Československí Biskupi na Koncile Mena: História a Význam

Československí biskupi zohrali významnú úlohu v dejinách katolíckej cirkvi. Ich prítomnosť a angažovanosť na koncile Mena boli dôležité pre vývoj cirkvi v regióne a pre dialóg medzi Východom a Západom. V tomto článku sa pozrieme na ich prínos a kontext, v ktorom pôsobili.

Kontext a Význam Koncilu Mena

Koncil Mena bol dôležitým stretnutím, ktoré malo za cieľ riešiť teologické a cirkevné otázky. Československí biskupi, ktorí sa na ňom zúčastnili, priniesli svoje skúsenosti a perspektívy, ktoré boli cenné pre celkovú diskusiu. Ich účasť bola tiež prejavom spojenia s univerzálnou Cirkvou a snahy o dialóg a spoluprácu.

Významné Osobnosti a Ich Prínos

Medzi významné osobnosti, ktoré stáli pri pápežovi Jánovi Pavlovi II., patrili kardináli Stefan Wyszyński, Stanisław Dziwisz a Joseph Ratzinger. Títo traja výnimoční muži zohrali dôležitú úlohu, no pocítili aj trpkú príchuť svojho poslania. Kardinál Stefan Wyszyński (1901 - 1981) bol v rodnom Poľsku hneď po Jánovi Pavlovi II. Arcibiskup Varšavy a Gniezna, kardinál a poľský prímas. Vďaka nemu od roku 1957 až do roku 1989 poľskí biskupi tajne vysvätili 48 Slovákov.

Mal asi desať rokov, keď mu zomrela mama. Jeho ďalšie kroky preto viedla tá nebeská. Už v seminári to nemal jednoduché. Aj mladý Stefan ochorel na tuberkulózu, neskôr dostal týfus a predstavení rozmýšľali, či sa ho vôbec oplatí vysvätiť. Nebeskú Matku prosil, aby mohol sláviť aspoň jedinú svätú omšu. Vyzdravel a kňazom sa stal v auguste 1924. Štúdiá kánonického práva ukončil na Katolíckej univerzite v Lubline, doplnil ich študijným pobytom vo viacerých európskych mestách. Počas druhej svetovej vojny sa ukrýval pred gestapom, no staral sa o ranených vojakov v nemocnici.

V máji 1946 prijal ako 45-ročný biskupské svätenie z rúk kardinála Augusta Hlonda, ktorý o dva roky neskôr zomrel. Stefan Wyszyński sa tak stal arcibiskupom Gniezna a Varšavy, teda poľským prímasom. Boli to pre Cirkev ťažké roky. Keď dovŕšil 75 rokov, požiadal o uvoľnenie z funkcie. Vtedajší pápež Pavol VI. jeho rezignáciu neprijal. Krátko nato sadol na Petrov stolec Ján Pavol II., ktorého oduševnene podporoval. Kardinál Wyszyński stál po boku Jána Pavla II., ktorý mu viackrát ďakoval.

Koncom mája 1981 prímas tisícročia, ako ho Poliaci nazvali, odišiel do domu Pána. Ešte predtým sa telefonicky spojil s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý bol krátko po atentáte. Snímka z októbra 1980 zachytáva kardinála Stefana Wyszyńského s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý mu vzdal hold na jednej audiencii, keď vyhlásil, že by nebolo pápeža Poliaka, keby nebolo Wyszyńského viery, hrdinskej nádeje, úplného zverenia Matke Cirkvi, Jasnej Hory „i tohto historického obdobia Cirkvi v našej vlasti, ktoré je spojené s tvojou službou biskupa a prímasa“.

Bývalý sekretár pápeža Jána Pavla II. sa narodil v roku 1939. O tri roky neskôr ho už ako krakovský arcibiskup vymenoval za svojho osobného tajomníka. Okrem povinností osobného tajomníka pôsobil tiež ako profesor liturgie v Krakove, bol členom a tajomníkom Arcidiecéznej liturgickej komisie. Budúceho pápeža sprevádzal na konkláve v auguste 1978, ktoré zvolilo Jána Pavla I. Ich vzťah by sa dal prirovnať k vzťahu otca a syna. Stanisław Dziwisz bol s Jánom Pavlom II. takmer každú chvíľu od prebudenia až do noci, keďže aj spálne mali vedľa seba. Stal sa jedným z najvplyvnejších hlasov Vatikánu. Hoci Vatikán spočiatku popieral, žeby sa pápežov stav zhoršoval, jeho tajomník kňazov prosil, aby sa za Jána Pavla II. modlili. Koncom marca 2005 mu udelil pomazanie chorých.

