Červený Kláštor Mária Terézia: Príbeh záchrany a obnovy historickej pamiatky

Červený Kláštor, miesto s bohatou históriou spojenou s Máriou Teréziou, prešiel v priebehu rokov mnohými zmenami. Aktéri dobrovoľnej záchrany zdevastovaného kláštora, ktorá je kultovým príbehom bratislavských ochranárov, si pripomenuli tridsať rokov od jeho začiatku.

Začiatky záchrany kláštora v Marianke

Príbeh záchrany chátrajúceho kláštora v Marianke neďaleko Bratislavy sa začal koncom zimy 1988, keď sochár Marko Huba s niekoľkými priateľmi skončili jednu z malokarpatských túr práve v tejto pútnickej dedine. Pohľad na ruinu a najmä do jej vnútra ich presvedčil, že ak sa stavbu nepokúsia zachrániť okamžite, bude jednoznačne odsúdená na zánik. Začali sa pravidelné sobotňajšie brigády a po poldruha roku ochranári svoju prácu na statickom zabezpečení havarijného stavu a zakonzervovaní kláštora úspešne ukončili.

Podľa jedného zo zúčastnených: "Ja som bol v tom čase už 15 rokov zamestnaný ako statik v Stavoprojekte, v ateliéri, ktorý bol špecializovaný na obnovu pamiatok, takže som bol na takéto prípady už zvyknutý. Čo však bolo na tejto akcii mimoriadne, bola odvaha pustiť sa do takého náročného statického zabezpečenia extrémne havarijného stavu nosných konštrukcií na „amatérskej“ báze."

Spiritus movens akcie

Na otázku, či mala „akcia Marianka“ nejakého šéfa, odpovedal: "Jednoznačne hlavným spiritus movens celého priebehu akcie bol Marko Huba. Účasť na brigádach kolísala, od pár ľudí až po niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Postupne sa opravovala strecha, vymieňali sa zhnité krokvy, spevňovalo sa murivo a priebežne sa vypratávala sutina po preborených stropoch. Odviezlo sa okolo 50 nákladných áut odpadu."

Reakcie oficiálnych miest

Prvé reakcie oficiálnych miest boli opatrné. Ako spomína jeden z dobrovoľníkov: "V 50. rokoch by som si to nevedel predstaviť, to bolo nemysliteľné, že by akísi nadšenci išli zachraňovať nejaký sakrálny objekt, hoci on v poslednom čase bol už svetským objektom, kaštieľom. No v tom čase, koncom osemdesiatych rokov, sme už mali istú reputáciu pri záchrane ľudových stavieb, vedelo sa, že to nie je žiadna podnikateľská aktivita či pridružená výroba."

Napriek tomu, mňa si dal zavolať riaditeľ Stavoprojektu a povedal mi, že dostal príkaz ma pokarhať. Vysvetlil som mu, že ja som to nepísal za Stavoprojekt, ale ako súkromná osoba. To len agilní editori mi tam napísali podnik, v ktorom som pracoval, aby to zvýšilo punc odbornosti. Skončilo sa to tým, že riaditeľ ma poprosil, aby som mu publikáciu požičal. Aj na ŠtB to prebehlo pomerne pokojne, dokonca najskôr si omylom zavolali môjho menovca z riaditeľstva železníc na Klemensovej, ktorého niekoľko hodín vypočúvali. Definitívne sme si ich naklonili na našu stranu po besede v marianskej krčme, kde sme premietali aj diapozitívy z viacerých ochranárskych akcií po celom Slovensku, takže potom prichádzali pomáhať aj Mariančania.

Pomoc zo zahraničia

Dokonca ste mali aj pomocníkov zo zahraničia. V tom čase sme v našom ateliéri Stavoprojektu projektovo pripravovali obnovu troch objektov: Primaciálneho paláca, Uršulínskej 6 a Jiráskovej 18 (dnes Ventúrskej), ktorú v rámci splácania nejakého dlhu dodávateľsky zabezpečovali poľské odborné firmy. Jeden z ich šéfov sa nadchol Mariankou a poslal nám tam robotníkov, ktorí nám vo voľnom čase chodili zadarmo pomáhať so špeciálnejšími činnosťami, napríklad klinovaním klenby a podobne.

Keď už to bolo aspoň trochu možné, konali sa v obnovovanom objekte aj koncerty, výstavy, divadlo. To muselo byť zadosťučinenie pre všetkých, čo tam pracovali. Ako hovorí Marko Huba, išlo o nevšedné spojenie kultúry v zmysle umenia a kultúrneho ochranárskeho činu na záchranu kultúrnej pamiatky najvyššej kategórie. Bolo ich viac a vždy išlo o úžasné zážitky, pretože polozbúraný, pomaly sa zviechavajúci kláštor dodával umeleckým aktivitám unikátnu atmosféru.

