Žalm je plný túžby po spoločenstve s Bohom, odpustení a nádeji. V tomto článku sa ponoríme do hĺbky jeho významu, aby sme lepšie pochopili posolstvo, ktoré nám prináša.
Chvála a očakávanie spásy
Dávid nikdy neprestal Boha chváliť, ešte aj v čase hladomoru očakával svoju spásu. Slovo pieseň sa vyskytuje v Písme aj v m. r., aj v ž. r., preklad je rovnaký. V prvom prípade (aj vo v. Druhom verši je úvodné slovo zámeno „tebe“. Ním sa žalm obracia priamo na Boha, ktorý je spojený so Sionom.
Sion ako symbol Božieho prebývania
Názov Sion pôvodne označoval mesto, ktoré Dávid dobyl. Žalm 48,3.12.: „Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Žalm 74,2: „Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Žalm 15,1: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Cherubovia vo veľsvätyni viditeľne označovali miesto neviditeľného Božieho trónu: Žalm 80,2: „Pastier Izraela, čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj!
Tíš - Pokorné zmĺknutie pred Bohom
Žalm 40,4: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. V hebrejskom texte sa nachádza v tejto prvej časti verša ešte slovo „tíš“ (Tebe je tíš chválou). Tíš sa v kontexte žaltára spája so skúsenosťou, keď Boh neodpovedá na ľudské prosby (Žalm 22,3: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“), alebo keď si človek uvedomuje vlastnú nedostatočnosť pred Bohom a mlčí. (Žalm 39,2-3: „Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, dokiaľ je hriešnik predo mnou.“ Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený, bolesť sa mi však znova ozvala.“)
Možno tu vidieť nadväznosť na Žalm 62,2.6 („Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása… Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej.“) Ticho tu nie je niečo, čo ľudia vykonajú na Božiu oslavu, ale stav, v ktorom sa ľudia pred Bohom nachádzajú. Takto chápaná tíš je pokorným zmĺknutím človeka, ktorý túži ospievať Božiu nesmiernosť, ale uvedomuje si nedostatočnosť slov. Nikto nemôže vymenovať všetky obdivuhodné vlastnosti Boha. Bohu patrí nevýslovná chvála, ktorá presahuje slová. Kto s bázňou onemie pred jeho majestátom a v tichosti uzná svoju nedokonalosť, chváli ho svojim mlčaním.
Tíš na druhej strane poukazuje na trpezlivosť Boha, ktorý netrestá hriešnikov okamžite a jeho zhovievavé mlčanie je jeho chválou.“ (Feuer)
Sion ako duchovná vlasť
„V duchovnom zmysle predstavuje Sion našu vlasť a je totožný z Jeruzalemom. Sion znamená „dívajúci sa“ alebo „pohľad a kontemplácia“. Zatiaľ čo Babylon symbolizuje svet, v ktorom sa vo svojom živote fyzicky nachádzame, Jeruzalem, ktorý sa interpretuje ako videnie pokoja, predstavuje našu konečnú vlasť, večné prebývanie v nebi, kde sa Bohu bude vzdávať ustavičná chvála.“ (Augustín)
Sľub a Božia vlastnosť počúvať
„Sľub“, obeta je v náboženskom zmysle slávnostnou prísahou božstvu, ktorou sa človek zaväzuje vykonať určitý skutok, ak božstvo bude konať očakávaným spôsobom. Verš 3 začína slovesom „vypočuť“ (počúvať). Vyjadruje konštantnú Božiu vlastnosť, ktorá ľudí povzbudzuje modliť sa. Je to jeho stála charakteristika.
Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Žalm 17,1: „Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Žalm 39,13: „Pane, vyslyš moju modlitbu, nakloň sluch k môjmu volaniu. Žalm 116,1: „ALELUJA. Na pozadí textu je predstava o Bohu, ktorý je v kontakte s ľuďmi, a tí sa môžu na neho obrátiť.
„Nikto nedokáže počúvať prosby tak ako Boh. Svätý, nech je zvelebený, k nemu sa modlia všetci a on im rozumie a prijíma každú jednotlivú modlitbu.“ (MidrTeh) „Boh počúva nadprirodzeným spôsobom, ktorý sa vymyká prírodným zákonom, lebo zvuk jedného hlasu môže rozumieť desatoro uší, ale jedno ucho nemôže rozumieť desiatim hlasom naraz.“ (Feuer)
Prítomnosť pred Bohom a rovnosť
Druhá časť verša hovorí o tom, že veľkosť človeka spočíva v tom, že fyzická prítomnosť pred Bohom mu je umožnená, ba dokonca je k nej vyzvaný. Pravdepodobne sa myslí na chrám ako na miesto symbolického Božieho prebývania. „Pred Bohom sú si všetci rovní: ženy, otroci, chudobní aj bohatí.“ (Radak) „Slovo tvor (v slovenskom texte človek) znamená tiež telo a mäso, ktoré naznačujú istú mäkkosť, v Písme spojenú so srdcom: Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa (Ez 11,19).
