Rozvedení a znovu sobášení - téma, ktorá rezonuje v Katolíckej cirkvi už nejaký ten čas. V pokračovaní fiktívneho rozhovoru, ktorý je založený na reálnych názoroch a výrokoch evanjelických pastorov, sa zameriame na tému legálnosti ďalšieho manželstva v prostredí Cirkvi. Táto fiktívna diskusia komunikuje osobné názory a úvahy s cieľom inšpirovať k premýšľaniu.
Máloktorá inštitúcia je tak dôležitá ako je rodina, resp. manželstvo. Nie nadarmo sa takáto rodina nazýva základnou bunkou spoločnosti. Choré bunky znamenajú choré celé telo. Nič tak človek tu na svete nepotrebuje ako svoju rodinu.
Upozorňujem, že za katolícku stranu nediskutuje teológ, ani cirkevný právnik.
Dnešné evanjelium nám chce čosi povedať o manželstve a konkrétne o krízovom manželstve, ktoré sa schyľuje k rozvodu. Moderný svet suverénne praktizuje rozvody. Na cirkev, ktorá do dnešného dňa rozvod neuznáva a ktorá pre tvrdosť ľudských sŕdc uskutočňuje a dovoľuje iba rozluku, sa súčasný svet pozerá ako na spiatočnícku. Veď je úplne evidentné, že v nepodarenom manželstve trpia všetci: muž, žena, deti a dokonca niekedy i celé okolie. Načo je to dobré, takýto život, povie sa: „Veď’ je neľudské takto žiť. Chodiť v depresii domov: „Čo si zas na mňa vymyslí, z čoho ma zasa bude podozrievať, aký podraz mi zasa pripraví.“ „Kde zasa vymenila zámky, koho si dnes privedie večer domov.“ Sú to skutočne hrozné veci. Čo teda, komu dáme dnes za pravdu?
Kto má dobré manželstvo, ťažko pochopí rozvádzajúcich sa. Dobré i zlé manželstvo sú dva svety, ktoré si neporozumejú: „Vy sa nebijete, vy sa nehádate, vy sa nepodvádzate?
Nerozlučiteľnosť manželstva a biblický pohľad
Sviatostné manželstvo je nenávratne preč až smrťou jedného z manželov. Preto rozvod nie je ukončením manželstva. Okrem toho, ako môže kresťanská cirkev zrušiť výrok Boha: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje?“ A navyše, ako si môžete myslieť, že Boh spája aj ten druhý zväzok. Vari opravuje sám seba?
Ježiš síce povedal: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje?“, ale to tvrdí v súvislosti s každým hriechom. Dovolím si parafrázu: „Boh stvoril svet krásny a dobrý, človek nech ho nerobí zlým“. A predsa to človek robí. A Boh mu vo svojom Milosrdenstve odpúšťa.
Nie toto som mal na mysli. Ježiš diskutujúcich upozornil na fakt, že každý, kto si vezme prepustenú ženu cudzoloží! Ale aj muž, ktorý túto ženu prepustil by v novom vzťahu cudzoložil. To znamená, že napriek tomuto rozvodu, ich manželstvo stále trvá. A teda, čo Boh spojil, človek nedokáže rozlúčiť napriek tomu, že to robí.
Boh preto nemôže požehnať cudzoložstvu! Samozrejme, kresťan má právo na šťastie, ale je povinný hľadať ho v súlade s Božou vôľou a nie proti nej. Vôľa Božia v tomto prípade, ako aj vo všetkých ostatných, je zhodná so záujmom spoločnosti a s dobrom celku. Spoločenský záujem a dobro celku je nadradené šťastiu jednotlivca, jeho záujmom a utrpeniu.
Ježiš sa vyhýba farizejskému argumentu o dôvodoch rozvodu a vracia sa k počiatku stvorenia, aby ukázal Boží zámer inštitúcie manželstva.
Ak chceme alebo nie, musíme sa pozrieť pravde do očí - stále nám na Slovensku chýba kvalitná predmanželská príprava pre všetky páry, ktoré chcú uzavrieť sviatostné manželstvo. Pár stretnutí s kňazom či jedna víkendovka nenahradia hodiny rozhovorov medzi partnermi, nenahradia živú vieru, ktorá sa zaujíma o skutočnú podstatu sviatostného manželstva, ani nedokážu odhaliť všetky prekážky, ktoré môžu brániť platnosti manželstva.