Ukončenie záchrany a zakonzervovanie

Na jeseň 1989 ste záchranu a zakonzervovanie skončili, no rekonštrukciu bolo treba dokončiť, to už bola úloha pre iných. Áno, my sme stavbu zakonzervovali, teda zastavili jej deštrukčný proces. Nenasledovala však rekonštrukcia - to nie je v tomto prípade správny terminus technicus - , ale pamiatková obnova. Objekt po nás ešte tesne pred revolúciou prevzalo Slovenské národné múzeum, ktoré tam malo mať depozity. Krátko na to začiatkom 90. rokov sa do areálu vrátil rád Tešiteľov Božieho srdca, ktorý predtým kláštor spravoval od konca 20. storočia.

Ako ste „zvonku“ vnímali ďalší osud stavby, ktorú ste priam zázračne a nezištne zachránili? To si nevybavujem… Viem, že Marko Huba bol trochu smutný a zatrpknutý, že už potom sa o ďalších prácach s nami nik neradil. Ja som bol ešte nejaký čas akýmsi spojovacím článkom medzi ochranármi a oficiálnymi firmami, ktoré objekt dokončili. V podstate ten záver už išiel mimo nás, len sme chceli, aby sa plnohodnotne rešpektovali názory pamiatkarov. Keď to vyzeralo zle, hovoril som cirkevníkom: „Cirkev tu bola tisíc rokov nositeľkou viery, ale aj kultúry, tak to teraz nepokazme.“ A takýto demagogický argument zaberal. Asi som dosť otrlý, ale riešil som aj horšie veci. Nemá každý také šťastie ako Marianka. Mňa tento príbeh presvedčil, že amatéri sú niekedy lepší ako profíci, veď tam pracovali ľudia najrôznejších profesií, mnohí naozaj ani neboli nejako výnimočne manuálne zdatní.

Všeobecne u podobných akcií je problémom aj to, čím objekt naplniť po oprave. Vždy to nie je hneď jasné, tak­že ja vravím - zakonzervovať a čakať, kým budeme bohatí a dokážeme dať stavbe náplň. To platilo aj pri Marianke, objekt „žije“.

Vy sa aj naďalej venujete záchrane a obnove pamiatkového fondu - historických budov, hradov, meštianskych domov, technických pamiatok, ľudovej architektúry, sakrálnych stavieb. Sú to desiatky a desiatky objektov. Samozrejme, tento rozmer tam už nie je, ale fenomén záchrany pamiatok je stále rozšírený. Ťažisko sa však od dreva presunulo ku kameňu, dnes je podobná aktivita rozšírená na Slovensku v rámci hradov. Akoby všetci ochranári prešli z drevených konštrukcií ľudovej architektúry na kamenné hrady. Asi pred 25 rokmi sa to začalo, vtedy ma prvýkrát oslovili chlapci zo Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže, takzvaní katarinkári. Vybrali si lokalitu medzi Dechticami a Naháčom severne od Trnavy, kde boli ruiny františkánskeho ranobarokového kláštorného komplexu Sv. Kataríny Alexandrijskej, miestnym obyvateľom známe ako Katarínka.

Vstanú noví ochranári. Vtedy v Marianke ste si spočiatku všetko financovali sami, až kým ste si nenaklonili časť oficiálnych miest. Situácia je podstatne iná, niekde je dokonca tých peňazí až príliš veľa. Nie som fanúšikom veľkých investícií do pamiatok, iné je Devín, Bratislavský hrad a niektoré ďalšie veľké projekty, ale pri menších hradoch veľa peňazí škodí. Tam už vstupujú záujmy veľkých firiem, ktoré nemajú záujem o tradičné technológie, a s nimi sa potom zachraňuje pamiatka oveľa ťažšie ako s amatérmi, ktorí to robia na kolene tak, ako sa to kedysi na kolene robilo.

Je o vás známe, že neraz chodíte pomáhať so záchranou objektov zadarmo. Asi som sa v tomto nezmenil. Dobre, že som odmietol po revolúcii akúkoľvek politickú funkciu a zostal som statikom, mám pocit, že som takto oveľa užitočnejší. Som asi najstarším statikom, ktorý sa venuje pamiatkam, lebo keď som doštudoval, na hrade bol ateliér Stavoprojektu, ktorý bol jediným miestom, špecializovaným na ochranu pamiatok. Empíriou som sa tam dostal k informáciám, ktoré iní nemajú, lebo museli robiť napríklad paneláky. Aj pred niekoľkými dňami som dostal prosby z troch kostolov, aby som sa tam zastavil, že im praskajú steny.

Iste. Neviem koľko, ale len pri mne minimálne vyrástli traja-štyria takí, ktorí majú rovnakú filozofiu ako ja. Robia pamiatky, aj keď nedostanú zaplatené, alebo adekvátne zaplatené. Samozrejme, súvisí to aj s tým, že každá akcia je úplne niečo nové, ako sa teraz vraví - výzva. A u mňa je to znásobené márnomyseľnosťou starnúceho muža (smiech). Zhodou okolností som bol nedávno na prezentácii záverečných prác na Stavebnej fakulte STU, kde sa odteraz začína vyučovať špecializácia pamiatková starostlivosť.

