V roku 451 sa v Chalcedóne zhromaždilo šesťsto biskupov pod predsedníctvom pápežských legátov. Pápežov postoj mal vopred zaistený úspech aj vďaka podpore nového cisára Marciana. V tomto článku sa pozrieme na priebeh a výsledky tohto dôležitého koncilu.
Rozšírenie kresťanských konfesií vo svete.
Pozadie a prípravy koncilu
Už 1. septembra 451 sa mnohí biskupi dostavili do Nicei a očakávajú cisára. Cisárovmu pozvaniu vyhovie dovtedy nevídaný počet východných biskupov, zatiaľ čo Západ je zastúpený iba veľmi slabo. Lebo popri štyroch pápežských legátoch prídu zo Západu iba dvaja severoafrickí biskupi, ktorí sú na úteku pred Vandalmi. Tam sa zhromaždia 8. októbra 451 v Chráme sv. mučeníčky Eufémie k otváraciemu zasadaniu.
Zasadania koncilu
Naľavo sa posadia rímski legáti, Anatolius z Konštantínopolu, biskupi Antiochie, Cézarey v Kapadócii a Efezu, ako aj biskupi z Pontu, Asiany, Trácie a diecézy Oriens. Oproti nim sa nachádzajú po pravici cisárskych úradníkov Dioskur z Alexandrie, Juvenal z Jeruzalema, ako aj biskupi Egypta, Palestíny a Illyrika. Legát Paschaninus požiada hneď na začiatku o vylúčenie Dioskura z koncilového spoločenstva.
Prevažná koncilová väčšina - aj Juvenal a biskupi Palestíny a Illyrika - rehabilituje Flaviána. Avšak Dioskur z Alexandrie trvá na kristologickej formule „z dvoch prirodzeností (ek dyo fyseos)“ a pokúša sa len obhájiť sa a zabrániť rehabilitácii Flaviána. Už na konci prvého zasadania komisári dajú najavo koncilovým otcom, že cisár od nich očakáva novú, písomnú vieroučnú formulu. Na začiatku druhého zasadania 10. októbra preto komisári vyzvú biskupov, aby na spomenutom základe vypracovali novú vieroučnú formulu. Avšak biskupi sú názoru, že nová formula by porušila zákaz z roku 431.
Avšak pochybnosti biskupov Illyrika a Palestíny vedú k tomu, že sporné body sa majú objasniť ešte raz v priebehu piatich dní s Anatoliom z Konštantínopolu a niekoľkými odborníkmi. Keď sa komisári 17. októbra na štvrtom zasadaní začnú zaoberať otázkou pravovernosti „Tomus Leonis“, biskupi, aj Illyrika a Palestíny, vyhlásia, že tento dokument zodpovedá viere Nicejského, Konštantínopolského a Efezského koncilu.
Porady dosiahnu kritické štádium, keď 22. októbra na piatom zasadaní narazia na seba rozličné až protikladné presvedčenia a záujmy: cisár striktne trvá na vypracovaní novej vieroučnej formuly, pretože si od toho sľubuje urovnanie sporov a upevnenie jednoty ríše. V tomto konflikte koncilový výbor predloží otcom návrh novej vieroučnej definície, ktorú vypracoval deň predtým pod vedením Anatolia z Konštantínopolu. Je koncipovaná ako zmierovacia formula a naliehavo odporúčaná synodálmi prikláňajúcimi sa k miafyzitizmu, narazí však na silný odpor pri koncilovej menšine.
Aby sa zabránilo roztržke, komisári vystupujú za novú komisiu, v ktorej zástupcovia všetkých diecéz zúčastnených na koncile majú s legátmi a biskupom Anatoliom zostaviť vytúžený vieroučný dokument. Vzhľadom na tento cisársky nátlak sa zíde nová komisia a zostaví text, ktorí akceptujú aj rímski legáti, pretože patrične oceňuje „Tomus Leonis“.
