Región východného Slovenska je špecifický tým, že sa tu stretáva západná a východná kultúra.
S kresťanstvom sa na území Slovenska stretávame v období raného stredoveku (8. - 9. storočie).
Najväčší význam mala nepochybne byzantská misia pod vedením bratov Konštantína a Metoda, ktorá na území Veľkej Moravy pôsobila v druhej polovici 9. storočia.
Historická obec sa dodnes nevie zhodnúť na tom, či región Zemplína bol alebo nebol súčasťou Veľkomoravskej ríše, avšak aj tu sídlili Slovania.
Kresťanstvo sa v našej oblasti definitívne udomácnilo až v období stredoveku.
K ortodoxným veriacim nepochybne patrili Rumuni, ktorí sa na majetkoch michalovských šľachticov začali usadzovať v prvej polovici 14. storočia, pričom hospodárili na tzv. zákupnom práve.
Na prítomnosť veriacich východného obradu v Michalovciach v stredoveku môžu hypoteticky upozorňovať i priezviská tunajších obyvateľov.
V roku 1449 vo Veľkých Michalovciach býval aj Jakub, zvaný Oros (čiže Rus), Jakub Olaz (Olah ? - Rumun ?) a iný Jakub Oros, v Greči sa v roku 1358 spomínajú „hostia“ Ján Oros a Demeter, v roku 1588 na území dnešných Michaloviec žili napr. Fedor Voloch a Maciej Voloch.
Zo súpisov majiteľov domov a usadlostí v Michalovciach z 15. - 17. storočia vyplýva, že okrem dominantných Slovákov sa tu sporadicky vyskytli i jednotlivci, označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec (Oros), resp. Rusnák.
Dôležitý historický medzník tohto obdobia predstavovalo uzavretie tzv. únie.
Začiatkom 18. storočia sa tak napr. v Michalovciach spomína istý Georgius Rusznak.
Súčasťou Michaloviec sa v 20. storočí stali tiež Topoľany.
Podľa zachovaných dokumentov tu v roku 1696 popri Slovákoch žilo aj niekoľko Rusínov, v roku 1715 sa v dedine uvádza niekoľko obyvateľov s menom Rusnak.
Existujú i záznamy z roku 1717, ktoré hovoria o „zbehnutých“ Rusínoch z humenského panstva v Topoľanoch - konkrétne išlo o siedmich poddaných.
Aj vo Vrbovci žili v 16. storočí popri Slovákoch i obyvatelia rusínskeho pôvodu.
Rusíni bývali tiež v Močaranoch.
Ojedinelé správy o ľuďoch, pochádzajúcich z nepochybne pravoslávnych oblastí, sa viažu na sféru obchodu - napr. na konci 50. rokov 18. storočia.
Pravoslávni veriaci v Michalovciach sa menovite spomínajú až na začiatku 20. storočia.
Výstižnú charakteristiku tunajších konfesionálnych pomerov podáva článok v novinách Slovenský východ z októbra 1934 - autor tu konštatuje: „Po stránke náboženskej je obyvateľstvo obce Michalovce veľmi pestré.
O prvom masovejšom prestupe veriacich z gréckokatolíckej na pravoslávnu vieru v okolí Michaloviec možno hovoriť až v 20. rokoch 20. storočia.
O pôsobení pravoslávnej cirkvi v Michalovciach v čase existencie vojnovej Slovenskej republiky relevantné správy chýbajú.
Uviesť možno len to, že „20. septembra 1944 navštívil mesto Michalovce vysokopreosvietený Jelevferij, exarcha Moskovského patriarchátu v ČSR.
Na mestskom dome sa zapísal do Pamätnej knihy… Sprevádzali ho Ing. arch. Gočár a protojerej Florovský.“
Po „zjednotení“ gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, ku ktorému došlo na cirkevnom zhromaždení koncom apríla 1950, známom ako Prešovský sobor, sa i v Michalovciach začalo s budovaním oficiálnych pravoslávnych cirkevných štruktúr, čo súviselo s prechodom časti bývalého uniatského kléru aj veriacich na pravoslávie.