Prečo manželstvo NIE JE zmluva (je to zmluva)
Manželstvo podľa Biblie je zmluvný vzťah medzi manželmi pred Bohom na základe Božieho Slova. Prorok Malachiáš (2:14) hovorí: „Pýtate sa: Prečo je to? Preto, lebo Hospodin bol svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, (...) ona je tvojou družkou a zmluvnou manželkou!“ Dôležitý je aj 16. verš: „Lebo nenávidím rozvod - hovorí Hospodin.“ Boží dokonalý plán pre muža a ženu je večné spojenie manželov v jedno telo. To jedno telo je nová duchovná bytosť.
Manželstvo sa nezačína láskou, ale uzavretím zmluvy. Obdobie pred manželskou zmluvou je hľadanie Božej vôle pre tých dvoch, jedného muža (nie chlapca) a jednej zrelej devy (nie dievčaťa). Manželstvo je dlhá spoločná cesta až po smrť. Prorok Ámos píše (3:3): „Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?“ Láska prekonáva aj smrť, lebo aj v novom, oslávenom tele, hoci budeme ako anjeli, budeme sa poznať, tak to vyučujú učitelia Písma.
Manželstvo je úzka, dlhá cesta, celoživotný zmluvný vzťah, ktorý garantuje dobré svedomie veriacich a nerušený rozvoj Cirkvi. Teda túto dlhú cestu treba obom dokonale zvážiť pred uzavretím manželskej zmluvy a získať presvedčenie, že patria k sebe. Manželstvo je stav, kde tí dvaja priľnú k sebe.
Manželská zmluva okrem iného sprostredkováva pri príležitosti uzavretia manželstva silu do spoločných modlitieb manželov: „A zase vám hovorím: Ak sa dvaja z vás dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 18:19) Je to vzácny a silný prísľub. Je určený hlavne pre manželov.
Nezmieriteľnosť a nenávisť manželského partnera dáva tušiť, že nenávidiacemu chýba Kristov charakter. Niekedy je smutné počuť, ako niektorí aj medzi znovuzrodenými kresťanmi argumentujú proti svojmu manželskému partnerovi, ako hľadajú príčinu, aby ospravedlnili svoj stav bez lásky: „Stala sa protivnou, nestará sa o mňa, zraňuje ma, nedá sa s ňou rozprávať, to je osteň v mojom boku, atď.“ Mnohé ženy takto trpia ako hrdinky a dostávajú sa do beznádejného stavu.
Normálnou náležitosťou kresťanského charakteru je odpúšťanie. Ak k tomu nedochádza z oboch strán, vzniká ťažké ovzdušie, mrzutosť, vzájomné obžalovania, hnev, citový útlak. Nezmieriteľní, zahorknutí manželskí partneri držia jeden druhého pod citovým útlakom a často skúšajú „kto dlhšie a viac vydrží“.
Manželského partnera nemožno prirovnávať k ideálom krásy, ale nemožno si ho ani zoškliviť plynutím času, nemožno ho opustiť ani vtedy, keď ochorie, alebo mu vznikne fyzický, či iný problém. Následkom toho nemožno proti nemu stavať nereálne požiadavky a nemožno obrátiť svoje oči na inú osobu s takou žiadostivosťou, ako to robia synovia tohto sveta.
Tak isto aj veriace kresťanské ženy sa nechovajú tak, aby tým dali možnosť vzniku ilegálnym vzťahom, flirtovaniu, nehľadajú citovú oporu, útechu, prejavy porozumenia a nežnosti u iného muža. Kto uzavrel manželskú zmluvu ako dospelý z vlastnej vôle, z vlastného rozhodnutia, tá platí pred Bohom na celý život bez ohľadu na to, či sobáš bol urobený v kostole, alebo nie. Boh neakceptuje žiadnu výhovorku zunovania, ochorenia, zostarnutia partnera.
„... Je opovážlivosťou, čo i len myslieť jednému z manželských partnerov na rozvod, a nie to ešte aj vysloviť. Je smutné a zahanbujúce, ak takéto myšlienky má kresťan, dokonca vedúci cirkvi, zboru. S ľútosťou musíme priznať, že v Amerike i v Európe sa z času na čas vyskytnú pastori, duchovní vodcovia schopní obhajovať svoj rozvod. Akákoľvek argumentácia sa stáva prázdnym táraním pre ovečky, ak vo svojom vnútri rozpoznajú hriech arogantného kazateľa, nech by akokoľvek silno a dlho kričal.
