Počiatky a Formácia
Svätec, ktorého si pripomíname, pochádzal z nábožnej rodiny starej neapolskej šľachty. Otec sa nemohol veľmi venovať rodine, lebo bol vyšším námorným dôstojníkom, ale matka sa usilovala s nevšednou starostlivosťou vštepiť svojim ôsmim deťom (4 chlapcom a 4 dievčatám) základy viery a náboženského života. Alfonz bol najstarší z detí a narodil sa 27. septembra 1696 v Marianelle pri Neapole. Ako prvorodený mal byť dedičom otcovského majetku a podľa možností aj otcovho povolania.Alfonz bol mimoriadne nadaný. Preto sa už v 12-tich rokoch - o 4 roky skôr ako pri normálnom postupe - dal zapísať na štúdium práva na neapolskej univerzite. Nechodil však pravidelne na prednášky, ale študoval s pomocou rôznych učiteľov doma. Takto sa mohol učiť oveľa viac, ako by mu bolo možné pri navštevovaní riadneho univerzitného kurzu. Okrem občianskeho a cirkevného práva sa pod vedením vyberaných profesorov učil filozofiu ako aj latinskú a taliansku literatúru. Napriek tomu, že študoval súkromne, zápis na univerzite mu umožnil skladať riadne úradné skúšky z občianskeho a cirkevného práva. Takto dosiahol doktorát obidvoch práv vo veku 16 a pol roka 21.
Po dvojročnom zácviku si mladý právnik otvoril vlastnú kanceláriu a stal sa vyhľadávaným advokátom. No roku 1723 utrpel v jednom významnom súdnom procese neúspech. To ním tak otriaslo, že sa rozhodol opustiť právnickú dráhu. Ako kňaz neapolského arcibiskupstva sa Alfonz zapojil do práce diecézneho kňazského združenia „Apoštolských misií“ a čoskoro sa z neho stal horlivý ľudový misionár. Zvlášť sa venoval tzv. „lazarónom“, t.j.Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa
Na podnet a pod vedením castellamarského biskupa Tomáša Falcoju sa Alfonz stal roku 1731 spoluzakladateľom ženskej kontemplatívnej rehole Sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristiek). Ale jeho hlavné životné dielo vzniklo o rok neskôr, 9. novembra 1732. Vtedy spolu s prvými spoločníkmi založil mužskú „Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa“, známu u nás pod menom redemptoristi. Cieľom tejto rehoľnej spoločnosti boli ľudové misie, najmä vo vidieckych farnostiach, ďalej duchovné cvičenia a podľa potreby aj iné apoštolské práce. Sám Alfonz dal svojim prvým spoločníkom príklad, ako treba uskutočňovať tento cieľ.Napriek tomu, že mal starosti s vedením, rozširovaním a upevňovaním novej rehole, chodil so svojimi druhmi po vidieckych farnostiach neapolského kraja, kázal pokánie a privádzal ľudí k statočnému kresťanskému životu. Roku 1762 pápež Klement XIII. vymenoval Alfonza za biskupa za horskej chudobnej diecézy Sant´Agata dei Goti. Zakladateľ redemptoristov ju spravoval 13 rokov s príkladnou pastierskou horlivosťou. Bol v prvom rade otcom chudobných a opustených.
Hoci sa Alfonz dožil vysokého veku, nebol bez vážnych zdravotných ťažkostí. Roku 1768 ho postihla silná artritída chrbtice, ktorá mu spôsobila také pokrivenie šije, že mu sklonená hlava tlačila na prsia a zapríčiňovala stále sa obnovujúcu ranu. Napriek tomu viedol Alfonz ešte 7 rokov biskupstvo. Napokon sa roku 1775 so súhlasom pápeža Pia VI.
