Chrám Narodenia Pána: História a Význam

Bazilika Narodenia v Betleheme je jeden z najstarších kostolov kresťanstva, ktoré dnes môžeme navštíviť. V Betleheme nad jaskyňou narodenia stojí pravdepodobne aj najdlhšie fungujúci kostol, kde sa neprestajne slúži liturgia už sedemnásť storočí. Na nasledujúcich riadkoch si priblížime najstaršie dejiny Baziliky narodenia.

Betlehem sa zapísal do ľudskej histórie predovšetkým ako miesto narodenia Ježiša Krista. Biblia nazýva Betlehem Dávidove mesto, lebo z neho pochádzal rod izraelského kráľa Dávida (panoval približne v rokoch 1010-970 pred Kristom). Betlehem je vzdialený asi 7km na juh od Jeruzalema. Nachádza sa na palestínskom území.

Najčastejším miestom vstupu zo židovského na palestínske územie je prechod - „check point" neďaleko Ráchelinej hrobky, ktorá pripomína udalosť zo Starého zákona. Na tomto mieste patriarcha Jakub pochoval svoju milovanú manželku Ráchel, ktorá mu porodila najmladšieho syna Benjamína (porov. Kniha Genezis 35,16-20).

Betlehem vďaka evanjeliám a asi aj rôznym ústnym tradíciám zostal v kolektívnej pamäti prvých kresťanov ako miesto Ježišovho narodenia. Už veľmi skoro sa objavujú informácie o jaskyni, ktorá mala slúžiť ako maštaľ a prichýlila Máriu, dieťa a Jozefa s jeho synmi. Tiež miestni kresťania ju mali ukazovať zvedavcom. Z 3. storočia sú dochované správy o prvých pútnikoch, ktorí ju navštevovali kvôli jej minulosti. Spomínali ju viacerí cirkevní otcovia, apokryfy a niektorí kresťanskí intelektuáli ju osobne navštívili. Vraj aj medzi pohanmi sa tradovalo, že v tej jaskyni sa narodil Ježiš.

Eusebios z Cezarey (cca 260 - 339), popredný kresťanský intelektuál, verný služobník cisára Konštantína, a čo je dôležité, aj metropolitný biskup rímskej provincie Palestína, ktorý mal detailné znalosti miestnej starozákonnej a novozákonnej geografie, ju v dobovom kvetnatom jazyku nazval „mystickou jaskyňou“ a na inom mieste „jaskyňou prvého zjavenia božstva Spasiteľa, kde podstúpil skúsenosť narodenia v tele“.

Skôr ako však mohol napísať tieto slová vo Vita Constantini, ktorým zanechal pamätník na svojho cisára, sa na politickej scéne odohrali veci, ktoré všetko zmenili.

Helena, Konštantín a hľadanie svätých miest

V roku 324 Konštantín porazil svojho švagra a spolucisára Licinia. K svojej západnej doméne pripojil aj Východ a Rímsku ríšu zjednotil pod vládou jediného muža. Dal bodku za chaosom 3. storočia a ako-tak stabilnou situáciou na prelome 3. a 4. storočia, keď však ríši vládlo kolégium štyroch cisárov (tetrarchia). V nasledujúcom roku zvolal prvý všeobecný cirkevný koncil do Nikaie a pravdepodobne tam sa pripravil nový stavebný plán.

Nicejského koncilu v roku 325 sa zúčastnil jeruzalemský biskup Makarios (biskupom bol cca 312 - 335), ktorý bol síce podriadený metropolitovi Cézarey Prímorskej, už spomenutému Eusebiovi, ale keďže listy zachované v Eusebiových dielach sú adresované Makariovi, on bol myšlienkovým otcom nasledujúcich akcií.

Na koncile mal asi možnosť osobne hovoriť s cisárom a upriamil jeho pozornosť na niektoré miesta dôležité pre miestnu kresťanskú komunitu a úzko spojené so životom Ježiša. Išlo o Golgotu a hrob vo vtedajšej Aelii Capitoline (Jeruzaleme), jaskyňu na Olivovej hore a, čo je v týchto dňoch dôležité, jaskyňu v Betleheme. Pre Makaria a jeho veriacich to boli sväté miesta.

Intelektuál Eusebios za sväté považoval Boha, Písmo, cirkev a veriacich. Makarios však v Konštantínovi našiel toho najlepšieho spolupracovníka, ktorý cez spomenuté miesta chcel manifestovať svoj príklon k novej viere a urobiť ju populárnejšou medzi Rimanmi, a tak aj Eusebios začal pomaly upravovať svoju teológiu.

V nasledujúcom roku 326 sa cisárova matka Helena vydala na okružnú cestu po Východe a prišla aj do Palestíny, aby navštívila Jeruzalem, Olivovú horu a Betlehem. Sprievodcu jej robil práve biskup Makarios. Helena mala titul cisárovnej, tak išlo o štátnickú návštevu na najvyššej úrovni a zároveň o osobnú a dosť možné aj kajúcnu púť po rodinnej dráme z toho roku.

