Mesto Trnava by bolo možné prirovnať k akejsi výstavnej sieni sakrálnych stavieb. Najväčším a najhonosnejším chrámom Trnavy je dvojvežový Kostol sv. Jána Krstiteľa. Monumentálna sakrálna stavba sa vyníma na Univerzitnom námestí a v súčasnosti je kostol Katedrálnym chrámom Trnavskej arcidiecézy.
V severozápadnej časti Trnavy sa nachádza monumentálna stavba Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorá je súčasťou komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 - 1773. Jezuitov do Trnavy povolal ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý našiel pre nich budovy bývalého dominikánskeho kláštora a Kostola sv. Jána Krstiteľa (predtým rytierskeho rádu johanitov).
Avšak kláštorná budova bola vo veľmi zlom stave, podobne aj kostol, kde v lodi spadla klenba. O zlom stave budov hovorila aj listina cisára Mateja II., ktorou ich pridelil jezuitom. Tí sa postarali aspoň o adaptáciu kláštora, takže už 1. augusta 1616 tu mohol nový ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň otvoriť kolégium. Jezuiti plánovali aj výstavbu nového chrámu, ktorá sa však pre nepokoje počas povstania Gabriela Betlena začala realizovať až v roku 1629. Donátorom chrámu, ktorý financoval stavbu, bol krajinský palatín Mikuláš Esterházi.
Jezuiti zbúrali starý dominikánsky kostol a už 29. mája 1629 sa začalo s úpravou staveniska pre novostavbu. Mikuláš Esterházi zveril stavbu nového kostola talianskym majstrom Antoniovi a Pietrovi Spazzovcom. V sakristii kostola sa zachoval obraz Pietra Spazza, ako staviteľa univerzitného kostola, ktorému generál jezuitskej rehole v roku 1657 priznal tzv. „communio meritorum“, teda podiel na zásluhách Spoločnosti Ježišovej pred Bohom a v roku 1662 ho cisár povýšil do zemianskeho stavu.
O priebehu stavebných prác na novostavbe kostola máme len málo správ. Dozvedáme sa o nich napríklad z denníka jezuitu a prvého rektora Trnavskej univerzity Juraja Dobronokiho, ktorú v roku 1635 založil kardinál Peter Pázmaň. Nový jezuitský kostol, ktorý mal byť aj univerzitným kostolom, nebol ale v čase vzniku univerzity ešte dokončený.
Murárske práce boli zhruba skončené v lete 1637, takže sa mohlo pristúpiť k vysviacke chrámu. Pri tejto príležitosti boli usporiadané veľkolepé slávnosti. Kostol vysvätil 30. augusta 1637 jágerský biskup Juraj Lippai pod titulom a patrónom sv. Jána Krstiteľa. Prvú svätú omšu v chráme slúžil už nový ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši. Následne na to sa začalo so stavbou hlavného oltára, ktorý bol dokončený v roku 1640. Výzdoba interiéru chrámu prebiehala postupne v rokoch 1639 - 1700.
Zvonku pôsobí veľmi jednoducho, interiérová výzdoba chrámu hýriaca farbami a zlatom, je naozaj dych berúca. Dominantou interiéru je monumentálny hlavný celodrevený oltár, ktorý je považovaný za najväčší ranobarokový oltár strednej Európy. Hlavným prvkom sieňovej výzdoby je bohatá štuková ornamentika a tiež štyri veľké maľby zo života patróna kostola, sv. Jána Krstiteľa, od jeho narodenia až po martýrsku popravu.
Hlavné dvojvežové priečelie chrámu je orientované na západ. Horizontálne je členené rímsami a vertikálne pilastrami s nikami a oknami. Nad hlavným portálom, medzi zdvojenými stĺpmi, je segmentový štít s figúrami sediacich anjelov a kamenný erb rodu Esterháziovcov. Nad druhou etážou a rímsou je pamätný nápis: DIVO IOANNI BAPTISTAE P. D. S. COMES NICOLAUS EZTERHAZI R. H. PAL. - Svätému Jánovi Krstiteľovi gróf Mikuláš Esterházi palatín Uhorského kráľovstva. V bočných nikách prízemia sú umiestnené kamenné sochy svätcov (Joachima, Anny, Alžbety a Zachariáša). V nikách južného priečelia sú sochy apoštolov (Júdu Tadeáša, Jána, Mateja a Barnabáša).