Výraz tvor môže byť potom narážkou na stať v Talmude, podľa ktorej Boh vypočuje modlitbu až vtedy, keď človek obmäkčí svoje (tvrdé a necitlivé) srdce ako mäso a každý tvor sa príde pokloniť pred moju tvár, hovorí Pán. (Sota) „Boh je hodný toho, aby sa mu podriadili všetky národy a aby každý tvor, t. j. Tento verš opisuje situáciu človeka (jednotlivca) v jeho slabosti, ktorá je v kontraste s Božím odpustením. Takisto je vyjadrená osobná zodpovednosť a započítateľnosť vinenia konkrétnej osobe v kontraste s odpustením, ktoré sa viaže na spoločenstvo.
Vina a odpustenie
Výraz vina (neprávosť) je odvodený od koreňa s významom „ohnúť“, „skriviť“ a „spáchať neprávosť“. Podst. m. znamená „hriech“, „previnenie“ ako aj „dôsledky hriechu“, „trest“. Takéto previnenie neznamená iba nesprávne konanie voči Bohu, ale aj voči blížnemu. Negatívne dôsledky sa dotýkajú toho, kto je poškodený, ale ešte viac toho, kto takýto skutok koná. Existovala však i možnosť vyhnúť sa trestu.
Žalm 32,5: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Žalm 78,38: „On sa predsa zľutoval a odpustil im vinu a nezničil ich. Sloveso „víťazia“ (premohli) je v gnómickom čase, ktorý značí, že sloveso má časovo neobmedzenú platnosť a opisuje stav človeka, ktorý je porazený. Žalm 40,13: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. V danom kontexte sú slová o vine (naše neprávosti) paralelou k previneniam.
„Nedokážeme pred tebou všetky naše neprávosti usporiadať (a vymenovať), lebo ich je veľa. Radšej sa pred tebou modlíme (a predkladáme ti) jedno všeobecné (vyznanie), aby si naše previnenia prikryl/uzmieril/odpustil.“ (Raši) „Víťazia/premohli nás znamená: doviedli nás až k beznádeji. Kým nám oni hovorili takéto veci, my sme spravodlivo trpeli za všetky naše bezbožnosti, ktorých sme sa dopustili voči Bohu. Hoci Boh dopustil, aby sa tieto bezbožnosti diali, jednako nám pomôže a dovedie nás do našej krajiny a slová uštipačníkov vyjdú nazmar.“ (Teodor z Mopsuestie)
Toto je historický zmysel chápania tohto žalmu v súvislosti s trpiacimi Židmi, vyhostenými zo svojej krajiny. Môžu sa však vzťahovať aj na nás a iných ľudí rôznym spôsobom trpiacich. Na stav ľudskej existencie nasleduje „nelogická“ odpoveď zo strany Boha, ktorý predsa ľudské previnenia prekrýva (odpúšťa). Odpustenie je biblická myšlienka, kde previnenia sú tvorené konkrétnymi skutkami a teda ich prikrytie vyjadruje odpustenie. Boh ako subjekt a činiteľ odpustenia a zmierenia koná v situácii kritickej núdze (pre človeka): vyslobodzuje ho od smrti, uzdravuje ho, umožňuje mu byť vo svojej blízkosti. Odpustenie je vždy darom od Boha, o ktorý ľudia neustále prosia, uznávajúc svoju ohraničenosť. Boh je tu teda podmetom slovesa a činiteľom: on vykonáva zmierenie, nie ľudia, a ani veľkňaz.
Vyvolenie a spoločenstvo s Bohom
„Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Slovesá volíš (vyvolíš) a prijímaš (privádzaš) tu vyjadrujú Božiu opakovanú a trvalú aktivitu, zapadajúc tak do kontextu žalmu, ktorý neopisuje jednu konkrétnu udalosť, ale skôr model, ktorý sa môže opakovať. Boh si nevolí podľa ľudských zásluh a predpokladov. Vždy, keď si Boh volí človeka, znamená to, že daný človek je vybraný zo skupiny a má potom zodpovednosť, resp. istú funkciu voči ostatným.