Ján Pavol II. Jeho sekretár neskôr vysvetlil, že podľa slov pápeža sa z kríža nezostupuje. Aj 2. apríla 2005 bol Dziwisz pri pápežovom lôžku. Tretieho júna 2005 ho Benedikt XVI. vymenoval za nástupcu kardinála Franciszka Macharského a stal sa krakovským arcibiskupom. O rok neskôr ho povýšili na kardinála a vtedajšia hlava Cirkvi ho vymenovala za člena Kongregácie pre katolícku výchovu. V marci 2013 sa zúčastnil na pápežskom konkláve, na ktorom zvolili súčasného pápeža Františka. V Krakove hostil dvoch pápežov - Benedikta XVI. a Františka, zároveň bol iniciátorom a organizátorom 31. svetových dní mládeže v Krakove. Pred dvoma rokmi čelil obvineniu z ututlávania zneužívania zo strany kňazov v Krakovskej diecéze v rokoch 2005 až 2016.

Silný obranca Katolíckej cirkvi, veľký filozof a teológ prišiel na svet do veriacej rodiny v apríli 1927. V roku 1951 dokončil filozofické a teologické štúdiá na univerzite v Mníchove a vo Freisingu a spolu s bratom Georgom sa stal kňazom. V marci 1977 sa stal arcibiskupom Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a v júni toho istého roku ho pápež Pavol VI. V roku 1981 si ho Ján Pavol II. vybral za prefekta Kongregácie pre náuku viery, jedného z najvýznamnejších dikastérií rímskej kúrie. Štvrťstoročie bol hlavnou postavou vatikánskej scény. Ako zástanca tvrdej konzervatívnej línie si vyslúžil prezývku Boží rotvajler, no pre jeho inteligenciu ho uznávali aj kritici.

Keď mal 70 rokov, chcel na tomto poste skončiť a stať sa archivárom vo Vatikánskom tajnom archíve, no pápež Ján Pavol II. Napokon v kongregácii skončil v roku 2005 po smrti Jána Pavla II. Nie však pre vysoký vek, ale kvôli novej funkcii pápeža. V rokoch 1986 až 1992 intenzívne pracoval na tvorbe Katechizmu Katolíckej cirkvi ako predseda rovnomennej komisie. V piatok 8. apríla 2005 predsedal kardinál Ratzinger svätej omši na Námestí sv. Petra pri pohrebe pápeža Jána Pavla II. Hoci dúfal, že konečne odíde do dôchodku, o necelé dva týždne ho vo veku 78 rokov zvolili za 265. veľkňaza Rímskokatolíckej cirkvi a prijal meno Benedikt XVI. V roku 2013 pre vysoký vek a zdravotné problémy nečakane z postu pápeža odstúpil. Vo februári tohto roka preto uviedol: „V Katolíckej cirkvi som mal veľkú zodpovednosť.

Posledný slovenský kardinál Jozef Tomko nás navždy opustil 8. augusta 2022 vo veku 98 rokov. Odchodom kardinála Jozefa Tomku do nebeskej vlasti sa končí nielen pozemská púť jednej výnimočnej osobnosti, ale uzatvára sa celá kapitola slovenských dejín. V ich dlhom a často bolestnom priebehu zosielal Boh ubitému národu mimoriadne generačné zoskupenia, ktoré mu dávali silu a svetlo a ukazovali cestu, aby dokázal dôstojne prežiť a zostať verný svojej identite. Jednou z týchto generácií boli aj dnešní deväťdesiatnici či o málo starší, ktorí v ostatných rokoch pred našimi očami odchádzajú z tohto sveta. Na rozdiel od bernolákovcov, štúrovcov či hlinkovcov im dejiny neprisúdili spoločné meno, lebo boli oveľa početnejší a rôznorodejší. To však nič nemení na tom, že boli mimoriadne silnou generáciou, ktorá sa zásadným spôsobom zapísala do našich dejín.