Chrám je 61 m dlhý, 28,1 m široký s vnútornou výškou 20,3 m. Po stranách svätyne sú dva rovnako dlhé priestory: vľavo niekdajšia Kaplnka Sv. kríža, vpravo sakristia. Interiér chrámu je členený pilastrami s iónskymi hlavicami. V lodi je valená klenba s lunetami, v bočných kaplnkách sú krížové klenby. Na stenách, klenbách, v ostení okien a arkád je bohatá štuková ornamentika. Na klenbe chrámovej svätyne a lode sú v oválnom, bohato zdobenom rámovaní štyri veľké maľby zo života sv. Jána Krstiteľa (svätec na Herodesovom dvore, vo väzení, sťatie a odovzdanie svätcovej hlavy Salome). Medzi lunetami sa nachádzajú modré medailóniky s výjavmi zo života sv. Jána Krstiteľa. Dekor celého chrámu je dielom talianskych majstrov Giovanniho Battistu Rossa a Giacoma Torniniho z rokov 1639 - 1655. Na výzdobe chrámu sa podieľali v rokoch 1697 - 1700 aj Pietro Antonio Conti, Luca Antonio Colomba, Ján Keller a Erhard Jozef Gruber.
Hlavný oltár je ranobarokovým skvostom vyhotovený v rokoch 1637 - 1640. Veľkolepá drevená stĺpová architektúra je vysoká 20,3 m a široká 14,8 m a je dielom viacerých sochárov, rezbárov a pozlacovačov (Viedenčania Baltazár Knilling a Vít Knoth, Trnavčan Vít Stadler a jeho pomocníci Ferdinand z Cífera a Kristián Knerr). Hlavný oltár je štvoretážový, vertikálne delený bohato pozlátenými stĺpmi, horizontálne je zdobený pozlátenými rímsami. V druhej etáži dominuje maľba predstavujúca krst Krista v Jordáne, v strede tretej etáže je vyobrazené narodenie sv. Jána Krstiteľa a v hornej časti oltára je maľba zobrazujúca Pannu Máriu na návšteve u sv. Alžbety. Celý oltár i sochy sú polychrómované.
Kazateľnica na ľavom chrámovom pilieri pochádza z roku 1637. Na parapete sú plastiky cirkevných otcov a socha Madony, na baldachýne v podobe kráľovskej koruny je socha Krista s krížom, na stene sv. Ján Krstiteľ ako chlapec. Na bočných stenách svätyne medzi emporovými a oratóriovými oknami sú umiestnené drevené mortuáriá - smrtné štíty (na ľavej strane Mikuláša, Daniela, Alexandra a Františka Esterháziho, na pravej strane Ladislava, Štefana a neznámeho člena Esterháziovcov a Imricha Očkaja).
Z lode sa polkruhovito zaklenutými arkádami otvárajú bočné kaplnky. Na ľavej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Františkovi Xaverskému s oltárom sv. Kríža, Kráľovnej anjelov a Sedembolestnej Panne Márii s oltármi Panny Márie a vstupná kaplnka s vchodom do bývalého jezuitského kolégia s oltármi sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Nepomuckého. Na pravej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Ignácovi s oltárom Panny Márie Čenstochovskej, Kráľovnej mučeníkov s oltárom sv. Štefana prvomučeníka, Kráľovnej panien s oltárom sv. Jozefa a vstupná kaplnka s bočným vchodom do chrámu. Oltáre v bočných kaplnkách boli zhotovené prevažne v 17. storočí. Masívne stĺpy vo vstupnej časti chrámu podopierajú dva chóry - pre hudobníkov a spevákov. Pri stenách dolného chóru sú jemné plastiky zobrazujúce cirkevných otcov, vľavo sv. Gregora Veľkého a Augustína, vpravo sv. Hieronyma a Ambróza, zhotovené okolo roku 1700.
