„Nerád vnucujem ľuďom svoj model zbožnosti, svoju predstavu Pána Boha, nechávam to na druhých,“ tvrdí rímskokatolícky kňaz Zbigniew Czendlik (50).
Zhovárali sme sa striedavo, vo farskej kuchyni a v obývačke, kde sme fúkali dym z cigariet do kozuba, aby ho nebolo cítiť. Lanškrounský farár, ktorého priatelia volajú Zibi, je totiž náruživým fajčiarom. Zbigniew Czendlik iba kolegu poprosil, že nechce byť na fotke s cigaretou.
Čo vám viac vyhovuje, pýtať sa, alebo odpovedať? Radšej odpovedám, než sa pýtam, pretože som zistil, že pýtať sa je omnoho náročnejšie. Aby som sa vedel pýtať, musím toho veľa vedieť, nedá sa iba tak na fleku ísť a pýtať sa.
Zbigniew Czendlik: budit jen v případě zrušení celibátu
Príchod do Českej republiky
Do Českej republiky ste prišli v roku 1992 z Poľska. To sa dá? Vidíte to na mojom príklade. V cirkvi to funguje tak trochu ako v armáde, od šéfa dostanete povolávací príkaz a šupnú vás tam, kde vás potrebujú.
Za kňaza ma vysvätili v roku 1989, tri roky som pôsobil vo farnosti Chorzów pri Katoviciach. Keď som končil, môj nadriadený katovický biskup Damian Zimoń mi povedal, že mu český biskup spomínal, že u nich je málo kňazov, a požiadal ho, či nemá nejaký „prebytok“.
Vravel mi - Zbyšek, pochádzaš z Tešínska, určite vieš po česky, ty by si sa im tam hodil. Začal som sa brániť, pretože moji kolegovia dostávali ponuky do Anglicka, Nemecka, Francúzska, USA, a mne núka Česko. Veď to je za trest. Ohradil som sa, že viem iba dve slová: pozor, vlak. Povedal mi, že to neprekáža, lebo to je dobrý základ.
Som vychovaný k poslušnosti, a keď mi nadriadený niečo ponúkne, beriem to ako rozkaz. Cestoval som do Náchodu, do královohradeckej diecézy, kde potrebovali kaplána. A po roku ma poslali do Lanškrouna. Zo žartu vravievam, že tu už dvadsaťjeden rokov kazím ľudí a oni nie a nie sa pokaziť.
Nechcel som chodiť na kurz, učil som sa za pochodu. Od prvého dňa som slúžil české omše, muselo to byť zábavné. Deti na náboženstve som poprosil, aby ma „popravili“, keď niečo poviem nesprávne. Začali sa smiať, pretože som si niektoré slovíčka vytváral sám. Vznikali zaujímavé historky.
Keď niekto prišiel na faru a hľadal dekana, ktorý niekam odišiel, povedal som: pán dekan pošiel. Inokedy som sa rozhodol, že pôjdem namiesto neho na ranný nákup. Mám veľmi rád vločky s mliekom. V pultových potravinách sa na mňa predavačka usmievala a pýtala sa, čo si želám. Vravím jej: mlieko a vložky. Pozrela sa na mňa nejako divne, ale priniesla to. Keď som zbadal, čo to je, celý som očervenel. Zaplatil som to a rýchlo som šiel preč.
Nechal som si ich a zobral som ich aj sem, do Lanškrouna, mal som ich dlho v kúpeľni. Raz som to rozprával známym, neverili mi. Priniesol som teda tú modrú škatuľku z kúpeľne a ona bola prázdna… (smiech).
Po rokoch strávených v Česku sa cítite viac Poliak, alebo Čech? Povedal by som, že viac som Čech, aspoň tak to tvrdia priatelia a známi. Je vraj zo mňa hotový Pepík. Premýšľam v češtine a myslím, že v češtine sa mi aj lepšie formulujú myšlienky než v poľštine. Keď prídem do Poľska a mám niečo chytrého povedať, ide to pomaly. Premýšľal som o tom, či náhodou nie som predurčený na to, zrejme som sa mal narodiť v Česku.
Prvé dva dni, potom mi naskočí poľština a už som Poliak. Keď sa však po dlhšom pobyte vrátim späť do Česka, už ľudia vedia, že pán farár bol v Poľsku.
