Drevené kostoly sú nádherným kultúrno-duchovným dedičstvom typickým najmä pre východnú časť Slovenska.
Pri pohľade na ne sa natíska otázka, ako je vôbec možné, že sa niečo také podarilo postaviť z dreva, a že prežili toľké storočia.
Výbor Organizácie OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) na zasadnutí 8. júla 2008 v kanadskom Quebecu rozhodol o zaradení niektorých slovenských drevených chrámov do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.
Na Slovensku sa nachádza 38 gréckokatolíckych drevených cerkví.
Ostatné kostolíky sú zaradené do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok Slovenska.
V nasledujúcich častiach článku sa pozrieme na niektoré z týchto unikátnych stavieb bližšie.
Naše drevené kostoly môžeme rozdeliť do viacerých skupín podľa ich architektúry a tzv. raison d’être - teda dôvodu vzniku.
Boli postavené ako drevené verzie kamenných stavieb z rovnakého obdobia (15. a 16. storočie) a svojim komunitám poskytovali dôstojné a vznešené priestory pre bohoslužby a slávnosti.
Najstarší z nich (postavený v roku 1490) je zasvätený sv. Františkovi z Assisi a nachádza sa v Hervartove, malej dedinke pri Bardejove.
Druhý najstarší drevený kostol, rovnako pochádzajúci z 15. storočia, nájdete v Tvrdošíne na Orave.
Ďalšiu skupinu drevených kostolov si stavali komunity, ktorých vierovyznanie sa odkláňalo od dominantnej rímskokatolíckej tradície.
Drevený kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove
Kráľ Leopold I. tak presadil na Šopronskom sneme prijatie dekrétu, ktorý udelil kongregáciám kalvinistov a luteránov povolenie stavať si v Uhorsku kostoly.
Bol v tom však háčik. Kameň a kov sa mohli používať len pri budovaní svätostánkov rímskokatolíckej cirkvi. Kostoly reformovaných cirkví sa mohli stavať len z dreva, mohli mať len minimálne základy a nesmeli mať vežu.
Kalvinisti u nás nikdy nemali toľko nasledovníkov ako evanjelici. Sú ukážkou dizajnu a dokonalého remeselného majstrovstva.
Všetky boli postavené vo forme gréckeho kríža, mali do stien zabudované kazateľnice, často boli relatívne veľké (niektoré mali až 1 100 miest na sedenie).
Mnohé mali svoj vlastný organ a ich interiér zdobili detailné nástenné maľby, mnohé v štýle trompe d’oeil z 18.
Tri z týchto kostolov - v Kežmarku, Hronseku a Leštinách - sú súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Interiér dreveného kostola v Kežmarku
Tretia skupina kostolíkov na východnom a severnom Slovensku je len pokračovaním príbehu svojich gotických príbuzných.
Dostatok dreva v chudobných regiónoch využívali miestni rezbári na zhotovovanie duchovných stavieb.
Podľa pamiatkara Milana Dudáša, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o zapísanie našich kostolíkov do zoznamu UNESCO, bol však dôvod úplne prozaický: „Zruční majstri železo nepotrebovali, lebo vedeli, ako ho pevne spojiť čapmi.”
V 17. až 18. Na našom území sa následkom toho mohlo nachádzať až vyše 300 drevených kostolov.
Podľa Dudáša bol drevený kostol v každej tretej dedine. Najväčšie zastúpenie medzi zachovanými kostolíkmi majú gréckokatolícke.
Väčšina z nich pozostáva z troch spojených častí, ktoré symbolizujú svätú Trojicu.
Sú usporiadané na východnozápadnej osi, pričom v tomto smere postupne narastá aj výška ich veží.
Ten vytvára charakteristický vzhľad. Vďaka nemu pôsobia ako zvlnená hadia koža.
Väčšina týchto kostolov má kamenné základy a zvyčajne polygonálny tvar s tmavohnedými trámami, ktoré sú na oboch koncoch vrúbkované.
Pri stavbe sa kládol jeden trám na druhý a okná tento proces komplikovali.
Prvá z vnútorných častí drevených kostolov je pri vstupe a býva označovaná aj ako ženská časť (babinec), pretože muži a ženy sa bohoslužieb zúčastňovali oddelene.
Stredná časť je samotná chrámová loď, v ktorej sa zhromažďovali muži.
Tie zobrazujú príbehy zo Starého aj Nového zákona. Aj umiestnenie samotných chrámov malo svoje pravidlá.
Mnohé kostoly mali v oplotení zvonicu a ich súčasťou zvykol byť aj cintorín s útlymi náhrobkami.
Tri z nich (Ladomirová, Bodružal, Ruská Bystrá) sú v zozname UNESCO.
Drevené Chrámy zapísané v UNESCO
Tri z 38 gréckokatolíckych drevenných cerkví na Slovensku sú zapísané v zozname UNESCO:
- Chrám svätého biskupa Mikuláša v Bodružali (1658)
- Chrám prenesenia ostatkov sv. biskupa Mikuláša v Ruskej Bystrej (1730)
- Chrám svätého archanjela Michala v Ladomirovej (1742)
Drevený kostol sv. Michala Archanjela v Ladomirovej
Ďalšie pozoruhodné drevené chrámy
Medzi ďalšie pozoruhodné drevené chrámy na Slovensku patria:
- Drevený chrám svätého archanjela Michala vo obci Frička (1829)
- Chrám svätého archanjela Michala vo obci Inovce (1836)
- Chrám svätého Bazila Veľkého v obci Hrabová Roztoka (18. storočie)
- Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v obci Hunkovce (18. storočie)
Gréckokatolícka Farnosť v Poši
Gréckokatolícka farnosť v obci Poša existuje od roku 1815 a vznikla vyňatím z vtedajšej farnosti Pusté Čemerné.