Ak niekto vedome koná proti Božiemu zákazu, musí počítať s následkami, samozrejme nie hneď: „Pretože rozsudok nad zlým skutkom sa nevykonáva ihneď, preto rastie ľuďom odvaha páchať zlo.“ (Kaz 8:11) Vedomé konanie proti Božiemu zákazu znamená večný následok.
Úprimní členovia, ktorí hľadajú svätosť, sú zranení a v tom lepšom prípade hľadajú iný zbor. Písmo hovorí, že vedúci majú byť vzorom: „... buďte vzorom stádu.“ (1Pt 5:3) Ak sa vedúci zboru rozviedol (neoprávnene), stal sa negatívnym vzorom: „Vedúci musí byť bezúhonný.“ (Tit 1:7)
Jediným biblickým dôvodom pre rozvod kresťanských manželov je partnerova manželská nevera - cudzoložstvo, dôsledkom čoho previnilá strana narušila jednotu, keď aj zostane v tom stave a nevráti sa k svojmu zmluvnému manželskému partnerovi. Týmto svojím skutkom zablúdi na cestu zatratenia, stratí svoju dôveru, to jest nádej spasenia pre súdny deň.
Do manželstva by sa nemalo nikoho nútiť. Tu je miesto spomenúť Boží dar - celibát: „Rád by som bol, keby všetci ľudia boli, ako som ja; lenže každý má svoj zvláštny dar od Boha, jeden tak, druhý inak.“ (1Kor 7:7) „...radím ako taký, ktorého Pán omilostil, aby som bol verný.“ (25 v.) Boh apoštola Pavla omilostil, zbavil pokušenia, dal mu dar celibátu. Už nemal prirodzenú žiadosť po žene, rodine, sexe. Boh ho od toho oslobodil, aby mohol byť totálne verný Pánovi.
Žijeme obdobie, kedy prebieha koncentrovaný útok diabla proti rodinám všeobecne, nielen proti kresťanským. Vo svete mladí ľudia, aj iní žijú voľný život, nemajú zmluvné vzťahy, majú nezáväzný sexuálny život a nechcú mať deti, ktoré považujú za príťaž. Žiaľ, tieto názory zo sveta prenikajú aj medzi kresťanov.
Členovia rodiny, tí najbližší vidia a vedia, čo je v jednotlivcoch. Vidia aj to, ako sa títo jednotlivci správajú doma, v spoločenstve, čo vyznávajú a či aj podľa toho žijú. Pretvárka, dvojtvárnosť vie silno podkopať život a rodinu kresťanov. Ak má rodina dobre fungovať, každý člen rodiny musí byť vykazateľný a nemôže byť dvojtvárny. Vtedy aj rodina ako celok je vykazateľná. Dvojtvárnosť v Biblii je dobre znázornená životom farizejov.
V manželstve sú veľmi dôležité spoločné modlitby manželov, je to modlitba zhody, ktorú nám sám Pán Ježiš odporúča (Mt 18:19). Duchovný život sa dá stratiť, keď sa zanedbá každodenné hľadanie Pána, čítanie Biblie, počúvanie Slova, modlenie sa. Ináč treba posudzovať situáciu, keď je z manželského páru jeden kresťan a druhý neveriaci.
List apoštola Pavla to vysvetľuje takto: „Ostatným hovorím ja, nie Pán: ak niektorý brat má neveriacu ženu a ona chce žiť s ním, nech ju neprepúšťa. A ak niektorá žena má neveriaceho muža a on chce žiť s ňou, nech neopúšťa muža. Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena posväcuje sa v bratovi; veď ináč vaše deti boli by nečisté, a predsa sú sväté. Tieto verše sú tak jasné a jednoznačné, že nepotrebujú výklad. Ale v tejto časti vyhľadávajú výhybku tí, ktorí sa chcú rozviesť, ako obísť Bibliu.
Kríza v manželstve: Odhaľuje, na čom máme zapracovať, radia skúsení manželia
Druhá šanca a milosrdenstvo
Boh dal druhú šancu tomu istému Adamovi a tej istej Eve. Prečo by sa tá druhá šanca nemohla týkať toho istého manželstva?! Stále sa na tú ďalšiu šancu môžeme dívať ako príležitosť opraviť v manželstve, čo sa pokazilo. Ježiš dokonca pripúšťa rozvod ako realitu. Ja viem, že povedal, že od počiatku to tak nebolo.
