V slovenskom jazyku je písanie veľkých a malých písmen upravené pravidlami, ktoré je potrebné dodržiavať pre správnu gramatiku a zrozumiteľnosť textu. Tieto pravidlá sa týkajú rôznych oblastí, vrátane mien osôb, názvov sviatkov, geografických názvov a náboženskej terminológie.
Písaniu veľkých písmen v slovenčine sa podrobne venuje celá kapitola v Pravidlách slovenského pravopisu (2000) na stranách 50 až 75. Predsa sa však v praxi stretávame s nejednotným písaním začiatočných písmen v niektorých druhoch pomenovaní. Túto rozkolísanosť neraz spôsobuje vplyv cudzích jazykov, ktoré vo svojom pravopisnom úze častejšie uplatňujú veľké písmená (napr. nemčina) alebo píšu v nadpisoch a názvoch každé plnovýznamové slovo s veľkým začiatočným písmenom (napr. angličtina).
V spisovnej slovenčine sa s veľkým začiatočným písmenom píšu predovšetkým vlastné mená, t. j. pomenovania jedinečných osôb, zvierat alebo neživých predmetov. Pri viacslovných pomenovaniach, ktoré sú vlastnými menami, s veľkým začiatočným písmenom sa píše len prvé slovo názvu (napr. Slovenská akadémia vied). Len ak sa súčasťou viacslovného vlastného mena stane iné vlastné meno, je veľké písmeno aj vnútri názvu (napr. Organizácia Spojených národov).
Za vlastné meno sa pokladá len plný (oficiálny) názov, prípadne názov s presným určením sídla, miesta či rozsahu pôsobnosti. Ak v ďalšom kontexte použijeme namiesto plného názvu neúplný (skrátený, zástupný) názov, píšeme ho s malým začiatočným písmenom (väčšinou ide o druhové pomenovanie, ktoré je súčasťou viacslovného názvu)*; napr.: „Vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní 14. februára 2001 schválila Koncepciu starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky uznesením č. 131.
Názvy iných dokumentov a rozličných správ, ktoré mávajú zvyčajne interný charakter a nemávajú širší dosah, nepokladajú sa za vlastné mená a píšu sa s malým začiatočným písmenom, napr.
Písanie názvov sviatkov
Písanie názvov sviatkov sa riadi špecifickými pravidlami. Pozrime sa na príklady:
- Vianoce, vianočné sviatky: Prídavné meno vianočný je utvorené z vlastného mena Vianoce a v spojení vianočné sviatky sa píše s malým začiatočným písmenom, lebo tu nejde o vlastné meno.
- Nový rok, Nový rok: Prídavné meno nový v spojení nový rok sa píše s malým začiatočným písmenom vtedy, keď sa ním označuje celý nasledujúci rok. Slovné spojenie Nový rok s veľkým začiatočným písmenom je názov sviatku a označuje iba jeden deň - 1. január.
- Veľká noc a veľkonočné sviatky: Často sa stretávame pri dvojslovnom spojení odvodenom od vlastného mena Veľká noc s výrazom veľkonočné sviatky. Toto spojenie sa píše vždy s malým začiatočným písmenom, lebo je to prídavné meno vytvorené z vlastného mena Veľká noc.
Názvy Veľkonočný pondelok, Veľká noc, Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, Kvetná nedeľa či Veľkonočná nedeľa píšeme s veľkým začiatočným písmenom, pretože ide o vlastné mená. Sú to názvy sviatkov.
S veľkým písmenom píšeme mená bohov a biblických bytostí, a to hlavne všetky podoby pomenovanie Boha, Panny Márie, Ježiša Krista v kresťanskom ponímaní.
Píšeme to takto: Pán Boh, Syn Boží, Spasiteľ, Matka Božia, Nebeský Otec, Stvoriteľ, Ježiš, Kristus, Boží Syn (Syn Boží), Spasiteľ, Vykupiteľ, Baránok, Pán, Svätý Duch (Duch Svätý), Božia Matka (Matka Božia), Panna Mária, Sedembolestná matka (Matka sedembolestná), Bohorodička, Madona...
