Chválospev na Božie milosrdenstvo v Evanjeliu

Milosrdenstvo je ústredným pilierom kresťanskej viery a života. Zdá sa, že v týchto slovách je zhrnuté tajomstvo kresťanskej viery. Milosrdenstvo sa totiž stalo živým, viditeľným a dosiahlo svoj vrchol v Ježišovi z Nazareta.

Po tom, ako sa zjavil Mojžišovi pod menom „milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6), zjavoval Otec, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2, 4), neprestajne, rôznymi spôsobmi a veľakrát v dejinách svoju božskú povahu. V „plnosti času“ (Gal 4, 4), keď bolo všetko pripravené podľa jeho plánu spásy, poslal svojho Syna narodeného z Panny Márie, aby nám definitívne zjavil svoju lásku. Kto vidí jeho, vidí Otca (porov. Jn 14, 9).

Stále potrebujeme kontemplovať tajomstvo milosrdenstva, ktoré je zdrojom radosti, vyrovnanosti a pokoja. Je podmienkou našej spásy, základným zákonom, ktorý prebýva v srdci každého človeka, keď s úprimnými očami hľadí na brata, ktorého stretá na svojej životnej ceste.

Milosrdenstvo je slovo, ktoré odhaľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Milosrdenstvo je posledný a najvyšší akt, ktorým nám Boh ide v ústrety.

Svätý rok milosrdenstva

Existujú chvíle, keď sme ešte mocnejšie vyzývaní, aby sme svoj zrak upreli na milosrdenstvo a mohli sa tak sami stať účinným znamením Otcovho konania.

Svätý rok sa začne 8. decembra 2015 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Tento liturgický sviatok naznačuje, akým spôsobom Boh koná od počiatku našich dejín. Po hriechu Adama a Evy Boh nechcel nechať ľudí samých a v moci zla. Preto zhliadol na Máriu, svätú a nepoškvrnenú v láske (porov. Ef 1, 4), a vyvolil si ju, aby sa stala matkou Vykupiteľa človeka. Zoči-voči ťažobe hriechu Boh odpovedá plnosťou odpustenia. Milosrdenstvo je vždy väčšie ako hriech a nik nemôže klásť hranice Božej odpúšťajúcej láske.

Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie s radosťou otvorím svätú bránu. Na nasledujúcu nedeľu, teda na Tretiu adventnú nedeľu, sa otvorí svätá brána na rímskej katedrále, na Bazilike sv. Jána v Lateráne. Potom sa otvoria sväté brány na ďalších pápežských bazilikách. Nariaďujem, aby sa v tú istú nedeľu v každej partikulárnej cirkvi, na katedrále, ktorá je materským kostolom všetkých veriacich, alebo na konkatedrále či na inom osobitne významnom kostole, rovnako otvorila na celý svätý rok brána milosrdenstva. Na základe rozhodnutia ordinára môže byť otvorená aj na pútnických svätyniach, kam prichádzajú mnohí pútnici, ktorí sú na týchto svätých miestach dotknutí milosťou a nachádzajú cestu k obráteniu. Každá partikulárna cirkev bude takto priamo zapojená do prežívania svätého roka ako mimoriadneho času milosti a duchovnej obnovy.

Zvolil som termín 8. december, pretože sa spája s mnohými významnými udalosťami v nedávnej minulosti Cirkvi. Svätú bránu tak otvorím na päťdesiate výročie ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev cíti povinnosť stále si uchovávať túto udalosť v pamäti živú. Začala sa ňou totiž pre Cirkev nová etapa v dejinách. Otcovia, ktorí sa zišli na koncile, silne pociťovali potrebu hovoriť o Bohu ľuďom svojej doby zrozumiteľnejším spôsobom, vnímajúc to ako skutočné vanutie Ducha. Po zbúraní múrov, ktoré dlhý čas uzatvárali Cirkev do privilegovanej pevnosti, nastal čas hlásať evanjelium novým spôsobom. Nastala nová etapa evanjelizácie, ktorá je od počiatku stále tá istá. Pre všetkých kresťanov to bol nový záväzok, aby svedčili o svojej viere s väčším zápalom a presvedčením.