Mediálna známosť a vzťahy
Ste mediálne známy, ľudia vás poznajú z televíznej obrazovky. Sobášili ste Luciu Bílú, kde ste sa zoznámili? V Lanškroune, keď som v roku 1998 usporiadal koncert. V tom čase sa mi podarilo dokončiť opravu tunajšieho Kostola sv. Václava, tak som ju sem pozval, aby som týmto spôsobom mohol poďakovať sponzorom. Po koncerte sme na fare urobili párty a všetci od skladateľa až po dirigenta a účinkujúcich boli nadšení atmosférou, tak sa rozhodli, že tu natočia niekoľko skladieb s Luckou.
Párkrát prišla sem, potom ma pozvala na svoje akcie, až sa novinári začali zaujímať, čo to je za chlapa, ktorý sa občas motá v jej tieni. Zistili, že som farár, a o to to bolo pikantnejšie, dostal som sa na prvé stránky bulváru. S Luckou sme priatelia a prejavom nášho vzťahu je i to, že uvádzam vianočné koncerty Bílé Vánoce Lucie Bílé a vďaka nim som spoznal Slovensko.
Krstili ste aj deti Stanislava Grossa… Šárka pochádza z mojej farnosti, má korene v Albrechticiach.
Nie. Tieto svety sú rôzne prepojené, stretávam sa s rozmanitými ľuďmi, či už z politiky, biznisu alebo zo šoubiznisu. Ak sú to pohodoví a fajn ľudia, neriešim nič. Okruh, ktorý mám okolo seba, je veľmi pestrý a široký. Ja si v ňom tak plyniem (smiech).
Kedysi som písal rozhovory pre sobotnú prílohu Mladej fronty Dnes, volalo sa to Spovednica. Šéfredaktorovi napadlo, že by to mohlo byť zaujímavé, lebo ak sa novinár s niekým rozpráva, dá sa predpokladať, na čo sa bude pýtať. Fór bol v tom, že novinára nahradí kňaz ako ja. Zaujalo to ľudí v ČT a vznikla relácia Uchem jehly. Striedam sa v nej s evanjelickým farárom Pavlom Klineckým. Ide o milý rozhovor na nedeľné popoludnie, keď nemusíte príliš premýšľať, ide o to, objaviť v človeku ďalší rozmer jeho života.
O tom rozhoduje dramaturgia, ale tipy dávam aj ja. Vravím, že nie som dobrý moderátor, ale som dobrý hostiteľ. Nakrúcame tu na fare a ja vždy pre celý štáb a pre hostí niečo navarím, dobre sa naladíme.
Raz alebo dvakrát niekto odmietol. Chcel som Ewu Farnu, ale akosi sa nevieme zladiť. Je to aj preto, že zvyčajne točíme viac dielov naraz.
Chutí im všetko, čo im naservírujem, pretože na fare sa zlé veci neservírujú. Je pre mňa dôležité vytvoriť pre nich zázemie, aby sa cítili dobre. Ak totiž chceme robiť dobrú reláciu, je dôležité, aby sa technik, zvukár či kameraman cítili príjemne. Veď aj ja tu mám dve asistentky a skvelých ľudí okolo seba, ktorí to všetko ťahajú. Potom môžete byť priemerným farárom, ale farnosť funguje nadpriemerne (smiech).
Presne tak. Vravím, že beriem na seba úlohy, ktoré môžem preniesť na ďalšieho.
Neštandardný kňaz
Všeobecne nemám rád uniformitu, už som si vybudoval taký imidž, že keby som si vzal kolárik, ľudia by ma nespoznali. Takže len ak sa budem potrebovať zamaskovať. Keď sa vojaci dohodli s Judášom, že ktorého v Getsemanskej záhrade pobozká, ten bude Ježiš - prečo sa tak dohodli? Lebo on nevybočoval svojím zovňajškom od ostatných ľudí. Ja si myslím, že to platí aj o nás, nechcem vybočovať, je dôležité, aby sme vynikali niečím iným.
Ako sa správame, ako žijeme, ako myslíme, a nie tým, čo si práve vezmeme na seba. Pre mňa je dôležitou hodnotou zostať prirodzeným. Veľmi často sa stáva, napríklad v politike, že niekto dostane funkciu alebo uniformu a zrazu ho to prevalcuje. Preto sa obávam, že by ma to prevalcovalo a prišiel by som o prirodzenú autoritu, ktorá je pre mňa oveľa dôležitejšia ako tá formálna.