Slovo pánboh píšeme s malým začiatočným písmenom. V náboženských textoch sa používa podoba Pán Boh, tiež sa používajú aj podoby Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý.
Prídavné meno utvorené od vlastného mena Boh sa píše s veľkým začiatočným písmenom, teda Boží. Napríklad Boží súd, Božia milosť, Božie milosrdenstvo. Rovnako sa slovo Boží píše s veľkým začiatočným písmenom vo viacslovných vlastných menách typu Božia Matka, Boží Syn.
S malým písmenom píšeme slovo boh, bohovia, keď máme na mysli bohov napríklad z gréckej mytológie.
Blížia sa Vianoce a nový rok a mnohí z nás budú písať svojim blízkym pohľadnice či SMS správy. Preto sa pozrieme na písanie písmen v názvoch týchto sviatkov.
Prídavné meno nový v spojení nový rok sa píše s malým začiatočným písmenom vtedy, keď sa ním označuje celý nasledujúci rok.
Dá sa to vysvetliť aj tak, že vzťahové prídavné meno odvodené od vlastného podstatného mena sa píše s malým písmenom.
Pri Novom roku si dajte pozor hlavne preto, lebo ak niekomu prajete šťastný Nový rok, znamená to, že šťastie mu dožičíte iba prvý deň v roku. Ak napíšte šťastný nový rok, tak osobe prajete šťastný celý nalsedujúci rok.
6. januára slávime sviatok Zjavenia Pána alebo Troch kráľov. Je to jeden z najstarších sviatkov, ktorý sa slávi od 3. storočia. Jedná sa o deň, kedy sa na oblohe objavila hviezda oznamujúca narodenie Božieho Syna všetkým národom.
Štyridsať dní pred veľkonočnými sviatkami je Popolcová streda, ktorou sa začína pôst, pôstne obdobie. Veľkonočný týždeň trvá od Kvetnej nedele po Bielu sobotu, počas neho si cirkev zvlášť intenzívne pripomína pamätné dni utrpenia a smrti Ježiša Krista.
Toto spojenie sa píše vždy s malým začiatočným písmenom, lebo je to prídavné meno vytvorené z vlastného mena Veľká noc. Z tohto dôvodu sa spojenie veľkonočné sviatky píše s malým začiatočným písmenom, keďže nejde o vlastné meno.
Termín Veľkej noci nie je pevne stanovený, každoročne sa mení. Veľká noc vždy pripadá na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca - po 21. marci. Má však ustálený deň na oslavu - nedeľu, pretože Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa svedectva apoštolov prvý deň po sobote.
Veľkonočný týždeň trvá od Kvetnej nedele po Bielu sobotu, počas neho si cirkev zvlášť intenzívne pripomína pamätné dni utrpenia a smrti Ježiša Krista. K tomuto sviatku sa viaže aj veľké množstvo vlastných podstatných mien.
V tomto prípade nejde o vzťahové prídavné mená, ktoré sú odvodené od nejakého vlastného podstatného mena.
V tomto prípade platí výnimka pri tvorení prídavných mien.
When to use SVOJ in Slovak (Slovak Grammar Lesson)
Pravidlá pre mená a názvy
Pri menách osôb a živých bytostí sa riadime nasledujúcimi pravidlami:
- Rodné mená, priezviská, jednomenné pomenovania osôb, rodové mená, miestne predikáty (prídomky), pseudonymy (krycie mená), mená po otcovi (otčestvá), prezývky, pomenovania osôb v literárnych dielach, obrazné pomenovania osôb: napr. Mojmír Prvý (I.), Jozef Druhý (II.), Peter Veľký, Ivan Hrozný, Viliam Oranžský, Kliment Bulharský, Mária Katolícka, Lamme Strašný, Ladislav Pohrobok, Konštantín Filozof, Julián Apostata, Henrich Moreplavec, Richard Levie srdce.
