Cirkev ako Božia rodina: Charakteristika a význam

Cirkev - gr. ekklésia, t.j. zhromaždenie povolaných. Byť Kristovým telom a Jeho cirkvou znamená, že nás miloval znovuzrodzujúcou láskou, ktorá nás prebudila do života, keď sme boli ešte mŕtvi v našich prestúpeniach a hriechoch. Znamená, že za nás zomrel, keď sme boli ešte bezmocní a hriešni a bezbožní a boli sme nepriateľmi.

V Jeho cirkvi neustále pôsobí Duch Svätý, mení ľudské srdcia, napomína, povzbudzuje veriacich a dáva im prirodzenosť Božiu.

Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus.

Ako kresťania sme adoptované deti Božie. Ešte pred stvorením sveta nás mal Boh na pamäti.

Biblické základy cirkvi ako rodiny

Pavol nám hovorí o našom rodokmeni, keď píše: „A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení (Rim 8:16-17).“

Gal 4:4-7 „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn.

Aby nás priviedol do Božej rodiny musel zomrieť. Aj pred svojou smrťou potvrdil dôležitosť byť členom Božej rodiny.

„Ale On odvetil tomu, ktorý Mu to hovoril: Kto je moja matka? A kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a riekol: Ajhľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, mi je bratom aj sestrou, aj matkou.

Ježiš tu nevraví, že naši biologický rodičia nie sú dôležití. Skôr, že veriť v Neho a nasledovať Ho má väčšiu prioritu.

Možno najlepšou vecou na našej adopcii do Božej rodiny je, že nezávisí od nás. Nevolá spravodlivých, vykupuje hriešnikov z rôznych jazykov, kmeňov a národov (Zj 5:12). Boh nikoho nediskriminuje na základe etnika. V Jeho rodine nemáme našu starú identitu podľa rasy, spoločenskej triedy, peňazí alebo životnej situácie. Sme synmi a dcérami nebeského Otca, bratmi a sestrami Ježiša Krista, s ktorým máme osobný vzťah. Zažívame Ho v našich životoch, rozprávame sa s Ním a Jeho slovo nám horí v srdciach.

Je naším jediným prostredníkom, vďaka ktorému máme prístup k Bohu (1. Tim 2,5).

Cirkev je telo Kristovo, lebo cirkev je nevestou Kristovou. A byť nevestou Krista znamená byť milovaný Kristom ešte predtým ako sme boli atraktívni. Znamená to byť milovaný sebaobetujúcou sa láskou. Znamená to, že on si nás vybral, pozdvihol a očistil.

Ez 16:3-9 „Povedz: Takto vraví Hospodin, Pán, Jeruzalemu: Podľa svojho pôvodu a príbuzenstva pochádzaš z Kanaánu: tvoj otec bol Amorejec a tvoja matka bola Chetejka. Pri tvojom narodení, v deň, keď si sa narodila, neodrezali tvoju pupočnú šnúru, na očistenie ťa neumyli vodou, ani ťa neposolili soľou, ani ťa nezavinuli do plienok. Oko sa nad tebou nezľutovalo, aby ti vykonalo čo len niečo z toho zo súcitu voči tebe, ale pohodili ťa na šíre pole, keď si sa narodila. Keď som prešiel okolo teba a videl som ťa trepotať sa v tvojej krvi, riekol som ti, keď si ležala vo svojej krvi: Ostaň nažive! Rasť ako poľný kvet! A ty si vyrástla, dospela a dozrela si k ozdobe ženskosti. Prsia sa ti vyvinuli a tvoje vlasy narástli. Bola si však holá a nahá. Keď som prešiel okolo teba, a videl som, že nadišiel tvoj čas, čas lásky, zastrel som ťa okrajom svojho plášťa, zakryl som tvoju nahotu, prisahal som ti lásku a uzavrel som s tebou zmluvu - znie výrok Hospodina, Pána - a tak si sa stala mojou.

“

Vzájomné vzťahy v cirkvi

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.

„To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval.

„Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou (povoľovať) telu, ale v láske slúžte si vospolok.

„Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.

„Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. 32 Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.

„Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.

„Aj ja som presvedčený o vás, bratia moji, že aj vy ste plní dobrotivosti, naplnení každou známosťou a schopní aj napomínať sa navzájom.

„Tak sa potešujte vospolok týmito slovami. (1. Sol 4,18)

Úloha rodiny a cirkvi v spoločnosti

Slávenie Roka rodiny mi ponúka vítanú príležitosť, aby som mohol zaklopať na dvere vášho domu, s túžobným prejavom veľkej lásky vás pozdraviť a pobudnúť s vami. Uvedeným výrokom som zamýšľal poukázať na početnosť ciest, po ktorých človek kráča, a zároveň pripomenúť, aká živá a hlboká je túžba Cirkvi pripojiť sa k človeku na týchto cestách jeho pozemského života. Cirkev má účasť na radostiach a nádejách, na žalostiach i úzkostiach2 ľudí pri ich každodennom putovaní, lebo je hlboko presvedčená, že sám Kristus ju zaviedol na všetky tieto chodníky.

Medzi týmito početnými cestami, rodina je prvá a najdôležitejšia: cesta spoločná, i keď zostáva zvláštnou, jedinou a neopakovateľnou, ako je neopakovateľný každý človek; cesta, ktorej sa nemôže vyhnúť žiadna ľudská bytosť. Veď normálne prichádza na svet vo vnútri rodiny, preto možno povedať, že práve jej vďačí za samotnú skutočnosť svojej ľudskej existencie. Keď chýba rodina, vzniká v bytosti, ktorá mimo nej vstupuje do sveta, znepokojivá a bolestivá újma a tá potom na ňu dolieha po celý život. Cirkev je svojou láskyplnou citlivosťou blízka všetkým, ktorí prežívajú takéto situácie, lebo dobre pozná základnú úlohu, ktorú je tu povolaná robiť práve rodina. Okrem toho vie, že človek normálne vychádza z rodiny, aby po naplnení času v novom rodinnom jadre uskutočnil vlastné životné povolanie. Dokonca aj vtedy, keď sa rozhodne zostať sám, rodina ostáva, tak povediac, jeho bytostným horizontom ako základné spoločenstvo, v ktorom korení celá sieť jeho spoločenských vzťahov od najbezprostrednejších a najbližších až po najvzdialenejšie.

Práve pre uvedené dôvody Cirkev s radosťou víta iniciatívu Organizácie Spojených národov urobiť rok 1994 Medzinárodným rokom rodiny. Táto iniciatíva jasne predstavuje, aká podstatne dôležitá je otázka rodiny pre štáty, ktoré sú členmi OSN. Ak Cirkev túži zúčastniť sa na tejto iniciatíve, robí tak preto, lebo sama bola poslaná Kristom pre "všetky národy" (Mt 28,19).

V priebehu tohto Roka je dôležité znovu odhaliť svedectvo lásky a starostlivosti Cirkvi o rodinu: lásky a starostlivosti, ktoré sa jasne prejavovali už na začiatku kresťanstva, keď rodinu významne pokladali za "domácu Cirkev".

Láska, ktorou Boh "tak miloval svet" (Jn 3,16), láska, ktorou Kristus "miloval až do krajnosti" všetkých a každého (Jn 13,1), dáva možnosť adresovať toto posolstvo každej rodine, životnej "bunke" veľkej a všeobecnej ľudskej "rodiny". Je príznačné, že práve v modlitbe a prostredníctvom modlitby človek najjednoduchším a súčasne najhlbším spôsobom objavuje svoju vlastnú typickú podriadenosť: ľudské "ja" v modlitbe ľahšie vníma svoju zvláštnu osobitosť. Modlitba posilňuje pevnosť a duchovnú celistvosť rodiny a privádza ju k tomu, že má účasť na Božej "pevnosti". Pri slávnostnom "svadobnom požehnaní" (počas sobášneho obradu - v preklade chýba, pozn.