Mám vzťah k fotografovaniu, pretože som na gymnáziu založil fotokrúžok a fotil som. Mojím idolom je Jan Šibík a reportážna fotografia. Zaujímala ma móda a myslím si, že by som mohol pracovať aj ako stylista, pretože sa mi to párkrát skoro podarilo. Zopár kamarátok ma poprosilo, aby som im pomohol vybrať oblečenie. Ale, spodnú bielizeň som ešte nevyberal (smiech). Rád si pozriem Fashion TV. Mali by sme sa starať o svoje telo, lebo je to dom pre dušu.
Druhým domovom pre dušu je odev a tretím je dom, v ktorom bývam. Takže sa starám o dom pre svoju dušu a reprezentujem Najvyššieho. Vezmite si manažéra, ktorý zastupuje firmu, koľko investuje do oblečenia. Ja reprezentujem firmu, ktorá má dvetisíc rokov a má najlepšieho šéfa, tak to predsa nemôžem podceňovať.
Pochopiteľne, dôležitá je duša, ale zvyčajne sa stáva, že ak sa niečo prihodí, človek je smutný a plače. To, čo pociťuje vnútri, sa prejaví navonok a ovplyvňuje to naše vonkajšie správanie. Ale ním môžeme ovplyvniť aj naše vnútro. Nemôžeme preceňovať ani jedno, ani druhé. Čo mám v srdci, to sa prejaví tak, ako sa oblečiem, ako vyzerám, ako sa o seba starám.
Dve škatuľky.
Kedysi som chcel, ale teraz už nechcem. Začal som fajčiť na futbale, pretože moji spoluhráči, ktorí fajčili, hrali lepšie. Vravel som si: Asi na tom niečo bude. Nebolo nič (smiech).
Niektorí ľudia sa pohoršovali, keď videli farára v trenírkach a že mladí chlapci na mňa kričali: Ty vole, jak hraješ! Ty vole, přihrej! Hľadal som dôstojnejší šport. Začal som s golfom a oni opäť hovorili: To je hrozné, náš farár hrá taký snobský šport. Bolo lepšie, keď hrával futbal. Ale je to príjemné, premýšľam pri tom. Je to ako pri cigaretách, keď si zapálim, mám veľa nápadov. Ja vravím: Nie je svätý bez kadidla.
Raz som sa rozprával s jedným onkológom a po chvíli som nevydržal a hovorím: Pán profesor, musím sa vám vyspovedať. Je mi to trápne, ale ja fajčím. A on na to: Keď už, tak fajčite s potešením a rád, pretože výčitky svedomia vám ublížia viac ako samotné fajčenie. Odvtedy fajčím s potešením a rád. Uvedomil som si totiž jednu vec - keby som ako kňaz v ľuďoch, ktorí prídu do kostola, vyvolával výčitky svedomia, skracoval by som im život.
Nie som boží štátny zástupca, ale boží advokát. Nie som tu na to, aby som súdil, ale aby som ospravedlňoval. Je to paradox, kam sa dá posunúť od cigariet, však? Vravím, že na pôde bez hnoja nič krásne nevyrastie. Pán Boh má najlepšiu recyklátorskú firmu, nepracuje s dokonalým materiálom, ale s tým, čo niekto odhodí a dokáže vytvoriť krásne veci.
Pokiaľ sa zhodneme na tom, že fajčenie nie je zlozvyk, tak nemám zlozvyky. „Zlo-zvyk“ je vlastne zvyk robiť niečo zlé. To, že sa niekedy zachovám zle, je niečo iné, to sa mi stáva. Nie som sterilný, v živote som toho dosť pohnojil.
Napríklad nedávno po pohrebe za mnou prišla pani, ktorá bola nespokojná s tým, ako prebehol. Bol som na ňu prísny, povedal som: Očakával by som od vás, že keď vám zomrela mamička, aspoň ste mohli prísť a povedať, ako by ste si obrad predstavovali, ja sa vždy pozostalým prispôsobím. Nie som však Pán Boh a neviem odhadnúť vaše priania. Potom som si vyčítal, že som bol taký tvrdý. Niekedy mi niečo preletí hlavou a zareagujem podráždene. Inokedy si vyčítam, že s niekým koketujem. Vravím si: „Ježkovy voči“, bude si robiť ilúzie. Podlieham písaniu esemesiek, vyčítam si, že som si dal o jednu becherovku viac. To sú drobnosti, keď si robím výčitky, že som sa mal zachovať inak.
Áno.