Chalcedónske vyznanie viery
Konciloví otcovia sa 25. októbra zhromaždia na šiestom zasadaní, ktorému predsedá cisársky pár Marcián a Pulcheria. Následne sa znovu verejne prečíta nový vieroučný dokument a slávnostne potvrdí aklamáciami a podpismi biskupov.
Výsledkom bolo vypracovanie slávneho chalcedónskeho vyznania viery, odsudzujúceho monofyzitizmus nasledujúcimi slovami:
„Nasledujúc svätých Otcov vyznávame jedného a toho istého Syna, jedného Pána Ježiša Krista; a v súlade s tým všetci učíme, že On je dokonalý v Božstve, dokonalý aj v človečenstve, pravý Boh a pravý Človek, s rozumovou dušou a telom, jednej podstaty so svojím Otcom, pokiaľ ide o Jeho Božstvo a jednej podstaty s nami, pokiaľ ide o Jeho človečenstvo, vo všetkom ako my, okrem hriechu, splodený zo svojho Otca pred všetkými vekmi, pokiaľ ide o Jeho Božstvo a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu (narodený) z Márie Bohorodičky, pokiaľ ide o Jeho človečenstvo; jeden a ten istý Kristus, Syn, Pán, Jednorodený, spoznaný v dvoch prirodzenostiach, bez zmiešania alebo zmeny, nedeliteľne, neoddeliteľne (‚en dúo phýsesin ‚asugchútos, ‚atréptos, ‚adiairétos, ‚achorístos gnorizómenon); rozdiel medzi týmito dvoma prirodzenosťami nie je v žiadnom ohľade ich spojením odstránený, ale vlastnosti každej prirodzenosti sú naopak zachované a zbiehajú sa v jednej osobe a jednej hypostáze, nie ako rozdelené alebo oddelené na dve osoby, v jednom a tom istom Synovi a jednorodenom, Bohu, Logose, Pánovi Ježišovi Kristovi; tak, ako to o Ňom učili proroci a ako nás učil sám Pán Ježiš Kristus a ako nám odovzdalo vyznanie viery našich Otcov.“
Do tohto ústredného textu Chalcedónskej definície (lat. definitio; gr. horos) boli integrované vieroučné dokumenty, ktoré zadal na konci prvého zasadania cisár a tento ústredný text bol rozčlenený na dve časti. Druhá časť rozvíja viac definujúcim spôsobom učenie o dvoch prirodzenostiach. Od Cyrila je prevzatá odlišnosť prirodzeností zostávajúca napriek spojeniu, zatiaľ čo z „Tomus Leonis“ pochádza formula, že vlastnosť každej z obidvoch prirodzeností zostáva zachovaná a „spája sa v jednej osobe (eis en prosopon [...] syntrechouses)“.
Dodatok „a [v] jednej hypostáze (kai mian hypostasin)“ má, naopak, „zmieriť pohľad Leva s pohľadom Cyrila“ a siaha asi k druhému Cyrilovmu listu Nestóriovi, v ktorom je reč o „spojení do jednej hypostázy (enosis katha hypostasin)“. Ako to naznačuje vydarená gramatická konštrukcia a jednotný myšlienkový pochod, nebolo to tak, že príslušný sekretár len pospájal vytiahnuté texty do viac menej vydarenej mozaiky. Oveľa viac sa zdá, že - napriek obsahovej pestrosti - zatavil definíciu do štylistickej jednoty.
Štruktúra textu prezrádza, že predstavuje kompromisnú formuláciu vypracovanú s veľkým úsilím. Napriek tomu tenor zostáva jasný. Ide o Ježiša Krista, ktorý je označovaný aj ako Syn, Jednorodený, Boh, Slovo a Pán. Jemu patria všetky výpovede definície: božstvo a ľudstvo, dvojitá jednopodstatnosť (lat. consubstantialitas; gr. Napokon adverbiá „nezmiešane, nezameniteľne, nerozdelene a neoddelene“ v rámci učenia o dvoch prirodzenostiach zamietajú nielen striktnú kristológiu jednoty (tzv. monofyzitizmus), ale aj striktnú kristológiu oddeľovania (tzv. nestorianizmus), teda nielen extrémne alexandrijskú, ale aj extrémne antiochijskú kristológiu.