Boh prichystal prvým ľuďom raj. Chcel, aby tam žili, strážili ho a obrábali. No hriechom sa spravili neschopnými v ňom žiť. Napriek tomu, že Boh mal iný plán, netrval na tom, aby v ňom zotrvali, ale dal im príležitosť, aby mohli začať nový život inde. Podobne je to aj s manželstvom. Jednoducho hriech spôsobí niekedy nezvratné škody a nie je možná cesta späť. Boh vždy dáva druhú šancu. Druhý vzťah je príležitosť začať odznova a lepšie.
Toto nie je milosrdenstvo. Mám dojem, že aj mnohí teológovia nemajú správny pojem o milosrdenstve. Nazdávajú sa, že súcit je ten jediný správny motor milosrdenstva. Avšak súcit bez pravdy vedie len k tolerovaniu hriechu. Pravdou je, že môžeme súcitiť s hriešnikom a súčasne neschvaľovať jeho konanie. Tak to robil aj Ježiš. Nepovedal žene pristihnutej pri cudzoložstve: „Neurobila si nič zlé, za čo by si si zaslúžila taký trest, akým sa ti vyhrážali. Nič si z toho nerob ako ťa vnímajú iní. Buď sama sebou.“ Povedal jednoznačne: „Choď a viac nehreš.“ Tým povedal: „Dávam Ti druhú šancu žiť bez hriechu.“
Nie je zachovávaním hodnôt a ideálov napríklad aj to, keď sa rozvedení partneri usilujú vytvoriť nové zdravé vzorné manželstvá? Poznám znovu zosobášený pár. Ona evanjelička sa rozviedla po piatich rokoch manželstva uzavretého v evanjelickom kostole a on katolík po prechádzajúcej svadbe v katolíckom kostole. Obaja majú deti z prvých manželstiev. Ich syn konvertoval a chodí do katolíckeho kostola, na náboženstvo a miništruje. Ona sa stala praktizujúcou katolíčkou. Po skúsenosti s rozvodom, citlivejší na ducha nejednoty v cirkví, spoločenstvách, v rodinách a manželstvách, cítia potrebu duchovného boja o jednotu. Spoločne sa denne modlia, čítajú sväté písmo, chodia do kostola, chodia do spoločenstva. Až teraz majú skutočne úprimný vzťah s Bohom, ktorý uzdravuje ich vlastné detstvo, dospievanie, minulosť. Po ukončení 3-ročnej jezuitskej formácie v malých spoločenstvách na základe pozvania kňazom pracujú ako animátori spoločenstiev manželov, vedú katechézy pre birmovancov počas rodinných svätých omší. Pravidelne sa zúčastňujú duchovných cvičení, absolvovali kurz duchovného sprevádzania a samí sú duchovne sprevádzaní kňazom. Nie je toto dôkaz toho, že druhé manželstvo môže byť požehnaním a vzorom pre iných?
Dôležité je si položiť otázku: Za akú cenu? Je zlé, ak ľudia, poučení minulosťou, sa snažia zmeniť svoj život k lepšiemu? Samozrejme, že zmena k lepšiemu je žiaduca. Vy však touto zmenou ospravedlňujete predchádzajúce skutky. Inými slovami tvrdíte: „Keby sa nerozviedli, nemali by takéto nádherné manželstvo“. Rozvod bol pre nich požehnaním.
Tiež si však nemyslím, že Boh opravuje sám seba. Prípad manželstva je úplne iný ako iné záležitosti. Ak niekto spôsobí smrteľnú nehodu, už to nemôže vrátiť späť, musí ísť dopredu. Ale keď uzavriete manželstvo, v ktorom vás s tým druhým spojil Boh a vy sa rozvediete, nemôžete tvrdiť, že Vás s novým partnerom spojil Boh, a teda, že je to Jeho vôľa. Veď sám Ježiš takéto konanie označil za cudzoložstvo, čo je, ak sa nemýlim, hriech a z tohto dôvodu je niečím, čo odporuje tomu, čo chce Boh.