Viac sa o tom hovorí, ako to je. Ale prezradím to len vám (smiech), že zasa to také horúce nie je. Veď si vezmite cirkev; ja hovorím, že by sme mali rímskokatolícku cirkev premenovať na ženskokatolícku, pretože keď sa cez omšu pozriete po kostole, máte tam viac žien ako mužov. Lenže na celibáte je niečo atraktívne, čo ženy priťahuje. Pre mňa ženy nie sú problém, skôr ja som problémom pre ne. Rovnako celibát pre mňa nie je problémom tak, ako pre okolie.
Asi nie som úplne normálny, pretože som sa ešte nezamiloval. Ani v mladosti? Myslím, že ani nie. To sa mi zatiaľ vyhlo. Mám kamarátov kňazov, čo sa oženili, lebo sa zamilovali. Dokonca som im aj pomáhal, pretože spoločnosť toto odsudzuje. To, že sa muž vykašle na rodinu, nechá deti a odíde, nad tým sa nikto nepohoršuje. Myslím si, že keď sa kňaz zamiluje, založí si rodinu a splodí deti, neublíži cirkvi toľko ako muž, ktorý opustí deti. Cirkev je predsa veľká a silná inštitúcia, že odchod nejakého kňaza pre ňu nie je nijaký problém. Snažím sa pomáhať, nielenže podporujem združenie Cesta 121, ktorá pomáha starým nemohúcim kňazom, ale snažím sa podporovať aj kňazov, čo sa rozhodli ísť inou cestou.
Nemajú to ľahké, svoj život musia otočiť úplne naruby, veď aká veľká musí byť ich láska k žene, že sa pre to rozhodnú? Mňa to nikdy nestretlo. Že sa mi ženy páčia? To je normálne. Veď akú hodnotu by mal môj celibát, keby sa mi nepáčili? Nulovú. Akú hodnotu má napríklad abstinencia, keď človeku alkohol nechutí? Ak ho milujete a napriek tomu nepijete, vtedy to má skutočnú cenu.
Samozrejme. Nemám nič proti zdobrovoľneniu celibátu, lebo úplne zrušiť sa nedá. Ale nech to naozaj spravia čím skôr, pretože keď budem mať sedemdesiat alebo osemdesiat, budem medzi prvými, čo budú proti (smiech).
S celibátom je to podobné ako s vernosťou v manželstve.
A niekedy rovnako rýchle odchádzajú. Musím povedať, že mám pomerne veľa svadieb a krstov. Čím ďalej, tým viac sa stretávam s tým, že pár príde, dohodne svadbu a potom na ňu neprídu a ani mi nepovedia, že ju rušia. Je to možno tým, že neraz prídu aj rok dopredu, aby si objednali termín, a do svadby sa rozídu.
Áno, je to posvätná vec. Pánu Bohu sa niektoré veci nevydarili. Napríklad zuby, vravím si, že to mohol vymyslieť lepšie. Ale čo sa mu vydarilo, to je ľudská sexualita. Veď ako obohacuje vzťahy, je to niečo posvätné, niečo krásne. Nie je to niečo, nad čím by sme mali zatvárať oči a pohoršovať sa. Prekáža mi, že sa to vulgarizuje, to je ako svätokrádež.
Nemôžem mať všetko. Takisto by som svoj Mini Cooper vystriedal za Porsche 911 Carrera. Cítim sa chudobný, chcel by som mať Carreru pred farou (smiech).
Už som ho posunul ďalej, pretože som mal veľa projektov. Ja som taký „sociál“. Dobudoval som detský azylový dom, z výťažku z golfového turnaja som kúpil mikrobus pre postihnuté deti, snažím sa. Robím to preto, lebo potrebujem odčiniť svoje hriechy. Čím väčší pocit viny, tým väčšia potreba zadosťučinenia. Povedané v úvodzovkách, kupujem si odpustky. Svätí nepotrebujú robiť nič, stačí, že sa modlia. Ale ja hriešnik musím stále makať, odčiňovať.
Zo všetkého. Napríklad nedávno po pohrebe za mnou prišla pani, ktorá bola nespokojná s tým, ako prebehol. Bol som na ňu prísny, povedal som: Očakával by som od vás, že keď vám zomrela mamička, aspoň ste mohli prísť a povedať, ako by ste si obrad predstavovali, ja sa vždy pozostalým prispôsobím. Nie som však Pán Boh a neviem odhadnúť vaše priania. Potom som si vyčítal, že som bol taký tvrdý. Niekedy mi niečo preletí hlavou a zareagujem podráždene. Inokedy si vyčítam, že s niekým koketujem. Vravím si: „Ježkovy voči“, bude si robiť ilúzie. Podlieham písaniu esemesiek, vyčítam si, že som si dal o jednu becherovku viac. To sú drobnosti, keď si robím výčitky, že som sa mal zachovať inak.