Narodili sa do vtedy ešte mravne a duchovne zdravých slovenských rodín, temer bez výnimky ich formovala mladosť v materiálnom nedostatku, aký charakterizoval medzivojnové roky na Slovensku, v skromnosti a tvrdej práci, akú by dnešní mladí ťažko zvládali, ale aj silné ideály, aké dnešná mlaď takisto nepozná - ideály vernosti Bohu, Cirkvi, národu, túžba po lepšom svete a lepšej budúcnosti pre národ, ochota obetovať sa, nadšenie z autonomistických zápasov, silný národný vplyv školstva prvej Slovenskej republiky. Osobitné miesto má v tejto generácii skupina slovenských kňazov, ktorá po roku 1945 v rôznych fázach odišla do exilu a tam vytvorila silné zoskupenie, vďaka ktorému po celom nekomunistickom svete vznikli ohniská slovenského duchovného, intelektuálneho a kultúrneho života, ktoré v časoch, keď národ žil bez slobody i vlastného štátu, svetu pripomínali, že jestvuje a má prirodzené právo na život pod slnkom, a ktoré spätne vyžarovali aj na Slovensko a mali nemalú zásluhu na postupnej emancipácii národa.

Narodil sa v roku 1924 v skromnej slovenskej katolíckej robotnícko-roľníckej rodine v malej dedinke Udavské na východe Slovenska. Po úspešnom vykonaní maturitnej skúšky ho biskup Jozef Čársky poslal na štúdiá na Katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej univerzity do Bratislavy a na jeseň 1945 na štúdiá do Ríma. Prvý pobyt v kolégiu Nepomucenum nebol bez ťažkostí. Mladí muži, ktorí tam spoločne s Jozefom Tomkom prišli zo Slovenska v bezprostredne povojnových rokoch, sa všetci bez výnimky identifikovali s myšlienkou vlastného slovenského štátu a „československú” atmosféru v kolégiu prijímali s ťažkým srdcom, tým viac, že ich českí spolubratia, ktorí prežili predchádzajúce roky v úplne inej situácii, a českí predstavení, vychovaní v masarykovsko-benešovskom duchu „československého národa”, vnímali Slovákov iba ako „zradcov” a „rozbíjačov štátu” a prísne im zakazovali akékoľvek prejavy slovenskosti. Jozef Tomko o týchto skúsenostiach, ktoré až do konca života vnímal ako bolestné, hovoril iba zriedka.

Po získaní licenciátu z katolíckej teológie na Lateránskom ateneu (dnes Pápežská lateránska univerzita) prijal v marci 1949 v Lateránskej bazilike kňazskú vysviacku. Keďže domov sa vrátiť nemohol, pretože v Československu v zime 1947/48 definitívne prevzali moc komunisti a rozpútali tvrdú perzekúciu Cirkvi, zostal Tomko so súhlasom biskupa Čárskeho v Ríme a pokračoval vo vyšších štúdiách. V roku 1950 sa zároveň stal vicerektorom kolégia Nepomucenum a prvým Slovákom vo vedení kolégia od jeho vzniku v roku 1929. Vďaka vrodenej schopnosti diplomacie, dialógu a vyrovnávania dokázal Tomko neľahkú úlohu vicerektora ekonóma úspešne zastávať pätnásť rokov. Funkcie sa vzdal v roku 1965, aby sa popri kuriálnej práci sústredil na budovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, kam sa aj presťahoval.

Jeho odchod z Nepomucena urýchlili aj rozhodnutia nového rektora kolégia, kňaza pražskej arcidiecézy Františka Plannera, ktorý zakázal slovenským bohoslovcom akýkoľvek kontakt so slovenskými kňazmi v Ríme - nesmeli sa zúčastňovať ani na bohoslužbách v Slovenskom ústave sv. Krátko po kňazskej vysviacke sa Jozef Tomko pustil aj do prípravy doktorátu z dogmatickej teológie, ktorý nakoniec obhájil pod vedením neskoršieho kardinála Pietra Parenteho v roku 1951. Po získaní doktorátu z teológie sa Jozef Tomko, ktorý mal od mladosti veľkú citlivosť pre robotnícku a sociálnu otázku, prihlásil na štúdium sociálnych vied na novootvorenom rovnomennom inštitúte na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na ktorom vtedy prednášali najlepší európski odborníci na katolícku sociálnu náuku, sociálnu filozofiu, sociológiu, ekonomické teórie a marxizmus.