- Spojenia všeobecných podstatných mien so zhodným prívlastkom stojacim za podstatným menom, ktorými sa pomenúvajú osoby: napr. Panna Orleánska, Anonym Perzský (obdoba spojení rodných mien a priezvisk).
- V obrazných pomenovaniach osôb so spojením prídavného mena s podstatným menom (prídavné meno je pred určeným podstatným menom) sa veľké písmeno píše iba na začiatku celého pomenovania: napr. Svätý otec (pápež), Orlie pierko, Sokolie oko, Bleskový nôž (indiánske mená), Broskyňový kvet, Lotosový kvet (čínske mená).
- Tvary množného čísla vlastných mien osôb na -ovci použité na označenie rodiny: napr. Svoreň - Svoreňovci, Jankovič - Jankovičovci, Lilge - Lilgeovci, Jesenský - Jesenskovci, Mojmír - Mojmírovci, Pavlov - Pavlovovci, Přemysl - Přemyslovci, Piast - Piastovci, Bourbon - Bourbonovci, Flávius - Fláviovci.
- Tvary množného čísla na -ovia použité na označenie osôb s rovnakým menom: napr. Svoreň - Svoreňovia (ľudia s menom Svoreň), Klimko - Klimkovia, Škultéty - Škultétyovia, ako aj mená na -ovia použité v štylisticky podfarbenom prenesenom význame, napr. Shakespearovia sa rodia len zriedkavo (ľudia ako Shakespeare), Ikarovia (ľudia ako Ikar).
Všeobecné podstatné mená, ktoré vznikli z rodných mien a priezvisk alebo spojení takýchto mien s titulom, píšeme s malým začiatočným písmenom. Mená prívržencov alebo príslušníkov nejakého hnutia odvodené od vlastných mien pôvodcov, vodcov alebo sídla, mená zamestnancov podniku, príslušníkov politických, masových, cirkevných, športových a iných organizácií a spolkov, náboženských vyznaní a pod. nie sú vlastnými menami a píšu sa s malými začiatočnými písmenami.
Mená národov, kmeňov, rodov, príslušníkov iných etnických skupín a pod.: Napríklad Róm, Indián, Habsburg (rod), Jesenský (rod), Eskimák a pod. Obyvateľské mená: Slovák, Stredoeurópan, Bratislavčan, Záhorák, Šarišan, Spišiak a pod.
Všeobecné podstatné mená, ktoré vznikli z vlastných mien príslušníkov národov, kmeňov a iných etnických skupín alebo z obyvateľských mien, píšeme s malým začiatočným písmenom. Zložené slová, v ktorých sa pomenovania príslušníkov národov a obyvateľské mená spájajú so slovami tiež, hurá, hej, kvázi a pod., majú štylisticky podfarbený (ironický) význam a píšu sa s malým začiatočným písmenom.
S malým začiatočným písmenom sa píšu pomenovania utvorené od národných a kmeňových mien alebo obyvateľských mien na označenie stúpencov, prívržencov. S malým začiatočným písmenom sa píšu aj pomenovania druhov alebo plemien zvierat, ktoré majú pôvod v národných a kmeňových menách alebo obyvateľských menách.
Mená zosobňujúce (personifikujúce) niektoré zjavy, najmä mená alegorických a rozprávkových bytostí: napr. Zlatovláska, Lomidrevo, Miesiželezo, Valibuk, Snehulienka, Šípková Ruženka, Červená čiapočka, Orlie pierko, Popoluška, Popolvár, Mikuláš, Gašparko, Pravda, Láska, Smrť.
