Trvalý diakonát je jedinou formou duchovnej služby, ktorá v modernej Cirkvi netrpí krízou povolaní. Domnieva sa diakon Enzo Petrolino, prezident talianskej komunity diakonov. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas zdôrazňuje, že v Taliansku je ich viac ako 4 500 stálych diakonov. 90 percent z toho sú otcovia rodín.
Diakon pri liturgickej službe.
Psychiater a diakon Max Kašparů patrí k popredným osobnostiam českej duchovnej scény. Terapie a sedenia s ním sú beznádejne obsadené, ochotne si však našiel čas na otázky o tom, ako dnes žijeme a prečo nás to tak vyčerpáva.
Syndróm vyhorenia najčastejšie postihuje povolania, ktoré sú v neustálom kontakte s ľuďmi. Kňazi a pastori nie sú výnimkou. Vianočné obdobie je pre väčšinu ľudí časom pokoja, oddychu a relaxu v rodinnom kruhu. Pre kňazov je to však najnáročnejšie obdobie roka. Predvianočné spovedanie a navštevovanie chorých, zvýšený počet vianočných bohoslužieb, príprava jasličkových pobožností či iných farských akcií. Po skončení najkrajších sviatkov roka sú mnohí z nich vyžmýkaní ako špongia. Ak sa v priebehu rokov fyzická a psychická únava nakumulujú, môže kňazov postihnúť syndróm vyhorenia.
Známy český psychiater a trvalý diakon od októbra už i kňaz Max Kašparů vo svojej knihe Základy pastorálnej psychiatrie pre spovedníkov upozorňuje, že najčastejšie dochádza k vyhoreniu medzi učiteľmi, lekármi a kňazmi. Za pravdu mu dávajú aj niektoré výskumy.
Kňaz a psychológ Róbert Ťapušík, ktorý pôsobí v Seredi, poukazuje na špecifickosť kňazského povolania. „Pri syndróme vyhorenia u kňazov nejde len o profesionálnu rovinu, ktorej sa problém dotýka, ale aj o vzťah, z ktorého vonkajšia ,profesijná´ aktivita vychádza. Spúšťačom môže byť duchovné vzdialenie od zdroja milostí potrebných pre kňazský život a nielen rovina pracovného nasadenia, vnútornej frustrácie a vyprázdnenia v profesionálnej oblasti,“ povedal Ťapušík pre Svet kresťanstva.
Kaplán z Nového Mesta nad Váhom Juraj Valúšek sa domnieva, že existujú dva typy kňazov - hrdzavejúci a akční, ktorí majú predpoklady vyhorieť. „Tí hrdzavejúci neveria akčným. Ak si kňazi pýtajú oddych, pretože sa cítia vyhorení, podľa hrdzavejúcich je za tým rovnaký motív ako u nich - lenivosť a výhovorky,“ uvažuje Valúšek.
Kňaz a psychológ Ťapušík vysvetlil, že na riziko vyhorenia upozorňujú aj seminaristov pripravujúcich sa na kňazskú dráhu či novokňazov, avšak iba okrajovo. Syndróm vyhorenia podľa neho nie je záležitosťou posledných rokov. Zároveň odmieta časté tvrdenie, že za vyhorenie mnohých kňazov môže život v celibáte. „Nie je prekážkou ani príčinou syndrómu. Je však oblasťou, ktorá sa pri syndróme vyhorenia často zrúti asi najrýchlejšie, ale celé je to komplikovanejšie. Za vnútorným vyčerpaním kňazov sú často oveľa prozaickejšie dôvody. Najväčšie riziko vyčerpania hrozí čerstvým kňazom a diakonom, ktorí nedokážu svojim „ovečkám“ povedať „nie“.
Odborníci na zdravotnú starostlivosť však odporúčajú práve tento jednoduchý liek - viac oddychovať. „Oddychovať nám prikázal samotný Boh.
Rozhovor s psychiatrom a diakonom Maxom Kašparů
Rozdiel medzi psychológom a psychiatrom
Psychiater je absolvent lekárskej fakulty, je teda lekár, môže predpisovať lieky a jeho úlohou je najmä liečiť duševné poruchy a choroby. Psychológ je absolvent psychológie na filozofickej fakulte, takže nie je lekárom. Jeho úlohou je spolupráca s psychiatrom, pedagógom či s iným lekárom pri diagnostikovaní psychických schopností pacientov a tiež vykonávanie špeciálnych psychoterapeutických metód. Ale oba odbory sú si veľmi blízke, dopĺňajú sa a niekde sa aj prekrývajú.
Prečo sa ľudia boja psychiatrov?
Ľudia radšej navštevujú psychológa než psychiatra, lebo psychológ je vďaka americkým televíznym seriálom vykreslený ako súčasť či skôr dekorácia života tamojších snobov. Zato psychiatra vnímajú ako toho, kto lieči duševné choroby. A to je príčina - ešte dlho potrvá, kým bude duševná choroba v spoločnosti vnímaná ako rovnocenná s ostatnými ochoreniami.
