V priebehu pontifikátu pápeža Františka sa objavilo viacero tém, ktorých interpretácia Svätým Otcom vyvolala rozporuplné názory. Nielen v sekulárnej spoločnosti, ale i vnútri Cirkvi. Pritom sa ukázalo, že vyjadrenie Svätého Otca bolo vytrhnuté z kontextu, prípadne uvažovanie pápeža Františka nebolo správne pochopené.
Jednou z tém, ktorá vyvolala polemiky - v tomto prípade vnútri Cirkvi -, bolo pristupovanie k svätému prijímaniu rozvedených a civilne znovuzosobášených. Exhortácia nehovorí, že rozvedení znovuzosobášení môžu pokojne pristupovať k svätému prijímaniu, ako si to začali vysvetľovať i niektorí teológovia.
Aké stanovisko zaujal a aké učenie presadzuje pri pristupovaní rozvedených k Eucharistii?
Ďalšou témou, ktorá vyvoláva kontroverzie, ale ktorým sa pápež František počas svojho pontifikátu veľmi intenzívne venuje, je otázka zneužívania v Cirkvi či pristupovania rozvedených k Eucharistii.
Postoj Cirkvi k rozvedeným
Cirkev vyslala signál, že rozvedení, ako aj tí, ktorí sa druhý raz civilne zosobášili, majú miesto v spoločenstve veriacich. Medzi týmito dvomi skupinami (rozvedení, rozvedení a znovuzosobášení) je však z morálneho hľadiska značný rozdiel.
Základný rozdiel je v tom, či terajším spôsobom života zotrvávajú vo vernosti sviatostnému manželstvu napriek tomu, že životné okolnosti znemožnili spoločný život, alebo z rozličných dôvodov vstúpili do druhého zväzku, ktorý zásadne protirečí sviatostnému záväzku. Z toho vyplývajú aj širšie možnosti rozvoja kresťanského života pre tých, ktorí neuzavreli nový civilný zväzok. Ich stav sa podobá stavu cirkevnej odluky pri trvaní zväzku, keď miestny ordinár pre vážne dôvody (napríklad ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč sťaží spoločný život) dovolí odluku a nevinnej stránke riadne prijímať sviatosti.
Stav rozvedeného sa podobá stavu pozostalého po úmrtí blízkej osoby. Takého človeka treba prijať s milosrdnou láskou bez toho, aby sa hľadal vinník alebo podiel spoluviny; uchrániť zraneného človeka od rozjatrovania rán, ktoré sa otvorili v rozvodovom konaní. Dôležitú úlohu v tejto fáze zohrávajú laici z farského spoločenstva, ktorí sú ochotní takého človeka počúvať a umožniť mu, aby si „vylial dušu“.
Držme sa evanjeliových zásad: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1), lebo Ježiš „neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12, 47). Úlohou pastorácie je priložiť hojivú náplasť Božieho slova na rany rozvedeného, ktorého Boh neprestal milovať napriek jeho zložitej situácii. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13).
Rozvod po prijatí sviatostného manželstva a civilný sobáš rozvedených z hľadiska kresťanskej morálky znamená poraniť vernosť a nerozlučiteľnosť manželstva a vedome žiť v hriechu s ďalším partnerom. Situácia rozvedených a znovuzosobášených je oproti rozvedeným, ktorí žijú osamelo zvyčajne s deťmi, zásadne iná z dôvodu ich života, ktorý je v rozpore s vernosťou záväzkom sviatostného manželstva.
Dôvody na to môžu byť rozličné, predovšetkým je to povinnosť starostlivosti o deti, ktoré z takého zväzku povstali, a tiež aj ťarcha samoty a neschopnosť niesť tento kríž. Týmto veriacim nie sú odopreté prostriedky spásy, ku ktorým patrí duchovné sprevádzanie. Zmyslom každého duchovného sprevádzania je napomáhať veriacemu k rastu a dozrievaniu osobnej viery. V pastorálnej psychológii sa odporúča aktívne počúvať.