Ťažkosti a Vnútorné Boje
Boli to ťažké roky. K spomenutej artritíde sa pridalo citeľné slabnutie zraku. Okrem toho protirehoľnícky naladení mocipáni v Neapole sa usilovali obmedziť práva a pôsobenie redemptoristov. Roku 1780 sa im intrigami podarilo priviesť staručkého Alfonza k podpisu zmenených rehoľných stanov, čo poškodzovalo tak redemptoristov, ako aj všeobecné cirkevné záujmy. Išlo prakticky o podvod zo strany úradov, lebo zneužili Alfonzovu slepotu, aby od neho získali podpis na dokumente, ktorý si nemohol čítať dôkladne overiť. Pápež reagoval tak, že vylúčil štyri redemptoristické kláštory v Neapolsku z rehole. Alfonz znášal toto ťažké navštívenie s poníženou odovzdanosťou do Božej vôle a v úplnej poddanosti pápežovmu rozhodnutiu. Na dovŕšenie všetkého ho prepadli v posledných mesiacoch života ťažké vnútorné boje a úzkosti. No napokon zomrel vyrovnaný a veľmi spokojne 1.Proces jeho blahorečenia sa začal hneď po smrti a skončil sa vyhlásením za blahoslaveného roku 1815, po návrate pápeža Pia VII. z vyhnanstva. Pápež Gregor XVI. slávnostne vyhlásil Alfonza Máriu za svätého roku 1839.
Cirkevný Učiteľ a Mariánsky Ctiteľ
Svätý Alfonz Mária de´Liguori si zaslúžil titul cirkevného učiteľa mnohými spismi, ktorými obohatil cirkevnú náuku a sprístupnil ju ľuďom svojich čias i ďalším pokoleniam. Osobitný význam mali morálne spisy. V nich sa stal obhajcom Božej lásky a Božieho milosrdenstva proti nadmernej prísnosti bludu jansenizmu. Jeho príručka morálky Theologia moralis dosiahla do roku 1933 82 vydaní. No sv. Alfonz sa pri písaní neobmedzoval iba na morálno-pastoračné pole. Viaceré diela venoval obrane a vysvetľovaniu vieroučných právd ako aj duchovnému životu, zvlášť modlitbe. Sv. Alfonz bol i veľký mariánsky ctiteľ.Rehoľné dielo sv. Alfonza Máriu de´Liguori sa po jeho smrti rozšírilo de celého sveta. V strednej Európe patril medzi jeho významných nasledovníkov sv. Klement Mária Hofbauer a v severnej Amerike sv. Ján Nep. Neumann. Rehoľní synovia sv.
Svätý Otec František a Dnes
Pápež František spravuje Cirkev už desať rokov a jej spravovaním nadviazal na svojich predchodcov, rovnako ako aj na Druhý vatikánsky koncil. Svätý Otec František má nový štýl komunikácie, veľkú bezprostrednosť a vzbudzuje dôveru aj za hranicami Cirkvi. Určite priniesol do Cirkvi nové prebudenie, oživenie, hlboký evanjeliový a evanjelizačný nádych, zameranie na misiu, väčšie otvorenie sa voči spoločnosti. Otvorene sa k nim hlási. Jeho pontifikát je iný nielen pre jeho osobnosť, ale aj pre iné časy. Myslím si, že pápež František v takomto svete systematicky učí Cirkev rozlišovať medzi dôležitými a menej dôležitými vecami. Na prvé miesto vždy kladie vieru, osobný vzťah k Ježišovi Kristovi a prax sviatostí, ale ctí si aj ľudový rozmer viery.Otvorenosť a Komunikácia
Svätý Otec je voči médiám veľmi otvorený, vy sám ste pracovali pre Vatikánsky rozhlas. Toto je niečo mimoriadne a typické pre pontifikát pápeža Františka. Najvýraznejšie komunikuje s novinármi z civilných médií, nechá si od nich položiť takmer akúkoľvek otázku. Pápež František však potichu oceňuje aj vnútrocirkevné médiá.Bol som pri tom, ako pri návšteve Dikastéria pre komunikáciu dal prednosť osobným stiskom rúk a namiesto akademickej debaty nás upozornil na to, aby sme pracovali profesionálne a nevytvárali žiadnu mediálnu bublinu. Spolieha sa na cirkevné médiá, ako je Vatikánsky rozhlas, lebo tie systematicky prinášajú to, čo denne robí a učí - nie len „hrozienka z koláča“ - a podávajú to v kontexte jeho pontifikátu.