Na myseľ mi prichádzajú veľavýznamné slová, ktoré svätý Ján XXIII. vyslovil pri otvorení koncilu, aby naznačil cestu, ktorou treba ísť: „Teraz Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti... Kým Katolícka cirkev týmto ekumenickým koncilom vztyčuje pochodeň katolíckej pravdy, zároveň chce ukázať, že je milujúcou, dobrotivou a trpezlivou matkou všetkých a voči svojim oddeleným deťom sa riadi milosrdenstvom a dobrotou.“2 V tej istej línii sa vyslovil aj blahoslavený Pavol VI., ktorý na záver koncilu povedal: „Radi by sme zdôraznili, že náboženstvom nášho koncilu bola predovšetkým láska... Dávny príbeh Samaritána sa stal paradigmou spirituality koncilu... Vlna lásky a obdivu sa z koncilu rozliala na moderný svet ľudstva. Áno, chyby boli odsúdené, pretože láska si nevyžaduje nič menšie ako pravdu. No voči ľuďom sa prejavilo iba napomenutie a láska. Namiesto deprimujúcich diagnóz povzbudzujúce lieky; namiesto zlovestných predpovedí vyslal koncil súčasnému svetu posolstvá nádeje: nielenže rešpektoval jeho hodnoty, ale ich aj pochválil, jeho úsilie podporil, jeho túžby očistil a požehnal... S týmito pocitmi vďaky za to, čo Cirkev dostala, i zodpovednosti za úlohu, ktorá nás čaká, prejdeme svätou bránou s plnou dôverou, že nás sprevádza moc vzkrieseného Pána, ktorý nás na našej púti stále podopiera.

Svätý rok sa skončí liturgickou slávnosťou Krista Kráľa 20. novembra 2016. V ten deň, keď zatvoríme svätú bránu, budeme predovšetkým naplnení vďakou voči Najsvätejšej Trojici za to, že nám darovala tento mimoriadny čas milosti. Zveríme život Cirkvi, celé ľudstvo i obrovský vesmír Kristovej vláde s prosbou, aby vylial na nás svoje milosrdenstvo ako rannú rosu a aby tak všetci mohli spoločne budovať svetlú budúcnosť. Ako vrúcne si želám, aby nadchádzajúce roky boli poznačené milosrdenstvom, aby sme išli v ústrety každému človeku, prinášajúc mu Božiu dobrotu a nehu.

Božie milosrdenstvo a jeho prejavy

„Milosrdenstvo je Božou vlastnosťou a v tom sa najviac ukazuje jeho všemohúcnosť.“ Slová svätého Tomáša Akvinského svedčia o tom, že Božie milosrdenstvo nie je prejavom slabosti, ale je skôr charakteristikou Božej všemohúcnosti. Dvojicou slov „trpezlivý a milosrdný“ sa v Starom zákone často opisuje Božia povaha. Božie milosrdenstvo sa konkrétne prejavuje v mnohých udalostiach dejín spásy, keď jeho dobrota prevažuje nad trestom a zničením.

Zvlášť žalmy poukazujú na túto vznešenosť jeho konania: „Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 103, 3 - 4). Ďalší žalm ešte jasnejšie potvrdzuje konkrétne znaky milosrdenstva: „Pán vyslobodzuje väzňov, Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov“ (Ž 146, 7 - 9). A nakoniec ešte jedno vyjadrenie žalmistu: „Uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany... Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem“ (Ž 147, 3. 6).

Skrátka, Božie milosrdenstvo nie je len abstraktnou ideou, ale je konkrétnou realitou, ktorou Boh zjavuje svoju lásku ako lásku otca a matky, ktorí pociťujú náklonnosť k svojmu dieťaťu z najhlbšieho vnútra svojej bytosti. Skutočne možno povedať, že ide priam o „vášnivú“ lásku.

„Jeho milosrdenstvo je večné.“ Tento refrén sa opakuje za každým veršom Žalmu 136, ktorý rozpráva o dejinách Božích zjavení. Vďaka milosrdenstvu majú všetky udalosti Starého zákona hlbokú spásnu hodnotu. Milosrdenstvo robí z dejín Boha s Izraelom dejiny spásy. Neustále opakovanie refrénu - „jeho milosrdenstvo je večné“ - ako je to v spomínanom žalme, akoby chcelo prelomiť kruh priestoru a času a všetko vsadiť do večného tajomstva lásky. Akoby sa tým chcelo povedať, že nielen v dejinách, ale aj vo večnosti bude človek neustále pod milosrdným pohľadom Otca. Ježiš sa modlil tento žalm milosrdenstva pred svojím umučením. Dosvedčuje to evanjelista Matúš, keď hovorí, že Ježiš a učeníci, „potom [ako] zaspievali chválospev“ (Mt 26, 30), vyšli na Olivovú horu. Keď Ježiš ustanovil Eucharistiu ako trvalú pamiatku na seba a svoju Veľkú noc, vložil toto najvyššie gesto Zjavenia symbolicky do svetla milosrdenstva. V tej istej perspektíve milosrdenstva prežíval Ježiš aj svoje umučenie a smrť, vedomý si veľkého tajomstva lásky, ktoré sa uskutoční na kríži.