Áno.
Môj fanklub sa začína od sedemdesiatky a mieri hore. Babičky sú mi verné. Ale v internetových diskusiách nie som iba Zbigniew Czendlik, som kňaz, ktorý reprezentuje katolícku cirkev. Som súčasť inštitúcie, ktorú mnohí ľudia nemajú radi. Som jeden z tej bandy pedofilov, a keď reagujú na mňa, reagujú...
Nitriansky emeritný biskup kardinál Ján Chryzostom Korec je pravdepodobne služobne najstarším katolíckym biskupom na svete. Práve dnes si 88-ročný kardinál pripomína 61. výročie svojej biskupskej vysviacky.
Biskupskú konsekráciu prijal tajne 24. augusta 1951 z rúk biskupa Pavla Hnilicu. Do roku 1990 v čase komunistickému režimu nemohol svoju pastoračnú službu vykonávať verejne, preto pracoval ako robotník.
Za svoju vernosť kňazskému a rehoľnému povolaniu i Rímu bol od roku 1960 osem rokov vo väzení. „V situácii neistoty a ustavičnej hrozby o slobodu, ba o život, ja som sa mal rozhodnúť stať sa tajným biskupom a svätiť tajných kňazov,“ spomína si dnes kardinál na svoju vysviacku.
Zároveň konštatuje, že ráno po biskupskej vysviacke išiel opäť do roboty „váľať sudy s benzínom“.
Kardinál Korec podľa informácie hovorcu Nitrianskeho biskupstva Miroslava Lyka tajne vysvätil 120 kňazov, predovšetkým pre potreby reholí. Pápež Ján Pavol II. ho 6. februára 1990 vymenoval za nitrianskeho biskupa a 28. júna 1991 ho kreoval za kardinála. Jeho úlohou bolo obnoviť diecézu nielen po materiálnej, ale najmä po duchovnej stránke. Na starobylom nitrianskom biskupskom stolci bol do 16. júla 2005.
Je autorom veľkého počtu kníh, z ktorých mnohé boli preložené do cudzích jazykov a vydané v zahraničí. V júni tohto roka kardinála Korca hospitalizovali v nitrianskej nemocnici v kritickom stave v ťažkom septickom šoku. Vyšetrenia potvrdili perforáciu slepého čreva a ťažký zápal pobrušnice. Po dvojtýždňovej hospitalizácii ho lekári prepustili do domáceho liečenia. Podľa Lyka je súčasný zdravotný stav kardinála relatívne dobrý, „primeraný jeho veku.“
Dátum nie je náhodný, viaže sa k francúzskemu katolíckemu kňazovi Josephovi Wresinskému.
Vatikán ocenil úsilie Konferencie biskupov Slovenska (KBS) v oblasti prevencie a riešenia prípadov sexuálneho zneužívania. Vyplýva to z druhej výročnej správy Pápežskej komisie pre ochranu maloletých.
Ordinariát Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky sa pripravuje na biskupskú vysviacku a uvedenie do úradu Mons. Pavla Šajgalíka OFMCap., ktoré budú v sobotu 18. októbra o 10:00 v Incheba Expo Aréne v Bratislave.
Slávnosť biskupskej vysviacky a uvedenia do úradu nového biskupa Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky sa začne v sobotu o 10:00 v Incheba Expo Aréne v Bratislave (Hala C, Viedenská cesta 3 - 7).
Prinášame rozhovor s jej predsedom, Mons. Thibaultom Vernym.
V rozhovore pre Vatican News Maud de Boer-Buquicchio, právnička zodpovedná za druhú výročnú správu o postupoch na ochranu maloletých Pápežskej komisie pre ochranu maloletých, zdôrazňuje hlavné prvky, ktoré vyplynuli z dokumentu zverejneného vo štvrtok.
Dokument, ktorý zverejnila Pápežská komisia, predstavuje praktickú príručku s pokynmi pre „citlivé a empatické vypočutie“ a pre ekonomickú, psychologickú i duchovnú podporu obetí.
Nech naše srdce zostane „vždy orientované na jediného Pána, zdroj života a nádeje“ - vyzýva pápež Lev XIV. v posolstve sieťam pôvodných národov a Sieti teológov Latinskej Ameriky pri príležitosti jubilejného roka.