Dobrý duchovný vodca nie je ten, kto veľa hovorí, ale ten, kto vie počúvať a vnímať, ako sa Duch Svätý dotýka duše, ktorá je na ceste k Bohu. Duchovní pastieri nezabúdajú na opustené manželky s deťmi, ktoré ich manžel a otec opustil napríklad pre inú ženu a uzavrel nové manželstvo.
Do manželstva vstupujú dvaja: muž a žena. Tak je to aj po rozvode. Nejde iba o problém opustenej manželky a detí. Žiť kresťansky značí nasledovať Ježiša Krista. Žiaľ, zabúdame na fakt, že kto chce ísť za ním, má vziať svoj kríž, a tak ho nasledovať (porov. Mt 16, 24). To platí aj vo sviatostnom manželstve, kde si snúbenci sľúbili vernosť v šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe.
Deti rozvedených rodičov nemajú jasné príklady otca a matky, ako aj ich harmonického manželského vzťahu. Preto je potrebné, aby vo farskom spoločenstve zažili skúsenosť opravdivého otcovstva, ktoré matka nedokáže sprostredkovať.
Obmedzenie pre rozvedených a znovuzosobášených vychádza z toho, že by mohlo dôjsť k omylu, že Cirkev schvaľuje takýto spôsob života.
Pre rozvedených a znovuzosobášených sa už aj na Slovensku uskutočňujú duchovné cvičenia. Aký je ich obsah? Duchovné cvičenia sa organizujú pre obe skupiny - pre rozvedených i pre znovuzosobášených, a to oddelene, vzhľadom na rozsah možností účasti na sviatostnom živote. Sú u saletínov v Chrenovci-Brusne a v Centre pre rodinu na Sigorde pri Prešove.
Ako jezuitský kňaz sa venujete problematike rozvedených. Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených stojí na dvoch pilieroch: na jasnom učení Katolíckej cirkvi o sviatostnom manželstve a rodine a na odporúčaniach Jána Pavla II. z apoštolskej exhortácie Familiaris consortio o potrebe individuálneho pastoračného prístupu k jednotlivým prípadom stroskotania na ceste manželského a rodinného života.
Rozvedení a znovuzosobášení veriaci zostávajú členmi Božieho ľudu v Cirkvi a sú s ňou spojení sviatostným putom svätého krstu; majú pocítiť Kristovu lásku a materskú blízkosť Cirkvi. Pastoračná starostlivosť im dáva pocítiť teplo spoločenstva a možnosť aktívne sa zúčastňovať na živote Cirkvi.
Otázky, ktoré laická verejnosť Cirkvi predkladá, sa redukujú na možnosti rozvedených pristupovať k svätej spovedi a svätému prijímaniu. Táto laická otázka vychádza z redukovaného pohľadu na život Cirkvi, zužuje život veriaceho katolíka iba na pristupovanie k svätej spovedi a svätému prijímaniu.
Život katolíka sa však živí prijímaním z obidvoch stolov, ktoré sa ponúkajú v liturgii svätej omše, zo stola Božieho slova a zo stola Eucharistie. Stôl Božieho slova zostáva prestretý pre všetkých pokrstených, ba i nepokrstených, teda aj pre rozvedených a znovuzosobášených. Nielen v liturgii, ale aj v osobnom duchovnom živote sú v novej rodine pozvaní, aby čerpali z tohto prameňa viery. Sväté písmo privádza bližšie k Bohu, z neho sa živí viera Cirkvi i osobná viera každého veriaceho.
Rovnako sú pozvaní, aby sa zúčastňovali na živote farského spoločenstva a podujatiach kresťanskej lásky konaním skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Objektívne však ich stav a životné okolnosti sú v rozpore s tým zväzkom dokonalej lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje.