Mená bohov, božstiev, rozličných biblických bytostí a pod.: napr. Ra, Oziris, Quetzal, Alah, Perún, Vesna, Morena, Zeus, Diana, Merkúr, Vulkán, Boh, Hospodin, Otec, Nebeský Otec, Stvoriteľ, Ježiš, Kristus, Boží Syn (Syn Boží), Spasiteľ, Vykupiteľ, Baránok, Pán, Svätý Duch (Duch Svätý), Božia Matka (Matka Božia), Panna Mária, Sedembolestná matka (Matka sedembolestná), Bohorodička, Madona, Antikrist, Lucifer, Belzebub.
V pravopise rozlišujeme vlastné mená zosobnených zjavov, mytologických a biblických bytostí a všeobecné podstatné mená, ktorými sa pomenúvajú osoby s istými vlastnosťami. Slovo boh ako pomenovanie nadprirodzenej bytosti píšeme s malým začiatočným písmenom.
Všeobecné podstatné meno boh sa používa aj ako meno boha v kresťanskom chápaní a v takom prípade sa píše s veľkým začiatočným písmenom: Boh. Slovo pánboh píšeme s malým začiatočným písmenom.
Prídavné meno utvorené od vlastného mena Boh sa píše s veľkým začiatočným písmenom, teda Boží, napr. Boží súd, Božia milosť, Božie milosrdenstvo. Rovnako sa slovo Boží píše s veľkým začiatočným písmenom vo viacslovných vlastných menách typu Božia Matka, Boží Syn.
V rozličných ustálených spojeniach a obrazných pomenovaniach sa píše slovo boží s malým začiatočným písmenom, napr. palina božie drievko, božia príroda, každý boží deň, boží dar (chlieb), vyjsť na svetlo božie.
Rozličné pomenovania bytostí, ktoré podľa starších predstáv napĺňajú celú prírodu, píšeme ako všeobecné podstatné mená s malým začiatočným písmenom, napr. škriatok, troll (škriatok v severskom germánskom bájosloví), vodník, zmok, víla, rusalka.
Rovnako s malým začiatočným písmenom píšeme aj podobné pomenovania bytostí z náboženskej oblasti, napr. anjel, archanjel, čert, diabol, satan. S veľkým písmenom sa môžu takéto slová písať iba vtedy, ak sa využívajú ako pomenovania postáv v literárnych a iných umeleckých dielach, ako názvy diel a podobne, napr. Rusalka, Satan, prípadne sa využívajú aj ako vlastné mená iného druhu, napr. pomenovanie Satan ako názov vrchu a pod., názov Rusalka ako pomenovanie druhu výrobku atď.
Privlastňovacie prídavné mená utvorené od vlastných mien príponami -ov a -in: napr. Peter - Petrov, Eva - Evin, Svätopluk - Svätoplukov, Jánošík - Jánošíkov, Gončarov - Gončarovov, Timrava - Timravin, Zguriška - Zguriškin, Angličan - Angličanov (Angličanova chladnokrvnosť), Lomidrevo - Lomidrevov, Zlatovláska - Zlatovláskin, Jupiter - Jupiterov, Alah - Alahov, Jehova - Jehovov, Kristus - Kristov, Venuša - Venušin, Madona - Madonin, Dunčo - Dunčov, Jumbo - Jumbov, Rysuľa - Rysulin, Micka - Mickin.
Prídavné mená odvodené od vlastných mien osôb alebo zvierat príponami -ovský, -ský alebo variantom -ký: napr.
Písanie slov Boh, Boží, Božský
Písanie veľkých písmen v náboženskej terminológii predstavuje spletitú problematiku. Súčasná kodifikácia jednoznačne rozlišuje monoteistického Boha, polyteistických bohov a následne dbá na vzťah prídavného mena Boží/boží k Bohu alebo bohu.
Slovo Boh ako meno kresťanského, židovského či islamského Boha sa teda vždy píše s veľkým začiatočným písmenom: Podstata jeho pokoja spočíva v hlbokom presvedčení, že život je cestou k Bohu, že každý krok v tomto živote nás približoval k Bohu, že dokonca pády dokázal Boh využiť na naše dobro a na dobro iných.