Až do konca druhej svetovej vojny bola totiž činnosť pravoslávnej cirkvi v meste obmedzená len na jednotlivcov - k ortodoxnému vierovyznaniu sa hlásili predovšetkým tu usadení Bulhari a niekoľkí ruskí emigranti; do roku 1950 nebol v Michalovciach zaznamenaný ani žiadny prestup skupín či jednotlivcov do pravoslávnej cirkvi.
Súbežne prebiehal aj proces prestupu gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie - spomenúť možno celonárodnú cyrilo-metodskú púť v Michalovciach, ktorá sa uskutočnila dňa 9. júla 1950.
Ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie sa konalo dňa 29. júla 1950, pričom mu predchádzalo rozhodnutie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie.
Prvým michalovským pravoslávnym biskupom sa stal Alexander (Viktor Michalič) - niekdajší kanonik gréckokatolíckej prešovskej diecézy, neskôr generálny vikár prešovskej eparchie.
Bývalý kláštorný Chrám Zoslania Svätého Ducha bol vyhlásený za katedrálny chrám, zriadila sa pri ňom aj farnosť Michalovce I.
Za jej prvého správcu bol menovaný Juraj Kuzan, neskôr sa v tejto funkcii (do polovice 50. rokov) vystriedali Ján Labun (1951 - 1952), Štefan Adamiak (1952 - 1953), Štefan Balogh (1953 - 1954) a Anton Oleár (1954 - 1955).
Biskupský úrad mal však problémy s obsadzovaním miesta administrátora katedrálneho chrámu, pretože išlo o nesystematizované miesto, ktoré farári odmietali prijať.
Celkovo možno situáciu v pravoslávnej cirkvi v 50. rokoch charakterizovať ako nestabilnú.
Štruktúra michalovských farností sa v 50. rokoch neustále menila.
Vo farnosti pri katedrálnom chráme ako jej správcovia od roku 1955 pôsobili Ján Rabatin (1955 - 1957), Juraj Šutko (1957 - 1959, 1962 - 1963), Juraj Cap (1959 - 1962), Andrej Vološin (1963 - 1964) a Štefan Horkaj (od roku 1964).
V polovici 50. rokov sa v Michalovciach začala formovať druhá pravoslávna farnosť.
K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi v Michalovciach došlo na Veľkú noc v roku 1968.
Po roku 1968 pravoslávna cirkev i naďalej užívala katedrálny Chrám Zoslania Svätého Ducha, kde ako duchovný slúžil Štefan Horkaj.
Rozšírenie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
V rokoch 1950 - 1990 michalovskú eparchiu, ako aj Pravoslávnu cirkevnú obec (PCO) Michalovce poctili svojou návštevou viaceré významné osobnosti duchovného života či cirkevní hierarchovia zo zahraničia.
Kým v 80. rokoch návštevy zo zahraničia nebývali až také časté, po roku 1990 sem zavítal metropolita Emilianos, zvláštny splnomocnenec Jeho Svätosti Dimitria I., patriarchu konštantínopolského; metropolita Ierotheosom z gréckeho ostrova Limnos; kardinál Edward Cassidy, prezident Pápežskej rady pre jednotu kresťanov; vtedajší pápežský nuncius - kardinál Giovanni Coppa; metropolita Panteleimon z gréckeho ostrova Zakynthos; Alexij II., patriarcha moskovský a celého Ruska; Bartolomej I., patriarcha konštantínopolský a ekumenický patriarcha, či Peter VII., pápež a patriarcha alexandrijský a celej Afriky.
Oficiálnu žiadosť o povolenie vymaľovať interiér chrámu podala na Mestský národný výbor (MsNV) v Michalovciach pravoslávna cirkev dňa 17. mája 1976.
Kladné vyjadrenie bolo doručené až v marci 1977.
Chrám sa následne dal - kvôli nedostatku financií - iba jednoducho vymaľovať (bez rozpísania ikon), pričom posviacku vykonal dňa 10. júla 1977 biskup Cyril.