Praktický život a pastorácia
Myslím si, že ide o veľa. Skrátka existujú ideály, pre ktoré je hodno obetovať svoj život. Aký len zmysel môže mať doživotný celibát človeka, ktorého opustil manžel, resp. Veľký. Je to živé svedectvo o tom, čo ktorý dôležitý pojem znamená. Je to udržiavaní hodnôt. Manžel, ktorý nezradí svoj sľub dokazuje, že byť verným nezávisí od toho, či to má alebo nemá pre neho benefit; že láska sa prejavuje v takejto vernosti, trvá bez ohľadu na to, či je opätovaná. Nemôžeme chcieť, aby sa manželia usilovali dať do poriadku svoje manželstvo, keď nebude chápané ako zväzok, ktorý človek nemá právo rozlúčiť. Bez toho, aby ho vnímali ako voľbu, ktorá skutočne znamená obetovanie svojho života za toho druhého. Aby skutočne brali vážne manželský súhlas, a preto sa na manželstvo zodpovedne pripravovali. Aby ich deti mali domov, ako pevnú kotvu, na ktorú sa môžu vždy spoľahnúť.
Ak by praktizujúci narkoman chcel robiť prednášky o tom, aký je krásny život bez drog, nebolo by správne dovoliť mu to. Iné aktivity by robiť mohol. Podobne sa nazdávam, že znovu sobášení by sa nemali angažovať vo farnosti v záležitostiach vzdelávania týkajúce sa manželstiev. Aký príklad dávajú tým manželom, ktorým v spoločenstve robia animátorov?! Budú naozaj presvedčiví, keď budú tvrdiť, že je nesprávne sa nielen rozviesť, ale že je ešte oveľa horšie uzavrieť nové manželstvo?! Ako sa k nim majú správať?!
My ľudia sme od prírody extrémisti. Ideme z extrému do extrému. Kedysi boli takýto ľudia totálne odsudzovaní a dnes sú velebení. Je potrebné oddeľovať správanie sa ľudí od nich samotných. Od výchovných poradcov často počúvame: „Nehovorte svojmu dieťaťu: Si zlý! Ale to a tamto si urobil nesprávne.“ Správna rodina, spoločenstvo by malo dať najavo, že niekto v ich strede nekoná správne. To je princíp „poľnej nemocnice“, ktorou by sa podľa vízie sv.
Avšak, aká by to bola nemocnica, v ktorej by lekári nevedeli diagnostikovať chorobu. Ak človek komunikuje vízie, pričom sa veľmi nevenuje ich rozpracovaniu, je celkom možné, že sa vystaví riziku rôznej interpretácie. Riziko zlyhania tkvie v tom, že v snahe prilákať do poľnej nemocnice čo najviac pacientov, personál bagatelizuje diagnózy pacientov, len aby sa nebáli. Viete, predsa len z lekárov máme strach. Otázkou je, aké choroby chce taká nemocnica napokon liečiť? Pomôže týmto pacientom, keď im zatají skutočnú diagnózu a začne liečiť iba symptómy? Zostane ešte čas na liečenie choroby? Čo má z nemocnice pacient, keď sa v nej nevylieči?! A vôbec, prečo ísť do nemocnice, keď som, vlastne, zdravý?
Nemocnicu vyhľadá spravidla ten, kto vie, že je chorý. A vyhľadá ju preto, lebo vie, že mu dokážu pomôcť. Keby ste ma požiadali, aby som šiel do nemocnice dať si dobrovoľne odstrániť slepé črevo, ktoré ma netrápi, nik by ma tam nedostal. Keď som raz mal so slepákom vážny problém, prišiel som sám rovno pred operačnú sálu. To by sa určite nestalo, keby o nemocnici bolo známe, že zápal slepého čreva nepovažujú za diagnózu.
Cirkev nevylučuje hriešnikov. To by v nej už nik neostal. Je tu jeden významný rozdiel.
Nazdávam sa, že sa katolíci až príliš vkladajú do riešenia nerozlučiteľnosti manželstva ako keby nebolo na svete už nič dôležitejšie. Je množstvo oveľa dôležitejších vecí, ktoré si zasluhujú pozornosť a od ktorých kauza rozvodov, katolíkov odpútava. Takto riešia akési abstraktné princípy a reálny život konkrétnych ľudí im uniká.
Okrem toho nemožno tvrdiť, že ak dôsledne riešite jeden problém, nevyhnutne zanedbávate ďalšie. Mimochodom, v postojoch k manželstvu majú Katolíci jasno a teda nie je potrebné sa v tom šprtať a tak oberať sa o čas pre riešenie iných problémov. To skôr robí tá druhá strana. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že Katolíci považujú manželstvo za posvätné, za sviatosť. Evanjelici manželstvo vyňali spomedzi sviatostí, pretože sviatosť je liturgický úkon, ktorým veriaci posilňuje svoju vieru, aby dosiahol spásu.