Pápež rozvedených znovuzosobášených vyzýva, aby sa vydali na cestu obrátenia. Vyzýva ich, aby sa pýtali svojho svedomia a prijali pomoc duchovného vodcu. Vyzýva ich, aby išli do spovednice, kde predložia svoju situáciu. Apoštolská exhortácia nehovorí, v ktorom bode tejto cesty môžu dostať rozhrešenie a pristúpiť k prijímaniu. Je isté, že penitent, pokiaľ manželstvo nebolo neplatné, žije v objektívnej situácii hriechu. Treba však zistiť, či nesie plnú subjektívnu zodpovednosť za vinu.
Pápež František však v súlade so svojím predchodcom hovorí, že niektoré skutky sú samy osebe zlé (napríklad cudzoložstvo) nezávisle od okolností a úmyslov toho, kto ich koná. Žiadna okolnosť nemôže urobiť dobrým skutok, ktorý je vnútorne zlý.
Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery v roku 1988, aj v súčasnosti vyvoláva vo verejnosti šum.
Ladislav Csontos SJ popri pedagogickej a vedeckej práci na akademickej pôde vníma pastoráciu rozvedených a znovuzosobášených ako ďalšiu misiu. Pre KN povedal: „Už ako mladého vysokoškoláka ma fascinoval Druhý vatikánsky koncil svojím hľadaním znamení čias ako výziev pre činnosť Cirkvi. V tom čase to bola akademická mládež a podpora apoštolátu laikov. Dnes sa mi vidí, že je to desocializácia spoločnosti, priveľký individualizmus, ktorý škodí manželstvu a rodine. Cirkev však vo svojej podstate je spoločenstvo, ktoré sa najplnšie prejavuje v eucharistickom slávení a žije v domácej cirkvi v rodine.
Pápež František na margo synody o rodine povedal, že synoda nie je parlament, ale priestor, aby Duch Svätý mohol konať, a že základné pravdy o sviatosti manželstva - jeho nerozlučnosť, vernosť a služba životu - sú trvalo platné.
Ladislav Csontos SJ vysvetlil: „Podľa mojich postrehov nie je najlepšie manželstvo, v ktorom nedochádza ku konfliktom a krízam, ale to, v ktorom je doma spoločná modlitba, odpustenie, vzájomná podpora a sila prekonávať krízy pomocou viery. Sviatostné manželstvo je každodenným stretávaním sa s Bohom a prežívaním Božej prítomnosti spolu s Kristom, ktorý je nepretržite dvadsaťštyri hodín denne s manželmi od okamihu ich sobáša.
V súvislosti s pastoráciou rozvedených ste sa venovali aspektu obnovenej spirituality pokánia. Súčasná prax pokánia je prispôsobená spiritualite častého svätého prijímania a rýchleho odpustenia, bez väčšieho dôrazu na obrátenie. Starokresťanská spiritualita pokánia vychádzala z potreby odpustenia zapretia viery. Rozhrešenie sa udeľovalo až po vykonaní pokánia, ktorého dĺžka sa stanovila aj na vyše pätnásť rokov. Bol to vnútorný návrat pre tých, ktorí zapreli vieru a obetovali modlám.
Zlepšiť by sa mohlo veľa. Stačí, aby každý kňaz, odborník i laik na svojom mieste urobili aspoň niečo z toho, čo môžu, aby s láskou vypočuli týchto ľudí, aby ich neodsúdili, ale povzbudili vo viere a neodopreli im spoločenstvo.