Prípravné práce na ikonopisnej výzdobe Chrámu Zoslania Svätého Ducha sa rozbehli až v apríli 1987.
Po Veľkej noci prišli do Michaloviec dvaja ikonopisci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu - Jurij Milašev a Sergij Merzliakov.
Ikony vo svätyni, v chráme i v kupole rozpísali postupne, počas letných a jesenných mesiacov v rokoch 1987 - 1988.
Ikonografická výzdoba interiéru chrámu bola darom Ruskej pravoslávnej cirkvi - osobitnú zásluhu na tom mal Jeho Svätosť Pimen, patriarcha moskovský a celej Rusi.
Posviacku novovyzdobeného interiéru chrámu vykonal dňa 16. júla 1989 metropolita Filaret z Minska a Bieloruska.
Začiatkom júla 1993 bol posvätený základný kameň nového katedrálneho Chrámu svätých Cyrila a Metoda vtedajším michalovským eparchom Jánom, po dokončení v máji 1996 chrám posvätil moskovský patriarcha Alexij II. (autorom projektu tejto sakrálnej stavby je Ing. arch. Igor Oleš).
🎥Sledujte naživo: Moleben, archijerejská sv. liturgia a modlitby z Baziliky minor v Michalovciach
Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do roku 1946.
V roku 1946 v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil vladyka Peter Pavol Gojdič v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne.
Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi.
Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený.
Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený.
Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o. Mikuláš Čudaky sa nemohol vrátiť do M.Zalužíc.
Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľké Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce.
Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat. FÚ. v Michalovciach.
Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň.
Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o. Eugen Bajcura.
Matričné zápisy (rodné, sobášne a úmrtné) za obdobie od roku 1968 t.j. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha.
Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972.
V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval).
Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom.
Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky.
Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o. Vlastimil Bajužík P.h.D. bol uvedený do úradu miestnym protopresbyterom o. Petrom Oslackým.
Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca.
Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy.
A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „a brány pekelné ju nepremôžu.“
Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok.
Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach.
V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963.
Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo.
22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie.
Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa.
Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský.
Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii.
Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov.
Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949.
Skutočný stav pre Pravoslávnu cirkev k roku 1950 bol nasledovný:Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice.
Celkom teda vlastnili 9 murovaných chrámov.
Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky).
Drevených chrámov bolo celkove 14.
Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara.
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody.
Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať.
Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim.
Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali „dobrovoľné“ a „spontánne“ návraty gréckokatolíkov do pravoslávia.
Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva.
Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.
Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve.
Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami.
Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi.
Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku.
Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili.
Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali.
Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov.
Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu.
Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach
Základy kláštora redemptoristov začali kopať v septembri 1930, posviacka základného kameňa kláštora sa uskutočnila 12. októbra 1930, stavebné práce boli ukončené v roku 1931 (zrealizovala ich stavebná firma Rozhon).
V rokoch 1934 - 1935 firma michalovského staviteľa Juraja Byrtusa vybudovala samotný Chrám Zoslania sv. Ducha.
Úsilím všetkých zainteresovaných strán bol chrám za niečo viac ako rok dokončený, posviacku vykonal biskup Alexander Stojka dňa 29. septembra 1935.
Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 kňazov a asi 15 000 veriacich.
Do nového chrámu boli následne prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky.
Rozpísanie nových ikon bolo zverené užhorodskému maliarovi Jozefovi Bokšaymu, návrh architektúry ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice a žertvenika vyhotovil Vladimír Sičinský.
Po zásahu štátnej moci do cirkevných pomerov patril chrám v rokoch 1950 - 1990 pravoslávnej cirkvi (stal sa katedrálou, zasvätenou sv. Trojici).
Pred niekoľkými rokmi boli do bočného oltára v chráme slávnostne uložené pozostatky blahoslaveného Metoda Dominika Trčku.
Pri chráme stojí zvonica, v ktorej sú umiestnené 3 zvony (posvätili ich v 30. rokoch 20. storočia).