Charakter všeobecného podstatného mena má slovo boh v polyteistických náboženstvách: Stará egyptská legenda hovorí, že včely sú oživené slzy boha slnka Ra, ktoré ho spájajú s jeho kráľovským domovom. Počiatky sumo sa viažu k náboženským rituálom vyjadrovania vďaky bohom za štedrú úrodu.
Oba významy sa môžu ocitnúť aj vedľa seba: Veda pracuje s predpokladom, že existuje iba tento, prirodzený svet a Boha či bohov nepotrebuje. Preto tak masívne napreduje, na rozdiel od teológie, vďaka ktorej vieme o Bohu presne to, čo sme vedeli pred sto alebo 500 rokmi, čiže nič.
Prídavné meno božský sa píše s veľkým začiatočným písmenom len zriedkavo, keď je súčasťou vlastného mena (Božská osoba, Božské Srdce). Inak sa píše s malým písmenom bez ohľadu na to, či je odvodené od Boha alebo od boha. Často má zastretý pôvod a vyjadruje, jednoducho, niečo veľkolepé, úžasné.
Hora Fundži patrí k najuctievanejším z troch posvätných hôr v Japonsku, ktoré šintoistická sekta Fudžiko pokladá za božské bytosti s dušou. V jadre svätej omše je prisľúbenie, že prijatím Ježišovho tela a krvi naozaj dostávame podiel na Kristovej božskej prirodzenosti. V zime niet bezútešnejšieho miesta a v lete božskejšieho ako tieto dolinky skryté medzi kopcami, tieto strmé, ostré brehy a tieto zvlnené svahy porastené šedivníkom.
Za kameň úrazu možno označiť písanie slova Boží/boží. Také rozlišovanie je však pre bežného používateľa príliš zložité a súčasné kodifikované pravidlá prisudzujú veľké začiatočné písmeno slovu Boží vždy, keď je odvodené od Boha. Zákon, ktorý ustanovuje človek, parlament a každá iná zákonodarná inštancia, nemôže odporovať prirodzenému zákonu a v konečnom dôsledku odvekému Božiemu zákonu. Knihy, ilustrácie a obrazy Daniela Pastirčáka sú jedinečnou umeleckou výpoveďou o cestách hľadania a nachádzania absolútnej a definitívnej Božej lásky.
Prídavné meno boží je zasa odvodené od boha, bohov: Sokrata pokladali za náboženského reformátora, pretože nasledoval zvláštny boží hlas, pretože neveril tradičným príbehom o aténskych bohoch a pretože mal novátorský názor na „zbožnosť“.
V sekulárnej tlači sa však stretávame aj s nesprávnym preferovaním malého písmena: Postup vedenia SRo vyvolal vlnu solidarity evanjelických kňazov so Štefanom Jakobym a farár Ján Matys z Batizoviec odmietol práve z toho dôvodu pripravený rozhlasový prenos služieb božích. Šťastná novoročná mamička s úsmevom dodala, že či do ich rodiny pribudne niekedy v budúcnosti aj ďalší malý človiečik, je len v božích rukách. V oboch prípadoch sa Boží vzťahuje ku kresťanskému Bohu: služby Božie, Božie ruky.
Pôvod slova boh, boží sa stráca v niektorých ustálených spojeniach a frazeologizmoch. Vtedy sa píše veľké alebo malé písmeno podľa miery spätosti s pôvodným významom. Takže máme napr. vďaka Bohu, nech ťa Boh chráni, poručeno Pánu Bohu - ale aj ani bohovi, pánu bohu za chrbtom, pozerať pánu bohu do okien... Alebo spiť sa pod obraz Boží, brať meno Božie nadarmo, ale aj božia príroda, od božieho rána, každý boží deň...