Rastúci počet ľudí vyhľadávajúcich pomoc psychiatra
Pôsobí tu viac faktorov. Jedným z dvoch hlavných je nadmerne zrýchlené životné tempo a druhým strata zmyslu života. Ľudská psychika má určitú schopnosť prispôsobiť sa, teda adaptovať sa na zmeny. Lenže nárast stresorov a tlak životného tempa je v súčasnosti mnohonásobne vyšší, než je ľudská psychika schopná akceptovať. Pokiaľ ide o stratu zmyslu života, tá vedie k bezcieľnej existencii a k existenciálnej frustrácii.
Ako predchádzať vyčerpaniu v dnešnom životnom tempe?
Je veľmi dôležité, či už preventívne, alebo liečebne, učiť sa stíšeniu, predovšetkým vnútornému stíšeniu a hľadať zmysel života.
Techniky stíšenia
Už ako študent som sa zoznámil s tzv. Schluzovým autogénnym tréningom, čo je metóda prirodzenej relaxácie. Ja totiž vždy dávam prednosť prirodzenému pred umelým. Túto metódu používam večer po dni plnom zhonu. Uvoľní sa pri nej svalstvo, dychový rytmus a dobre sa pri nej zaspáva.
Schulzov autogénny tréning
Cieľom tejto metódy je uvoľniť jednotlivé končatiny a dych. Jednoducho povedané, keď si večer ľahneme do postele, pri zavretých očiach postupne uvoľňujeme jednotlivé končatiny a to tým, že si v duchu hovoríme: „pravá ruka je voľná... pokojná... ťažšia... ťažká...“ Tak postupujeme pri všetkých končatinách. Potom sa zameriame na dych a v duchu si hovoríme: „dych je voľný... pokojný... pravidelný...“ Tak postupne dôjde k uvoľneniu svalstva a dychu, ktoré sú po celodennej záťaži zúžené a sťažené.
Pokoj vs. stíšenie
K stíšeniu môže viesť hociktorá z relaxačných techník, ale pokoj je niečo iné. Pokoj dáva človeku len čisté svedomie. Ak sa na to pozriem ako kresťan, Kristus dáva človeku taký pokoj, ktorý mu nedokáže dať svet a ani žiadna z relaxačných techník.
Zmysel života
Ak človek nedá svojmu životu naozajstný zmysel, potom mu už ostáva len jediný zmysel - krematórium. Viktor Frankl práve v krajných situáciách, počas pobytu v koncentračnom tábore, pocítil, že práve zmysel života má v ľudskej existencii nezastupiteľné miesto a nedá sa nahradiť zábavou, peniazmi ani inými materiálnymi záplatami. Sme v inej situácii ako on, ale naozaj nemusíme prejsť peklom koncentračného tábora, aby sme si to uvedomili. Stačí sa poučiť od iných.
Zdravý životný štýl
Úplne zdravý životný štýl si môže dovoliť na tejto zemi len zopár jedincov, ktorí majú dosť času a peňazí na jeho praktizovanie. Ale k základným zásadám patrí zdravo jesť, piť, relaxovať, športovať, dostatok spánku, vyhýbať sa stresu, konfliktom, mať zaujímavú prácu, pestovať svoje obľúbené koníčky, mať dobré manželstvo... Ale netreba zabúdať ani na zdravý duchovný štýl. O pozitívnom prístupe k životu hovoril už apoštol Pavol, keď povzbudzoval veriacich slovami: „radujte sa v Pánovi, hovorím vám, neustále sa radujte.“ Pre kresťanov by teda pozitívny prístup k životu nemal byť niečím novým.
Psychohygiena a spiritohygiena
Psychohygiena je hygienicky čistý štýl duševného života a jeho očisťovanie. Pestuje ju človek, ktorý si nerobí zbytočné starosti, vyhýba sa drogám, závislostiam a zlej spoločnosti, teda všetkému, čo zaťažuje ľudskú psychiku a je príčinou duševných porúch. A to môžem len odporúčať. Oveľa dôležitejšia je však spiritohygiena, teda hygienicky čistý duchovný štýl. Tú pestuje človek, ktorý sa vyhýba poverčivosti, okultizmu, mágii, parapsychológii a iným modloslužbám a žije v zdravej viere, s dôverou v Krista a ako očistný kúpeľ mu slúži najmä časté pristupovanie k sviatosti zmierenia.
Spoveď vs. psychoterapia
Spoveď sa nedá nahradiť psychoterapiou. Aj preto nerád počujem, keď niekto hovorí, že psychológ je spovedníkom neveriacich a spovedník je psychológom veriacich. To nie je pravda.
Psychika ako spúšťač ochorení
Nepovedal by som, že psychika je spúšťacím mechanizmom väčšiny ochorení, ale pri značnej časti áno. Okrem duševných ochorení psychika hrá rolu aj u psychosomatických porúch, ochorení telesných orgánov, ktoré sú dôsledkom dlhodobejšieho pôsobenia duševného nepokoja, stresu, strachu, alebo úzkosti. Pokiaľ ide o príčinu narušenia psychiky, každý z nás sa narodil s predispozíciou k niektorým ochoreniam. Pri psychických ochoreniach zohráva svoju úlohu aj povaha človeka.