Nemusíte mať všetky sviatosti, ba ani jednu, aby ste dosiahli spásu. Sviatosti pre Katolíka sú viditeľné znaky, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, aby do ľudských duší privádzali neviditeľnú milosť Božiu. Sú to také úkony, ktoré posilňujú lásku človeka voči Bohu. Pripusťme, že pre veriaceho má zotrvanie v beznádejnom manželstve význam. Aký zmysel by malo zotrvanie v ňom pre neveriaceho? On predsa neverí v nejakú odmenu v nebi.
Ako chcete presvedčiť bojujúcich, aby bojovali do konca, keď im ukážete znesiteľnosť porážky?! Práve ste si dali odpoveď. Lenže v týchto prípadoch už je manželstvo stratené. Je dobojované. Nemá zmysel sa tváriť, že bojujeme o niečo, čo už neexistuje.
Aký má zmysel pre vojaka brániť nejaký obranný bod, ako sa hovorí, do poslednej kvapky krvi? Len preto, lebo velenie armády usúdilo, že už aj zdržanie nepriateľa je dôležité.
Rozvodovosť na SlovenskuV tom istom roku bolo rozvedených 10.946 manželstiev, čo je o 235 menej, než v roku 2003, o približne 1700 menej, než v roku 2006, kedy bolo na Slovensku rozvodov najviac. Aj ja patrím medzi rozvedených. Hovorím samozrejme o civilných rozvodoch. Niečo také, ako cirkevné rozvody Katolícka cirkev nepozná. Ak chce rozvedený katolík pristupovať k sviatostiam, nesmie po rozvode žiť v žiadnom vzťahu, inak sa dopúšťa hriechu cudzoložstva.
Možnosti riešenia pre rozvedených katolíkov: zrieknutie sa akéhokoľvek trvalého intímneho vzťahu, teda doživotná sexuálna abstinencia. Vzhľadom na to, že sexuálny pud, ktorý nám dal Boh (ak chcete, tak príroda), je jedným z najsilnejších a najprirodzenejších pudov a často silnejším, než pud sebazáchovy, je to nepravdepodobné, neprirodzené a neľudské. občasné krátkodobé vzťahy, takzvané rýchlovky muži si môžu zaplatiť prostitútku, ženy giggola "krúžok ručných prác."
Okrem toho, už samotná samota je neprirodzená - Gen 2:18 "Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná."
Alternatívy a otázky: Nebolo by lepšie, keby rozvedení katolíci mohli uzatvoriť ďalšie manželstvo s katolíkom a spolu v láske a viere vychovávať deti lepšie, než keby boli osobitne? Na svete by bolo viac šťastia a lásky. Veď platí že "Boh je láska." Ak by Cirkev prestala svoje rozvedené ovečky pokladať za "handicapovaných", vrátilo by sa jej to aj v plnších kostoloch. A v prípade odluky cirkvi od štátu aj inak...
Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje
V dnešnom príbehu z evanjelia vidíme farizejov, ktorí kladú Ježišovi veľmi aktuálnu otázku o ľudskom manželstve a o jeho rozlučiteľnosti. Ako právnikov ich zaujíma, či a za akých okolností môže človek prepustiť svoju manželku. Podľa názoru niektorých rabínov to mohol muž urobiť z akejkoľvek príčiny, napríklad už vtedy, keď žena presolila polievku. Druhá skupina rabínov takýto laxný prístup zavrhovala.
Vidíme, ako im odpovedal Pán Ježiš: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?“ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ Oni rozmýšľajú ako právnici, ale Ježiš myslí srdcom. Nerozlučnosť manželstva vyplýva priamo zo zjavenej vôle Božej. Prečo? Pretože človek aj v tomto svojom rozmere má byť obrazom Božím.
Muž a žena sú pozvaní k tomu, aby sa milovali tou istou láskou. Aby zjavovali aj tento rozmer Božej lásky. Stálosť a vernosť. Dobré manželstvo je odrazovým mostíkom k poznaniu Božej lásky.
Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, ho k láske aj pozýva, čo je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám je Láska. Tým, že Boh stvoril muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka.