V roku 1173 sa v juhofrancúzskom meste Lyon hovorilo predovšetkým o tom, že v živote jedného zo známych občanov mesta Pierra Valdesa (Valdo), prebehli veľké zmeny následkom jeho radikálnych rozhodnutí. Mnohých udivil, keď sa rozhodol skoncovať s úspešným podnikaním a tiež si kládli otázku, prečo rozdal svoj veľký majetok chudobným, keďže sa staral o manželku a dve dcéry? Valda pred rozhodnutiami ovplyvnilo viacero faktorov.
Takto ním napríklad otriasla nečakaná tragická smrť blízkeho priateľa, čím si uvedomil nesmiernu krehkosť pozemského života človeka. Zároveň bol motivovaný vlastnou túžbou priblížiť sa k Bohu a nadobudnúť s Ním skutočný, živý vzťah. Aj preto ho uchvátila jedna pieseň potulného speváka o istom svätcovi z raného obdobia, ktorý podľa legendy získal Božiu priazeň tým, že sa vzdal svojho majetku. Valda táto otázka nenechávala na pokoji. Veľmi ho zaujímalo, čo o všetkom hovorí Biblia. A nakoľko bolo Písmo sväté v tom čase iba v latinskom jazyku a on v tomto jazyku nevedel čítať, najal si dvoch kňazov, ktorí mali dobré znalosti latinčiny. Títo mu preložili značnú časť Biblie, ktorú začal horlivo študovať.
Valdo sa rozhodol, že celý svoj život zmení tak, že bude nasledovať Krista. Nový vzťah s Bohom a štúdium Slova Božieho mu priniesli do života nepoznanú obrovskú silu a radosť. Toto všetko ho motivovalo k tomu, aby každému zvestoval čerstvo objavené evanjelium. V meste mnohí uverili dôveryhodnej Valdovej zvesti hlásanej v sile a pridali sa k jeho horlivej skupine. Sľubne naštartované hnutie sa stretlo s nečakane ostrou opozíciou zo strany lyonského arcibiskupa. Samotný arcibiskup si ich dal predvolať a zakázal im kázanie Slova, prízvukujúc, že sú len nevzdelaní laici.
Práve v tom čase zasadal v Ríme III. lateránsky koncil, ktorému predsedal pápež Alexander III. Valdenskí sa rozhodli, že osobne predostrú túto vec najvyššiemu kňazovi Ríma. Ako takí, ktorým sa dostalo katolíckej výchovy si mysleli, že pápež rozumne posúdi vec a znovu budú môcť hlásať evanjelium. Dočkali sa sklamania. Keď sa navrátili do Lyonu predsa pokračovali v hlásaní Slova Božieho tvrdiac, že Ježišov príkaz: „zvestujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15) je silnejší, než zákaz arcibiskupa či pápeža. Keď im aj nový lyonský arcibiskup zakázal hlásanie Slova, oni odpovedali slovami apoštolov: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“ a pokračovali v tejto činnosti ďalej.
Arcibiskupovou odpoveďou bola exkomunikácia valdenských okolo roku 1182 a následné vyhostenie z Lyonu. Pápež, vidiac široký záber rozmáhania hnutia, začal konať. V roku 1184 na koncile vo Verone vydal Lucius III. bullu Ad abolendam (Vyhubiť ich...), v ktorej valdenských zatracuje ako heretikov. Od tohto času, po celé stáročia, každý rok na tzv. „zelený štvrtok“ pred Veľkou nocou, vyslovuje pápež zatracujúcu kliatbu v rámci slávnostných anathém aj na valdenských. V rámci týchto kliatieb, bol menný zoznam tých hnutí, skupín a vodcov, ktoré boli Rímom vyhlásené za heretické.
Nakoľko tieto prostriedky prenasledovania nedokázali zničiť hnutie, rímska cirkev veľmi skoro začala jeho likvidáciu pomocou vnútorného rozkolu. V roku 1208 vznikol dohovor s jedným vodcom hnutia Durand de Huescom, aby sa postavil proti valdenským a snažil sa tak odtrhnúť čím väčšie množstvo jeho stúpencov. Odtrhnutých valdenských ubezpečovali, že kvôli nim zastavia všetky doterajšie prenasledovania a že si môžu založiť vlastný zbor, ktorý bude legálne fungovať. Huesca niekoľkokrát jednal s pápežom Inocentom III., ktorý ich vzal pod svoj zvláštny patronát. Táto skupina ale neprežila svojho zakladateľa.
Napriek tomu sa v prvej polovici rokov 1200 valdenské hnutie rozmohlo po západnej a strednej Európe, aj keď sa v tých časoch už začalo proti nim brutálne prenasledovanie. V roku 1211 upálili na hranici v Strassburgu viac ako 80 valdenských kresťanov ako kacírov. Na niektorých miestach sa hnutie po kratších či dlhších prestávkach od prenasledovania opäť začalo rozmáhať. Často boli celé sídliská či usadlosti valdenské. Existujú záznamy, že aj v jednom dvojtisícovom mestečku sa jeho drvivá väčšina obyvateľov pripojila k prebudeniu.
Prečo dokázalo hnutie valdenských vyvolať takú veľkú odozvu? Jedným z dôvodov bolo, že po vlnách sťahovania národov sa v Európe v jednotlivých vrstvách obyvateľstva nahromadila nespokojnosť voči katolicizmu, ktorý sa stal opäť štátnym náboženstvom. Nie bez príčiny. V rímskej cirkvi bola sexuálna nemorálnosť prítomná vo veľkej miere už pred prelomom tisícročia. Niekoľkodesaťročná epocha 10. storočia histórie pápežstva je v dejinách cirkvi nazvaná - obdobím pornokracie. V tom čase totiž usmerňovali pápežský dvor vzdelané a energické prostitútky, milenky pápežov.
Mimoriadne vážne následky malo aj to, že v nasledujúcom storočí pápež Gregor VII. vydal nariadenie povinného celibátu pre celé kňazstvo. Významná časť kléru nedokázala žiť v morálnej čistote; mnohí mali milenky (milencov) a konkubíny. Z týchto zväzkov sa narodilo veľa detí. K vážnym sťažnostiam voči kňazstvu vo veľkej miere prispel aj zdeformovaný systém získavania cirkevnej hodnosti. Biskupov vyberali jednotliví vladári a prelátov, skôr než otázky viery, zaväzovali odmeny. A takto sa mohlo stať, že množstvo kňazov nevedelo ani Desatoro Božích prikázaní.
V širokom zábere sa rozmohla simónia, kupovanie si cirkevných hodností. Pápež Ján XIX. (1024-1032) bol napríklad známy tým, že verejne predával biskupské tituly za nemalé peniaze. Benedikt IX., ktorý zasadol na trón ako osemnásťročný, bol zasa známy tým, že predal samotnú pápežskú hodnosť istému Johannesovi Gratianusovi, ktorý si vzal meno Gregor VI. Zo získaných peňazí financoval svoj skazený, zhýralý životný štýl. Jedným zo základných prvkov výhod v celej Európe bol ten, že zemepán mohol vymenovať vikára vo svojom meste či obci, čo tiež neprispelo k tomu, aby kňazskú hodnosť získali zodpovední ľudia.
Okolo roku 1260 v nemeckej passauskej diecéze istý inkvizítor prenasledujúci valdenských, s trpkosťou zaznamenal do kroniky rozhorčenie nad tým, prečo je v kruhoch katolíckeho kléru všeobecným javom záhaľčivosť, ľahostajnosť, nevšímavosť, apatia a často aj nevedomosť. Podľa jeho zápiskov bol istý kňaz, ktorý bol takým ignorantom, že chcel vložiť do úst veriacich pri prijímaní oblátku plnú hemžiacich sa červov. Istý diakon zasa používal pri omši vlastný džbán na pivo, aby v ňom došlo k premene (transsubstanciácii) vína. Naproti tomu inkvizítor žasol nad tým, akí sú valdenskí, ktorých sám prenasledoval, oddaní zvestovaniu evanjelia. Po dlhých storočiach bolo valdenské hnutie prvým biblickým prebudením v stredovekej Európe.
V skorších storočiach existovali len protirímskokatolícke hnutia, ako napríklad: pauliciáni, henriciáni, amaldisti, kathari a podobne. Ich spoločným znakom bolo, že popri tom, ako sa odvolávali na Bibliu sa ich vierouka a prax len čiastočne zakladali na Svätom Písme. Každý smer mal viacero takých učení, ktoré ostro protirečili Biblii. Valdenských na rozdiel od nich charakterizoval silný Písmocentrizmus. Ich vierouka a praktický život viery boli úzko späté s biblickými zásadami. Prečo teda až do dnešného dňa klasifikuje katolicizmus valdenských ako heretikov?
Podľa príznačného katolíckeho chápania je rímsky katolicizmus jedinou spasiteľnou cirkvou na čele s dogmou o neomylnosti pápeža. Preto je pre nich rozhodujúcim momentom katolícka cirkev a pápež a nie Sväté Písmo. Katolicizmu sa podarilo nanútiť svoje vlastné chápanie herézie aj vo svetovej históriografii. Preto až do dnešných dní učebnice a odborná literatúra chápu herézu ako: odtrhnutie sa od katolíckej cirkvi a nie od Písma svätého. Valdenskí videli rímsky katolicizmus na základe Biblie ako najpočetnejšiu sektu heretikov. So všetkou rozhodnosťou hlásali, že rímsko-katolícka cirkev je totožná s Veľkou smilnicou vystupujúcou v Knihe Zjavení Jána. Tvrdili, že katolícka cirkev sa od čias Konštantína Veľkého postupne kazí, a preto sa musí navrátiť k pôvodným kresťanským pravdám. Biblia znamenala pre ich vieru absolútne merné lano.
Valdenskí sa preto v celej Európe snažili - napriek neustálym zákazom zo strany katolíckej cirkvi - o preklad Písma svätého do materinského jazyka. Vo Francúzsku sa v kruhu valdenských pripravilo šesť prekladov Biblie. Nakoľko čiastočne z dôvodu nedostatku kníhtlačiarní a čiastočne z dôvodu analfabetizmu nemohli dať ľuďom do rúk Bibliu, zakladali tajné školy, kde popri výklade Slova Božieho dostalo dôležité miesto aj jeho memorovanie. Hovorili: „Nauč sa každý deň jeden verš zo Slova Božieho, o rok ich budeš vedieť tristo a takto budeš napredovať.“ Viacero inkvizítorov zaznamenalo, že v kruhoch valdenských vedeli mnohí naspamäť veľkú časť Biblie. V roku 1260 bolo zaznamenané: „Videl a počul som istého nevzdelaného sedliaka, ktorý odrecitoval knihu Jóba od slova do slova. Boli medzi nimi viacerí, ktorí ovládali dokonale naspamäť celú Novú zmluvu.“
Uprostred 13. storočia zaznamenali inkvizítori iba v passauskej diecéze 41 valdenských škôl. Veľkú pozornosť a starostlivosť venovali výberu a príprave vedúcich. Zodpovedné osoby sa mohli už v mladosti pripojiť k nejakému kazateľovi a navštevovať im zverený zbor. Počas dlhých a vyčerpávajúcich ciest sa mohli zahĺbiť do poznávania Písma a získať tak bohaté skúsenosti pre službu v zbore. Toto prípravné obdobie mohlo trvať hoci aj 10-12 rokov. Na záver príprav musel dotyčný pred komisiou dokázať, či je vhodný pre službu.
Obraz cirkvi valdenských, ktorý sa zakladal na biblických princípoch, sa zásadne odlišoval od katolíckeho chápania. Bolo jasne viditeľné, ako sa líšia očistené spoločenstvá od oficiálnej cirkvi zahnívajúcej od hriechov. Podľa valdenských museli kazatelia, duchovní a ostatní služobníci cirkvi vyhovieť biblicko-duchovným a morálnym normám. Popierali, že vysvätenie za katolíckeho kňaza môže kohokoľvek oprávniť k cirkevnej službe. Istý valdenský Čech to v súvislosti s miestnym spovedníkom v roku 1337 sformuloval takto: „Ako ma môže oslobodiť od hriechov niekto, kto sám žije v hriechoch?“ Nakoľko tvrdili, že katolícka cirkev nie je súčasťou pravej cirkvi, neuznávali nad sebou autority farárov, biskupov ani pápeža. Ich cirkevné tresty, ako napríklad exkomunikácia (vylúčenie) alebo anathema (cirkevná kliatba) považovali za neplatné. Neplatili ani katolícke desiatky.
Princípy viery valdenských boli v každej zásadnej otázke proti katolicizmu. Na základe Biblie odmietli omšu, kult Márie, kult svätých a prosbu o ich pomoc. Nakoľko v Biblii nevystupuje purgatórium (očistec), neprijali jeho existenciu. Podľa ich názoru sa každý človek na konci životnej dráhy dostane buď rovno do neba, alebo v okamžiku do pekla. A pokiaľ purgatórium neexistuje, potom omše za mŕtvych nemajú žiaden význam, orodovania a prosby za nich a ani odpustky za zníženie utrpenia v očistci. A takto strácajú zmysel púte, odpustky aj krížové kampane.
Valdenskí sa museli od začiatku postaviť zoči-voči nemilosrdným prenasledovaniam po celej Európe. Už v roku 1192 Alfonz II. kráľ Aragónie a gróf Provance vydal nariadenie vyhostiť valdenských z celej krajiny. Tým, ktorí ich prijmú, alebo si vypočujú ich kázeň, treba vymerať trest hodný zradcov. Všetkých heretikov, ktorí neopustia krajinu do stanoveného času, treba brať ako postavených mimo zákon. Ich majetok môže ktokoľvek zhabať a každý skutok vykonaný proti nim sa spomenie ako zásluha pred panovníkom. V neskorších rokoch vydali množstvo podobných nariadení aj panovníci iných krajín.
Paralelne s týmto odštartovala otrasná mašinéria inkvizície proti valdenským. Inkvizítori sa pohybovali na ostrí noža, zvlášť čo sa týka krutého prenasledovania. Neuhauský Gallus z Dominikánskeho rádu napríklad v období medzi rokmi 1335 až 1355 vypočúval zhruba 4400 valdenských a dvesto z nich dal upáliť na hranici. No on bol len jedným z množstva prenasledovateľov, vplyvom ktorých často vyšľahli dovysoka plamene hranice. Len v roku 1315 upálili takto 50 valdenských v Selézii, v rakúskom Kremsi 16, v St. Polten 11, vo Viedni dvoch. V roku 1336 v Brandenburgu 14.
Napriek ukrutným prenasledovaniam sa hnutie valdenských ukázalo v nespočetnom množstve na mnohých územiach západnej a strednej Európy. Hnutie dosahovalo hodnotu reformácie 16. „Zakazujeme laikom, aby vlastnili či už Starú alebo Novú zmluvu. Prikazujeme: kto bude prichytený, že vlastní Sväté Písmo, nech mu zbúrajú dom, bedársku chatrč či zemľanku. Takéto osoby treba prenasledovať, aj keby sa ukrývali v lesoch či jaskyniach a treba ich prísne potrestať. Podobné zákazy vydal neskorší tarragonský (1234) a beziersky (1246) koncil, resp.
Chatrč je pozoruhodná kniha, ktorá odpovedá na odvekú otázku ľudstva: Ak je Boh všemocný, prečo nespraví poriadok s bolesťou a zlom tohto sveta? Na túto otázku odpovedá Young so znepokojujúcou a zarážajúcou jasnosťou. Jeho príbeh sa začína ako modlitba - ako najlepšia modlitba naplnená potom, úžasom a prekvapením. Je takmer neuveriteľné, že kniha, ktorú Young napísal pre svoju rodinu a dal vytlačiť len v niekoľkých exemplároch, sa stala bestsellerom The New York Times a bola preložená do 35 jazykov. Chatrč oslovila milióny čitateľov svojráznym, ale zrozumiteľným obrazom Boha plného súcitu s človekom, čo čelí nepredstaviteľnému zlu. Na mnohých zapôsobí Veľký smútok hlavnej postavy. Mack sa nevie vysporiadať s bolestnou stratou dcéry, až si nakoniec kladie otázku : A kto je vlastne Boh? Chatrč nie je len knihou o hľadaní Boha, ale omnoho viac príbehom o tom, ako človek čeliac zlu a bolesti nachádza sám seba.
William Paul Young je pôvodom Kanaďan a spolu s troma mladšími súrodencami vyrastal uprostred kmeňa z kamennej doby v hornatine Novej Guiney (Západná Papua), kde jeho rodičia pôsobili ako misionári. Rodina sa neskôr vrátila do Kanady a jeho otec pracoval ako pastor na rôznych miestach vo viacerých odnožiach cirkvi. Než začal Paul študovať v Canadian Bible College, navštevoval tucet rozličných škôl. Vysokoškolské štúdium náboženstva ukončil vo Warner Pacific College v Portlande v štáte Oregon. Počas pobytu v Oregone Paul chodil do seminára a spoznal Kim, s ktorou sa oženil. Spolu so šiestimi deťmi, dvomi nevestami a teraz aj s dvoma vnúčatami sa tešia z „nesmiernosti milosrdenstva“.
Vydavateľstvo TATRAN patrí dnes medzi menšie vydavateľstvá, nakoľko sa stalo rodinnou firmou. Svoju stratégiu zameriava na tie najzaujímavejšie tituly zo zahraničnej beletrie, ale aj na vyhľadávanie nových slovenských autorov. Nosným prvkom je beletria pre dospelých, ale v posledných rokoch sa orientuje aj na motivačné knihy a skutočné príbehy, ktoré si získavajú stále viac a viac čitateľov. V septembri oslávi vydavateľstvo Tatran 70 rokov od svojho vzniku. Za ten čas prešlo rôznymi právnymi formami, ktoré kopírovali historické udalosti nášho národa. Menilo sa aj zloženie vydávaných titulov, každá doba si žiadala niečo iné. Každý titul starostlivo vyberáme so zreteľom na čitateľa, či už náročného, alebo takého, ktorý si chce pri čítaní oddýchnuť a uletieť do iného sveta. Okrem toho je pre nás veľmi dôležité myšlienkové posolstvo každej jednej knihy a z toho prameniaca inšpirácia.
Ak by kritériom úspechu bola predajnosť, tak jednoznačným šampiónom je Chatrč od W. P. Younga. Veľmi si však vážime knihy z edície Svetová tvorba a autorov ako Toni Morrisonová, Julian Barnes, Woody Allen, ktorí obohatia čitateľa nielen myšlienkovo, ale sú aj prekladateľským prínosom.