Kiež sa stane Rok rodiny srdečnou a neustálou modlitbou jednotlivých "domácich cirkví" a všetkého Božieho ľudu! Nech zasiahne táto modlitba aj rodiny v ťažkostiach alebo v nebezpečenstve, tie, čo strácajú dôveru alebo sú rozdelené, a tie, čo sa nachádzajú v postavení, ktoré apoštolská exhortácia Familiaris consortio označuje ako "neobvyklé".

Niekedy budia dojem, že sa až všemožne usilujú vábivými efektmi predstaviť ako "správne" a príťažlivé aj také situácie, ktoré sú výslovne "nesprávne". V skutočnosti nie sú v súlade "s pravdou a láskou", ktoré majú oduševňovať a usmerňovať vzájomný vzťah medzi mužom a ženou, ale sú v protiklade s nimi a stávajú sa príčinou napätí a rozkladu v rodinách s ťažkými dôsledkami najmä na deťoch.

Tu si uvedomujeme, aký užitočný a dokonca potrebný je v Cirkvi Rok rodiny, aké nevyhnutné je svedectvo všetkých rodín, ktoré každým dňom žijú svoje povolanie; aká nutná a naliehavá je veľká modlitba rodín, ktorá by rástla a prenikala celý svet a v ktorej by sa vyjadrovalo vzdávanie vďaky za lásku v pravde, za "rozliatie milosti Svätého Ducha"10, za prítomnosť Krista medzi rodičmi a deťmi: Krista Vykupiteľa a Źenícha, ktorý "nás miloval do krajnosti" (porov. Jn 13,1).

Na svadobnej hostine v Káne Galilejskej, kam pozvali Ježiša, obracia sa jeho Matka, ktorá bola tiež prítomná, na sluhov so slovami: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2,5). Aj nám, ktorí sme vstúpili do Roku rodiny, adresuje Mária tie isté slová. A to, čo nám Kristus v tejto zvláštnej historickej chvíli hovorí, je mocnou výzvou k veľkej modlitbe s rodinami a pre rodiny. Panenská Matka nás pozýva, aby sme sa spojili touto modlitbou s citmi jej Syna, ktorý miluje každú jednotlivú rodinu. Modlime sa za rodiny celého sveta.

Božie otcovstvo a ľudská rodina

Vesmír, nesmierny a taký rôzny, svet všetkých živých bytostí, je zapísaný do Božieho otcovstva ako do prameňa (porov. Ef 3,14-16). Je tam zapísaný, prirodzene, podľa kritéria analógie, vďaka ktorému je nám možné odlišovať, už na začiatku knihy Genezis, realitu otcovstva a materstva, a teda aj ľudskej rodiny. Výkladový kľúč k tomu stojí na začiatku "obrazu" a "podobnosti" Bohu, ktorý biblický text tak veľmi vyzdvihuje (Gn 1,26). Boh tvorí mocou svojho slova: "Buď!" (napr. Gn 1,3). Je príznačné, že toto Božie slovo v prípade stvorenia človeka sa ešte dopĺňa týmito ďalšími slovami: "Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný" (Gn 1,26). Stvoriteľ skôr než stvoril človeka, akoby vstúpil do seba samého, aby hľadal model a inšpiráciu v tajomstve svojho bytia, ktoré sa už tu prejavuje istým spôsobom ako Božské "MY".

Keď Boh žehnal nové bytosti, povedal im: "Ploďte sa a množte a naplňte zem! Kniha Genezis tu používa výrazy, ktorými sa vyjadruje už v súvislosti so stvorením iných živých bytostí: "množte sa", ale je jasný ich analogický zmysel. Či túto analógiu plodenia, otcovstva a materstva netreba čítať vo svetle celého kontextu? Nikto zo živých, okrem človeka, nebol stvorený "na Boží obraz a Božiu podobu". Vo svetle Nového zákona možno vidieť, ako pôvodný model rodiny treba hľadať v samom Bohu, v trojičnom tajomstve jeho života. Božské "MY" tvorí večný model ľudského "my", predovšetkým toho "my", ktoré je tvorené mužom a ženou, stvorených na Boží obraz a Božiu podobu.