Chrám bol 27. októbra 2013 vyhlásený za Baziliku minor.
Gréckokatolícke cirkvi sú súčasťou Katolíckej cirkvi.
S rímskokatolíckou cirkvou a ďalšími východnými katolíckymi cirkvami sú spojené skrze spoločenstvo s najvyšším kňazom - rímskym pápežom vo Vatikáne.
Gréckokatolícke cirkvi sú špecifické svojím východným byzantským obradom, to znamená vonkajším usporiadaním bohoslužieb, spiritualitou, teológiou, vlastným cirkevným právom a historickým a kultúrnym dedičstvom.
Gréckokatolícka cirkev alebo katolícka cirkev byzantského obradu (staršie: uniatská cirkev/uniati, zjednotení gréckeho obradu (rítu), nepresne staršie: katolícka cirkev východného obradu, zriedkavejšie: pravoslávni v spoločenstve s Rímom) je súhrnné označenie východných katolíckych cirkví byzantského obradu.
Na Slovensku existuje gréckokatolícka cirkev nazývaná Gréckokatolícka cirkev na Slovensku.
Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Veľká Morava
Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia, kedy knieža Rastislav sa v roku 862 obracia so žiadosťou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal na Veľkú Moravu biskupa, ktorý by položil základy samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy.
Byzantský cisár Michal III. a patriarcha Fótios vybrali na túto misiu učenca (filozofa) Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna - v jeho okolí časť obyvateľstva hovorila sloviensky.
V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave.
Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil na preklad bohoslužobných kníh do staroslovienčiny.
Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci (Sedmopočetníci) Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár.
Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha - Iskonije bje slovo i slovo bje u Boga".
Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom na Veľkej Morave liturgiu, každému zrozumiteľnú v jeho vlastnej reči.
Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského obradu.
Napokon vtedy bolo kresťanstvo jednotné.
Vyznávalo jeden krst, jednu svätú všeobecnú apoštolskú cirkev.
V roku 867 odchádzajú Konštantín a Metod na pozvanie pápeža do Ríma, aby mu objasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť Rímskej cirkvi.
Konštantín tam vstupuje do kláštora (prijíma meno Cyril) a neskôr 14. februára 869 zomiera.
Metod je v roku 869 pápežom Hadriánom II., ustanovený za prvého veľkomoravského arcibiskupa s jurisdikciou pre všetkých Slovanov.
To naráža na odpor bavorského kléru, ktorý ho na spiatočnej ceste zajme a dva a pol roka väzní.
Po prepustení sa Svätý Metod ujíma svojho stolca vo veľkomoravskej ríši.
Spory však neprestávajú a tak pápež Ján VIII. si Metoda opätovne pozýva do Ríma.
Po presvedčení sa o Metodovej pravovernosti a oddanosti Cirkvi, vydáva bulu „Indrustriae tuae", v ktorej opätovne schvaľuje starosloviensku liturgiu.
Po Metodovej smrti, 6. apríla 885, pričinením nitrianskeho biskupa Vichinga, odporcu staroslovienskej liturgie, sú Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní.
Po páde Veľkomoravskej ríše sú na začiatku 10. storočia v Uhorsku dve obradové podoby cirkvi - východná (na východ od Dunaja) a západná (Panónia a územie dnešného Slovenska).
Situácia v stredoveku
Obdobie stredoveku prinieslo ďalšie významné zmeny v cirkevnej oblasti.
V roku 1054 vyvrcholili nezhody medzi Rímom a Carihradom schizmou (v cirkevných a aj vo všeobecných dejinách to znamená veľký cirkevný rozkol).
Za carihradského patriarchu Michala Kerularia a rímskeho pápeža Leva došlo k vzájomnej exkomunikácii, k rozdeleniu všeobecnej cirkvi na východnú - pravoslávnu a západnú - katolícku.
Východní kresťania, žijúci na našom území, praktizovali naďalej svoj východný obrad.
tags: #greckokatolicka #cirkev #farnost #michalovce