Reforma Kúrie a Dôraz na Chudobných
Pápež urobil niekoľko netradičných krokov v rámci kúrie, a to aj v rámci tlačovej kancelárie. Zmenil spôsob komunikácie, úloha hovorcu sa stala vedľajšou. Hovorí priamo s médiami bez sprostredkovateľa. Tomu prispôsobil aj niektoré funkcie Tlačového strediska Svätej stolice, ktorého riaditeľ bol predtým najlepšie informovaným človekom a v kontakte s médiami dával vysvetlenia a týždenné komentáre o dianí vo Vatikáne. Zverovanie zodpovednosti laikom v komunikačnej oblasti Vatikánu považujem za správny krok, nakoniec, vždy tam pracovalo 90 percent laikov, len teraz sú aj na vedúcich postoch.Jeho reforma Rímskej kúrie cieli celkovo na evanjelizáciu a v ekonomickej oblasti na zefektívnenie štruktúr a transparentnosť. V prvom rade však ide o služobný cieľ Rímskej kúrie. Od toho, kto je v službe pápeža a univerzálnej Cirkvi, sa vyžaduje vnútorná horlivosť pre evanjelizáciu. Je to ako v reholi, kde aj brat kuchár pomáha misionárskemu cieľu komunity.
Svätý Otec kladie veľmi vysoko latku aj pre hierarchiu, či už biskupov, kardinálov, ale aj bežných kňazov. Jeho dôraz na modlitbu a osobnú svätosť kňaza. Kňaz má byť medzi ľuďmi a pre ľudí, chápať ich a vedieť sa priblížiť ku každému. Pápež František je na jednej strane ku kňazom kritický, ale tým len potvrdzuje, aký veľký význam pripisuje úlohe kňaza v Katolíckej cirkvi.
Zaiste z ľudového prostredia mestskej štvrte v Buenos Aires, kde vyrástol, potom z odborného prostredia chemickej priemyslovky, čo bol jeho prvý životný sen ešte pred kňazstvom. Mal blízke vzťahy s ľuďmi z rozličných cirkevných aj civilných prostredí, a to aj neskôr v politicky veľmi náročných a krutých časoch diktatúry v Argentíne, keď bol provinciálom rehole. Ako mladý jezuita vyučoval literatúru na strednej škole, z čoho podľa mňa veľmi čerpá i dnes, keď neraz cituje silné myšlienky zo svetovej alebo argentínskej literatúry. V kontakte s mládežou z neho cítiť to „pôrodnícke umenie“ pedagóga, tzv.
Pápeža Františka by som nazval „pápežom napĺňania Druhého vatikánskeho koncilu“ a tiež „mužom parrézie“, čiže evanjeliovej odvahy.
Vo všeobecnosti je vnímateľná jeho istota, že Cirkev je pod vedením Ducha Svätého a že „Pán sa postará“. Procesy rastu sú dôležitejšie než štruktúry a Cirkev napreduje ako celok, Boží ľud pod vedením biskupov. Že netreba veci zametať pod koberec, ale naopak treba sa odvážne podujať na procesy liečenia rozličných neduhov v Cirkvi. Explicitné je jeho potvrdenie cesty Druhého vatikánskeho koncilu, čoho prejavom je aj synoda o synodalite.
Univerzálne Bratstvo a Medzináboženský Dialóg
Toto sa v súčasnom pontifikáte konkrétnejšie premieta do chápania úlohy Cirkvi voči celému ľudstvu. Na prvom mieste cez ohlasovanie Ježiša Krista a hodnôt evanjelia (Evangelii gaudium, Rok milosrdenstva), tiež v biblickej vízii celostnej ekológie v duchu sv. Františka z Assisi (Laudato si´), ako aj vo vízii univerzálneho bratstva (Fratelli tutti), čo je evanjeliová odpoveď na hypotézu neodvratnej polarizácie a konfliktu civilizácií. V tomto duchu ide medzináboženský dialóg s moslimami, ba dokonca ochota byť katalyzátorom dialógu medzi samotnými moslimami.Osobitnou výzvou pre neho sú podujatia, pri ktorých musí komunikovať cez tlmočníka a nemôže nadviazať až taký bezprostredný kontakt a robiť vsuvky, lebo reakcia poslucháčov príde až po preklade. Keď pápež František pri nejakej audiencii odovzdá prítomným papier s vynikajúco pripraveným príhovorom a prihovorí sa im spontánne, celkový efekt je zväčša ešte silnejší. Aj novinári majú radšej živú, emotívnu reč.