Rodina sa vždy považovala za prvé a základné vyjadrenie spoločenskej povahy človeka. Vo svojom podstatnom jadre sa tento názor nezmenil ani dnes. V súčasnosti sa však viacej vyzdvihuje to, koľko z osobného prínosu v rodine, ktorá tvorí najmenšie a najzákladnejšie ľudské spoločenstvo, pochádza od muža alebo od ženy. Rodina je naozaj spoločenstvom jednotlivých osôb, pre ktoré vlastný spôsob bytia a žitia pospolu je ich osobným spoločenstvom: communio personarum. Aj tu, pri absolútnej transcendencii Stvoriteľa vzhľadom na stvorenie, vystupuje príkladný vzťah k božskému "MY". Iba osoby sú schopné jestvovať v spoločenstve. Kniha Genezis nás otvára tejto pravde, keď poukazujúc na ustanovenie rodiny pomocou manželstva, hovorí: "Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom" (Gn 2,24). Kristus v polemike s farizejmi v evanjeliu vyslovuje tie isté slová a dodáva: "A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje" (Mt 19,6). Znovu odkrýva normatívny obsah veci, ktorá jestvuje "od začiatku" (Mt 19,8) a ktorá zachováva v sebe ten istý obsah. Keď spolu s apoštolom zohýbame kolená pred Otcom, z ktorého pochádza všetko otcovstvo a materstvo (porov. Ef 3,14-15), berieme na vedomie, že byť rodičmi je udalosť, prostredníctvom ktorej rodina, už ustanovená manželskou zmluvou, sa uskutočňuje vo "svojom novom povolaní a poslaní"12.

Predkladám tu dva navzájom príbuzné, ale nie totožné pojmy: pojem "úzke spoločenstvo" (communio) a pojem spoločenstvo (communitas). Úzke spoločenstvo sa vzťahuje na osobný vzťah medzi "ja" a "ty". Spoločenstvo (communitas) prevyšuje túto schému v smere k "spoločnosti" (societas), k "my". Rodina, spoločenstvo osôb, je však prvou ľudskou "spoločnosťou". Vzniká, keď sa uskutoční manželská zmluva, ktorá otvára manželov pre večné úzke spoločenstvo lásky a života a úplne sa završuje i špecifickým spôsobom splodením detí: "úzke spoločenstvo" manželov dáva vznik rodinnému "spoločenstvu". Rodinné "spoločenstvo" je preniknuté až do dna tým, čo tvorí vlastnú podstatu "úzkeho spoločenstva". V takto utvorenej rodine sa prejavuje nová jednota, v ktorej nachádza plné zavŕšenie vzťah "dôverného spoločenstva" rodičov.

Manželstvo, sviatostné manželstvo, je zväzok osôb v láske. A lásku môže prehĺbiť a strážiť iba Láska, tá Láska, ktorá je "rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5). Nemala by sa potom v Roku rodiny modlitba sústreďovať na osudovo dôležitý a rozhodujúci bod prechodu manželskej lásky k plodeniu... 13.

Synodálni otcovia s vďačnosťou oceňujú bohatstvo pápežského učenia, obohateného plodmi predošlých synodálnych zhromaždení, ktoré je základom pre prácu počas zasadaní Synody o novej evanjelizácii na odovzdávanie kresťanskej viery.

Východné katolícke cirkvi sui juris, ktoré sú osvetlené Tradíciou, ktorá bola odovzdávaná od apoštolov cez otcov, sú dedičstvom celej Kristovej cirkvi (porov. Tieto cirkvi sú súčasťou apoštolského dedičstva, prostredníctvom ktorého bola dobrá zvesť prinesená až do vzdialených krajín (porov. Sú vďačné za to, že im bola ponúknutá možnosť vykonávať pastoračné povinnosti voči vlastným veriacim, ktorí migrujú do krajín s latinskou cirkevnou tradíciou.

