačiatku ma aj prehovárali: „Si mladá. Čo si si to vymyslela? To už nie je človek, to je reaktor. A ja som za nimi chodila všade ako psík... Celé hodiny som stála pred dverami. Prosila, prosíkala. A tak mi povedali: „Do čerta s tebou! Na hodinku zbehnem na ubytovňu. A od deviatej ráno do deviatej večer mám povolenie byť pri ňom. Nohy mi až po kolená zmodrali, napuchli, taká som bola ustatá. Moja duša však bola silnejšia ako telo.Tabuľka: Dôležité osoby spomínané v knihe
| Meno | Úloha | V seriáli HBO |
|---|---|---|
| Vasilij Ignatenko | Hasič z Pripjati, jeden z prvých na mieste katastrofy | Adam Nagaitis |
| Ľudmila Ignatenko | Manželka Vasilija Ignatenka | Jessie Buckleyová |
tags: #cernobylska #modlitba #kronika #buducnosti