„Midraš vzťahuje slovesá volíš (vyvolíš) a prijímaš (privádzaš bližšie) na veľké postavy židovských dejín. Niektorých oddaných nasledovníkov si Boh vybral na význačnú službu, iných priviedol bližšie (k sebe), keď im preukázal mimoriadnu priazeň.“ (Feuer) Bývanie v Božích nádvoriach pripomína tému Božieho prebývania vo svätyni, resp. medzi ľudom a naznačuje tak spoločenstvo človeka s Bohom. Jeho život je potom mimo nebezpečenstva.
Žalm 84,3.11: „Túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému… Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce. Žalm 96,8: „Vzdávajte Pánovi slávu hodnú jeho mena. Výber tohto výrazu v našom žalme zodpovedá nosnej myšlienke, že prístup k Bohu nie je vyhradený iba pre kňazov. Boh si vyberá a približuje i tých, ktorí nemajú právo vstúpiť do chrámu (budovy), ale môžu prebývať v jeho nádvoriach. Aj tak budú mať účasť na posvätnosti chrámu. Naplnenie (nasýtenie) môže byť výraz pre získané dobrodenia, napr. duchovné požehnanie, milosť, oslobodenie, odpustenie.
Žalm 11,4: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na nebesiach. Žalm 138,2: „Vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. Táto Božia prítomnosť a špecifickosť daného miesta poskytuje naplnenie (nasýtenie) tomu, kto sa v tomto priestore nachádza. „Pane, daj nám hojnosť svätosti, ktorá prúdi z tvojho chrámu. Prosíme, nehľaď na to, že nie sme hodní toľkej štedrosti.“ (Feuer) „Chrám bol prameňom všetkého duchovného uspokojenia. Midraš volá chrám „dom svätosti“, „domom načerpania“, lebo práve z tohto posväteného miesta mohol svätý Duch duchovne pozdvihnúť Izrael.“ (Sukk a Tosafot)
„Blahobyt a svätosť chrámu znamenajú to, že to nie je len vonkajšia krása chrámu, ktorú vidíme, ale najmä Božia krása a svätosť, ktorú nevidíme, tak je to aj v prípade ľudí, kde sa krása skrýva vo vnútri, aj keď vzhľad nemusí byť pekný (príklad starého človeka, ktorý si zasluhuje náš obdiv)“ (Augustín) „Ľuďom, ktorí kráčajú uprostred námah a bolestí života, sa odporúča vytrvať a hľadieť pritom s nádejou na cieľ, v ktorom ich očakáva nekonečné šťastie v prítomnosti Boha: Uvidíme Boha tvárou v tvár, nie zvonku, ale v nás, všetko vo všetkých. Niet sa čomu diviť, ak tej slávy bude plná celá zem, o koľko viac jej bude plná duša.
Žalm 55,3: „Pohliadni na mňa a vyslyš ma. Žalm 69,14: „Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Božia odpoveď spočíva v obdivuhodných (ohromujúcich) skutkoch (tento výraz je gramatickým predmetom slovesa „odpovedať“). Takto ukazuje cez ne svoju veľkosť a vznešenosť. Žalm 68,36: „Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni. Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu.
Božia moc a spravodlivosť
Toto je vyjadrené opismi Boha ako toho, ktorý tvorí svet príkazom (Žalm 33,6: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje.“), múdrosťou (Žalm 104,24-26: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral.“) a mocou (Žalm 65,6-9). Takáto komunálna spravodlivosť a nastolenie svetového poriadku sa zhoduje aj s nasledovným textom v. 6-9. „Kým budeme hodní Božieho milosrdenstva, nemusíme sa báť.
„Boh, naša spása“ (Bože našej spásy). Žalm 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Podmetom spásy je v žalmoch vždy Boh. Žalm 27,9: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Základom je presvedčenie, že Boh je zdrojom a darcom spásy, ktorá je v tomto prípade určená pre spoločenstvo, národ, alebo všetkých ľudí. Na tomto mieste nastáva v žalme prechod od kultovej tematiky (v. 2-5) k všeobecnej oslave. Myšlienka univerzalizmu (v. Žalm 72,8-11: „A bude panovať od mora až k moru a od Rieky až na kraj zeme.