Slávka Kolesárová (53), spoluzakladateľka a koordinátorka Hnutia na pomoc rozvedeným kresťanom v Prešove hovorí: „Mnohí k nám prídu zranení aj po rokoch. Hľadajú niekoho, kto ich vypočuje, alebo jednoducho chcú byť v skupine ľudí, v ktorej sa cítia prijatí. Prijatí, milovaní a vo viere, že majú nádej.“
„Môžu nám dôverovať, pretože vedia, že keď sa niekomu s niečím zdôveria, tak to zostáva iba v spoločenstve. Prvou zastávkou na ceste uzdravenia je utíšenie a upokojenie rozvedeného. „Ľudia sú po civilnom rozvode už niekoľko mesiacov, ba i rokov, no v srdci majú stále bolesť a hnev. Sú nahnevaní na manželov, rodinu, blízkych, ale aj na Boha. Potom nasleduje druhá zastávka, najdôležitejšia. „Je ňou odpustenie. Potrebujú odpustiť sami sebe, manželom, blížnym. A to je už tretia fáza uzdravenia a zároveň aj štvrtá. Po nich prichádza uvedomenie, že život sa nekončí, že Boh ich miluje rovnako aj v danej situácii a stave.
Slávka poukazuje aj na dôležitú skutočnosť, že hnutie od začiatku spolupracuje nielen s tými, ktorí prišli do spoločenstva, ale aj s ich rodinami. Stretnutia v rámci hnutia bývajú obvykle každý tretí utorok. Vedie ich pozvaný kňaz a majú modlitbový alebo tematický charakter.
„Pozývame si aj cirkevných sudcov a spolupracovníkov z Metropolitného tribunálu Prešovskej metropolie. Na tieto stretnutia chodí oveľa viac ľudí ako na bežné, lebo rozvedení, manželia v kríze či ich rodinní príslušníci majú možnosť osobného rozhovoru s cirkevným sudcom, advokátom či iným pracovníkom z cirkevného tribunálu. Spoločenstvo sa stretáva aj na mnohých ďalších podujatiach, najmä na fatimských prvých sobotách v Obišovciach, ako aj na duchovných obnovách. Za najdôležitejšie pri práci a v kontakte s rozvedenými považuje koordinátorka hnutia dať im priestor vyjadriť sa a schopnosť počúvať. Pripomína exhortáciu pápeža Františka Amoris laetitia, v ktorej sa píše, že rozvedení v Cirkvi potrebujú osobitnú starostlivosť.
„Ľudia našli v spoločenstve odpovede, ktoré dlho hľadali, a postupne, rokmi, pochopili svoje životné postoje. Prešli si fázami formovania a spoločenstvo ich celkovo obohatilo. Jedným z cieľov hnutia je priviesť rozvedených kresťanov k plnšiemu prežívaniu viery. „Civilne znovu zosobášení sú si vedomí svojich obmedzení a hlavne veľmi dobre vedia, že žijú v hriechu. Napriek tomu majú možnosť zúčastňovať sa na svätej omši, adorovať Oltárnu sviatosť, modliť sa doma či v spoločenstve. Majú možnosť duchovného rozhovoru s kňazom, môžu ľutovať svoje previnenie, konať skutky lásky k blížnym, a tak si upevňovať vzťah s Bohom.
Pohľad na miesto rozvedených kresťanov v Cirkvi a spoločnosti je rôzny, ale stále sú badateľné predsudky voči nim. „Mnohí chodia do iného chrámu len preto, aby neboli na očiach ľuďom, ktorí ich posudzujú.“ Stále sa nájdu aj ľudia, ktorí nedokážu pochopiť proces nulity a vyhlásenie manželstva za neplatné. „Preto ich často ani po tomto vyhlásení rodina či farské spoločenstvo nevezme na milosť.
Slávka Kolesárová na záver povzbudzuje všetkých, ktorým sa rozpadlo manželstvo, slovami arcibiskupa Bernarda Bobera: aby žiaden rozvedený kresťan nestrácal dôveru v Boha a v pomoc Cirkvi na ceste životom. Pripája aj slová svätého Jána Pavla II., ktoré často hovoril počas svojich príhovorov a apoštolských ciest - nebojte sa.
John MacArthur: MÔŽE SA KRESŤAN ROZVEDIEŤ?