S pohľadom upretým na Ježiša a na jeho milosrdnú tvár môžeme zachytiť lásku Najsvätejšej Trojice. Poslanie, ktoré Ježiš prijal od Otca, bolo: zjaviť tajomstvo Božej lásky v jej plnosti. „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8. 16), tvrdí evanjelista Ján ako prvý a jediný v celom Svätom písme. Táto láska je teraz viditeľná a hmatateľná v celom Ježišovom živote. Jeho osoba nie je ničím iným ako láskou; láskou, ktorá sa dáva nezištne. Jeho vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa stretáva, poukazujú na niečo jedinečné a neopakovateľné. Znamenia, ktoré koná, predovšetkým voči hriešnikom, chudobným, vylúčeným, chorým a trpiacim, sú prejavom milosrdenstva. Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve.

Keď Ježiš videl, že zástupy ľudí, ktoré ho nasledovali, sú unavené, zmorené, sklesnuté a bez pastiera, z hĺbky srdca pocítil s nimi súcit (porov. Mt 9, 36). Mocou tejto súcitnej lásky uzdravoval chorých, ktorých mu prinášali (porov. Mt 14, 14), a niekoľkými chlebami a rybami nasýtil veľké zástupy (porov. Mt 15, 37). Vo všetkých týchto situáciách bol Ježiš pohnutý práve milosrdenstvom, s ktorým čítal v srdciach svojich poslucháčov a odpovedal na ich najopravdivejšie potreby. Keď stretol naimskú vdovu, ktorá išla pochovať svojho jediného syna, pocítil veľký súcit s nesmiernou bolesťou plačúcej matky a navrátil jej syna tým, že ho vzkriesil z mŕtvych (porov. Lk 7, 15). Potom, ako oslobodil posadnutého z Gerasy, zveril mu toto poslanie: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval“ (Mk 5, 19). Aj povolanie Matúša zapadá do tejto perspektívy milosrdenstva. Keď Ježiš prechádzal okolo mýta, jeho pohľad pritiahol Matúšov. Bol to pohľad plný milosrdenstva, ktoré tomuto človeku odpúšťalo hriechy a ktorým Ježiš premohol odpor ostatných učeníkov a vybral si jeho, hriešnika a mýtnika, za jedného z Dvanástich.

Podobenstvá o milosrdenstve

V podobenstvách venovaných milosrdenstvu Ježiš odhaľuje povahu Boha ako Otca, ktorý sa nikdy nevzdáva, až kým neodstráni hriech a svojím súcitom a milosrdenstvom nezvíťazí nad odporom. Poznáme tieto podobenstvá, zvlášť tri z nich: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o otcovi a dvoch synoch (porov. Lk 15, 1 ‒ 32). V týchto podobenstvách sa zdôrazňuje Božia radosť najmä vo chvíli, keď odpúšťa. V inom podobenstve nás okrem toho poúča vzhľadom na náš kresťanský životný štýl.

Ježiš, vyprovokovaný Petrovou otázkou, koľkokrát treba odpustiť, odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22), a rozpovie podobenstvo o „nemilosrdnom sluhovi“. Toho si Pán zavolá a žiada ho, aby mu vrátil vysokú sumu. No on ho na kolenách prosí, aby mu pozhovel. Vzápätí nato stretá svojho spolusluhu, ktorý mu dlhuje pár denárov. Ten mu padne k nohám a úpenlivo ho prosí o zľutovanie, no on to odmietne a dá ho uväzniť. Keď sa to pán dozvie, veľmi sa rozhnevá a dá si zavolať onoho sluhu a povie mu: „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Podobenstvo obsahuje hlboké ponaučenie pre každého z nás.

Ježiš potvrdzuje, že milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec, ale stáva sa kritériom na pochopenie, kto sú jeho skutoční synovia. Skrátka, sme povolaní žiť milosrdenstvo, pretože najprv bolo milosrdenstvo preukázané voči nám. Odpustenie urážok sa stáva tým najjasnejším prejavom milosrdnej lásky a pre nás kresťanov je imperatívom, na ktorý nesmieme zabúdať. Aké ťažké sa zdá znova a znova odpúšťať! A predsa je odpustenie nástrojom, ktorý sme dostali do svojich krehkých rúk, aby sme dosiahli pokoj srdca. Zanechať nenávisť, hnev, násilie a pomstu je nevyhnutnou podmienkou šťastného života. Osvojme si teda Apoštolovu výzvu: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). A predovšetkým počúvajme Ježišove slová, podľa ktorých je milosrdenstvo ideálom života a kritériom vierohodnosti našej viery: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7).