Získané poznatky z oblasti praktickej aplikácie marxizmu najmä v Sovietskom zväze, ktoré boli v čase hrozby komunistickej expanzie, studenej vojny a hlbokých spoločenských transformačných procesov v západnej Európe veľmi aktuálne, sprostredkúval aj študentom ako prednášajúci na súkromnej univerzite sociálnych vied Pro Deo v Ríme, ktorú po vojne založil známy belgický dominikán Felix Morlion. Túžba po poznaní a rozširovaní horizontov napokon Tomku viedla k tretej dizertačnej práci z kánonického práva, v ktorej si opäť zvolil tému na rozhraní disciplín a metodologických perspektív, na pomedzí kánonického práva a cirkevných dejín, perspektívy univerzálnej a partikulárnej. Vďaka svojmu vzdelaniu sa veľmi rýchlo uplatňoval v službách Rímskej kúrie. Vyzbrojený vynikajúcimi intelektuálnymi predpokladmi, troma doktorátmi, jazykovými znalosťami, širokým kultúrnym horizontom a dobrou znalosťou Cirkvi mal Jozef Tomko všetky predpoklady, aby sa mohol uplatniť v službe Rímskej kúrie.

V roku 1961 bol na základe konkurzu prijatý za pracovníka Najvyššej Kongregácie Svätého Ofícia. Nastúpil do sekcie Indexu zakázaných kníh, ktorá sa po zrušení Indexu premenila na doktrinálnu. Od roku 1966 do konca roku 1974 ju Tomko viedol. S nadšením sa s jeho závermi stotožnil. Práve na svojom poste sa začal profilovať v úlohe uvádzať do života koncilové reformy vrátane zásadnej reštrukturalizácie Sv. Ofícia, ktoré bolo nielen premenované na Kongregáciu pre náuku viery, ale najmä vnútorne pretransformované na kongregáciu, ktorej hlavnou úlohou nemalo byť iba chrániť katolícku náuku pred možnými herézami, ale ju aj vysvetľovať a rozvíjať.

Jozef Tomko sa podieľal aj na zakladaní doktrinálnych komisií jednotlivých biskupských konferencií, ktoré boli prejavom úsilia decentralizovať časť kompetencií kongregácie a zdôrazniť princíp spoluzodpovednosti biskupov za univerzálnu Cirkev. Keď pápež Pavol VI. zriadil Medzinárodnú teologickú komisiu s úlohou spolupracovať so Svätou stolicou pri skúmaní vieroučných otázok, dostal Tomko za úlohu spolupôsobiť pri jej založení a organizácii jej prác. Tu sa konkrétnym spôsobom skrížili jeho cesty s najvýznamnejšími osobnosťami vtedajšieho teologického sveta, s ktorými potom po zvyšok života spolupracoval, medzi nimi s Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI. Bohaté znalosti a skúsenosti zo života univerzálnej Cirkvi predurčili Tomku pre ďalšie významné úlohy v Rímskej kúrii. V decembri 1974 ho tak pápež Pavol VI.

Ján Pavol II. sa so slovenským kuriálnym prelátom bližšie zoznámil pri návštevách kongregácie, ale najmä počas historickej návštevy tretej generálnej konferencie Rady latinskoamerických biskupov (CELAM) v Pueble v Mexiku, počas ktorej bol Jozef Tomko členom pápežovej delegácie. Pápež a Tomko zdieľali mnohé: od slovanského pôvodu spoza železnej opony a eminentného záujmu pomôcť prenasledovanej Cirkvi, cez duchovnú blízkosť k fenoménu „ľudového katolicizmu”, ako ho poznali z Poľska a Slovenska, citlivosť pre sociálnu otázku a teologické pozície stredu, až po lásku k horám. Menovanie bolo nepochybne prejavom úcty a dôvery k Jozefovi Tomkovi, ale aj snahy vyjadriť podporu prenasledovanej Katolíckej cirkvi na Slovensku a lásku k slovenskému národu, ktorý sa bez vlastného štátu nachádzal v zložitejšej situácii, než väčšina ostatných národov komunistického bloku.