Okrem toho, že kostol slúžil jezuitom a Trnavskej univerzite, mal aj sepulchrálnu (pohrebnú) funkciu, ktorá bola v niektorých prípadoch zdôrazňovaná aj špeciálnou príležitostnou dekoráciou. Preto sa pod chrámom rozprestiera krypta, ktorá slúžila za pohrebné miesto pre rodinu Esterháziovcov a iných popredných šľachticov Uhorska a prirodzene aj pre zosnulých členov jezuitského rádu. Jezuiti prisľúbili Mikulášovi Esterházimu pochovávanie príslušníkov jeho rodiny až po štvrtú generáciu za obety, ktoré priniesla pri výstavbe chrámu. V roku 1641 tu bola s neobyčajným prepychom pochovaná palatínova manželka Kristína Ňáriová a v roku 1645 aj sám donátor chrámu Mikuláš Esterházi.
V krypte boli pochovaní aj štyria synovia palatína Mikuláša Esterháziho - Ladislav, František, Gašpar a Tomáš, ktorí padli v bitke s Turkami 26. augusta 1652 pri Vozokanoch. Z ďalších známych členov rodu tu boli pochovaní Daniel, Alexander a Štefan Esterházi. Z členov jezuitského rádu pochovaných v krypte kostola treba spomenúť pátra Jána Simonidesa, ktorý bol 31. októbra 1674 v Turej Lúke zavraždený z nenávisti ku Katolíckej cirkvi. Zo strany jezuitov bolo najmä v 1. polovici 20. storočia vyvíjané úsilie o jeho blahorečenie. V roku 1980 bolo odhalené zničenie sarkofágov rodiny Esterháziovcov a poškodenie hrobov jezuitov zo strany vojakov sídliacich v susedných kasárňach. V roku 2006 bol v krypte pochovaný jezuita biskup Pavol Hnilica a v roku 2008 jezuita biskup Peter Dubovský.
Zrušenie jezuitskej rehole v roku 1773 a presťahovanie Trnavskej univerzity do Budína v roku 1777 znamenali zásadnú zmenu pre univerzitný kostol a celý komplex budov, ktoré sa dostali do rúk vojenskej správy. Už v roku 1783 sem boli nasťahovaní vojenskí vyslúžilci. Univerzitný kostol niesol odvtedy pomenovanie invalidský a univerzitné budovy invalidovňa. Istý čas bol chrám gymnaziálnym kostolom a v roku 1937 prevzali kostol do správy saleziáni. Potom ho spravovala duchovná správa armády a v rokoch 1948 - 1977 Rímskokatolícky farský úrad sv. Mikuláša.
Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Trnavskú arcidiecézu a samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Pápežské buly boli slávnostne zverejnené 6. júla 1978 pražským arcibiskupom - kardinálom Františkom Tomáškom práve v tomto kostole, ktorý sa stal katedrálnym Chrámom Trnavskej arcidiecézy. Oficiálne sa tak stalo dekrétom Kongregácie pre biskupov z 5. decembra 1978. V roku 2003 katedrálny chrám navštívil pápež Ján Pavol II., čo pripomína aj jeho bronzová socha pred chrámom.
TRNAVA - KATEDRÁLA JÁNA KRSTITEĽA fotopohľadnica
*Vzácny dar v katedrále - prvostupňová relikvia krvi sv. Jána Pavla II.
Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. V 2. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky. V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 - 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 - 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa sa pristúpilo až po roku 1989. Reštauračné práce prebiehajú až doteraz.
Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, už koncom 14. storočia stála špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Spravovali ju augustiniáni, ktorí sa venovali starostlivosti o chorých a chudobných v nemocnici, ktorá stála hneď vedľa kaplnky. Bolo to vtedy pri Dolnej (južnej) bráne, ktorou sa vstupovalo do mesta. Nemocnica (špitál), ako aj chrám boli zasvätené Preblahoslavenej Panne Márii.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
Východoslovenské mesto Prešov je po Bratislave a Košiciach tretím najväčším mestom Slovenska. V krajskom meste Prešov sa na Hlavnej ulici v súčasnosti nachádza katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. História miesta, a tak aj daného chrámu, sa spomína už koncom 14. storočia. Na danom mieste jestvovala kaplnka, ktorá stála pri mestskej nemocnici a bola postavená v neogotickom štýle. V priebehu 17. a začiatkom 18. storočia sa v dôsledku niekoľkých únií katolícka cirkev v Uhorsku stala postupne silnejšou u nových gréckokatolíckych veriacich. Na základe kráľovského rozhodnutia sa roku 1673 chrám s nemocnicou stáva majetkom poľských minoritov, ktorí zmenili účel nemocnice na kláštor. 13 rokov nato kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi. Neskôr sa začína veľkorysá neskorobaroková prestavba, ktorej bol v rokoch 1753 až 1754 hlavným staviteľom Gašpar Urlespacher. Postupom času, následkom intenzívneho prisťahovalectva z vidieka, vzrástol v Prešove a okolí počet gréckokatolíkov. V roku 1775 bolo v Prešove 132 gréckokatolíkov. Začiatkom 19. storočia v Prešove vzniklo nové centrum gréckokatolíckej cirkvi a sám cisár František I. súhlasil s vyčlenením samostatnej Prešovskej eparchie. Pápež Pius VII. bulou Relata semper erigoval v roku 1818 Prešovskú eparchiu, kde sa katedrálnym chrámom stáva chrám sv. Jána Krstiteľa.
Po roku 1540, počas reformácie, používali objekt chrámu slovenskí evanjelici a v niektorých obdobiach rímskokatolíci. Na základe kráľovského rozhodnutia sa od roku 1673 stáva chrám a nemocnica majetkom minoritov, ktorí prišli z Poľska. Minoriti zmenili účel nemocnice na kláštor - konvent koncom 17. storočia, keď sa po krátkej neprítomnosti opätovne vrátili v roku 1686. Kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi.
V rokoch 1753 - 1754 začali realizovať neskorobarokovú prestavbu s rokokovými prvkami svojho, pôvodne špitálskeho chrámu. Bola predĺžená loď chrámu, ako aj jeho orientácia smerom na západ z pôvodného východného smerovania. Pôvodná svätyňa sa zmenila na vstupnú časť predsiene s novým stropom a nad chórom, ktorý bol pribudovaný, bola zachovaná pôvodná sieťová neogotická klenba svätovítskeho typu, s desiatimi erbmi miest východného Slovenska a erbom mesta Prešov z roku 1453. Zo západnej strany bol chrám zväčšený, predĺžený a ukončený polkruhovou apsidou, kde sa nachádza dnešná svätyňa. Zo severnej strany bola pristavená veža so zvonicou. Na priečelí chrámu bol vytvorený polkruhový vstupný portál so stĺpmi. Vyššie na priečelí je situovaný oválny obraz krstu Ježiša v Jordáne.
Pápež Pius VII. bulou Relata semper kánonicky zriadil Prešovskú eparchiu dňa 22. septembra 1818. Katedrálnym chrámom sa stal Chrám sv. Jána Evanjelistu v Prešove, ktorý predtým používali minoriti. Podľa zasvätenia ich kláštora dostáva svojho patróna vo sv. Jánovi Krstiteľovi. Chrám bol prispôsobený pre slávenie bohoslužieb a obradov podľa východnej byzantskej tradície. Slávnostná posviacka katedrály sa uskutočnila 6. januára 1882.
Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola vrátená až 5. júla 1968, aj to len formálne. Majetkovo-právne aj naďalej zostala jej vlastníkom Pravoslávna cirkev, i keď liturgicky tento objekt užívala Gréckokatolícka cirkev. Definitívne vyriešenie vlastníctva katedrály ukončilo rozhodnutie Ministerstva kultúry z 1. júna 1999, ktorým sa katedrála a ďalšie objekty previedli na Gréckokatolícku cirkev.
Interiér katedrály
V katedrále sa nachádzajú tri kaplnky, z toho dve, do ktorých sa vstupuje z lode katedrály a jedna, zasvätená Presvätej Bohorodičke - Čiernej Madone - do ktorej sa vstupuje z predsiene katedrály. Pod katedrálou sa nachádza krypta. V katedrálnom gréckokatolíckom chráme v Prešove sa na strope lode zachovali štyri väčšie fresky z roku 1757 zo života sv. Jána Krstiteľa.
Na severnej stene chrámu je za sklom upevnená kópia Turínskeho plátna, ktoré prešovská gréckokatolícka katedrála dostala ako dar od Turínskeho arcibiskupstva v Taliansku v roku 2003. V Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove sa nachádza aj relikvia Svätého Kristovho kríža, sv. Jána Krstiteľa, sv. prvomučeníka Štefana a viacerých ďalších svätých.
Pápež sv. Ján Pavol II. navštívil katedrálu 2. júla 1995. V ďalších rokoch boli zhotovené sarkofágy pre blahoslavených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča OSBM (2001) a Vasiľa Hopka (2003), umiestnené pod oltármi v bočných kaplnkách. Nachádzajú sa v nich ich relikvie.
Od roku 2008, kedy bola Prešovská eparchia povýšená na archieparchiu a Prešov na sídlo Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris je Katedrálny chrám sv.
Prešovská Katedrála bola od počiatku miestom mnohých významných udalostí v živote eparchie. Krypta sa nachádza pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa. Terajšiu podobu dostala krypta pri prestavbe v rokoch 1753 až 1754, kedy vzniká nový vchod. Podľa určitých zistení sa o kryptu katedrály intenzívnejšie zaujímal v čase totality iba otec Dr. Marián Potáš, OSBM s neskoršími členmi rádu a okolo roku 1980 vtedajší prešovský kaplán a terajší arcibiskup a metropolita Ján Babjak, SJ. Katedrála sv.
V krypte je pochovaných veľa osobností cirkevného a spoločenského života. Napríklad viacerí minoriti, ktorým chrám patril počas určitého historického obdobia ešte predtým, ako sa stal gréckokatolíckym katedrálnym chrámom. Sú tu pochovaní niekoľkí gréckokatolícki biskupi, napr. jeden z najdôležitejších mukačevských biskupov Ján Jozef De Camillis (†1706) pochádzajúci z Grécka, ako aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič (†1841), tretí prešovský gréckokatolícky biskup Mikuláš Tóth (†1882) a v poradí štvrtý biskup Ján Vályi (†1911). Počas komunistickej totality boli v krypte uložené aj telesné ostatky šiesteho prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM (†1960) a jeho pomocného biskupa Vasiľa Hopka (†1976), ktorých pápež Ján Pavol II. blahorečil ako mučeníkov a teraz sú ich relikvie uložené k verejnej úcte v bočných kaplnkách Katedrály.
Veľmi zaujímavými príbehmi sú životopisy biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM a pomocného biskupa Vasiľa Hopka, ktorí boli blahorečení ako mučeníci a v Katedrále majú aj uložené relikvie v kaplnkách. Pavol Gojdič sa dostal do Prešova až keď sa stal biskupom. Neskôr, keď je gréckokatolícka cirkev v roku 1950 postavená mimo zákona, je zakázaná jej činnosť, sa biskup dostáva do väzenia. Časom mu bol trest znížený, ba dokonca mal pár ponúk k oslobodeniu, ale podmienkou bolo, že sa vzdá gréckokatolíckeho vyznania a stane sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Jeho odpoveď bola ale záporná. Vo väzní bol až do svojej smrti. Zomrel v deň svojich 72. narodenín vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Bol blahorečený sv. Otcom Jánom Pavlom II. ako mučeník.
Podobne to bolo s pomocným biskupom Hopkom, ktorý sa ale dočkal oslobodenia. Jeho väznenie trvalo 13 rokov, 6 mesiacov a 24 dní. Počas väznenia bol aj 122 dní v samotke, kde musel neustále chodiť a dovolené sadnúť si mal iba pri jedení. Dožil sa aj obnovenia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, ale o 8 rokov, aj na následky väznenia, ako 72-ročný umiera. Po jeho pitve sa prišlo na to, že mal v tele nadmernú dávku jedu - arzénu, teda mu musel niekto podávať jed v malých pravidelných dávkach. Za svoju statočnosť bol biskup Vasiľ Hopka tiež blahorečený sv. Otcom Jánom Pavlom II.