Adverbiá „nezmiešanie“ a „nezameniteľne“ sa obracajú proti učeniu o jednej prirodzenosti, zatiaľ čo adverbiá „nerozdelene“ a „neoddelene“ zamietajú kristologiu oddeľovania.
| Adverbium | Zameranie | Proti čomu sa obracia |
|---|---|---|
| Nezmiešane | Učenie o dvoch prirodzenostiach | Učenie o jednej prirodzenosti |
| Nezameniteľne | Učenie o dvoch prirodzenostiach | Učenie o jednej prirodzenosti |
| Nerozdelene | Učenie o dvoch prirodzenostiach | Kristológia oddeľovania |
| Neoddelene | Učenie o dvoch prirodzenostiach | Kristológia oddeľovania |
Ďurana, Michelko, Mesežnikov o konsolidácii, aktuálnej politickej situácii a bezpečnosti
Dôsledky koncilu
Dioskuros Alexandrijský bol zosadený. Pápežov list prijali všetci, okrem trinástich zo sedemnástich prítomných egyptských biskupov, pretože títo sa báli, že ich životy nebudú v bezpečí, ak sa po podpise vrátia do Egypta, pokiaľ nebude vymenovaný nový patriarcha.
Theodosius vydal v marci a júli 452 proti eutychiánom edikty, ktoré im zakazovali mať kňazov alebo konať zhromaždenia, robiť závety alebo dediť majetok alebo vykonávať vojenskú službu. Kňazi, ktorí tvrdošijne zotrvávali v omyle, mali byť vyhnaní za hranice ríše.
Problémy začali takmer okamžite po skončení koncilu. Mních menom Theodosius, ktorý bol v Alexandrii potrestaný za obviňovanie Dioskura, sa teraz naopak postavil proti rozhodnutiu koncilu a odchod do Palestíny presvedčil tisícky tamojších mníchov, že koncil učí čistý nestorianizmus. Podnikli nájazd na Jeruzalem a vyhnali Juvenala, biskupa, ktorý sa nevzdal chalcedónskej definície, hoci bol predtým jedným z vodcov zbojníckej Efezskej synody. Zhorelo viacero domov a niektorí pravoverní boli zabití.
Cisár Marcian a cisárovná Pulcheria prijali mierne opatrenia na obnovenie mieru a posielali dokola listy, v ktorých starostlivo vysvetľovali skutočný zmysel chalcedónskych dekrétov. Svätý Euthymius a jeho komunita boli takmer jediní mnísi, ktorí sa postavili za koncil, ale ich vplyv spolu s dlhým listom svätého Leva vzbúreným mníchom mal nepochybne veľký dopad na dosiahnutie mieru. V roku 453 veľký počet ľudí uznal svoju chybu, Theodosius bol vyhnaný a po dvadsaťmesačnej tyranii sa uchýlil na vrch Sinaj.
V Egypte boli dôsledky koncilu oveľa vážnejšie, pretože takmer celý patriarchát sa priklonil na Dioskurovu stranu a zostal v tejto heréze až do súčasnosti. Koptská (egyptská) cirkev, ako ju poznáme dnes, sa vyformovala v tomto okamihu. Zo sedemnástich biskupov, ktorí v Chalcedóne reprezentovali sto egyptských biskupov, len štyria mali odvahu podpísať koncilový dekrét. Títo štyria sa vrátili do Alexandrie a namiesto Dioskura vysvätili arcidiakona Proteria.
Cisárovná Theodora so sprievodom, Bazilika San Vitale, Ravenna (6. stor.)
tags: #chalcedonsky #koncil #kniha