Vráťme sa k Marianke. Kláštor je zachránený a funkčný, ale okolo je zasa čo robiť, resp. malo by sa robiť, stavajú sa tam rodinné domy bez ohľadu na chránený charakter lokality a jeho pútnický význam. Do Marianky chodím dosť často, lebo ako statik sa podieľam na viacerých objektoch údolia. Tú zástavbu rodinnými domami nevnímam, ale čo vnímam, to sú tie nákladné autá. Idú po doline, medzi kaplnkami, a starý most sa nebezpečne otriasa.

Nedávno sa v Marianke uskutočnilo stretnutie ľudí podieľajúcich sa na záchrane kláštora, aby si pripomenuli tridsiate výročie začiatku prác. Najmä som bol zvedavý, ako sa zmenil interiér objektu, lebo asi od roku 1994, keď sme ukončili spoluprácu na projektovej príprave obnovy kláštora, som nebol v jeho vnútri. Opäť sme si všetci, čo sme sa tam zišli, potvrdili, že to nebola márna práca. Po prehliadke kaštieľa sme si posedeli v krčme a pri diapozitívoch pospomínali na tie dávne nezabudnuteľné chvíle. S niektorými sme sa nevideli roky, ale väčšinu si naďalej veľmi vážim, mám ich rád. S niektorými (možno dvomi-tromi) sa rozchádzam v názore, že treba protestovať za každú cenu a proti všetkému a všetkým.

História kláštora

Roku 1377 si prišiel údolie v Marianke so zázračným prameňom pozrieť kráľ Ľudovít I., ktorý tu dal postaviť kostol a pustovníci na jeho podnet vstúpili do rádu Pavlínov. Po celé stáročia patrili púte do Mariatálu k najznámejším spoločenským podujatiam svojho druhu v strednej Európe. Po vyplienení budínskeho kláštora sv. Vavrinca Turkami v roku 1540 sa kláštor postupne stáva hlavným strediskom pavlínskeho rádu. V roku 1754 sem zavítali Mária Terézia s manželom Františkom Lotrinským, pápež Benedikt XIV., ako aj kráľ Poľska so svojou manželkou i celým dvorom. V roku 1786 však Jozef II. rád Pavlínov zrušil. O polstoročie neskôr budovu odkúpil Fridrich Schwarzenberg a od roku 1839 ho začal meniť na kaštieľ. Od roku 1927 až do svojho zoštátnenia v roku 1950 bol celý areál v správe rádu Tešiteľov Božieho srdca.

Kláštor pod Znievom je jednou z najstarších obcí v regióne Turiec, s bohatou históriou a množstvom kultúrnych a prírodných pamiatok. Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1113 a je zaznamenaná v Zoborskej listine kráľa Kolomana I. Obec sa vyvinula z podhradia a v 12. storočí patrila zoborským benediktínom. V roku 1266 udelil kráľ Belo IV. obci mestské výsady ako prvej v Turci. Hrad sa stal neskôr sídlom znievskeho panstva.

Miestni obyvatelia sa okrem roľníctva a práce v lese venovali chovu dobytka, salašníctvu, lovu a rybolovu. V roku 1578 vznikla v Kláštore pod Znievom prvá botanická záhrada liečivých rastlín v strednej Európe, ktorá sa stala základom neskoršieho olejkárstva a šafraníctva. Rehoľníci tu zriadili lekáreň. V obci vznikla staviteľská škola a dielňa, ktorá stavala v Turci kostoly. Jezuiti, ktorí v kláštore sídlili v rokoch 1586 až 1773, založili teologickú školu, ktorá bola neskôr premiestnená do Trnavy a stala sa súčasťou Trnavskej univerzity. V roku 1773 Mária Terézia jezuitskú rehoľu zrušila.

Začiatkom 18. storočia v Kláštore pod Znievom založili umelecko-rezbársku školu. Od roku 1850 bola obec sídlom okresu a súdu. V 19. storočí sa stala jedným z centier slovenského národného hnutia. po zatvorení gymnázia v roku 1874 bol založený učiteľský ústav, v ktorom študoval Martin Kukučín aj Jozef Gregor Tajovský. Ten zanikol v roku 1910. Obec charakterizuje zachovaná pôvodná urbanistická štruktúra.

Historicky a architektonicky najcennejší je areál bývalého prepošstva s kostolom a farský kostol s priľahlými stavbami. V obci sa vyskytuje prameň Kláštornej minerálnej vody, ktorý sa využíva od začiatku 90-tych rokov.

Pamiatky a zaujímavosti

• Znievsky hrad
• Kalvária sv. Kríža
• Pamätná izba
• Kostol Panny Márie a kláštor premonštrátov z 13. storočia
• Farský Kostol sv. Mikuláša z 13. storočia
• Točekovský dom - zrekonštruovaná budova slovenského katolíckeho gymnázia z roku 1869
• Klasicistická radnica z roku 1780

Tabuľka: Informácie o Kláštore pod Znievom

Bratislava - Rekonštrukcia hradu (1966)

tags: #cesta #cerveny #klastor #maria #terazia