Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca diplomová práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín. Veľa som počul aj z rozprávania mojich známych o utrpení gréckokatolíckej cirkvi. Keďže som gréckokatolík, rozhodol som sa presvedčiť o hodnovernosti ich rozprávania. Už ako študent prvého ročníka na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte som si zaumienil, že o Prešovskom sobore budem v piatom ročníku písať diplomovú prácu. Začal som čítať všetky knihy, ktoré aspoň v krátkosti opisovali určitú etapu gréckokatolíckej cirkvi.
Nebol by som rád, keby niekto bral moju diplomovú prácu ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi. Chcem len napísať pravdu, pravdu o dobe, ktorá nebola všetkým priaznivá. Prácu som rozdelil do 10 kapitol, ktoré jednotlivo pojednávajú o rôznych etapách života gréckokatolíkov pred a po Prešovskom sobore. (Ak píšem o Prešovskom sobore, mám tým na mysli Prešovský pravoslávny sobor, a nie Prešovský sobor gréckokatolíckych veriacich a duchovných, ako sa stále - a nesprávne udáva). V prvých troch kapitolách som sa zaoberal rozdielmi medzi katolíkmi a pravoslávnymi, aby sa hlbšie pochopila táto práca. V piatej kapitole zaznamenávam politické pomery v našom štáte voči cirkvi. Siedma kapitola pojednáva o Malom a Veľkom sobore a nasledujúce kapitoly sú obdobím po Prešovskom sobore, kde spomínam reakcie kňazov, reakcie cirkvi a štátu v roku 1968.
Pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný"
Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný." Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam. "ORTODOXIA" je od slova "orqoV a dokein , to znamená "správne učiť" a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda "ortodoxný", či "pravoverný", bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe.
Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili.
V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím. Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov. Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy.
Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzantskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme. Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: "Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane." Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva. Moskovská Rus prevzala byzantské dedičstvo, imperiálnu cirkev, ale Moskva nikdy nenahradila Carihrad, nestala sa Tretím Rímom.
Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy. Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným.
Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi
Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Toto vyjadrenie Pavla VI. "Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381.
Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, " bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy.
Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky. Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery. Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.
Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí. Jej štatutárom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska“, ktorý je zároveň šéfom Metropolitnej rady, správneho orgánu cirkvi.
Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“
V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi - postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a ďalšie veci. Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“
Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“
Na otázku, či je pravoslávna cirkev jediná pravá, Gerka odpovedal, že je v nej úplná pravda. „Ak iné cirkvi učia isté veci inak ako my, a je to v rozpore s autentickým učením, logicky sú takéto nánosy deformáciami a nepravdami. Podľa nás tiež neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.“
Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“ Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“
Veľké problémy medzi našimi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“
Historik Martin Lupčo v časopise Klub vojenskej histórie Beskydy uvádza, že pod termínom „pravoslavizácia“ možno rozumieť „masovú kampaň v rokoch 1950 - 1954, ktorej hlavným cieľom bolo uskutočniť prechod gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu. Išlo o súhrn politických, právnych, administratívnych a represívnych opatrení smerujúcich k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi a k jej nahradeniu pravoslávnou cirkvou.“ Príčiny podľa neho treba hľadať v povojnovej politike Moskvy. Situácii nepomohla ani ŠtB, ktorá gréckokatolíckych kňazov obvinila z kontaktov a spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou, známou pod termínom banderovci. Pravoslávnym pripadol vtedajší majetok gréckokatolíckej cirkvi, jej duchovní boli internovaní, väznení, či násilne vysťahovaní. Gréckokatolícka cirkev bola štátom opätovne uznaná až v roku 1968.
Milan Gerka problém nepopiera. „Komunisti nám v tomto urobili medvediu službu. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv katolíkov, ku všetkému pristupovali násilne.“ V materiáli pod názvom Zlomové obdobia pravoslávnej cirkvi v polovici 20. storočia, ktorý pravoslávni vydali pre veriacich oboch cirkví, sa uvádza, že pravoslávni hierarchovia boli len za dobrovoľný, určite nie násilný prechod gréckokatolíkov do ich cirkvi.
Podľa spomínaného materiálu napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi vzniklo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. „Náš veriaci ľud, v snahe zachovania svojej viery a národnej identity, zápasil so všetkým cudzím, ktoré mu bolo administratívne násilne vnucované zo strany štátnej správy i vtedajšieho vedenia gréckokatolíckej cirkvi,“ píšu pravoslávni. „Nechcel sa dať pomaďarčiť, maďarské školy, ako aj snahu o zavedenie maďarského bohoslužobného jazyka pokladal za neprijateľné. Určitá časť vtedajšieho gréckokatolíckeho duchovenstva... bola po kultúrnej i spoločenskej stránke značne pomaďarčená.“ Na inom mieste sa píše, že „vážnym motívom pri prechode gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi bola aj skutočnosť, že v tom čase sa mnohí gréckokatolícki duchovní viac starali o hospodárenie na cirkevnom majetku a menej pozornosti venovali kultúrnemu a duchovnému rastu národa.“
Milan Gerka dodáva, že po vojne sa situácia otočila. „Kým kedysi chceli katolícki Habsburgovci tvrdo ovládnuť teritórium, ktoré duchovne nespadalo pod Rím, neskôr sa Moskva usilovala o opak - duchovnú nadvládu nad Vatikánom. Len preto, lebo si z neho spravila ideologického nepriateľa. Spočiatku to vyzeralo ako ďalší z množstva podobných sporov medzi západnou a východnou cirkvou. Západ bol práve bez pápeža, jeho delegácia bez legitimity a ďalšia z hádok o nadvládu nad kresťanstvom sa skončila vzájomnou exkomunikáciou konštantínopolského patriarchu a pápežových vyslancov. Spor, ktorý spočiatku nik nebral vážne, pretrval aj takmer po tisícke rokov.