Kontrolujem stav skladu Otázka, či je Cirkev potrebná ku spáse, bola vždy aktuálna. V Cirkvi a jej prostredníctvom účinkuje jej Zakladateľ Ježiš Kristus. Autor sa usiluje zhrnúť hlavné myšlienky o Cirkvi z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a Medzinárodnej teologickej komisie a ukázať, že Cirkev založil Ježiš Kristus a že je potrebná ku spáse.
| Autor | Väzba | Vydavateľ | Počet strán |
|---|---|---|---|
| Štefan Senčík | Mäkká, brožovaná | Dobrá kniha | 110 |
22. Obrad pokropenia zhromaždenia svätenou vodou je v tradičnej liturgii predpísaný pred hlavnou nedeľnou omšou vo všetkých katedrálach a kolegiálnych kostoloch a v mnohých diecézach bol povinný aj vo farských kostoloch a v niektorých prípadoch dokonca aj vtedy, keď sa slúžila ako hlavná len recitovaná omša. Nazýva sa Asperges, podľa slov prevzatých z prvého žalmu. Len vo veľkonočnom období sa nahrádza Vidi Aquam, ktoré pochádza zo žalmu 117.Predchádza každému ďalšiemu obradu, ktorý sa môže konať pred omšou, ako je napríklad požehnanie paliem alebo sviec. Pri vystavení Najsvätejšej sviatosti sa vynecháva, hoci mnohí odborníci na rubriku si myslia, žeby sa malo vynechať iba kropenie oltára, nie kropenie zhromaždenia.
Po zaznení antifóny kňaz recituje žalm Miserere alebo Confitemini, podľa ročného obdobia, pričom najprv pokropí čelo a dosku oltára, potom seba, potom miništrantov a chór a nakoniec zhromaždenie, zvyčajne prechádzajúc hlavnou časťou kostola. Obrad sa používa prinajmenšom od desiateho storočia.Po koncile obrad pokropenia svätenou vodou, Asperges, zažil zmenu vo forme aj predpisoch a z mnohých kostolov sa nadobro vytratil, niekde zostal len na veľké sviatky. Jednou z príčin je, ako pri väčšine zmien realizovaných v ponkoncilovej liturgickej reforme, nepochopenie zmyslu, symbolizmu a významu.Obrad Asperges nás znovu spája s našimi krstnými sľubmi, ale nesie aj znaky exorcizmu, vyháňania nečistých duchov, aby sa tak pripravila cesta pre svätú obetu. A tiež nás metaforicky spája s nastávajúcou obetou sv. omše, pretože yzop, ktorým prosíme o pokropenie, je tá rastlina, pomocou ktorej Izraeliti potierali veraje dverí svojich egyptských domov krvou veľkonočného baránka (porov. Ex 12,22).
Vzťah Asperges ku krstu vysvetľuje, prečo je povolený práve v nedeľu. „Ôsmy deň“ (nedeľa, deň zmŕtvychvstania) je mysticky spojený so sviatosťou krstu - preto sa baptistériá ako budovy, aj ako nádoby na svätenú vodu častokrát robili osemhranné. Tiež správa Sv. písma o prvom sviatostnom krste hovorí, že Peter na svätodušnú nedeľu pokrstil tritisíc duší (porov. Sk 2,41). A aj dnes sa na Veľkonočnú nedeľu zvyknú krstiť dospelí katechumeni.Vzťah Asperges k exorcizmu zasa vysvetľuje, prečo je v nedeľu povolený iba raz. Pretože akonáhle je nejaké miesto exorcizované, už nemusí byť znova - aspoň nie do nasledujúcej nedele.
Vzťah Asperges k obete zasa vysvetľuje, prečo obrad pokropenia musí vykonať ten kňaz, ktorý celebruje nastávajúcu omšu. Aj keď Asperges nie je súčasťou omšového propria - vlastnej omše (preto kňaz má pluviál a nie ornát, ktorý sa nosí len na eucharistickú obetu), predsa len sa vzťahuje na omšu a kňaza, ktorý in persona Christi počas omše zastupuje Krista pri rozdeľovaní milostí Jeho predrahej Krvi.Mimo liturgie sa Asperges tradične používa vždy, keď kňaz prináša sväté prijímanie chorému alebo pri podávaní posledného pomazania.