Mimoriadnym prejavom pápežovej blízkosti bolo napokon rozhodnutie, že Jozefa Tomku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie patrónky slovenského národa a vo výročný deň posviacky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme osobne vysvätí v Sixtínskej kaplnke, kde sa takéto slávnosti konajú iba výnimočne. Pre situáciu na Slovensku bolo príznačné, že zo slovenských biskupov nesmel prísť do Ríma nikto a aj z rodiny režim povolil vycestovať iba štyrom príbuzným. Za biskupské heslo a program si Tomko zvolil slová Ut Ecclesia aedificetur (Aby sa Cirkev vzmáhala), ako biskupský erb si s pomocou slovenských kňazov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, osobitne výtvarníka dona Andreja Paulinyho, vytvoril znak, ktorý vyjadroval jeho viacvrstvovú identitu a poslanie: tri ľalie symbolizovali znak Košickej diecézy ako miestnej Cirkvi, z ktorej vyšiel, z trojvŕšia vyrastajúci dvojkríž Cirkev na Slovensku, príslušnosť k slovenskému národu a cyrilo-metodskú tradíciu ako východisko a živnú pôdu slovenskej duchovnej a kultúrnej identity, a zemeguľa univerzálnu Katolícku cirkev.

Počnúc rokom 1979 sa Jozef Tomko postupne stal jedným z najbližších a najdôvernejších spolupracovníkov Jána Pavla II., ktorého sprevádzal pri najdôležitejších rozhodnutiach a udalostiach pontifikátu až po koniec životnej púte. Bol to Tomko, kto priblížil pápežovi cyrilometodskú úctu a s ktorým sa pápež radil, akým spôsobom sprostredkovať veľké cyrilometodské bohatstvo celej univerzálnej Cirkvi. Tomko pápežovi odporučil, aby solúnskych bratov vyhlásil za učiteľov Cirkvi, pápež sa však nakoniec rozhodol vyhlásiť ich za spolupatrónov Európy (1980). V nasledujúcich mesiacoch sa Tomko zásadným spôsobom podieľal na šírení cyrilo-metodského posolstva v univerzálnej Cirkvi prostredníctvom liturgických slávení, homilií, prejavov a publikácií.

Medzi poľským pápežom a slovenským kardinálom sa vytvorila osobitná interakcia, vychádzajúca zo vzájomného hlbokého porozumenia: pápež jeho prostredníctvom podporoval Slovákov v ich ťažkej situácii, kardinál vedno so slovenskými kňazmi v Ríme zase poskytovali svoju podporu pápežovi, ktorý sa v Kúrii a v talianskom prostredí nestretal vždy iba s pochopením. Kým na odovzdávanie kardinálskeho klobúka maďarskému kardinálovi Lászlóovi Lékaiovi vyslala Budapešť do Vatikánu - komunizmus sem alebo tam - vysokokarátovú štátnu delegáciu a zorganizovala diplomatickú recepciu, svätoštefanskú korunu od amerického štátneho tajomníka Cyrusa Vanca v budapeštianskom parlamente za prítomnosti najvyšších funkcionárov strany preberal maďarský prímas, delegácia poľských komunistov na návšteve v Bratislave reagovala na správu o voľbe poľského pápeža oduševnenými prípitkami a ich stranícke vedenie vo Varšave síce triezvejšími, ale stále vlasteneckými slovami „Je to veľká udalosť pre poľský národ a mnoho komplikácií pre nás”, vymenovanie historicky prvého slovenského kuriálneho kardinála Jozefa Tomku považovala Praha za nepriateľský čin, o ktorom sa na Slovensku nesmelo ani písať, nieto vyslať do Vatikánu nejakú delegáciu.

Písať o Tomkovi nesmeli ani bratislavské Katolícke noviny a o nejakej štátnej delegácii sa nikomu ani neprisnilo. Dôvod bol jednoduchý. Kým Poľsko či Maďarsko ako národné štáty dokázali napriek ideologickým bariéram aspoň do istej miery ticho vnímať udalosti očami spoločného vlasteneckého záujmu, Praha videla v slovenskom biskupovi či kardinálovi v exile, ktorý sa hlásil k svojej identite, iba dvojitého nepriateľa: ideologického i politického, ktorého samotná existencia potenciálne ohrozovala „československú jednotu”. Súčasne s jeho povýšením na kardinála bol Jozef Tomko menovaný aj za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Pápež mu zveril jedno z najväčších a najvýznamnejších dikastérií, ktorého úlohou je ohlasovať evanjelium a riadiť Cirkev na obrovských misijných územiach na celom svete, menovať tam biskupov a zriaďovať cirkevné provincie a biskupské konferencie, starať sa o misionárov, o výchovu misijného dorastu v miestnych seminároch i v Ríme, ale tiež koordinovať misijnú dynamiku v celej Cirkvi, šíriť misijnú myšlienku a rozvíjať teológiu misií, čo v čase jeho pôsobenia už znamenalo aj čeliť rastúcej kríze misijnej identity a zmyslu misijnej práce.