Rozdiely medzi katolíkmi a pravoslávnymi cirkvami
Táto veľká schizma, rozkol medzi západnou a východnou cirkvou, by sa však teoreticky mohla skončiť. Naznačil to po zvolení pápeža Františka konštantinopolský patriarcha Bartolomej I. Po jeho príchode do Ríma ho dokonca František pozval na večeru spolu s kardinálmi a nechal ho predniesť požehnanie. Bartolomej sa zúčastnil aj na pohrebe Jána Pavla II. „Dokonca aj predtým, ako sa cirkvi rozišli, sa patriarcha z Istanbulu na inaugurácii nezúčastňoval,“ vysvetľoval svoje rozhodnutie pre agentúru AP, „od prvého dňa ma však František oslovil svojím skromným správaním, a cítil som, že chcem ísť. Rozkol medzi východným a západným kresťanstvom nastal v roku 1054. Výsledkom bola exkomunikácia vtedajšieho Michaela I. Ortodoxná cirkev a Vatikán sa začali zbližovať už v polovici 20. storočia, vzájomnú exkomunikáciu zrušili v roku 1965. V polovici 90. rokov Ján Pavol II. „Je to gesto, ktoré zdôrazňuje naše vyvíjajúce sa vzťahy,“ komentoval cestu do Vatikánu Bartolomej I. Cesta k zjednoteniu katolíckej a pravoslávnej cirkvi nebude jednoduchá.
Aj keď je Bartolomej oficiálne najvyššou autoritou pravoslávnych, jeho postavenie je neporovnateľne slabšie ako v prípade rímskeho pápeža. Bartolomej pôsobí skôr ako hovorca a koordinátor zvyšných hláv pravoslávia.
Katolícka vs pravoslávna - Aký je rozdiel medzi náboženstvami?
Gréckokatolícka cirkev a jej majetky pred rokom 1950
Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. Cisár najprv v roku 1806 ustanovuje Košický vikariát so sídlom v Prešove. 22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich.
Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949. Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara.
Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v okolitých štátoch
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali "dobrovoľné" a "spontánne" návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva. Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.
Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi. Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu. V každom prípade platí všeobecné konštatovanie, že moskovské oslavy a porady "ležia" na ceste, ktorá doviedla k aprílu - máju 1950.
Teraz si v podkapitolách pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine. Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská. V prvých mesiacoch sa Sovieti správali zdržanlivo, chceli vzbudiť dojem, že sa v náboženských otázkach dosiahol nový postoj. Ako to v skutočnosti malo byť, ukázalo sa zakrátko.
Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom - podľa slov patriarchu - si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky - Ruskej pravoslávnej cirkvi." A aby tento návrat bol uľahčený, všetci gréckokatolícki biskupi na západnej Ukrajine boli 11. apríla 1945 zatknutí. Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť "tajnú cirkev". Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie.
Vláda si však našla i medzi kňazmi povoľné nástroje. Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej. Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy. Prvú adresoval gréckokatolíckemu kléru a oznámil im, "že sa ustanovil s vedomím vlády, ktorá v súčasnosti neuznáva na Ukrajine žiadnu inú autoritu ako tento Výbor", a že "politická jednota Ukrajiny vyžaduje aj náboženskú jednotu, čo biskupi nepochopili, a preto nedorástli na svoje úlohy." Druhou výzvou sa obrátil na vládu a vyjadril jej "plnú dôveru" a "prosil o pomoc". O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. „Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve." Vo vyhlásení sa doslova hovorí: "Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť."
Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza 18. júna 1945 obežník splnomocnenca vlády pre veci pravoslávnej cirkvi P. Je jasné, že tento Chodčenskov obežník vyvracia bežný argument, že Ľvovský sobor bol dielom cirkevnej a nie svetskej vrchnosti. Autor pokračuje vo svojom pohľade: „Napokon, legálni cirkevní predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi (metropolita a sedem biskupov) boli už od marca 1945 za mrežami. Aby teda mohol byť sobor aspoň formálne kamuflovaný ako kánonický, boli vo februári 1946 členovia iniciatívnej skupiny prijatí do pravoslávnej...
tags: #pravoslavna #cirkev #neuznava #rimskeho #papeza