Syndróm vyhorenia
Pri vyhorení ide o súbor príznakov, ako je napríklad únava z povolania, pokles záujmu o prácu a vôbec aktivitu, apatia k výkonu, čo môže viesť až k pochybnostiam o schopnosti vykonávať prácu, ktorú dovtedy človek vykonával so zápalom. Syndróm vyhorenia dnes najčastejšie postihuje tých, ktorí pracujú v tzv. pomáhajúcich profesiách, čiže sociálnych pracovníkov, psychológov, kňazov a podobne. O vyhorení sa však nehovorí len v súvislosti s prácou, ale aj v súvislosti so vzťahmi.
Vzťahové vyhorenie
Každý človek je originálny, preto i každé manželstvo je originálne a práve v tom tkvie ťažkosť manželského poradenstva. Ženy by nemali zabúdať, že i po svadbe treba dbať o zovňajšok a muži by zas nemali zabúdať, že je dôležité zostať rytierom - džentlmenom.
Prevencia syndrómu vyhorenia
Dá sa predstaviť v tvare izby, kde sú štyri steny, podlaha a strop. Prednou stenou je zmysluplné plánovanie, dôvod, impulz, na niečo sa tešiť a hľadať stále niečo nové. Zadnou stenou je vedomie, že niekto za nami v našej činnosti stojí. Ľavou stenou je spoločenstvo s tými, ktorých máme radi, pravou stenou sú ľudia, s ktorými pracujeme (dobrý kolektív). Podlahou je zakorenenie v profesii a stropom duchovný rozmer našej existencie.
Syndróm vyhorenia: Kedy váš motor potrebuje prestávku? (Karol Kováč)
Nárast počtu neúplných a nefunkčných rodín
Ľudská spoločnosť sa podobá ľudskému organizmu. V ľudskom organizme aj v ľudskej spoločnosti všetko so všetkým súvisí. Hodnotový relativizmus, bezbrehý liberalizmus, hedonizmus, utilitarizmus, to sú moderné náboženstvá a ich vyznávači odmietajú všetko, čo je tzv. navždy. A manželstvo je trvalý a nerozlučiteľný zväzok, čiže je navždy. Je pravda, že neúplná rodina nie je celkom funkčná, ale ani úplná rodina nemusí takou byť. Rodina potrebuje mať zmysluplného ducha.
Obavy ľudí z neúplných rodín
Čo je mladému človeku platné, keď počuje, aké má byť manželstvo, ako sa k sebe majú muž a žena správať, keď to doma nikdy nevidel a pokiaľ niečo videl, tak negatívny príklad? Človek sa umeniu manželského spolužitia učí príkladom, najmä v prirodzenom rodinnom prostredí.
Problém je to, že ľudská zrelosť sa vyvíja nerovnomerne. Možno ju totiž rozdeliť do troch vrstiev: na zrelosť biologickú, sociálnu a psychickú. Biologickú zrelosť dosahujú posledné generácie, oproti predchádzajúcim, pomerne skoro. Mladí ľudia sú fyzicky zrelí po pätnástom roku života a sú schopní sexuálne žiť ešte pred týmto vekom. Sociálna zrelosť prichádza neskôr, v podstate až keď sú schopní postarať sa o seba a uživiť seba aj svoju rodinu. Bohužiaľ, psychická zrelosť prichádza posledná. V praxi sa stretávam i s jedincami, ktorí majú po štyridsiatke, ale ich úvahy a prístup k životu zodpovedajú mentalite ani nie dvadsaťročných. Vývoj v týchto troch rovinách ľudskej zrelosti je teda silne nerovnomerný. Aj to je jeden z dôvodov krízy medziľudských vzťahov.
Max Kašparů.
Ako si nájsť svoju cestu?
Rodina alebo cirkev môžu svojim deťom ponúknuť len dve veci. Kompas a cieľ, nie však cestu. Kompasom je viera a cieľom Kristus. Cestu si musí každý hľadať sám, svoju vlastnú. Svätá Terézia hovorí, že Boh nás vedie rovno aj po kľukatých cestách. Pozor si musíme dávať skôr na cesty široké a pohodlné.
Max Kašparů: Narodil sa v roku 1950 v Žirovnici, konvertoval na katolicizmus a postupne vyštudoval stomatológiu, psychiatriu, pedagogiku, etiku a katolícku teológiu. Počas vojenskej služby chránil gréckokatolíckeho kňaza pred šikanovaním a v kasárňach schovával eucharistiu medzi liekmi. Po návrate do civilu pracoval na psychiatrii vo Veľkých Levároch a stretával sa s ľuďmi z podzemnej cirkvi. Po návrate do Čiech vstúpil do laického rádu premonštrátov a neskôr prijal ponuku kardinála Vlka a stal sa diakonom. V Pelhřimove si zriadil pastoračno-klinické centrum Norbertinum.
tags: #cesky #trvaly #diakon #a #psychiater