Význam a náročnosť úlohy prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov vyjadruje aj skutočnosť, že sa často nazýva červeným pápežom. Jozef Tomko viedol túto Kongregáciu s veľkým apoštolským úspechom a veľkou láskou dlhých šestnásť rokov, až dokiaľ ho Ján Pavol II. v roku 2001 ako 77-ročného, dva roky po tom, čo podľa kánonického práva ponúkol demisiu pre dosiahnutý vek, z úradu neuvoľnil. Až do dovŕšenia 80. Na jar roku 2012 mu pápež Benedikt XVI. prejavil veľkú dôveru, keď ho vymenoval za člena trojčlennej kardinálskej komisie so zvláštnym mandátom na vyšetrenie tzv. aféry Vatileaks (krádež dôverných pápežských dokumentov). Hoci Jozef Tomko prežil väčšinu života v zahraničí a v službách univerzálnej Cirkvi, zostal „srdcom na Slovensku”, uchoval si pevnú slovenskú identitu a nikdy neprestal pracovať aj pre dobro Cirkvi na Slovensku a slovenského národa.

Patril k iniciátorom myšlienky založiť inštitúciu, ktorá by zastrešila slovenské náboženské a kultúrne aktivity vo Večnom meste, akú Slováci bez vlastného štátu na rozdiel od iných národov v Ríme dovtedy nemali. Spontánny konsenzus, aby ústav prijal meno sv. Jozef Tomko sa stal členom organizačného výboru na založenie ústavu a dušou úsilia získať potrebné finančné prostriedky. S týmto cieľom viackrát navštívil USA a Kanadu, kde pre jeho myšlienku získal slovensko-americké katolícke inštitúcie a fraternalistické organizácie a vplyvné osobnosti slovensko-amerického života. Predovšetkým však musel Tomko a spolu s ním neskorší prvý rektor ústavu Štefan Náhalka a ďalší slovenskí kňazi v Ríme čeliť tvrdému odporu, ktorý proti založeniu slovenskej inštitúcie kládli českí kňazi v Ríme najmä z okolia kolégia Nepomucena, ktorí videli v myšlienke slovenského ústavu nielen ohrozenie vlastnej inštitúcie, ale aj československej politickej a „národnej“ jednoty a využili všetky prostriedky, aby proti jej uskutočneniu intervenovali pri Svätej stolici, argumentujúc, že Slováci rozbíjajú najvyššou cirkevnou autoritou ustanovené rímske kolégium.

Vďaka trpezlivej a citlivej, ale odhodlanej diplomacii slovenských kňazov v Ríme, medzi ktorými hral kľúčovú rolu práve Jozef Tomko, sa napokon podarilo prekonať cirkevno-politické a psychologické prekážky a ústav získal cirkevné schválenie, na sviatok Sedembolestenj Panny Márie roku 1963 bol posvätený a na jar 1964 sa doň postupne nasťahovali chovanci gymnázia a malého seminára, ich saleziánski učitelia, diecézni slovenskí kňazi i rehoľné sestry. Veľké diplomatické úsilie vyvinul Jozef Tomko vedno s ďalšími slovenskými kňazmi z okruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme vo veci erigovania slovenskej cirkevnej provincie.

V tejto veci spoluzostavil a spolup... Jedenásť predsedov a zástupcov biskupských konferencií, medzi ktorými je päť kardinálov, a viacerí hostia debatujú na tému „Pravda a kultúra života“. Sú medzi nimi piati kardináli: Péter Erdő, Vinko Puljič, Angelo Bagnasco, Dominik Duka a Josip Bozanič.

Tabuľka: Významní kardináli a biskupi

tags: #cesko #slovenski #biskupi #na #koncile