Viac konkrétnych príkladov uvádza Krátky slovník slovenského jazyka aj Slovník súčasného slovenského jazyka. Širšie sa problematike venuje dokument štvorice jazykovedcov (E. Sitárová, S. Ondica, I. Masár, M.
Písanie názvu cirkev/Cirkev
Písanie veľkého a malého písmena v slove cirkev/Cirkev sa podľa doterajšej slovenskej kodifikácie riadi zásadou písať malé písmeno - samozrejme, kým nejde o vlastné meno niektorej z cirkví. Preto máme hriechy cirkvi, financovanie cirkví alebo predstaviteľov cirkvi, ale hlavu Katolíckej cirkvi, eparchu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, generálneho dozorcu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Zároveň však platí pomerne jedinečná dvojkoľajnosť, keď sa v náboženskej komunikačnej sfére tolerujú odlišné pravidlá, a teda písanie Cirkev vždy, keď sa myslí Kristom založené všeobecné spoločenstvo veriacich.
S malým písmenom sa cirkev uvádza, keď sa hovorí o niektorej z čiastkových cirkví (domáca cirkev ako synonymum rodiny, miestna cirkev ako synonymum farnosti či diecézy, východná cirkev, západná cirkev, latinská cirkev, protestantské cirkvi).
V náboženskej publicistike alebo v teologickej literatúre nájdeme teda vety: Na slávnosť Zjavenia Pána Cirkev pokračuje v kontemplovaní a slávení tajomstva narodenia Ježiša, Spasiteľa. Utrpenie sa stáva určitým druhom výzvy, ale aj príležitosťou na ešte hlbšie zapojenie sa do misionárskeho diela Cirkvi. Pevne veríme, že duša biskupa Vojtaššáka je už v nebi, túžime však, aby to oficiálne potvrdila aj matka Cirkev jeho blahorečením.
V sekulárnom prostredí sa používa malé c: Voľba nového pápeža Benedikta XVI. nepotešila liberálnych teológov, ktorí tvrdia, že Ratzinger je pre cirkev pohromou. Hľadanie modelu, ako by cirkev mala ekonomicky fungovať, trvá už príliš dlho.
Je však chybou násilne uplatňovať toto pravidlo aj tam, kde má slovo či slovné spojenie jasný charakter vlastného mena: Novoročné stretnutie ukončila spoločná ekumenická modlitba, ktorú viedol Peter Rusnák, bratislavský eparcha gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Správne malo byť: Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Za sporný možno považovať názov Katolícka cirkev, ktorý je síce vlastným menom, strešným pomenovaním cirkví zjednotených s Rímom (podriaďujúcich sa pápežovi), ale v povedomí mnohých ľudí funguje skôr ako všeobecné pomenovanie jednej z kresťanských cirkví.
Osobitne vypuklo sa tento problém prejavuje v komunikácii nekatolíckych kresťanov, ktorí sa tiež považujú za súčasť katolíckej (v zmysle všeobecnej, Kristovej) cirkvi, a preto sa výraz Katolícka cirkev snažia nahrádzať pomenovaním Rímskokatolícka cirkev.
To je však zavádzajúce, lebo Katolícku cirkev tvorí 24 cirkví, z toho jedna latinská, západná (rímska) a 23 gréckych, východných (sýrska, maronitská, koptská, chaldejská...).
Dlhodobé volanie jazykovedcov i náboženských predstaviteľov po ustálení rozkolísaných pravidiel a po logickom kľúči na zjednotenie zvyklostí v rozličných komunikačných kontextoch sa snaží vypočuť aktuálny Slovník súčasného slovenského jazyka, ktorý pri hesle cirkev uvádza aj tvar Cirkev - vo význame „hierarchicky usporiadaného spoločenstva veriacich založeného Ježišom Kristom“.
Túto sféru v minulosti zasiahla komunistická ateizácia a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 zaviedli písanie slova boží výlučne s malým písmenom.