František si v jednu nedeľu vo farských oznamoch prečítal, že Hnutie na pomoc rozvedeným kresťanom organizuje zájazd do Medžugoria. „Tak som sa prihlásil. Patrícia si cestu k hnutiu našla prostredníctvom duchovnej obnovy pred siedmimi rokmi. V spoločenstve zažíva vzájomnú pomoc prostredníctvom modlitieb a rozhovorov, tešia sa spolu z každodenných radostí a z toho, že sa z nich stali naozajstní priatelia. „Je veľmi potrebné, aby rozvedení dokázali odpustiť sami sebe a aby odpustili aj partnerovi. Ak sa tak stane, tak majú srdce pripravené pre Božiu lásku. Dokážu ju vidieť, vnímať, prijímať.
Jozefína sa o hnutí dozvedela z farského infolistu. V duchovnom živote vďaka nemu prešla obrovskou premenou a formáciou pri hľadaní Boha a jeho lásky k nej. „Dnes už viem, že som v tých najlepších rukách, a to v Božích. Odporučila by som aj iným navštíviť aspoň jedno stretnutie spoločenstva.
Dokumenty Katolíckej cirkvi k téme rozvedených
Na Slovensku uvádzame slovenský preklad zbierky dokumentov, ktoré boli vydané v roku 1998 vo Vatikánskom nakladateľstve Kongregáciou pre náuku viery, podľa vôle svätého pápeža Jána Pavla II. Kniha vychádza v slovenčine pod názvom "O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených" (SSV, Edícia Dokumenty Svätej Stolice, Trnava 2014).
| Dokument | Vydal | Dátum |
|---|---|---|
| List biskupom Katolíckej cirkvi o prijímaní Eucharistie zo strany rozvedených veriacich, ktorí uzatvorili nové manželstvo | Kongregácia pre náuku viery | 14. septembra 1994 |
| Č. 84 apoštolskej exhortácie Familiaris Consortio Jána Pavla II. | Ján Pavol II. | 22. novembra 1981 |
| Príhovor účastníkom XIII. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu | Sv. Ján Pavol II. | 24. januára 1997 |
Týmto textom predchádza Úvod, ktorý napísal kardinál Joseph Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery. Ďalej nasledujú dva komentáre, uverejnené v “L’Osservatore Romano”, ktoré ilustrujú niektoré základné aspekty dokumentu z roku 1994. Ide o články kardinála Dionigiho Tettamanziho, janovského arcibiskupa, Vernosť v pravde (z 15. októbra 1994) a Mons. Maria F. Pompeddu, dekana Rímskej roty, Kánonistické problematiky (z 18. novembra 1994). Napokon sú tu zverejnené aj tri neskoršie veľmi odborné štúdie, ktorých cieľom je prehĺbiť chápanie určitých mimoriadne zložitých problémov. Patrí sem teologicko-morálna úvaha prof. Angela Rodrígueza Luña Epikeia v pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovuzosobášených veriacich (z 26. novembra 1997), štúdia Don Piera G. Marcuzzi-ho SDB Aplikácia “aequitas a epikeia” (z 29.
Problematika rozvedených a znovusobášených bola jednou z mnohých tém mimoriadnej Synody o rodine, ktorá sa uskutočnila na jeseň tohto roku v Ríme. Bola jednou z najdiskutovanejších v spoločenských prostriedkoch komunikácie. Preto je potrebné kontextualizovať práve vychádzajúcu knihu na Slovensku v kontexte súčasného diania, najmä mimoriadnej Synody o rodine.
Zvláštnou a novou charakteristikou dnešnej doby je práve problém komunikácie v rámci Cirkvi. Veriaci nie sú dnes informovaní o dianí v Cirkvi len prostredníctvom svojich pastierov, ale dostávajú často informácie primárne buď z mediálneho podania alebo aspoň s mediálnou interpretáciou.