Je po mene prvá známa pútnička 4. storočia, ktorá išla do jaskyne narodenia v Betleheme a navštívila aj iné miesta, ktoré si obľúbili už predchádzajúce generácie kresťanov a modlili sa na nich. Jej prítomnosť umlčala akékoľvek protesty miestnych pohanov, lebo v Jeruzaleme prišli o jeden zo svojich chrámov.

Konštantín nechal stavať komplex Baziliky Božieho hrobu a Helena osobne dozerala na začiatok stavby. Dnešným jazykom poklepala základný kameň. Od nej zas vyšiel podnet na stavbu Baziliky narodenia v Betleheme a Eleony na Olivovej hore, kde sa Ježiš stretával s apoštolmi a naučil ich modlitbu Otče náš a kresťania si tam pripomínali nanebovstúpenie.

Udelila prvé donácie, aby sa stavebné projekty mohli začať, a keďže krátko po ceste do Palestíny zomrela, Konštantín nechal dokončil obe baziliky, aby zachoval spomienku na svoju matku. Konštantín Betlehem aj iné miesta v liste Makariovi označil za „sväté“, „najzázračnejšie miesta na svete“, biskupi mali na ne dozerať, dbať, aby sa tam konali len kresťanské obrady, a každé narušenie hlásiť priamo cisárovi.

Konštantín sa stal ochrancom kostolov a pokus o ich znesvätenie či opätovné prevzatie pohanmi by sa považoval za vzburu proti cisárovi. Zároveň jeho osoba zabezpečovala tú najlepšiu reklamu v celej rozľahlej ríši.

Interiér baziliky. Zdroj: Wikimedia

Bazilika nevídanej krásy

V stavebnom programe Konštantína sa uplatňovali dva výrazné prvky - rotunda a bazilika. Rimania siahali po týchto prvkoch pri monumentálnej architektúre, ktorou chceli ohúriť a vzdať hold svojim hrdinom. Ich usporiadanie záležalo od konkrétneho miesta a cisárovi architekti boli značne kreatívni pri riešení rôznych zadaní.

Terén v Betleheme im umožnil relatívne čisté a jednoduché riešenie. Všetko postavili v jednej osi s orientáciou východ-západ. Nad jaskyňou narodenia vystavali osembokú rotundu, z ktorej sa do jaskyne dalo nahliadnuť cez veľký otvor v podlahe, ale nie je jasné, ako sa do nej vstupovalo.

Zo západnej strany rotundy pristavali päťloďovú baziliku, čím rotunda plnila úlohu svätyne baziliky. Netušíme, ako však boli rotunda a bazilika spojené, či išlo o otvorenú konštrukciu alebo rotunda si zachovávala nejaké steny vo vnútri baziliky. Celý komplex zo západu ohraničovalo v tých dobách populárne a praktické átrium so stĺporadiami.

Voľba päťloďovej baziliky chcela zdôrazniť význam miesta a jeho monumentálnosť. Pri jej výzdobe sa nešetrilo. Helena počas svojej návštevy nechala skrášliť jaskyňu, ale Eusebios bližšie nešpecifikuje, aké diela tam cisárovná dala umiestniť. Konštantín „matkine umelecké diela doplnil pokladmi zo striebra a zlata a vyšívanými závesmi“. Závesy zvyčajne viseli medzi stĺpmi a oddeľovali jednotlivé lode a svätyňu.

Poklady zo striebra a zlata neboli len liturgické predmety, svietniky a relikviáre, ale aj umelecky zdobené dosky s rôznymi výjavmi, ktoré sa pripínali na steny jaskyne a kostola. Dodnes je v bazilike zachovaná pôvodná mozaiková podlaha, ktorá sa dá kde tu vidieť cez otvory pod neskoršou dlažbou.

Jej geometrické a aj rastlinné vzorce sú úchvatné svojimi živými farbami a originálne svojím dizajnom. Je veľmi pravdepodobné, že honosné mozaiky sa nachádzali aj po stenách a strope rotundy, ale pre neskoršie udalosti sa už nezachovali.

Miesto narodenia Ježiša. Zdroj: Wikimedia

Baziliku narodenia posvätili v roku 339, čiže ju dokončil až Konštantínov syn Constantius II. (337 - 361), ale už skôr do nej prichádzali ľudia a asi slúžila svojmu účelu. V roku 333 anonymný pútnik z Burdigaly (dn. Bordeaux) spomínal vo svojich lakonických zápiskoch z putovania, že kostol už stál.

Justiniánova prestavba

V 6. storočí rímske provincie Palestíny zasiahli samaritánske revolty a asi pri prvej revolte v roku 529 Konštantínova bazilika vyhorela. Cisár Justinián nariadil prestavbu, ktorá dala kostolu dnešný vzhľad. Podľa dendrochronologických analýz k nej došlo po roku 545 a asi sa neskončila do cisárovej smrti v roku 565.