Podujatie bude duchovnou oslavou medzinárodného stretnutia Svätého Otca Leva XIV. s Rómami v Ríme a pripomenutím si 60. výročia historického stretnutia pápeža Pavla VI. s Rómami v Pomezii v roku 1965.
Cirkev si pripomína svätého Ignáca Antiochijského. Ignác ako prvý vo svojich spisoch použil pojem „Katolícka cirkev“ a jasne hovoril o primáte rímskeho biskupa. Jeho relikvie boli neskôr prenesené späť do Antiochie.
Zo zjavení svätej Margity vzišlo dvanásť prisľúbení Ježišovho Srdca pre tých, ktorí túto úctu s vierou a vytrvalosťou šíria - medzi nimi aj prísľub večného pokoja a milosti spásy pre tých, čo budú deväť po sebe idúcich prvých piatkov pristupovať k svätému prijímaniu.
Pápež v príhovore odsúdil škandál toho, že milióny ľudí trpia hladom a podvýživou, požiadal o globálne opatrenia, ktoré by presahovali slogany a politické paradigmy, a pripomenul dôležitosť žien, „architektiek prežitia“, a multilateralizmu.
V srdci starého mesta Mosul sa po ôsmich rokoch od porážky teroristickej organizácie ISIS opäť otvorili dvere dvoch historických chrámov - sýrsko-pravoslávneho kostola Mar Toma zo 7. storočia a chaldejského kostola Al-Tahira z 18. storočia.
Po zemetrasení, ktoré si vyžiadalo vyše 70 obetí a pripravilo o domov viac ako 20 000 ľudí, spustila Cirkev prostredníctvom Caritas program pomoci s názvom „Hatag Paglaum“ - „Dávame nádej“.
Projekt, ktorý je výsledkom dlhoročného úsilia Jaroslava Jašša CM, slovenského misionára pôsobiaceho v Afrike, má prispieť k formácii desiatok mladých seminaristov, ktorých je v krajine stále viac, no chýbajú im priestory na vzdelávanie a duchovný rast.
Jej slávnostné odhalenie za účasti pápežského nuncia Henryka Nowackého, arcibiskupa Jána Sokola, primátora Štefana Bošnáka a veľkého počtu veriacich sa konalo 16. októbra 2005, v deň 27. výročia začiatku pontifikátu Jána Pavla II.
Účastníkov 23. októbra prijme na audiencii pápež Lev XIV. a jubilejnej omše v Bazilike sv. Petra sa zúčastnia 26. októbra. Podujatie má podporiť spoluprácu Cirkvi s hnutím chudobných a vylúčených komunít a pripomína synodálny charakter Cirkvi.
Spolu s pútnikmi prišli aj ich biskupi.
Ostravsko-opavský biskup František Václav Lobkowicz putoval spolu s veriacimi od Kostola sv. Cyrila a Metoda v Hrčave. S pútnikmi Bielsko-źywieckej diecézy putoval pomocný biskup Piotr Greger z farnosti Trzycatek a slovenských veriacich sprevádzal žilinský biskup Tomáš Galis od Kostola sv. Petra a Pavla z Čierneho.
Homíliu v rámci svätej omše povedal biskup František Václav Lobkowicz, v ktorej vyzdvihol spoločné korene a duchovné zbližovanie susediacich národov. Apeloval na prítomných verejných činiteľov, aby pri tvorbe legislatívy nezabúdali na hodnoty evanjelia a na dôstojnosť človeka od počatia po prirodzenú smrť.
Po skončení sv. omše bol pripravený zaujímavý kultúrny program, počas ktorého vystúpili folklórne súbory.
Sprievodnými podujatiami pred Púťou troch národov boli dve akcie pre mladých. Prvou bolo stretnutie animátorov v Rycerke Górnej, kde zástupcovia mladých z troch krajín uvažovali o projekte Archy mladých. Okrem duchovnej obnovy sa dohodli na vzniku spoločného tímu a na pokračovaní spoločných stretnutí. Najbližšie bude 19.9.2013.
Druhým sprievodným podujatím boli workshopy v obci Jaworzynka časť Zapasieki. Boli to workshopy týkajúce sa rozvoja tradičnej kultúry - konkrétne drotárstva, výšivkárstva, rezbárstva a výroby šperkov.
Tradícia pútí na Trojmedzí sa začala pred piatimi rokmi po vzniku Žilinskej diecézy. Iniciátorom spoločnej púte Čechov, Poliakov a Slovákov bol žilinský biskup Tomáš Galis.
Trojmedzie
tags: #cesky #rimskokatolicky #biskup