Je zrejmé, že milosrdenstvo je vo Svätom písme kľúčovým slovom, ktoré označuje konanie Boha voči nám. Boh sa neobmedzuje len na tvrdenie, že nás miluje, ale robí túto lásku viditeľnou a hmatateľnou. V skutočnosti by láska nikdy nemala byť iba abstraktným slovom. Zo svojej povahy sa prejavuje konkrétne: úmyslami, postojmi, správaním, ktoré sa overujú v každodennom konaní. Božie milosrdenstvo zodpovedá Božej zodpovednosti za nás. Boh sa cíti za nás zodpovedný, želá si naše dobro a chce nás vidieť šťastných, plných radosti a pokoja. Na tú istú vlnovú dĺžku sa má naladiť aj milosrdná láska kresťanov. Ako miluje Otec, tak milujú aj deti.

Milosrdenstvo je nosným pilierom života Cirkvi. Celé jej pastoračné konanie má byť preniknuté nehou, s ktorou sa obracia na veriacich; nič z jej ohlasovania a z jej svedectva pred svetom sa nezaobíde bez milosrdenstva. Dôveryhodnosť Cirkvi vedie cez milosrdnú a súcitnú lásku. Cirkev „prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo“. Možno sme už dlho zabúdali ukazovať a žiť cestu milosrdenstva. Na jednej strane pokušenie uplatňovať vždy iba spravodlivosť spôsobilo, že sme zabudli, že to je len prvý, hoci nevyhnutný a potrebný krok, no Cirkev predsa potrebuje ísť ďalej, aby dosiahla vyšší a dôležitejší cieľ. Na druhej strane je smutné vidieť, ako je v našej kultúre skúsenosť odpustenia čoraz vzácnejšia. Dokonca sa niekedy zdá, že sa samotné toto slovo vytráca. Bez svedectva odpúšťania však ostane život neplodným a sterilným, akoby sme žili na vyprahnutej púšti. Pre Cirkev opäť nastal čas ujať sa radostnej zvesti o odpustení. Je čas vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, aby sme na seba vzali slabosti a ťažkosti našich bratov.

Nesmieme zabudnúť na dôležité učenie, ktorému svätý Ján Pavol II. venoval svoju druhú encykliku Dives in misericordia, ktorú v tom čase nikto nečakal a ktorá svojou témou mnohých prekvapila. Chcem pripomenúť zvlášť dve vyjadrenia svätého pápeža. Predovšetkým poukázal na to, že v dnešnej kultúre sa zabúda na tému milosrdenstva: „Tak sa zdá, že zmýšľanie ľudí terajšieho veku - azda viac ako predtým - sa stavia na odpor voči Bohu milosrdenstva a snaží sa odstrániť zo života a zo srdca človeka aj myšlienku na milosrdenstvo. Lebo slovo a náplň milosrdenstva akoby znamenali obmedzenie pre človeka, ktorý v dôsledku nesmierneho a predtým nepoznaného pokroku vedy a techniky teraz oveľa väčšmi rozšíril svoje panstvo a podrobil si i ovládol zem. Toto ovládanie zeme, ktoré sa niekedy chápe len jednostranne a povrchne, akoby nenechávalo nijaké miesto pre milosrdenstvo..." Okrem toho svätý Ján Pavol II. takto zdôvodnil naliehavú potrebu ohlasovať milosrdenstvo a svedčiť o ňom v súčasnom svete: „Vychádza totiž z lásky k človekovi a ku všetkému, čo je ľudské a čo je podľa mienky mnohých súčasných ľudí veľmi ohrozené. Kristovo tajomstvo... ma pobádalo, aby som znova zdôraznil neporovnateľnú ľudskú dôstojnosť; ono ma zároveň zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo ako zmilúvajúcu sa Božiu lásku v tom istom Kristovom tajomstve. Takisto ma toto tajomstvo pozýva, aby som sa obracal k tomuto milosrdenstvu a vyprosoval ho v tejto ťažkej a rozhodujúcej chvíli dejín Cirkvi i sveta.“ Jeho učenie je dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým a zaslúži si, aby sme ho v tomto svätom roku znovu oživili.

Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo,... Evanjelium podľa Lukáša možno právom nazvať evanjeliom milosrdenstva. Lukáš, ktorý bol podľa tradície lekárom a pochádzal z pohanstva, prejavuje vo svojich textoch mimoriadnu citlivosť k chorým, bezbranným a ľuďom na okraji spoločnosti. Ježiša predstavuje ako záchrancu stratených a ako jediný z evanjelistov uvádza tri nádherné podobenstvá o milosrdenstve - podobenstvo o stratenej ovci, o stratenej drachme, a o milosrdnom Samaritánovi

Ani jeden z Ježišových učeníkov neodhalil tak pôsobivo a ľudsky príťažlivo srdce Boha, ani jeden nevyznačil človeku cestu lásky a milosrdenstva tak jasne a konkrétne ako práve svätý Lukáš. Nech časté čítanie evanjelia milosrdenstva zvrúcni naše srdce a naplní ho činorodou láskou.

tags: #chvalospev #na #bozie #milosrdenstvo #evanjelium