Gréckokatolícky chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky v Poši
K nej boli pridelené ako filiálne obce Nižný Hrabovec, ktorá patrila do farnosti Strážske a obec Nižný Hrušov patriaca do farnosti Lesné.
V tom čase v Poši už jestvovala murovaná cerkov Narodenia Presvätej Bohorodičky z roku 1721 postavená v barokovo-klasicistickom štýle.
Bola obnovená v roku 1860, potom začiatkom 20. storočia a v roku 1973 bola zrealizovaná generálna oprava zvonku i znútra.
Farská budova sa spomína od roku 1888, ktorá stála až do roku 1980.
Vo filiálnych obciach sa takisto nachádzajú murované chrámy - v Nižnom Hrabovci chrám Zoslania Svätého Ducha z roku 1870 a v Nižnom Hrušove, pôvodne rímskokatolícky chrám Najsvätejšej Eucharistie z druhej polovice 14. storočia, ktorý mal novú vežu z roku 1615, neskôr prestavanú v roku 1836 - v súčastnosti je to už gréckokatolícky chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
V roku 2000 bola posvätená vo farnosti Poša nová cerkov v centre obce zasvätená Narodeniu Presvätej Bohorodičky, ktorá sa postupne zveľaďuje.
Najnovšie v roku 2014 boli napísané ikony - fresky vo svätyni chrámu, na mohutnej klenbe nad ikonostasom a nápis na priečelí chóru.
Dielo navrhol a realizoval Don Camillo so spolupracovníkmi. Pôvodná stará cerkov bola premenovaná na kaplnku sv. Jozefa.
V súčasnosti, podľa posledného sčítania ľudu z roku 2011, má farnosť Poša 854 gréckokatolíkov vrátane filiálnej obce Nižný Hrušov (250).
História Obce Čemerné
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1254.
Dedina Čemerné sa v písomnostiach od 13. storočia vyskytuje pravidelne pod názvom „Chemernye“, čo bol tvar staršieho slovenského názvu „Čemerná“ (Ves).
Jej názov korení v slove „Čemer“ - choroba a „Čemerica“ - byliny, ktorá lieči túto chorobu.
Názov „Márk-Csemernye“ sa datuje od roku 1473. Čemerná (Ves) nepochybne existovala už pred 13. storočím, prípadne pred 11. storočím.
Obec patrila viacerým zemepánom a často menila majiteľov.
Pred rokom 1332 bola farnosťou s Kostolom sv. Alžbety.
Miestne sídlisko malo v roku 1 600 obývaných 13 poddanských domov, kúriu zemanov, kostol, faru aj školu.
Na prelome 16. a 17. storočia bolo Čemerné stredne veľkou dedinou s poddanským, zemianskym aj farským obyvateľstvom.
V priebehu 17. storočia sedliacke domácnosti schudobneli a ubúdalo ich.
V dôsledku toho, bolo Čemerné na prelome 17. a 18. storočia len malou dedinkou.
Koncom 18. storočia bol v barokovo-klasicistickom štýle postavený gréckokatolícky Chrám sv.
Drevené kostolíky slovenskej časti Karpát ... (UNESCO/NHK)
Strážske v Kontexte Historických Udalostí
Prvá správa o Strážskom je v listine z roku 1337 o deľbe majetkov šľachticov z Michaloviec, ktorý patrila aj dedina Staré.
Jej územie vtedy pretínala cesta, vedúca zo Strážskeho do Starého. V písomnostiach od 14. do 17. storočia sa Strážske vyskytuje pravidelne pod maďarským názvom Ewrmezew a jeho pravopisným obmenách v zmysle Strážne Pole.
Priemyselný areál Chemko Strážske, v pozadí mesto Strážske, okres Michalovce.
Strážske vyrástlo najmä za socializmu okolo chemického podniku Chemko, hoci jeho história je staršia a siaha až k prvým uhorským kráľom.
Centrum tvoria väčšinou paneláky a socialistické budovy, zachovali sa však i dva kostoly, historická fara a ako-tak aj novší széchenyiovský kaštieľ.
V stredoveku sa Strážske spomínalo ako dedina. Osídlené bolo pôvodne ako pohraničná strážna osada.
Neskôr patrilo rôznym šľachtickým rodom. V 15. storočí to boli najmä magnáti Drugethovci z Humenného.
Koncom 19. storočia tu vznikla rafinéria. Napriek tomu si Strážske udržalo vidiecky charakter a aj za prvej republiky v roku 1930 malo len 1000 obyvateľov.
Mestom sa oficiálne stalo až v roku 1968 po výstavbe podniku Chemko. Podnik vyrábal polychlórované bifenyly.
Oba kaštiele stoja v parku neďaleko rieky Laborec. Novší v minulosti využívalo poľnohospodárske učilište. Spomedzi dvojice kostolov v Strážskom (dvojice v prípade, ak nerátame časť Krivošťany) patrí starší grékokatolíkom a pochádza z 18. storočia.
Katolícky kostol postavili začiatkom 19. Podobne ako v iných mestách na Slovensku, ani v Strážskom nechýba historický židovský cintorín.
Tie bývali neraz od centra mesta pomerne vzdialené, čo v prípade Strážskeho jednoznačne platí.
Záver
Drevené chrámy na Slovensku sú jedinečným kultúrnym dedičstvom, ktoré stojí za to objavovať. Či už ide o rímskokatolícke, evanjelické alebo gréckokatolícke kostoly, každý z nich má svoju vlastnú históriu a architektonické zvláštnosti. Nechajte sa očariť krásou týchto sakrálnych stavieb a spoznajte bohatú históriu a kultúru Slovenska.
tags: #chram #nanebovstupenie #pana #dreveny #kostol