Cirkev a jej evanjelizačné poslanie má svoj pôvod a zdroj v Najsvätejšej Trojici, v súlade s Otcovým plánom a dielom Syna, ktoré vyvrcholilo jeho smrťou a slávnym vzkriesením, a tiež v súlade s poslaním Ducha Svätého. Nová evanjelizácia uznáva primát Božej milosti a to, že v krste začína človek žiť v Kristovi.

Nová evanjelizácia je časom prebudenia, nového povzbudenia a nového svedectva o tom, že Ježiš Kristus je centrom našej viery i každodenného života. Vyzýva každého člena Cirkvi, aby si obnovil svoju vieru a zaktualizoval svoje úsilie podeliť sa o ňu.

Boh, náš záchranca, chce, aby bol každý spasený a aby každý spoznal pravdu (porov. 1 Tim 2, 4). Pretože Cirkev verí v tento Boží plán univerzálnej spásy, musí byť misionárska (porov. Evangelii nuntiandi, 14, KKC, 851).

Evanjelizáciu možno chápať v troch aspektoch. Najskôr ide o evanjelizáciu ad gentes, teda ohlasovanie evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista. Ďalej je to postupný rast vo viere v bežnom živote Cirkvi. A nakoniec ide o novú evanjelizáciu, osobitne zameranú na tých, ktorí sa vzdialili od Cirkvi.

My kresťania žijeme v sekularizovanom svete. Pokým svet je a ostane Božím stvorením, sekularizácia spadá do sféry ľudskej kultúry. Preto ako kresťania nesmieme zostať ľahostajní voči procesu sekularizácie. Sme skutočne v podobnej situácii ako boli prví kresťania, a tak ako oni by sme v tom mali vidieť výzvu a príležitosť.

Základ každého prvého ohlasovania - kerygmatický rozmer, dobrá zvesť - kladie dôraz výslovne na ohlasovanie spásy. Prvé ohlasovanie sa deje tam, kde je kerygma - posolstvo spásy veľkonočného tajomstva Ježiša Krista - hlásaná s veľkou duchovnou silou, až kým neprivedie k ľútosti za hriechy, k obráteniu srdca a rozhodnutiu pre vieru.

Ohlasovať dobrú zvesť a osobu Ježiša je povinnosťou každého kresťana, ktorá vychádza z evanjelia: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého” (Mt 28, 19). Zároveň má každá osoba, nech už je akéhokoľvek náboženského vyznania alebo bez neho, neodňateľné právo spoznať Ježiša Krista a jeho evanjelium.

Synodálni otcovia oceňujú učenie Druhého vatikánskeho koncilu ako živý nástroj na odovzdávanie viery v kontexte novej evanjelizácie. Zároveň sa domnievajú, že koncilové dokumenty treba náležite čítať a interpretovať.

Evanjelium ponúka víziu života a sveta, ktorú nemožno vnútiť, ale iba ponúknuť, ako dobrú zvesť o bezodplatnej Božej láske a Božom pokoji. Preto sa veriaci musia usilovať ukázať svetu nádheru ľudstva založeného na tajomstve Krista.

Vo svete rozvrátenom vojnami a násilím, v ktorom sa šíri individualizmus, ktorí rozdeľuje ľudí medzi sebou a stavia ich jedných proti druhým, musí Cirkev vykonávať svoju službu zmierenia v pokoji, no s rozhodnosťou. Cirkev v duchu novej evanjelizácie prevzala na seba úlohu zmierenia. Cirkev, verná Ježišovmu posolstvu („...zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo” Ef 2, 14), musí vyvíjať úsilie o to, aby sa zbúrali múry, ktoré rozdeľujú ľudské bytosti.

Synodálni otcovia opäť potvrdili, že náboženská sloboda je základným ľudským právom. To zahŕňa slobodu svedomia a tiež slobodu zvoliť si svoje náboženstvo.