Oproti svojim predchodcom, ktorí hovorili vo viacerých svetových jazykoch, pápež František plynule komunikuje len po taliansky (často s jeho vlastnými novotvarmi) a po španielsky. Oba tieto jazyky mu umožňujú spontánnosť, môže robiť vsuvky a interagovať s publikom. Osobitnou výzvou pre neho sú podujatia, pri ktorých musí komunikovať cez tlmočníka a nemôže nadviazať až taký bezprostredný kontakt a robiť vsuvky, lebo reakcia poslucháčov príde až po preklade. Keď pápež František pri nejakej audiencii odovzdá prítomným papier s vynikajúco pripraveným príhovorom a prihovorí sa im spontánne, celkový efekt je zväčša ešte silnejší. Aj novinári majú radšej živú, emotívnu reč.
Až neuveriteľné je, ako Svätý Otec využíva všetky možné príležitosti stretnúť sa naživo s ľuďmi, vyslovene v tom má záľubu. Jeho príhovory rôznym skupinám sú veľmi početné, denne ich je niekoľko. Niekedy sú aj podobné, ale inak pokrývajú celú škálu tém a ľudských situácií. Často to využije aj na vyjadrenie sa k aktuálnym otázkam alebo urobí katechézu na tému, pre ktorú je práve tam vhodná situácia. Tejto dennej katechéze pápeža sa vo veľkej miere venuje Vatikánsky rozhlas a portál Vatican News.
Na rozdiel od príhovorov, pri ktorých je k dispozícii kompletný prepis toho, čo odznelo, pri telefonátoch sa novinár zväčša dostane len k útržkom prerozprávaným dotyčnou osobou, s ktorou pápež telefonoval.
Vo Vatikáne je mnoho ľudí, ktorí mali štýl pápeža Františka už aj pred jeho zvolením. Nehovorím, že všetci, ale je tam mnoho obetavých, skromných a priamych ľudí. Osobne si nemyslím, že by sme mali podľa pápeža Františka niečo kopírovať z jeho osobného štýlu spontánnosti alebo bezprostrednosti. Každý má byť sám sebou. Jednoduchosť, chudoba a blízkosť k ľuďom má byť vlastná Cirkvi vždy a má rozličné prejavy. Nezávisí to len od typu auta, aj keď by to teraz možno vyhovovalo výrobcom ľudových modelov.
Polemiky a Kritika
Faktom však je aj to, že Svätý Otec čelí pre svoje postoje a publikované názory obrovskej kritike aj zvnútra Cirkvi, mnohí ho považujú za heretika a kacíra. Myslím si, že v dnešných časoch sa stretávame so smutným javom, že aj u niektorých ľudí hlásiacich sa k Cirkvi sa vytratilo chápanie, kto je pápež. Je to Kristov zástupca na zemi a nástupca sv. Petra, je viditeľným znakom jednoty Cirkvi. Úcta k pápežovi ako Božiemu služobníkovi nesmie padnúť za obeť politizácii, na akú sme zvyknutí v médiách a vo verejnej debate.S niektorými vyjadreniami pápeža niekto môže síce polemizovať, napríklad ak sa týkajú politiky, no treba si klásť otázku, čo pápež vlastne v skutočnosti povedal a prehĺbiť si poznanie. Existujú skupiny, ktoré na pápeža Františka systematicky útočia a majú isté motivácie a isté pozadie. Tieto fenomény sú zmapované napríklad v knihe od Nella Scava (vyšla aj v slovenčine), v taliančine napr. od Francesca Antonia Granu. V médiách niekedy ide aj o apriórne vytváranie polarizácie na zvýšenie záujmu čitateľov. Netreba tomu sadnúť na lep.
Vzťah veriaceho človeka k pápežovi nie je vecou názoru, že ak je mi osobne sympatický, tak ho akceptujem, a ak mi v niečom nie je sympatický alebo nehovorí to, čo sa mi páči, tak ho ignorujem. To by bol veľký omyl a presvitala by z toho pýcha, neláska a nepochopenie Cirkvi ako Božej skutočnosti.
Pre mňa je pápež František na prvom mieste vzorom ignaciánskeho rozlišovania, jezuitom a misionárom na Petrovom stolci. Filmy, hudba a futbal, ktoré má rád, sú potvrdením, že Boha treba hľadať vo všetkých veciach a že život kresťana je povolaním k naplneniu, radosti a tvorivosti.