Nádej a istota v Bohu
„Nádej“ (istota). Tento výraz je odvodený od slovesného kmeňa, ktorý v sebe spája dva základné významy: „cítiť sa bezpečne, bezstarostne“ a dôvod pre tento pocit bezpečia, teda „spočinúť na niekom, niečom“. Celá konštrukcia tvorí merizmus, ktorý zahŕňa všetko, čo je obsiahnuté medzi danými hranicami. Zároveň je to metafora pre obyvateľov daných oblastí či celého sveta. Záber žalmu sa tak rozširuje a zahŕňa celé ľudstvo.
„Istota (nádej) si ty (Bože) aj útočisko pre všetkých obyvateľov končín zeme od (jedného) konca zeme po (druhý) koniec.“ (Raši) „More môže byť aj obrazom pokánia. Nebeská brána modlitby nie je otvorená vždy, ale brána pokánia je otvorená navždy. Použité sloveso znamená najprv „pripraviť“ a potom aj „ustanoviť“, „urobiť trvalým“. V kmeni hifil sa často spája s tematikou stvorenia sveta a jeho subjektom je Boh. Neopisuje teda samotný akt stvorenia, ale usporiadanie toho, čo už existuje. Tematika stvorenia je vyjadrená aj použitím výrazu vrchy.
Podľa biblickej kozmológie boli upevnené v hlbinách a na ich mieste ako na stĺpoch spočívali zem a nebesia. Výraz „moc“ znamená potenciu a schopnosť produkovať a vo vzťahu k Bohu vyjadruje jeho všemohúcnosť pri stvorení, pri exode alebo pri záchrane ľudu. Celé slovné spojenie vo v. 7a teda navodzuje atmosféru stvorenia. Žalm 93,1-2: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tento význam je ešte zosilnený vďaka spojeniu s pojmom sila, ktorá tu má symbolický význam.
Výraz sila je odvodený od kmeňa s významom „moc“, „sila“, „nadradenosť“ a „vznešenosť“ Najmä ak sa výraz nachádza vo vojenskom kontexte, asociuje silu a vitalitu úspešného bojovníka. Žalm 145,4.11.12: „Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov a všetky pokolenia ohlasujú tvoju moc… Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky i slávu a velebu tvojho kráľovstva.“ „Boh môže prejaviť svoju silu vždy, keď je to potrebné, lebo je všemohúci a stále pripravený, prepásaný svojou vlastnou, stálou a nevyčerpateľnou silou.“ (Radak)
„Boh svojou mocou urobí pevnými a silnými aj vrchy, čím sa chce povedať, že hoci nič nie je prirodzene silné, stane sa takým Božou mocou, bude opásané silou. Výraz opásaný silou je tu použitý v zmysle pripravenosti a ľahkosti ako analógia k ľuďom, ktorí sa opášu s cieľom konať dobré skutky, čím preukazujú svoju pripravenosť, resp. Výraz burácanie (hukot) je odvodený od kmeňa, ktorý opisuje hlasný zvuk a nadšenie, či už v kontexte zániku, alebo oslavy.
Jeho zdrojom je najčastejšie voda (more) alebo zástup ľudí. More sa v SZ pokladalo za tajomné a nebezpečné. Bolo sídlom Leviatana a iných stvorení. Ako protiklad k suchej zemi bolo vždy potenciálnym zdrojom nebezpečenstva. Žalm 89,9-14, Ž 93,3-4, Ž 104,5-9. Boh je tu predstavený zvrchovaný vládca, ktorý ho upokojí a podrobí si každý odpor. „Slovo upokojujúci (utišujúci) má taký význam, ako keď niekto utišuje, alebo skrotí/podriadi si vlastný hnev, alebo keď tlmí/potlačí búrlivý živel.“ (Sforno)
„Nepokoje (búrenie sa) národov“ Tento výraz je odvodený od koreňa, ktorý pôvodne označoval neartikulovaný zmätok s optickým a akustickým prejavom a, tak ako v našom texte, často sa spájal s morom. Paralelizmus vo verši ukazuje Božiu zvrchovanosť nad svetom i nad ľuďmi. Žalm 2,1: „Prečo sa búria pohania? Ukazuje sa, že Božia činnosť vykonaná na prírodných skutočnostiach, bola metaforou pre jeho skutky vykonané na ľuďoch a Boh si dokáže všetko podrobiť.
Vo v. 7-8 je Božia aktivita opísaná tromi slovesami: upevňovať, byť opásaný silou, tíšiť. Nie je to jednorazový, ale opakovaný dej alebo trvalý stav.