Bazilika sa predĺžila o jedno pole, čiže ku každej lodi pridali jeden stĺp a k jej priečeliu pristavali nartex, ktorým sa aj dnes vstupuje do baziliky, ale po značne defenzívnych prestavbách už pútnika nečaká žiadny monumentálny vstup, ale nízke dvere pokory.

Najväčšej zmeny sa však bazilika dočkala odstránením rotundy a jej nahradením transeptom (priečna loď), ktorý jej vtlačil pôdorys kríža. Hlavnú loď a transept ukončujú polkruhové apsidy a Justiniánovskou prestavbou sa vyriešil aj prístup do jaskyne. Z dvoch strán svätyne do nej vedú schodiská.

V priebehu storočí a kvôli plieneniu nepriateľskými vojskami prišla o svoje zlaté a strieborné dekorácie. Križiaci a pravoslávni zas pridali svoje prvky do interiéru, čím sa dosiahol dnešný stav. Po nedávnej rekonštrukcii a odkrytí časti podlahových mozaík a dovtedy neznámych fresiek a mozaík na stenách sa bazilika skvie v čistote, ktorú nevideli pútnici už celé storočia.

Najnovšie výskumy aj dokázali, že brvná strešnej konštrukcie boli ozdobené zlatom a ich ornamenty nafarbené. Hlavice stĺpov boli pozlátené, a tak v dávnych storočiach poskytovali úchvatnejší dojem.

Baziliku narodenia postavili, aby si uctili miesto Ježišovho príchodu na svet a zároveň ako pútnickú svätyňu.

Bazilika Narodenia Ježiša Krista v Betleheme

Bazilika Narodenia Ježiša Krista v Betleheme je postavená nad jaskyňou, ktorá je považovaná za miesto, kde sa narodil Ježiš. Zaujímavosťou baziliky je, že predstavuje svetovo najdlhšie neprestajne fungujúci kresťanský chrám. Prvý dôkaz o uctievaní Ježišovej rodnej jaskyne pochádza z roku 160. Na začiatku 4. storočia poskytol rímsky cisár Konstantin I. Veľký kresťanom slobodu vierovyznania. Politické zmeny otvorili Svätú zem pútnikom.

Prvým a najvýznamnejším z nich bola Konštantinova matka Helena. Prvé kresťanské svätyne vznikli vďaka jej pričineniu na miestach, spätých so životom Ježiša Krista. V roku 326. dala Helena postaviť nad jaskyňou kostol. Okolo roku 550. ho opravil a vyzdobil cisár Justinián.

Kostol Narodenia Pána je jediný kostol v Palestíne, ktorý odolal búrke času. Keď do Palestíny vtrhli v r. 614. Peržania, zničili všetky kresťanské kostoly - jedine tento v Betleheme ostal ušetrený. Záznam z jeruzalemskej synody v r. 836. hovorí: „Keď Peržania rozborili všetky mestá a prišli do Betlehema, s úžasom zbadali mágov z Perzie. Z hlbokej vážnosti a milujúcej úcty k svojim predkom si mágov uctili a chrám ušetrili.“ Do baziliky Narodenia vstupujeme cez Dvere pokory. Pretože kostol nikdy nebol zbúraný, zvyšky neuveriteľne krásnych fresiek na stenách a podlahe zo 6. storočia sa zachovali dodnes. Kostol spravuje grécka, arménska a katolícka cirkev. Grécka naviac dostala k spravovaniu Jaskyňu narodenia.

Fascinujúci je už samotný vstup do baziliky Narodenia, cez Dvere pokory. V súlade s názvom, musíte sa hlboko skloniť, aby ste do kostola po jednom vošli. Kontúry pôvodného väčšieho otvoru vidno na fasáde dodnes. Vchod bol zmenšený až za Osmanov. Podľa jednej verzie preto, aby aj ten najurodzenejší pán musel zostúpiť z koňa. Podľa druhej vraj preto, aby dovnútra nemohli vbehnúť lupiči s kárami.

Hlavný oltár v bazilike Narodenia Pána patrí pravoslávnej cirkvi. Vstup do Jaskyne Narodenia Pána je za oltárom. Jaskyňa Narodenia Pána - má pravouhlý pôdorys, je dlhá 12 metrov a široká 3 metre. Práve v tejto jaskyni sa mala nachádzať maštaľ, kde Mária priviedla na svet Ježiša.

Presné mesto narodenia označuje štrnásťcípa strieborná hviezda v mramorovej podlahe jaskyne s latinským nápisom „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus“. Štrnásťcípa hviezda vraj preto, aby pripomínala štrnásť zastavení na Krížovej ceste.

tags: #chram #narodenia #pana