Vzhľadom na riziká a ohrozenie viery migrantov je dôležité, aby ich Cirkev aj s ich rodinami podporila prostredníctvom svojho pastoračného plánu a pripomenula im, že majú dôležité miesto ako živé bunky spoločnosti a domácej Cirkvi. Pastoračný plán Cirkvi ohľadne migrantov nemá byť zameraný len na ich prijatie a podporu ich ľudskej dôstojnosti, ale má im predovšetkým pomôcť, aby sa zapojili do života Cirkvi, rešpektujúc pritom ich vlastnú tradíciu a rítus. Má sa tiež snažiť zabrániť tomu, aby sa vzdialili od Katolíckej cirkvi.

Univerzálne povolanie k svätosti je v novej evanjelizácii kľúčové, lebo svätých považuje za účinné vzory rozmanitosti a foriem, akými možno toto povolanie uskutočniť.

Apoštol nám pomáha čoraz hlbšie pochopiť tajomstvo Cirkvi v rôznych dimenziách tohto Božieho zhromaždenia vo svete. V tom je veľkosť Cirkvi i veľkosť nášho povolania: sme Božím chrámom vo svete, miestom, kde Boh skutočne prebýva, a sme zároveň spoločenstvom, rodinou Boha, ktorý je Láska. Ako Božia rodina a Boží dom musíme vo svete uskutočňovať Božiu lásku a mocou pochádzajúcou z viery sa stať miestom a znamením jeho prítomnosti.

Spolu sa postupne pozrieme na rôzne vzťahy v rodine- manželstvo, rodičovstvo a výchova detí, život so starými rodičmi a život v diakonických zariadeniach, súrodenecké vzťahy. V čase, keď sa manželstvo čoraz častejšie vníma len ako spoločenský zvyk alebo zmluva dvoch jednotlivcov, potrebujeme si nanovo pripomenúť, čo o ňom hovorí Biblia.

Manželstvo nie je ľudský vynález. Biblia nám ukazuje, že manželstvo bolo ustanovené priamo Bohom už pri stvorení. V 1. Mojžišovej 1,27-28 čítame: „Boh stvoril človeka na svoj obraz… muža a ženu ich stvoril.

Manželstvo nie je len o láske medzi mužom a ženou. Je to živý symbol vzťahu Krista k Jeho Cirkvi - vzťahu plného milosti, obetavej lásky a svätosti. Keď žijeme manželstvo podľa Božieho zámeru, ukazujeme svetu evanjelium - nielen slovami, ale životom. Manželstvo sa stáva zrkadlom Božieho kráľovstva. Úctivá a slúžiaca si láska medzi mužom a ženou odráža Kristovu lásku k Cirkvi, jeho vernosť, milosť a obetavosť.

Manželstvo je miesto duchovnej formácie - učenia sa láske, odpusteniu, trpezlivosti. Slúži ako „tréningová pôda“ pre Božie hodnoty pred tým, ako ich nesieme von. Buďme vďační za našich manželských partnerov, ktorí nám slúžia k budovaniu našich charakterov.

V Jozue 24:15 čítame: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“ Rodina je viac než len miesto pohodlia. Je to duchovná jednotka s potenciálom meniť spoločnosť. Zbožné manželstvo má prinášať Božiu slávu, ovplyvňovať okolie, byť svetlom v tme kultúrneho chaosu. Sú svedectvom o tom, že Boží poriadok funguje. Najväčší potenciál svedectva o Bohu je láska, ktorú rodiny smú prijímať od svojho Pána a dávať sebe navzájom a ľuďom okolo seba. Pán Ježiš zdôraznil ako najväčší misijný nástroj práve lásku. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.

Manželstvo je sväté, strategické a nesmierne dôležité. Je Božím darom aj povolaním. Ak je tvoj vzťah v manželstve založený na Božích hodnotách - na vernosti, milosti, pravde a láske - potom si súčasťou Božieho plánu, ako Jeho kráľovstvo prichádza medzi ľudí. Nech sú naše manželstvá nie len šťastné, ale posvätené a misijné.

tags: #cirkev #bozia #rodina